OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ailis Lettifer 1: Obvinená - Kapitola 5



Ailis Lettifer 1: Obvinená - Kapitola 5Námesačná epizóda s prekvapivým zakončením

Kapitola 5

Očividne bola aj námesačná.

To si Ailis pomyslela ako prvé, keď otvorila oči a namiesto stropu nad sebou zbadala mesiac napol ukrytý za oblakmi a okolo neho niekoľko vytrvalých žmurkajúcich hviezd. Nepamätala si, ako sa tam dostala. Vedela len, že ju prenasledoval naliehavý sen o tom, že má niekam ísť, a ak sa tam nedostane včas, stane sa niečo hrozné. Nesnívalo sa jej o jazere, no presne tam skončila, po kolená zaborená v močiari alebo niečom podobne nechutnom.

Cítila, ako jej niečo mazľavé hladí bosé chodidlá a hoci sa snažila predstierať, že to bolo len bahno, zvieral sa jej žalúdok a hrozilo, že sa druhýkrát zoznámi s tým takmer ničím, čo sa jej podarilo zjesť pred spaním. Aj to len preto, aby ju nebudilo škvŕkanie. Keby však vedela, kde skončí, vykašlala by sa na to.

Len sa najskôr musí prebrať, pretože za sebou mala naozaj ukrutne dlhý deň.

Nakupovanie, zoznamovanie sa s novými a očividne nepriateľsky naladenými obyvateľmi šialeného jazerného mestečka, potom začiatok práce v bare, telo v kontajneri, pach krvi, čo jej neustále zdvíhal žalúdok dokonca aj dlhé hodiny po tom, ako mŕtvolu odstránili, otravní zákazníci a bijúci sa upíri, no a nakoniec Faye s ospravedlňujúcim úsmevom a uistením, že to nie je také šialené úplne každý večer, čo mohlo znamenať len toľko, že si ju pravdepodobne chce nechať ako svoju novú posilu.

Keď Ailis okolo druhej ráno padla do postele, ani len sa poriadne nevyzliekla – podarilo sa jej stiahnuť topánky a rifle spolu s ponožkami, ale to bolo všetko. Nakoniec za to bola aj vďačná, hoci jej momentálne bola zima, pretože ak by si jediné použiteľné nohavice zničila sajrajtom z očividne náladového magického jazera, bola by z toho namrzená ešte niekoľko dní.

Akoby jej nestačil plávajúci žalúdok, pach krvi, ktorého sa nedokázala zbaviť a ten otravný hlas, čo jej neustále pripomínal, že by mala niečo urobiť. Teda, vlastne že by mala niečo napraviť, ale nebola si vedomá toho, že by jazeru alebo mocnosti, ktorá ho očividne obýva, niekedy niečo vyviedla.

Prišiel čas napraviť, čo si spáchala, nahováral ju teraz hlas a mohla by prisahať, že znel netrpezlivo. Musíš to urobiť, inak s objavia ďalšie telá a ďalší zomrú len preto, že si odmietaš priznať chybu.

Ailis si pošúchala tvár a hlavne stále napol zlepené očí.

„Tak pozri, milá dáma,“ pretože začínala tušiť, že akúkoľvek bytosť počula v hlave, bola ženského pohlavia a pravdepodobne nebola vôbec milá, „ja som tu nikdy predtým nebola. Nepoznám ani teba, ani nikoho, kto tu žije. Takže netuším, prečo by som ti práve ja mala pomôcť.“

Predstieraš, že o tom nič nevieš, ale ja si to pamätám. Ja nezabúdam.

Ailis si odfrkla. „Tak to máš výhodu, pretože ja si nepamätám vôbec nič.“

Možno bolo riskantné hovoriť niečo podobné nahlas. Hlavne v stále nepriateľskom meste a v dosluchu minimálne jednej opatrovateľky, ktorú počula šuchotať nohami obďaleč. A ktovie, koľko sa ich skrývalo niekde v tme a nepočula ich a ani nezachutila ich pach, pretože vietor fúkal opačným smerom.

Lenže ona tiež bola unavená a čerstvo prebudená.

Zdravý rozum bol zrazu nedosiahnuteľný.

Tak potom by som ťa mala prinútiť spomenúť si.

Ailis čakala, či to nejako rozvinie. Alebo inak okomentuje. Ak jazerná bytosť poznala spôsob, ako niekomu prinavrátiť stratené spomienky, pokojne sa ponúkne ako prvý experiment, hoci sa zaprisahala, že nikdy nikomu viac nedovolí, aby ju použil ako pokusného králika – hoci netušila, čo mal králik spoločné s jej situáciou, ale Amalthea to tak často hovorila, že to Ailis automaticky začala hovoriť tiež. Tak tam len stála a čakala. No nič sa nestalo, tak mávla rukou nad ďalšími klamstvami a otočila sa.

A vtedy ju niečo mokré a mocné čaplo za nohu.

Stihla len zajačať predtým, než jej ústa naplnila jazerná voda.

Zbadala, ako jej pred tvárou unikajú bublinky potrebného vzduchu. A tiež zacítila, ako sa od nej vzďaľujú. Tak pochopila, že ktokoľvek žil v jazere, mal veľkú moc. Dokonca takú veľkú, že dokázal ovplyvniť tú jej, ktorá jej pomáhala klamať a predstierať, že vyzerá úplne obyčajne a jej zovňajšku nič nechýba. Lenže fantómové ucho zmizlo a vďaka tomu sa objavila jej nechcená schopnosť. Zvukové vlny k nej priniesli znepokojivý obraz – v jazere nežila zákerná malá žena. Bola to skôr obrovská obluda s chápadlami, pričom jedno jej obmotala okolo nohy, aby ju mohla stiahnuť do hlbiny.

Vtedy si uvedomila, že by najskôr mala bojovať o život.

Tak uvidíme, či ti voda pripomenie chyby minulosti.

Všimla si, ako čudne sa správa voda v jej okolí. Pomáhala ju tlačiť nadol a vtískala sa jej do nosa a snažila sa jej otvoriť ústa. Topila ju. Ovládala ju mocná mágia, takže ožila a mala vlastnú vôľu. Na jednej strane sa s ňou Ailis snažila bojovať a plávať nahor, na tej druhej sa jej telo poddávalo a pomyslela si, že konečne nájde vytúžený pokoj a nikdy viac sa nebude musieť obávať, že ju on znovu nájde a pripúta k tej prekliate posteli, aby do nej mohol rezať a nakúkať, akoby bola exponát v múzeu.

Potom však tá chvíľa pominula, keď juj niekto schmatol za ruku a vytiahol hore.

Otočila sa a napol zvracala napol vykašliavala smradľavú vodu. Až o niekoľko minút si uvedomila, že sa váľa v tom istom mazľavom bahne a že ju niekto vehementne tlčie do chrbta v snahe pomôcť jej lepšie a nadýchnuť – alebo z nej vytĺcť život. Chrčala a pískala pri každom výdychu. Napokon jej ako-tak začali fungovať aj uši, pretože v tlmenom mumlaní začala rozoznávať slová.

Niekto jej nadával. A ten niekto nebol Luke. Takže ďalší strážca.

„Ak sa chceš utopiť, rob to aspoň v teplejšej vode,“ prskal, no v kontraste k svojim ostrých slovám ju hladil po chrbte a odhŕňal jej vlasy z tváre, aby sa jej lepšie dýchalo. Vedela, že jej výzor opäť dotvárala mágia, pretože počula ako každý iný a nevnímala zvukové vlnenie. No tiež počula jazerný hlas.

Vráť sa! Ešte som s tebou neskončila!

Takže sa úplne logicky pozviechala na nohy s úmyslom utiecť čo najďalej.

Čo bolo jednoduché rozhodnutie, ale oveľa náročnejšie bolo zrealizovať ho. Bahno bolo oveľa mazľavejšie, navyše sa jej triasli nohy, takže sa niekoľkokrát pošmykla, kým sa jej podarilo kľaknúť si. No ani potom sa jej nevstávalo ľahšie, až napokon skončila tvárou v bahne a zistila, že hoci páchne skutočne nechutne, nebolo to ani spolovice také hrozné ako jeho chuť. Vtedy zacítila kyselinu v hrdle a prevažnú časť bez zaváhania vydávila do toho nechutného bahna.

Pomohla jej až opatrovateľka, keď ju schmatla za lakeť a vytiahla na nohy.

Dotyčný si pri tom mrmlal niečo o tvrdohlavých ženách neschopných prijať pomoc.

V ten moment už mala dosť všetkého a všetkých, len silou vôle sa udržala na nohách a tvrdohlavo doslova pochodovala smerom k svojmu pridelenému príbytku lomeno väzenskej cele. Opatrovateľku nechala postávať na verande a sama vošla dovnútra bez toho, aby sa čo i len pokúsila očistiť. Pod nohami jej čvachtala voda, nos mala plný bahenného parfumu, no zaspávala postojačky, takže sa vykašlala na sprchu a skrátka padla do postele a len okrajovo si uvedomovala, že neskôr bude musieť všetko vyčistiť.

Keď druhýkrát rozlepila oči, bola už prijateľnejšia hodina. Cítila sa ako dolámaná, v ústach mala sucho a zo zápachu vlastného tela sa jej dvíhal žalúdok. Rozhodla sa dýchať ústami, čo sa ukázalo byť správne rozhodnutie, a urýchlene sa vyštverala z postele. Napriek tom stále cítila príšerný puch celého domu, čo znamenalo, že z nej muselo všeličo odkvapkávať.

Umyje to. Rozhodne. Hneď ako do seba dostane nejaký kofeín.

Na prahu kuchyne sa však zastavila a naklonila hlavu, neistá, na čo sa to vlastne pozerá. Cez kuchyňu prešla, pretože inak by sa do izby nedostala, čo by vysvetľovalo tie odtlačky nôh na podlahe. Neboli však od bahna a pri pohľade na svoje nohy si uvedomila, že to pripomína krv. A vtedy urobila tú najhoršiu chybu, akú len mohla – zhlboka sa nadýchla. Žalúdok stále ako na vode, celkový pocit znechutenia umocnený puchom krvi zapôsobil ako narkotikum. Podlomili sa pod ňou kolená a bola si celkom istá, že aspoň raz poriadne vykríkla.

Prečo by na jej stôl niekto pokladal niečo, čo pripomínalo srdce?

To bola posledná súvislá myšlienka predtým, než jej zrak zahalila tma.

Ďalšie prebudenie bolo z tých troch v túto noc to najnepríjemnejšie. Niekto jej totiž baterkou svietil do očí, na čo reagovala podráždeným vrčaním a mávaním ruky. Povedala mu, aby jej nesvietil do očí, že má z toho migrénu a nakoniec ho dokázala uprosiť. Prisahal, že s tým prestane, ak mu dovolí malý experiment – ktorý ju nakoniec natrvalo zjazvil rovnako ako všetko, čo sa rozhodol na nej vyskúšať. Prečo jej len nedá pokoj a...

Zarazila sa, keď si uvedomila, že to nie je on.

Pretože hlas, ktorý vzápätí zakričal, že sa prebudila, mu ani náhodou nepatril.

Niekto jej pomohol posadiť sa, keď sa zaprela do rúk.

„Tvoj život je rozhodne zábavný, to musím uznať,“ zahučal za ňou miestny šéf a keby ju nepodopieral, opäť by skončila na... vlastne niekde na zemi, ako si vzápätí uvedomila.

Neodpadla v kuchyni? Ako sa teda dostala pred dom?

Jej opatrovateľka ju musela vyniesť, to bolo jediné vysvetlenie.

Zmysel všetkého ostatného jej unikal. Napríklad aj toho, prečo do jej malého domu vchádzalo tak veľa ľudí. Veď sa tam ani nemohli všetci zmestiť. Usadená na zemi sledovala ich pohyby a snažila sa v tom nájsť nejakú logiku. Ale ak to aj malo nejakú organizáciu, unikala jej. Vedela len, že sa pri nej krčí Toren, že jedným z pobehujúcich je Luke, že je tu tá zvedavá policajtka Hazel a niekde v pozadí začula aj Faye, ako sa niekým háda.

Prevažne sluchom rozoznala ešte ďalšie tri osoby, s ktorými sa nikdy predtým nestretla, ale predpokladala, že patria k miestnej svorke. Mala by sa cítiť poctená, že jej Toren venuje toľko pozornosti, ale v skutočnosti mala čo robiť, aby si rukami neprikryla uši. Jej schopnosti silneli a netušila, čo to spôsobilo a ako to zastaviť. Obávala sa však, že jej z toho čoskoro preskočí – ak to nespôsobí miestny uvítací výbor, ktorý sa rozhodol, že mŕtvola v kontajneri a srdce na kuchynskom stole je výborný spôsob, ako jej dať najavo, že je tu vítaná.

Niekoľkokrát si odkašlala, no aj tak chripela, keď prehovorila na Torena.

„Patrí tomu chlapíkovi v kontajneri?“

Ona neurážala Torena tým, že by sa vypytovala, či na stole naozaj ležalo srdce a on zase nespochybňoval jej intelekt tým, že by jej niečo zamlčiaval. Čo presne sa stalo v čase, keď sa ju obyvateľka jazera pokúsila utopiť? Našiel na ceste slušnosť a rozhodol sa ju častejšie používať?

„Bezpochyby,“ skonštatoval a zatlačil jej na plece, keď sa pokúsila postaviť.

„Takže som zatknutá?“ hádala, narážajúc na prítomnosť policajtov.

Toren zvraštil obočie. „Hazel je jednou z nás,“ prezradil a Ailis netušila, či ju viac prekvapila otvorenosť toho priznania, alebo fakt, že Hazel nevyzerala ako člen magickej komunity. V čom spočívala jej mágia? V schopnosti pokladať otravne trefné otázky? „Navyše si to srdce pri sebe nemala, pretože by sme zacítili jeho pach. Kým si sa vybrala zaplávať si k jazeru, nebolo v dome ani v nikde nablízku.“

„Nebola som si zaplávať,“ zašomrala, ale keď ju pohľadom vyzval, aby to nejako vysvetlila, len pevnejšie zaťala sánku. Ocenil to veľmi podobným gestom, ale nevšímala si to a namiesto toho sa pokúsila postaviť sa.

Dvakrát sa ju pokúsil zadržať, ale keď sa naňho aj naďalej mračila, a skúsila to aj tretíkrát, len si povzdychol a pomohol jej. Keby ju neťahal za lakeť, asi by to nakoniec nezvládla. Ale čoskoro sa jej prestalo krútiť v hlave a pomáhaj aj fakt, že bola na relatívne čerstvom vzduchu bez prítomnosti pachu krvi.

Toren sa od nej odmietol vzdialiť. Takže úlohu pestúnky prebral osobne.

Netušila, či by mu za to mala ďakovať, alebo ho rovno poslať do Mabinho zadku.

Netušila, kto je Mab a či nejako súvisela s tým, kým je Ailis v skutočnosti, vedela len, že ju často spomínal ten, čo ju pred rokmi našiel a Ailis tak nejako prijala to meno ako súčasť svojej osobnosti spolu s ďalšími, ktorých spomínal a velebil. Až nakoniec Ailis nadobudla presvedčenie, že to museli byť nejaké božstvá.

O ktorých nikto nikdy nepočul, ako jej vysvetľovala Amalthea.

„Zdá sa, že máš fanúšika,“ snažil sa vyzvedať Toren.

Ailis podvedome stuhla, ale v duchu si pripomenula, že ju nemohol nájsť. Amalthea ho dala strážiť a jej posedná správa hovorila o tom, že je ešte stále zatvorený v dome a snaží sa vyliečiť z rán, ktoré mu Ailis spôsobila. Dokonca ani jeho ruka nie je taká dlhá, aby dočiahla až sem.

Čo ju znepokojovalo ešte viac. Dokázala bojovať so známym zlom.

„Som z toho rovnako nadšená ako ty, to mi ver,“ skonštatovala nakoniec.

Podľa toho, ako sa mu rozširovali nozdry, usúdila, že práve vetrí. Snažil sa odhaliť v jej pachu lož? Tak to potom nech si užije celú jej smradľavú krásu, pretože napriek tomu, že ju niekto vyniesol z domu, nikomu nenapadlo nejako ju očistiť. A načo aj, veď voči nej nemali žiadnu povinnosť. Bola len niekým, kto náhodne prechádza cez mesto.

Dúfala však, že dostane príležitosť ostať tu dlhšie ako dva dni.

„Voniaš tak..." začal Toren a myšlienku najskôr nedokončil.

Tak sa Ailis rozhodla mu trošku napovedať, aby sa nezačal pýtať na to isté, čo by zaujímalo aj ju.

„Nerozhodne,“ uzavrela.

Zodvihol na ňu obočie, takže to rozhodne nebolo to, čo sa chystal povedať.

„Čože?“ spýtal sa nakoniec, ale nezdalo sa, že by ho odpoveď skutočne zaujímala.

Pohodila plecom. „To mi povedala kamarátka, keď sme sa prvýkrát stretli,“ čo nebolo samo osebe klamstvo, hoci jej to povedala až oveľa neskôr, keď ju dala dokopy a Ailis sa prestala chúliť v kúte miestnosti ako vydesené zradené zviera, ktorým v tom čase bola, „‚smrdíš ako niekto, kto sa nevie rozhodnúť, či chce byť bosorka alebo nejaké odporné zviera!‘.“

„A napriek tomu, že nie je milá, sa z nej stala tvoja priateľka?“

„Vyzerala som ako jej večera.“

Amalthea jej prezradila, že vyzerala ako kus mäsa, ktorý niekto pridlho nechal opekať, ale že aj napriek smradu spáleniny by ju väčšia magických predátorov skrátka zožrala. Prečo plytvať dobrým jedlom, keď sa doslova doplazí na hodovný stôl.

„Odpoveďou väčšiny bytostí by bol útok,“ hovoril ďalej a v očiach sa mu blýskalo.

Hlad alebo pobavenie? Netušila. Nechcela to vedieť.

„Nakoniec ma nezožrala.“

„Čím je potom tvoja priateľka, že sa vzdala svojej večere?“

„Harpya.“

Zodvihol obočie. „Tie sa nezvyknú vzdávať večere.“

„Je vegetariánka.“

To, že vo svojej snahe zabaviť ho na chvíľu prezradila možno až príliš veľa, si domyslela neskoro. Harpye boli preslávené svojím apetítom, pretože žrali, až kým neostalo nič okrem kostí a všetkého ostatného, čo nedokázali stráviť – a toho naozaj nebolo veľa. Mnoho z nich nepoznalo vlastnú mieru, boli ako posadnuté.

Ostatní z magickej komunity sa im vyhýbali a považovali ich za nekrofágov posadnutých pomstou a spravodlivosťou. Preto pre ne bolo náročné nájsť si životných partnerov alebo splodiť deti, takže ich ostalo už len veľmi málo a o väčšine z nich sa vedelo, kde presne žili a čomu sa venovali. Ale harpya-vegetariánka? Na svete existovala len jedna a Toren určite vedel, o koho ide.

Mala chuť dať si facku, že mu takto jednoducho dopriala ďalšiu muníciu proti sebe.

Možno bude najjednoduchšie, ak zavolá Amalthei a požiada ju o radu.

Pretože sa práve dostala do problémov, ktoré vážne nepotrebovala.

Kapitola 4 ¤ Kapitola 6



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ailis Lettifer 1: Obvinená - Kapitola 5:

1. Lenora
18.08.2021 [22:40]

Musím říct že harpyje vegetariánka mě dostala. A když jsem byla u scény ve vodě v jednu chvíli jsem si představila Uršulu z Malé mořské víly. To ukazuje na to že to byla další bájo kapitola. Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!