OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » A potom život zastrečkoval... 1. part

06.05.2014 (09:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1338×

„Ok, tmavohnedá farba na vonkajší náter dreva... jedna, dva, tri... riedidlá, štetce... šmirgeľ, fólie, rukavice.“

Bernard si ticho šomre pod nos v kôlni, sám sebe prikyvuje, áno, má všetko pripravené pre prácu a môže začať.

Starostlivosť o rodinný dom a záhradu mu skracujú dlhé, dlhé chvíle na svete.

- - -

Iste, má aj prácu v kancelárii, no tá ho nenapĺňa. Pridelené povinnosti ekonóma sa snaží zvládnuť dobre a hlavne v rekordnom čase, aby mohol vypadnúť zo sklenenej budovy. Žiadny z kolegov nie je priateľ a kolegyne... no, je predsa gentleman... takže, no comment. Zostanú navždy kolegyňami.

„Hej, Bernííí, počkaj,“ vybehol za ním kolega na chodbu, sprisahanecky stíšil hlas, „potrebujem helfnúť.“

„Čo? Už zase ti nesedí uzávierka?“ Bernard zhltol podráždenie, už chcel byť dávno preč. Doma.

„Ale riť! Uzávierka mi je voľná. Mňa zaujíma tá nová kostička... vieš, čo sedí u šéfa. Do prdele! To je kus!“

Bernard zamrkal prekvapením a vyhrkol: „Hm?! Myslíš Evu?“

„Presne! Evu!“ horlivo pritakal kolega.

„A čo ja s ňou?“

„Bernííí, zožeň mi jej telefónne číslo. Tebe ho dá určite.“

„Čo?! Si kompletný? Bože! Dospelý chlap a chováš sa tu ako decko. Máš o ňu záujem, tak sa snaž, sakra! Nadbiehaj, lichoť, malé darčeky dones, kvety, pozvi ju na obed. A sorry, ak si zabudol, som ženatý a mám dcéru.“

„S Evou sa snažím, zatiaľ zbytočne. Aj tak ide po tebe, ale ty to ani nevnímaš, že? Na poslednej schôdzi ťa takmer vypozerala. Doboha!“

„Chmpf, netrep blbosti, som tuctový, fádny chlap.“ Bernard znechutene potriasol hlavou, mávnutie ruky podporilo vážnosť jeho slov, chystal sa obísť doterného chlapa a konečne zmiznúť do nudy, k rodine.

Lenže kolega bol neoblomný a zatarasil mu cestu: „To myslíš vážne? Videl si sa niekedy v zrkadle? Si vysoký, vyšportovaný, sympatický, vieš koľko báb z baráku po tebe slintá? Kurva, ja mať tvoju figúru, som v raji!  Všetky pipky by boli moje. Nechápem, ako môžeš mať o sebe takú nízku mienku.“

Chlapi sa merali pohľadom vzájomne, kolega si postavil hlavu, potreboval využiť Bernardov vplyv na samičku, Evičku a jeho rozhodnutie priam kričalo z očí... a Bernard... podvolil sa, ako napokon vždy. Nebol konfliktný typ, problémy riešil hlavou, nie päsťami.

„Dobre, ale potom mi už dáš pokoj.“

„Jasné, jasné... máš to u mňa!“

Bernard sa teda vrátil, tichúčko vstúpil do priestorov šéfa, uchvátená Evička vyhovela prosbe vysnívaného gavaliera, no trošku bola zaskočená Bernardovou poznámkou pri odchode. „Ďakujem, Evka, pomohla si mi zbaviť sa jedného doterného chlapa. To číslo je pre neho, ja mám rodinu. Chápeš. Maj sa.“

Kolega kňučal šťastím, ale ako mu dopadne rande? Nikto nevie a Bernardovi to bolo úplne jedno, hlavne, že zmizol domov.

- - -

Starostlivosť o rodinný dom a záhradu mu skracujú dlhé, predlhé chvíle na svete. Áno, starostlivosť, čo prechádza až do kutilstva. Aj teraz kľačí pri drevenom plote záhrady, vôňa farieb a riedidla sa vznáša, štetec poslušne kĺže hore, dolu plochou, drevo zasa bude zdravšie, ošetrenejšie, farebnejšie. Bernardova tvár takmer bez emócií, oči pohaslé, duša trpká, telo automaticky vykonáva úsporné pohyby a práca mu ide od ruky.

Len hlava má teraz veľa času na premýšľanie, čo nie je dobré, nie pre Bernarda.

Pohľad mu skĺzol k domu, v okne kuchyne postáva žena, šedé oči pichľavo hľadia, mračí sa, nervózne mykne plecami a zmizne v hĺbke ich domu. Jeho žena, Dana Kollárová, tiež ekonómka, účtovníčka. Na svojich tridsaťtri rokov je zachovalá, pestovaná platinová blondínka, s telom o váhe šesťdesiat kilogramov a výškou stošesťdesiatštyri centimetrov. O rok mladšia od Bernarda, ale akoby sa poznali už celé storočia.

- - -

Spolužiaci zo strednej školy. To bolo vtedy haló... po Veľkej noci sa to už prevalilo, pikantná informácia zaplavila študentov i profesorský zbor.

„Áno, pani riaditeľka, v mojej triede, v maturitnom ročníku mám tehotnú žiačku. Je to pravda, bola za mnou jej matka. Dana označila za otca Bernarda Kollára, tiež z mojej triedy a malo sa to stať po maturitnom večierku. Jej matka plakala, ale sa napokon dohodli, že Dana nepôjde na prerušenie, dieťa donosí a s výchovou pomôžu aj rodičia Bernarda. Dana je zatiaľ zdravá a rodiť by mala bez veľké prázdniny. Som z toho v šoku, tak ako vy.“   

A v šoku nebola len triedna učiteľka, ale hlavne Bernard! On, maznáčik rodičov, výborný študent, bezproblémový človiečik a teraz bude otcom?

Nech sa Bernard vracal tisíci raz k údajnému času počatia... nič si nepamätal, bol nadratý z večierka a ráno sa zobudil vedľa Dany. Vedľa spolužiačky Dany, ktorá sa už pár dní pred tým začala zaujímať o neho a viditeľne s ním flirtovať.

Vždy slušný Bernard pristúpil na jej hru, robil gavaliera, sprevádzal domov, padla dajaká pusa, bol donútený vyskúšať kvalitu jej pozadia, keď sa mu natlačila na klín na schodoch v paneláku. Nebola mu nepríjemná, ale žeby šalel láskou, to nie. 

„Dobré ráno, miláčik,“ zavrnela mu Dana do ucha, horúce nahé telo prilepila k zarazenému Bernardovi, „bolo to s tebou krásne. Hm, si vynaliezavý a šikovný.“

Úplne konsternovaný zaškúlil na tvár v tesnej blízkosti, tvár baby s rozmazaným mejkapom. „Dobré aj tebe, Dana... ale... my dvaja... ja som s teb... bolí ma hlava... do riti! A nič si nepam... mám okno, ale ako výkladnú skriňu. Je mi zle.“

Bernard sa vymotal z perín, vrávoral neznámou izbou, potláčal dáviaci reflex. Duchaprítomná Dana ho vtlačila na toaletu, zabrániac tak najhoršiemu. A telo osemnásťročného maturanta plné zostatkového alkoholu sa snažilo zbaviť toho jedu. Rozbúrený žalúdok si nedal povedať ešte dlhú chvíľu.

Hlava sa chystala rozskočiť bolesťou, nepomohla ani studená voda, tečúca prúdom za krk. Kdesi v tento čas zalomcovalo vnútro nepokojom, akási ľadová ruka mu stisla vnútornosti a pochabú dušu... fakt sa vyspal s Danou?! Ježiši! Kurva!

Vyškerená deva mu podala uterák prvej pomoci a tak sa zviezol popri vani k zemi. „Kde to sme?“

„U Stana doma, jeho rodičia sú už na chate. Šiel nám kúpiť pečivo na raňajky.“

„Aha,“ veľmi inteligentne sa zapojil do dialógu.

U Stana... dobre, Stano je tiež spolužiak, kamarát a teraz samaritán. Čerstvé rožky možno vrátia Bernarda do duševnej rovnováhy, lebo tú práve stratil, či snáď prepil a nevie kde v pekle.

Hej... a inteligentných bolo niekoľko ďalší dialógov po Veľkej noci s jeho rodičmi, s rodičmi Dany, so starými rodičmi a... a tak ďalej... Bernard musel prijať zodpovednosť, keď už si „nezodpovedne vrzol“. Dana sa rozhodla zmaturovať, porodiť, nechať si dieťa, byť doma rok s potomkom a potom ísť na výšku. Ekonomickú.

Bernard zmaturoval tiež, na ekonómiu šiel hneď po strednej a medzitým obaja vychovávali malú Marion, bývali striedavo u jedných rodičov i druhých. Širokospektrálna rodina... všetci vychovávali, aj starí rodičia, aj prarodičia... Marion dokonale rozmaznané dieťa.

A aby sa nedajbože z Marion nestal „pankhart“, tak širokospektrálna rodina zrazila hlavy dohromady, vystrojila malú svadbu. Všetci svadobčania sa povinne, nepovinne zložili na svadobný dar... áno, Bernard mal šťastie, ešte si čosi došetrili a po výške kúpili za svadobný dar menší dom so záhradou, kde žijú dodnes. Samozrejme sa z Marion „pankhart“ nevyklubal, nestihol, pretože je zastrešená rodným listom, hrdo nesúcim mená oboch rodičov a ich drobná rodinná bunka svieti menom Kollárovci.

Bernard, Dana a Marion, šťastná rodinka v rodinnom domčeku, s rodinnou záhradkou a širokospektrálnym príbuzenstvom... podchvíľou vrznú vchodové vrátka a dom praská vo švíkoch.

Pani domu v týchto požehnaných chvíľach žiari šťastím, pohostinnosťou, uvravená, vymódená, vypyšnená, spokojná.

Pán domu, vždy gentleman, slušne s každým prehodí pár viet a už sa vytráca mimo dav i rev. Veď o domček sa treba neustále starať a Bernard sprosto zdrhá pred spoločnosťou.

Zlatíčko Marion vydrží takmer všetko a každá vychovaná návšteva vždy prináša dary... nezabúdajme, Marion má slastných šestnásť rokov, zvedavosť mačaťa, hravosť psíka, ale predovšetkým je „vychcaná puberťáčka“. Veľa vydrží a zúročí.

- - -

Už minul tretiu piksľu s farbou, neúnavný štetec pracuje, vlieva drevu oplotenia radosť z hnedého života i odtieňa.

Pánska časť susedstva tíško vrčí za záclonami, nerudne pozorujúc provokatéra, pretože sused Bernard, ten dokonalý „sukin syn“, má zasa náskok pred nimi a bude treba kúpiť farbu a natierať a vypočuť si litánie od svojich žien.

A tak je to vždy... Bernard si naplánuje prácu okolo svojho domu, vykoná ju, poštve na diaľku susedov, teda ich manželky a chlapáci musia dobiehať. Plot, šindle, ríny, nová kôlňa, okná, bazén... Pretože Bernard je fakt dokonalý chlap, krásny, vysoký, mužný, vypracovaný, príjemný, vychovaný, ústretový, sexi a susedky môžu na ňom nechať oči, sliny a iné sekréty. Lenže on to akosi nevidí.

Májové podvečerné slnko mu hreje svalnatý chrbát v obtiahnutom tričku, kolená i ruky poprskané akrylovou hnedkou a ten psisko nie a nie zmiznúť od čerstvého náteru. Do prdele! Kto ju bude čistiť? Zasa ja!

„Nera! Okamžite poď ku mne! Sem za mňa! Sadni! Zostaň! Dobre, tak si šikovná. Ukáž sa, tuším som to stihol. Ešte vydrž, dokončím túto stranu a pôjdeme si zabehať. Sadni! Tešíš sa, viem. Nepozeraj tak ľútostivo, musím to dokončiť. Až potom.“

„Tatuško, zasa cukruješ s Nerou?“

„Marion, chrobáčik, s ňou to inak nejde. Ako sa máš? Čo škola? Ani som ťa nepočul prísť domov.“

„Lebo si tak zabraný do práce, že si vypol uši. Alebo zasa premýšľaš? Ukáž sa mi. Ááále, tatuško, máš kruhy pod očami a smutné kukadlá.“

„Prepáč, chrobáčik, polepším sa.“

„O čom zasa hútaš?“

„Ehm... tak, všeobecne.“ Bernard vtisne dcére bozk do vlasov, pristihnuto sklopí zrak. Už sa mu stalo, že ho nachytala v melancholickej nálade, začal výsluch a musel vysvetľovať prečo a ako. Nevysvetlil, lebo on sám nevie presne prečo nie je šťastný na svete, hoci má všetko. Ženu, dieťa, dom, záhradu, psa, prácu, rodinu, zdravie... ale, je tu akési ale...

„Máš mňa, máš najlepšie vycvičeného psa na svete Neru a my dve ťa ľúbime. V škole nič nové, musím ísť šprtať. Mama je doma? Mám hlad.“ Marion ešte stihla pobozkať otca na líce, zmizla v dome.

A štetec sa zasa rozbehne dráhou dreva, vytyčujúc im hnedý smer života. Pobláznený drozd trilkuje dokonalú melódiu, láka samičku k sebe, k páreniu a možno jej spieva o lepších svetoch, o šťastných dušiach vo vesmíre. Dakde isto sú, to len tá Bernardova sa akosi chvie nepokojom, nespokojnosťou a on netuší, za tie dlhé roky, prečo.

Lenže má povinnosti rodiča a manžela. Na krku doživotný sľub vernosti v dobrom, aj v zlom, platinový krúžok na ľavom prstenníku, nekonečnú vďačnosť širokospektrálnej rodine, čo pomohla mladej bunke Kollárovcov v ťažkých rokoch po maturite. Áno, vďačí im za mnoho.

Bernard, uvedomený muž v najlepších rokoch, zodpovedný, tichý, ľúbiaci. Iste, ľúbi svoju dcéru, láska pyšného otca ho drží nad vodou, ale s láskou k Dane je to nejednoznačné. Už dlho, takmer od pôrodu Marion. Bernard si predovšetkým statočne plní povinnosti otca a tieto má rád, povinnosti manžela pretrpí, manželke vždy na požiadanie vyjde v ústrety, podvolí sa jej v posteli a ona sa zdá byť spokojná. Lež Bernard...

Aj preto ďalší hlboký nádych, prsty silnejšie zovrú šmykľavý štetec, vytvorí nový hnedý pás a ďalší a ďalší... má povinnosti už pomaly sedemnásty rok a treba ich plniť.

Nera, obrovský pes, teda trojročná fenka Leonbergera má úctyhodných šesťdesiat kíl a v kohútiku výšku sedemdesiatpäť centimetrov, žíhaná čierno-hnedo-šedá dlhá huňatá srsť pôsobí dojmom, že pred vami stojí stredný medveď a nie pes. Ale žiadny strach, hnedé oči pretekajú láskou k rodine, známym a hlavne k deťom. Jednoznačný vodca svorky je Bernard. Za neho by položila život nie len svoj i hocakého narušiteľa, nepriateľa.

Inak mierna, priateľská, trpezlivá, múdra a oddaná. Bernard má občas pocit, že rozumie jeho náladám, smútku i biede duše. Keď sa už takmer dusí melanchóliou, Nera pribehne, vráža mu do hrude papuľou, vyžaduje hru, pohyb a núti Bernarda vstať, zabudnúť na psotu života. Núti ho prehrať sa s ňou ďalším strnulým dňom. 

Hech, Nera a jej liečiteľský pud, komplex ochrancu pohodového domáceho krbu, strážca Bernardovej pochmúrnej psychiky. Z tejto kombinácie vzišiel lepší Bernard a takmer dokonale vycvičená Nera. Amatérsky, doma, pomocou kníh, rád internetu a inštinktov muža pridávali k základnému výcviku psa rôzne nové povely. Niektoré užitočné, iné len pre radosť z hry muža a psa.

Nera vyskočila ku bránke, zapichla huňatý čumák do diery v pletive. Bernarda prekvapil jej rýchly úprk a správanie. Akoby šla vítať dakoho známeho z rodiny, ale zvonček nedrnčí. Len drobné rúčky dieťaťa prestrčené plotom čechrajú huňatú srsť Nery a psisko drží, ani hluchý dvere. Žiadne slová, zvuky, nič, len ískanie psa. 

No aj tak rýchla kontrola rúčok spoza bránky neuškodí. A tam malé dievčatko, možno osem rokov, útlučká, natiahnutá do výšky, aby dosiahla na Neru a oboma rukami zaborená do psa. Kúsok bokom usmievavá stará žena, šedé vlasy, bystrým pohľadom oznamuje svetu múdrosť staroby, pochopenie sveta a srdce na dlani.

„Oh, dobrý podvečer. Prepáčte, vyrušili sme vás?“ žena zmerčí Bernarda. 

„Dobrý aj vám. Nevyrušili, len som šiel pozrieť, kto sa snaží nášho psa vystískať.“ 

„Veru, snaží sa mocne. Ralphina ho nedávno zbadala pri prechádzke, zastavila sa tu a od tej doby musíme chodiť len tadiaľto a vždy sa pozdravia.“ 

„Ralphina? Nezvyčajné a krásne meno. Ahoj, slečna, dovolíš, otvorím ti bránu, aby si mohla k Nere bližšie. Neboj sa jej, je riadne vycvičená, vychovaná a má deti veľmi rada,“ Bernard sa už chystal otvárať, ale zarazil ho sklenený pohľad dievčatka a jej náhla nehybnosť. Rúčky na tele psa ustali v pohybe a Nera akoby tiež zamrzla. Spýtavý pohľad na ženu.

„No, viete, Ralphina málo rozpráva, ale so zvieratami si rozumie. Ralphina, chceš aby psík prišiel k tebe a pán otvoril dvere?“ 

Dievčatko bez jediného slova pomaličky stiahlo ruky k sebe, sklenený pohľad zaseklo do nikam, odstúpilo k žene, ale súhlasne prikývlo. 

„Ak vás to neobťažuje, môžete ju teda pustiť von.“ 

Bernard celú dobu podrobne sledoval malú dievčinku, podivnú strnulosť, neochotu komunikovať. Psa pustil bez obáv a hneď vedel, že budú priatelia. 

Nera dôstojne vykráčala pred plot, sadla si k dievčatku a nechala sa doslova mangľovať ručičkami. Napokon zmenila polohu v ľah, hlavu zložila na predné laby a Ralphina si spokojne ľahla na celý chrbát psa, objala krk útlymi rúčkami a čosi tíško, dôverne šepkala Nere do ucha. Spokojnosť sršala chodníkom až ku križovatke

„Zdáte sa prekvapený. A prepáčte, som Tekla,“ žena natiahla ruku k Bernardovi.

„Teší ma, Bernard.“

„Potešenie je na mojej strane, Bernard. Viete, Ralphina je trošku zvláštne dieťa, na svoj vek mĺkva, nedostupná, ale inteligentná, rada maľuje, číta, žije vo svojom svete. Veľmi empatická, vycíti veľa vecí a vaša Nera ju priam očarila. Už som minule rozmýšľala, že zazvoním a poprosím dakoho v dome o malú návštevu za bránkou. Dnes ste nám to splnili. Ďakujeme obe.“ 

„Niet začo. Vážne. Rád spravím radosť Ralphine, zastavte sa hocikedy, ak bude niekto z nás doma, vpustíme vás na dvor.“ 

„Rada, ďakujem, nám stačí len chvíľka, nech sa s ňou pomazná a pôjdeme ďalej.“

O pár minút sa rozlúčili, teda iba Tekla a Bernard, dievčatko vôbec nebralo do úvahy chlapa, len Neru. Skutočne ju vymazlila, vyhladkala a dôverne vyšepkala dlhé tajomstvá. Celé lúčenie zavŕšil Bernard. „Ralphina, ak chceš, povedz Nere „daj pac“ a natiahni k nej ruku. Je to povel pre ňu a ona ti podá labu. Takto, pozeraj. Nera, daj pac.“

Mohutný pes sa na okamih zadíval na Bernarda, podal mu labu a raz štekol. 

„Šikovná. Chceš to skúsiť, Ralphina? Môžeš.“ 

Dievčatko určite počúvalo Bernarda, ale nijako nejavilo záujem o jeho osobu. Len ľahkým pohľadom zavadilo o ženu, snáď žiadalo súhlas a Tekla prikývla. Potom už veci šli rýchlym spádom. Nera obradne podávala labu a štekala, aspoň päť ráz. Vždy dôstojne poslúchla a trpezlivo znášala drobnú „buzeráciu“. 

„To už stačí, Ralphina,“ Tekla uzavrela povely miernym hlasom.

„Dobre. Nera, si krásna a rozumná... vieš čo? Nabudúce ti ukážem moju Ixchel. Je to moja mayská bohyňa, tiež krásna a múdra ako ty. Budete si rozumieť. Ahoj, my už ideme,“ tiché slová dievčatka doľahli k ušiam Bernarda. Konečne ju počul prehovoriť a bol rád.  

Už kráčali konča ulice a Bernard ešte stále stál s Nerou pred bránou. 

„Tak? Čo povieš na novú priateľku, Nera? Trošku problémová, že? Hm... možno autista. Poď domov, prezlečiem sa a ideme behať.“

Neďaleký lesopark už vítal známu dvojicu športovcov. Naučenou trasou vbehli medzi stromy, Bernard rýchlym šprintom, Nera poslušne za ním. Kým Bernard v tráve nútil ruky ku klikom a brucho ku sklápačkám, psisko sa vydýchal a prišlo ďalšie kolo. Beh a cviky, občas precvičil aj Neru, hádzal jej loptičku a najvyššia odmena prišla na koniec. Nera dostala povel skočiť do jazierka a mohla plávať i aportovať dosýta.

Keď sa vracali domov, bolo už dobre po desiatej večer. Takmer ako každý deň.

Dana čakala na záhrade, nervózne podupkávala.

„Konečne! Mohol by si si brávať ten zasraný mobil so sebou! Stále to isté dokola! Bernard, musíme sa porozprávať!“ zhúkla a bola preč. 

„To určite... mobil... môžeš čakať...“ zabrblal do nervóznej tmy, čo ostala ostro trčať vo vzduchu po Dane.

Bože, čo jej zasa preletelo cez nos. Znechutene si zabral sprchovací kút. Osviežený, s jogurtom v ruke prisadol k nej na gauč.

Už číhala. 

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek A potom život zastrečkoval... 1. part :