OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » A potom život zastrečkoval... 2. part

08.05.2014 (09:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 927×

Dana čakala na záhrade, nervózne podupkávala.

„Konečne! Mohol by si si brávať ten zasraný mobil so sebou! Stále to isté dokola! Bernard, musíme sa porozprávať!“ zhúkla a bola preč.

„To určite... mobil... môžeš čakať...“ zabrblal do nervóznej tmy, čo ostala ostro trčať vo vzduchu po Dane.

Bože, čo jej zasa preletelo cez nos. Znechutene si zabral sprchovací kút. Osviežený, s jogurtom v ruke prisadol k nej na gauč.

Už číhala. 

Bernard zámerne ostal ticho, uvoľnene sedel v župane, monotónne naberal ovocný jogurt v mini dávkach na lyžičku, labužnícky vkladal do úst, oči dôkladne sledovali dráhu lyžičky, ešte dôkladnejšie sa vyhýbali očnému kontaktu s Danou a útrpne čakal. Zasa.

Musel uznať, že rokmi sa jeho manželka vypracovala v pozícií „samonasieracieho buldoga“ do závratných výšin. Ale nebolo to tak vždy. Prišlo to postupne, vo vyšších dávkach a posledné roky sa dosť skracujú intervaly jej výbuchov. Žeby vek? Vždy mala pádne dôvody a Bernard ich uznal, podriadil im chod domácnosti a mohli sa šmýkať životom ďalej.  

Čakal výbuch vulkánu, horúcu lávu pod ktorou sa udusí, smrtiaci hustý dym, popolček, čo okamžite zanesie dýchacie cesty úbožiakovi... čo tichým postojom provokoval svoju ženu. Neustúpil, nespýtal sa prečo tak soptí a podráždene bublá, prečo zasa... až sa dočkal.

„Takže teba vôbec nezaujíma, čo sa deje doma?!“ Danu vystrelil z gauča prúd pichľavých slov, postavila sa nad manžela, už nevydržala dlhšie sedieť pri ňom.

„Zaujíma a vždy ma zaujímalo. Ale dodnes som nepochopil to tvoje divadlo okolo, načo toľko dramatizuješ?“

Ou, Bernard je dnes v bojovnej nálade. To sa snáď ešte nestalo. Dana rozhodne nie je zvyknutá na odpor z jeho strany.

„Divadlo?! Myslíš moje pretekajúce nervy? Asi mám, sakra, dôvod! Lenže to ty nemôžeš ani len tušiť, lebo si buď v práci, alebo sa motáš okolo domu, záhrady, či nanajvýš zmiznete aj s tým čoklom preč! Musím si ťa odchytiť za behu, ak potrebujem čosi prediskutovať! Pretože ty sa nikdy neopýtaš, neprejavíš iniciatívu!“ Dane s každým slovom stúpal tlak i hlas.

„Ukľudni sa, prestaň jačať, to za prvé. Nera má papiere, je čistokrvná, žiadny čokel, to za dru...“

„Prestaň sa so mnou baviť ako s postihnutou!“

„... to za druhé, Marion je u seba v izbe a nebudeš tu ziapať, to za tretie a za štvr...“

„Musím na teba zvyšovať hlas, ak majú moje problémy preraziť až k tvojim ušiam!“ Dana nepríčetne skákala do reči manželovi a už začínala vidieť červeno ani býk.

„... za štvrté a za posledné, necháš ma dohovoriť, budeš počúvať a až potom mi ponúkneš ďalšie argumen...“

„Čo to tu predvádzaš! Do riti! Som tvoja žena, vychovávať choď tamtú chlpatú guľu pri dverách!“

„Dana! Posledné varovanie! Stíš volume, zapoj mozog a môžeme diskutovať! Inak odchádzam.“ Bernard dojedol jogurt a konečne zapichol popudený pohľad na nakrknutej sane, do žeravých očí, do skrivenej grimasy, plnej temných emócií.

Hej, dnes sa asi niečo definitívne zmenilo, niečo podstatné v podprahovom vnímaní oboch manželov a zrejme preto Bernard zaujal postoj bojovníka za spravodlivý chod rodiny, za čistotu jednania pri guľatom stolci a jeho oči okamžite vyžadovali odpoveď. „Takže? Ako si sa rozhodla? Sklapneš?“

Dana pobúrene zaťala zuby, ešte čosi chcela štipľavého vyšteknúť, no nestihla, Bernard mávol rukou neohrozeného vladára, naklonil k nej hlavu a zdvihol bojovne bradu.

„Fajn!“ sykla zmija s tvárou jeho manželky, veľmi ťažko prehltla prvú väčšiu prehru v boji s mužom. Prvá asi bolí najviac.

„Výborne, už len technická poznámka. Predpokladám dlhší dialóg a keď počas neho zasa začneš jančiť, odídem bez upozornenia.“

Odpoveďou bolo hlučné buchnutie vchodových dverí, Dana cestou von zhrabla cigarety, stratila sa v temnote záhrady.

„Tak nič. Aj tak dobre,“ spokojnejší Bernard prehodil konverzačne k prázdnemu kelímku.

To už Marion zbiehala schody, mladá hlavička nakukla do obývačky. „Môžem? Čo sa deje, tatuško?“

„Poď, všetko je v poriadku. Mama potrebuje vypustiť prebytočnú paru a ja som bol poruke. Večerala si?“

„Áno, ale dáme si ešte jogurt? Spolu s Nerou?“

„Jasné, dones.“

Presne toto potrebovali všetci traja... tichý bojkot matky. Rozbiť nervózny vzduch, tuhý blok zúrenia, urýchlene prečistiť spoločné vzťahy a potvrdiť súznenia medzi psom, dcérou a otcom. 

Dana neznášala, keď Nera dostala rovnaké jedlo ako domáci členovia. Pokladala to za urážku ľudskej rasy... pes je podriadený a podradný, bude žrať šlichtu, pomyje a zvyšky! Našťastie o výživu psa sa staral v plnej miere Bernard. Uf. 

Marion doniesla misku pre Neru, vyklopila jej polovicu z každého jogurtu, posadila sa Bernardovi na klín a už sa ládovala celá bojová jednotka.

Úloha splnená, mlsné jazýčky spokojné, nepriateľ roznesený na kopytách. Môže prísť noc i ďalší deň. Spoločne zvládnu všetko. I občasné besnenie zúrivej fúrie.

„Marion, chrobáčik, mama je k tebe milá? Nekričí na teba?“

„Nie. Sme v pohode,“ trošku neistý pohľad na otca a Bernard začul divný podtón.

„Hm, vážne? Povieš mi, čo sa deje? Dúfam, že my dvaja nemáme pred sebou tajnosti.“

„Nemáme, tatuško... len... akoby mama čosi chcela... vypytuje sa detailne na školu a spolužiakov.“

„Dobre, ďakujem za dôveru, chrobáčik. Daj mi vedieť ak by predsa dačo... vieš a ja ešte skočím za ňou. Už je neskoro, dobrú noc.“

Poslušná Marion zinkasovala božtek do vlasov, zamaskovala zvyšky z bojovej akcie „divoký jogurt“, zmizla v bezpečí svojej izbičky.

Samozrejme aj s veľkým tajomstvom, matka už čosi asi šípi a Marion bude musieť ísť s pravdou von pred tatuškom. Ale oni si rozumejú od malička, u neho strach nemá.

„Vidíš, Nera, predsa sa niečo deje,“ neochotne uznal Bernard, zahľadel sa do tmavej noci, kde malé červené svetielko cigarety presne vytyčovalo pozíciu nepriateľa, pardon, Dany. 

A navyše... no áno, Dana od určitej doby nemala celkom v láske Neru, ale myslím, že je to už obojstranné. Od minulých Vianoc. Tam sa ich krehký vzťah zničil.

Už predtým akoby žiarlila na psa a veta typu: „Venuješ jej veľa času a lásky, zbytočne do psa investuješ ducha, aj tak je to len hlúpa, nemá tvár a za pár rokov ti skape!“ ma vytočila, vnútorne zranila a ešte pár dlhých minút sme zapálene diskutovali o potrebe psa pre Marion, pre mňa a celkovo pre psychické zdravie v tejto rodine. Ja s Marion sme sa nonverbálne zomkli proti Dane a Nera to iste vycítila. Má na to. 

To bol čas zmeny a začala tichá vojna medzi Danou a Nerou. Teda len Dana útočila poza môj chrbát, v hlúpom presvedčení, že to nevidím. Občas Nera schytala od Dany bodíček, kopanec, sprchu na záhrade, korenie do žrádla, ale bolo to v medziach normy a Nera nestrádala. Inštinktívne uhýba miestam s prítomnosťou Dany, ale stále ju akceptuje ako člena svorky. Poslúchne pri nej iba základné povely, všetky nadstavbové vykoná iba pri mne a Marion, akoby dávala najavo, že Dana nie je hodná jej intelektu.

Bavím sa a nech mi niekto povie, že pes je len hlúpa, nemá tvár. Hovno! 

No späť k Vianociam. 

Moja manželka si našla pod stromčekom vysnívané kozačky na ihlových podpätkoch. Natešená ich okamžite nahodila na nôžky a mierne ovínená nám predviedla ukážkovú chôdzu modelky z móla priamo v Miláne.

To bol jej plán a môj čierny deň.

Dana s chichotom balansovala chodbou a mňa neskoro napadlo varovať Neru a stiahnuť ju zo spitých kruhov manželky.

Stalo sa, bohužiaľ... Dana stratila rovnováhu, opätkom ostrým ako nôž skočila Nere na nohu a doslova sa jej zapichla medzi kostičky. Desivé divadlo, Nera zvrieskla, Dana napokon spadla úplne vzad, priľahla jej hlavu a chuderka Nera v besnej bolesti sekla zubami po Dane. Zachytila iba jej rukáv z voľnej tuniky.

Dana ostala vydesená a kruto zamietavá od tej doby.

Mal som to v priamom prenose. Koš vydesených očí rodiny, hlasité zavíjanie raneného psa, krv tečúca podlahou a prskajúco zúrivú manželku, že toho psa zabije, dá ju do klobás, alebo zavolá šarhu.

A zháňajte na Štedrý večer kvalifikovaného veterinára. Kurva! To boli nervy! Zohnal som a mastne zaplatil. Nera pár týždňov „maródila“ a je celkom fit.

Už teda plne chápete záporné emócie mojej manželky voči Nere. Občas sa fakt bojím, že psa nenájdem doma po príchode z práce.

„No čo? Už ste sa poľutovali navzájom? S Marion? S Nerou? Myslíš, že to neviem?“ Dana zahodila zvyšok cigarety za plot, už vychladla, najväčší hnev odplavil nikotín alebo čo. Možno ho premenila na dym a poslala do okien nebies, nech si aj oni užijú jedovitých slín mojej mamby... pardon, ženy.

„Prestaň, prosím. Neznášam, keď sa hádame, dobre to vieš, teda keď ty zúriš. Poď ku mne, zvládneš to?“

Áno, dnes sa čosi zásadne zmenilo v ich vzťahu, Bernard ponúkol priateľskú náruč, zotrval v póze neohrozeného vládcu. Ale správny vládca musí predovšetkým počúvať, premýšľať, chápať.

„Čo či zvládnem?“ číry úžas znie v tej odpovedi a Dana sa dnes už asi nespamätá.

„Prísť ku mne, nechať sa objať a nespáliť mi telo nenávisťou.“

„Hmm...“

„To je áno, alebo nie?“ trpezlivý vládca stojí pár krokov od Dany, náruč čaká a on je rozhodnutý skrotiť manželku, dostať ju kam potrebuje. Marion je jeho všetko a čosi sa deje v podhubí rodiny. Treba vyzvedieť čo.

Možno pôsobenie príjemnej noci, možno strieborný svit mesiaca, možno konečne nadišla doba na zmeny, to je jedno, čo. Dana sa podriadila a teraz zovretá v teplej náruči hudruje. „Mám naše dievčatko rada, lenže... všimol si si? Zmenila sa, lieta viac vonku, neochotne odpovedá, skôr mlčí, už nechodia za ňou kamaráti, všade sa ťahá so Zuzanou... hm, neviem.“

„A čo sa ti nezdá? Dospieva, preboha, má šestnásť rokov, iné záujmy. Zhoršila sa v škole? Je na teba hrubá? Drogy? Čo je zle?“

„Nie, je milá, škola ok, žiadne drogy, ale je iná, Bernard, niečo sa s ňou deje a nechce mi povedať. Len sa bojím, aby sa niečo zlé nestalo.“

„Ako čo? Ako nám pred maturitou? Aby neotehotnela? Už dva roky sa s ňou o sexe bavím úplne otvorene, dal som jej ochranu a sľúbila, že ju použije. Je predsa rozumná. Čo viac môžeš robiť?“

Ešte čosi nezrozumiteľne zabrblala do hrude manžela a bol pokoj.

Mier. Prímerie. Nútené prímerie s podhubím nervozity, s pocitom vrazených problémov pod koberec a, samozrejme, nedoriešených. Táto emócia kmásala Danou, nútila k novej podráždenosti, ale dnes už to nechá tak.

Oči zabodnuté do temného stropu spálne.

Oddýchol si, keď len toto Danu trápi a nič iné. O to viac nechápe búrlivú scénu. Žeby ešte čosi?

Myšlienky neopúšťajú hlavu, problém s Marion pretáča z každej strany, analyzuje, hodnotí, spomína a vyvodí záver. Zajtra je sobota, má byť pekne, vezme Marion i Neru na výlet a bude sa vyšetrovať. 

Dana pravidelne oddychuje po jeho boku. Dnes zaspala celkom rýchlo, stačil jej len bozk. Sláva Bohu na výsostiach. Ou, tak nie, nespí, asi hľadá lepšiu polohu.

Ale Dana hľadá odvahu, či skôr vhodne volené slová a potom sa rozhodne rovno to oznámiť. „Bernard, pred dvoma mesiacmi som vysadila antikoncepciu. Chcem mať ďalšie dieťa. Dobrú noc, láska.“

A mľask na onemelé pery manžela.

Šok, nie, správne je ŠOK! Bernardove telo okamžite stuhlo, svaly sa zmenili na kameň desu, hlavu pohltila temnota nechápania a duša práve prekonala hranicu smrti.

Nie! Prvé svetlé slovo preblesklo bytím. Nie, s Danou už nikdy žiadne ďalšie dieťa. Radšej... čo? Odíde, zomrie, vyženie ju? Kam? Ako? Je tu Marion! Ježiši!

Pred dvoma mesiacmi... a on to nevie! Kurva! Podraz! To sú šoky! Koľko ráz s ňou spal za tú dobu? Je už tehotná? Ak nie, ako sa vyhovorí? Vysvetlí? Vyargumentuje? Kurva! 

Nedokázal ležať pri nej, neznáma vnútorná sila ho vyhodila k stene oproti, tápajúc rukami zmizol zo spálne bez jediného slovka, bez jediného citoslovca, ako v mrákotách hodil na telo bundu, nazul prvé boty, tichý povel pre Neru a obaja zmizli v temnote lesoparku.

Preč, nadýchnuť sa, prežiť, pochopiť prečo a vymyslieť čo ďalej! Preč.

Z okna spálne vyprevádzali Bernarda dve popudlivé oči.

„Však ty si zvykneš, holúbok a bude po mojom. Ako vždy.“

Vedela to, presne vedela, že keby Bernardovi oznámila svoj zámer vysadiť antikoncepciu, zrazila by sa s vehementným odporom. Len raz nadhodila tému druhé dieťa a s Bernardom nebola reč dva dni.

Prečo sa tak bráni? Veď im to celkom vychádza... ok, majú občas pernejšie chvíľky, to hej, ale inak slnečno.  

Bernard je skutočne dobrý manžel, otec a krásny chlap, ešteže sa jej pošťastilo ho vtedy narýchlo uloviť.

Je si plne vedomá závistlivých pohľadov žien i dievčat, keď pyšne kráča mestom spolu s ním. Bernarda nepustí z pazúrov, už nikdy.

Jednoznačne, absolútne vhodný kandidát pre jej ďalšie dieťa. Pekne si ho silnejšie pripúta k sebe a basta! 

Aby bola spravodlivá, ok, za posledných päť rokov si trochu zovšedneli, rutina oklieštila okolie a Dana sa v práci nudí. Nebaví ju to tam. Má len tridsaťtri rokov a druhé decko by sa šiklo už aj preto, aby vybočila zo stereotypu.

A odkedy má Bernard to hnusné psisko, utieka sa k nemu. „Neboj sa, aj to vyriešim časom, Berni. Najprv dieťa a potom sa rozlúčiš aj s chlpatým, smradľavým bastardom.“ 

Dobre, hádajú sa, teda ona kričí na Bernarda, ale vždy ho dotlačí kam chce až na dnes, to sa musí nechať. Dnes mal chlapec výhru u seba. Nevadí, Dana je lasička, podvolila sa a za odmenu Bernard zinkasoval novú informáciu. Trošičku ho to vzalo. Máličko.   

„Výborne, kocky sú hodené, holúbok,“ Danin sarkastický chechot rozčesol temnotu spálne a jej zachovalé telo prijala studená manželská posteľ. 

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek A potom život zastrečkoval... 2. part :