OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » A potom život zastrečkoval... 19. part

18.07.2014 (11:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 690×

„Že ti niečo zásadné v živote chýba a ty ani sám nevieš čo.“

„A ty snáď vieš?“ Bernard už bol v úžase z mladého chalana. Kde to berie?

„Viem, ale nemal som v úmysle ti to dnes povedať.“

„Prečo? Vieš viac ako ja?! Tak von s tým.“

„Berni, nebude sa ti to páčiť,“ šepkal Wystan, zasa ískal tmavé vlasy.

„To posúdim sám. Čo vieš a ja nie?“

Wystan sa sklonil, šepol mu pri uchu. „Bernard, si gay.“

Boh dokonalosti zalapal po dychu, mozog zastavil činnosť srdca na milisekundy. Logiku obostreli mrákoty nelogičnosti, popierala sama seba.

Čo to?! Gay?! Ja som gay?

Čo je to za blbosť? Nemôžem byť... celý život žijem so ženou, mám dcéru, splodil som aj ďalšie dieťa. To je už síce mŕtve, ale aj tak... nemôžem byť.

Bernard stále mlčal, hľadeli si do očí s Wystanom a chlapec čakal na reakciu, stále ho hladil po ramene, druhá ruka vpletená medzi prsty boha dokonalosti.

Dlhá chvíľa ticha, jedna hlava zúrivo hľadala dôvody prečo nie, druhá pokojne čakala. Bernard prijímal hladenie chlapca veľmi dobre, jeho dotyky mu nijak nevadili. Že by predsa?

„Nie, Wysty, mýliš sa. Nie som gay.“

„Dobre,“ kľudne odvetil.

„Nie som!“ Koho to presviedča, sakra! Jeho alebo seba!

„Dobre. Tak nie si. Dáš si ešte čaj alebo niečo jesť?“ Wystan zmenil tému, ale jeho úsmev vravel jasne – darmo sa priečiš, Bernard, si.

Už nedokázal do seba nič dostať a táto noc bola peklom. Musel od nich preč. Okolo pol noci vzal maľbu Wystana i Neru a vydal sa domov. Chlapec ho vyprevadil na ulicu, ešte raz ho pohladil po strnisku. „Netráp sa už a pekné sny. Škoda, že u nás nechceš zostať. Zajtra prídete? Ralphina sa poteší.“

„Dobre. Môžem priviesť aj Marion?“

„Jasné, čo je to za hlúpu otázku! Čakáme vás. Ahoj.“

„Ahoj, Wysty.“

Hodinová pešia cesta nič nezmenila. Pod lampami sa znova a znova díval na obrázok, na gay pár, na nepokojné tajomno, čo rozčuľovalo logiku k nepríčetnosti. To predsa... nie.

Guláš v hlave ostával, mozog sa búril, odmietal.

Nepokojný spánok ho prepadol kdesi na svitaní.

- - -

„Dobré popoludnie, tatuško. Vstávaj, káva volá!“ Marion položila tácku s jedlom na posteľ.

„D-dobré. Au, hlava.“

„Bolí? Prejde, daj si grahamový chlebík so zeleninou. Páči.“

„Díky, chrobáčik, si poklad. Bože, koľko je?“

„Pospal si si riadne, takmer jedna, slnko je už v nadhlavníku.“

„Zaspal som až niekedy ráno. Au, to bude deň! Marion, čo Zuzka?“

„Odišla pred chvíľkou. Snažila sa ma presvedčiť celú noc, že ma stále miluje a tamto bol len nemožný úlet zo smútku za mnou. Neviem, tatuško, neviem. Som sklamaná, náš prvý veľký problém, nevideli sme sa mesiac a ona si nájde náhradu.“

„Každá rada drahá.“

„Hm. Mám ju rada, asi jej dám druhú šancu,“ ticho šepla.

„Mno, možno si ju zaslúži. Aký máme program na dnes?“

„Ralphina volá od rána, vyzvedá na teba ako tvoja stíhačka, hech. Čakajú nás u nich.“

„Uch, už si spomínam... sakra, Wystan.“ Bernard skryl oči rukou. Do hlavy vletela spomienka na jeho presvedčivý úsmev, „si gay“.

„Niečo sa stalo?“

„Nie! Nič s čím by som si neporadil. Ok, kedy ideme? Musím do sprchy a máme tabletku? Au!“

„Pohľadám. O druhej odchod, kapitán.“

- - -

„No to je dosť! Už som vyšliapala cestičku trávnikom, čo vás chodím vyzerať. Ahojte, vyzeráte lepšie. Dnes vám ordinujem povinné slnenie, chytanie vitamínu D, čvachtanie v bazéne, pohybové hry. Lehátka, osušky máte pripravené, drinky neskôr, bicykle sem bokom. Nera, k vode!“ Dievčatko zröntgenovalo ostrým zrakom Kollárovcov, ako komandant všetko oznámilo, zariadilo a zmizlo so psom pod hladinou.

„Je v ráži, sorry. Od rána mám už obžrané uši! Vitajte, tadiaľto,“ divadelne si posťažoval Wystan.

„V čem délo?“ spýtal sa rusky Bernard.

„Pardon?“ Wystan vyvalil oči.

„Ty neznáeš po rúsky? Éto necharašó, sumasbrod! Pýtam sa, kde je pes zakopaný, blázonko. Prečo sa slniečko čertí.“

„Blázonko? Milé... uhm, Berni, radšej na mňa spíkuj, môžeš aj franiť, ale rusky neviem ani ťuk. Fíí si od včera o vás robí starosti. Dlho si spal, bála sa a chcela ísť k vám.“ Z blázonka mierne znachovel. Veľmi dôverné.  

Vyzubený Luki vybehol spoza domu.

„Marion! Moja krásna víla, vitaj! Konečne ťa vidím, kde si sa mi skrývala tak dlho? Bol som veľmi smutný. Ja hlupák netušil, prečo ma to k Fíí ťahá. Ty si si ma pritiahla, už som šťastný, poď na moju hruď.“

„Nie! Si špinavý ako baník! Pusť!“ S chichotom sa bránila.

„Alééé... pomáham voziť černozem, ujo Vittorio už nevládze. Tak ma poď umyť! Poď! Áno, to bude skvelé. Poď, vzadu mám natiahnutú hadicu.“

Rozradostený Lukáš stiahol Marion z dohľadu, piskot a výskot všetkým oznámil, že sa bavia. Miss mokré tričko Marion vyhrala u Lukiho najvyššie miesto už od prvého stretnutia.

Wystan si povzdychol, „Luki, Luki, darmo sa snažíš, tu nepochodíš, nie si schopný konkurencie. Fakt nie, od lesbičky máš ďaleko. Niečo zásadné ti chýba a niečo ešte zásadnejšie prebýva.“

„Prosím, ľadová citronáda s čerstvou mätou, ovocné jednohubky, studené tousty.“ Dievčatko s Marion dovliekli plný džbán i tácky. Potrebujú doplniť energiu. Hádzanie loptičky, preteky v plávaní krátkym bazénom a rozvoz černozeme všetkých zničil.

Ujo Vittorio už len dirigoval, Luki, Wysty i Bernard napli svaly. Bernard si napokon potykal s ujom a padli si do noty. Spoločný záujem ľudí spája a záhradníčenie zvlášť.

„Čas na siestu, opaľovanie, nachytanie vitamínu D. Ale s rozumom... ehm, kto natrie Marion a postará sa o jej jemnú kožičku?“ Ralphina zavyla, chýbajú len čertovské rožky.

„Ja! Ja! Daj sem!“ Luky si takmer rozbil nos pri šmyku trávou, ako sa hnal pre tubu s krémom. Všetci ľahli smiechom.

„Luki, si ochotný položiť nos i život pre Marion... hm, mám ti vybaviť, aby aj ona teba natrela?“ Dievčatko sa bavilo.

„Áno! Celého prosím!“ Blysol zubami po Marion a už sa blížil s tubou.

„Dobre. Najprv nám zarecituj Puškina. Už ho vieš? Minule si to skonil,“ podpichuje.

„Ralphina! Ruština je odporný jazyk! Nedá sa to naučiť! Ani obrázok z gril párty si mi ešte nedala.“

„Lebo si nesplnil podmienku. Zarecituj, bude obrázok i natieranie.“

Luki stisol pery, lovil v hlave azbuku a neisto recitoval pred Marion. Osem veršov mu takmer zmrzačilo hovoridlá. Potlesk však zaznel.

„Ok, uznáme ti to, že? Obrázok ti vydám pri odchode. Švihaj k Marion. Wysty, postaráš sa o Pantera, natrieš ho? Ja si idem ešte zaplávať s Nerou.“

Aj keby mu to Fíí nenavrhla, skúsil by sám. Boh dokonalosti lákavo vystretý na lehátku len v kraťasoch, podriemkával, doháňal noc. Wystan tíško prisadol, obradne nanášal vrstvu krému na vypracované svaly chrbta, zostúpil na stehná až ku členkom a zasa stúpal cez kríže, ku krku, neopomenul ani ruky. Masíroval, tichúčko vrnel a zazdalo sa mu, že aj Bernard zapriadol spokojnosťou.

Áno, zapriadol. Letná pohoda, fyzická únava, slnečné horúce lúče a jemné ruky chlapca ho čičíkali, vyzývali ku spánku. Morfeus bez problémov vzal Bernarda k sebe.

Wystan postrehol pravidelné dýchanie, uvoľnenie tela. Zaspal mu pod rukami. Famózne. Môže ho ďalej rozmaznávať, dotýkať sa, užívať si až do zbláznenia.

Marion sa v dobrej nálade natáčala Lukimu, aby mohol všetku obnaženú kožu zvláčniť krémom. Slintal blahom, silou vôle držal myšlienky na uzde, lebo klín už začal o sebe dávať vedieť, mierne sa dvíhal. Luki túžil po Marion už dávnejšie. Pri výmene si musel ľahnúť na brucho, vzdmutý klín ho zahanboval.

Marion natierala telo pod sebou a všímala si Wystana. Hm, ako zbožne sa dotýka, akoby uctieval tatuška, hýčka ho precízne a podozrivo dlho.

Až jej to docvaklo.

„Wysty, môžeš nachvíľku?“ Zavrela krém, nechala Lukáša Lukášom.

„No, samozrejme.“ Zamilovaný chlapec sa musel strmhlav vrátiť na zem.

Odtiahla ho bokom. „Si gay?“ vypálila priamo, ale potichu.

„Áno. Ako si na prišla?“ ošil sa.

„Dávaš to o sebe vedieť svetu sám. Tatuško mal na posteli tvoju kresbu a teraz si sa prestal kontrolovať. Tvoje dotyky, výraz v tvári povedali všetko. Wysty, si do neho zamilovaný?“ šepla s úsmevom.

„Uhm, áno. Ale pomlč pred ním, prosím.“

„On nie je gay, nemôže ťa spraviť šťastným.“ Marion pohladila chlapca po tvári.

„Budeš mlčať, Marion?“ potreboval uistenie.

„Hm, budem. Nájdi si iného priateľa, tu ti pšenička nepokvitne.“

„Bože, dievča! Nevieš, že srdcu nerozkážeš? Sama to poznáš. Čo ty a tvoja priateľka?“

„Eh... ako?“ zarazene vydýchla.

„Videl som vás bozkávať pred umelkou hneď prvý deň, čo sme sa spoznali,“ usmial sa spokojne.

„Ou.“

Bernarda krátky spánok osviežil. Ostal ležať, len zablúdil pohľadom k Marion a Wystanovi, dôverne si bokom špitajúcim.

Sú rovnakí, napadlo mu. Ona lesba, on gay. Divná hra prírody. Ako to písal Freud? Každá sexualita je normálna, jediná nenormálna je asexualita.

Privrel oči. Za viečkami sa objavila krátka návšteva starkých. Prišli jemu a Marion vyjadriť účasť nad stratou bábätka.

„Bernard, chlapče, musíš byť silný. Danka aj Marion ťa teraz potrebujú. Rana v srdci sa zahojí, Danku postavia v špitály na nohy, vzchopí sa, uvidíš. O rok sa môžete zasa pokúsiť o malé.“ Otec prehovoril za všetkých.

Bernard zaryto mlčal, naskákala mu odporom husia koža. Nikdy viac!  S Danou skončil, žiadne dieťa.

Posledný pol rok je k neuvereniu. Čo ďalej? Dana príde zo špitála, možno zlomená, na liekoch, kto vie. Nástup do práce a čo? Musím sa rozhodnúť. Nie, už som rozhodnutý, ostanem s Marion v dome. Ešte nie je dospelá, pokiaľ bude na nás závislá, treba ju chrániť pred homofóbnou Danou.

Vzťah so Zuzkou budem tolerovať.

Gay. Som gay? Wysty, kde si k tomu nezmyslu prišiel, hech. Nie som, chlapče... len unavený bojom so smutným životom. Moje miesto je pri Dane, pri starkých, pri Marion. S Nerou už strácam istotu, Ralphina ju už pomaly berie ako svoju. Slniečko moje šikovné.

Bernard pocítil nový dotyk rúk na pleciach, známu vôňu chlapca, usmial sa.

„Nad čím dumáš, Berni? Kde lietaš?“ Wystan si ľahol do trávy pri jeho lehátko.

„Prečo?“

„Máš zvodný úsmev,“ šepol len pre neho.

„Hm, je mi fajn.“ Bernard rozkošnícky pokrčil nos.

„Je to mnou, dúfam.“

„Uhm, si toho príčinou, tvoj dotyk je príjemný, tíši.“ Žmurkol šibalsky.

Líca chlapca žeravila červeň, len zakňučal.

„Navyše som si ťa zamiloval ako Ralphinu. A gay nie som,“ dodal dôležito.

Lenže úsmev i pohľad Wystana mu brali istotu.

Viac na túto tému nepadlo ani slovo.

- - -

Pár dní sa nevideli. Ralphina mierne prechladla, s Ixchel polihovali, kurírovali bylinkami.

Danu prepúšťali z psychiatrie do domáceho ošetrenia, lekár poučil manžela s dcérou. Najviac pomôže láskavá prítomnosť rodiny, milé slovo, gestá plné lásky. Dana príde na kontrolu o týždeň.

Už v aute cestou domov sa pohádali. Dana síce tlmená liekmi, ale s dobrou pamäťou trvala na pokračovaní zaracha pre dcéru. A Marion nemienila trest prijať.

„Ticho! Šoférujem, vyžadujem pokoj! Môžem nás zabiť!“ zahulákal Bernard.

Vydržalo im to za dvere spálne, keď sa snažil Bernard manželku uložiť do postele.

„Čo ti prinesiem? Máš hlad, smäd?“ snažil sa byť neutrálny.

„Nič nechcem. Ale hej. Marion! Poď sem!“ skríkla nečakane.

„Áno?“ Dievča odbehlo od práčky. Niekto sa o tatuška musí postarať.

„Znova vravím, máš zákaz všetkých vychádzok do konca prázdnin a stretávať sa so Zuzou!“

„Ale...“ skúsila Marion.

„Žiadne ale!“ Dana naberala decibely.

„Ticho tu bude! A teraz ma dobre počúvaj, Dana! Tvoj zákaz som trpel len kvôli bábätku, ale nesúhlasil som s ním. Je stupídny, slaboduchý ako ty, keď si myslíš, že zákazom spravíš z lesbickej Marion heterosexuálku! Ticho, ešte som neskončil! Naštuduj si fakty, že je to nemenný stav, narodila sa s tým a nedá sa to liečiť! Moje dieťa má nárok na šťastie i lásku a keď ju to ťahá ku dievčatám, bude s nimi! Ticho buď! Marion je poslušná, vychovaná. Nemáš najmenší dôvod ju trestať, či ponižovať. Ak nájdeš pádny argument na zaracha, povedz a možno budem s tebou súhlasiť. Ale dievča rozhodne nebude trpieť za primitívne homofóbne názory svojej nervnej matky!“ Vytočený Bernard už hulákal a Dana len treštila oči. Marion sa opierala o zárubňu s malým úsmevom. Konečne!

„Ďakujem, tatuško,“ tíško si rypla do konšternovanej matky.

„Niet za čo, Marion. Choď za Zuzkou, máš voľno, naša dohoda platí, keby niečo volaj, prídem si po vás. Ja sa postarám o Danu.“

Bojovne sa otočil k manželke.

„Nesúhlasím! Zuza je nechut...“

„Nechutná si tu jedine ty! Ešte slovo o Zuzke a beriem ťa späť na psychiatriu, nech ti vysvetlia odborníci základy lesbictva a homosexuality!“ Vzal Marion za ruku, tresol dverami spálne a bolo ticho.

Doslova. Bunka Kollárovcov začala plniť bobríka mlčania. Jednosmerne. Bernard a Marion nehovorili na Danu. Nič, ani pozdrav. Keď zavolala o pomoc, pribehli obaja a podali, priniesli, zariadili. Marion randila pár hodín denne, zvyšok bola pri ruke matke. Bernard zrušil dovolenku, lebo nevydržal prítomnosť manželky, jej zapáravé slová a hlúpe urážky.

Dana narazila na bariéru ticha a postupne sa uzavierala do seba. Jej občasný prejav emócií bol len hnev a podráždenie.

Starkí nechápali vzájomnú nevraživosť manželov a vnučky. Nikto z nich nebol ochotní pred starkými odkryť skutočnú príčinu sporu, že je Marion lesbička. Starkí by to nemuseli dobre prijať.

- - -

Nasledujúci víkend Bernard vzal Neru do lesoparku. Trošku zanedbával cvičenie psa aj seba. Pri športe premýšľal, či je už dievčatko zdravé. Odpoveď pribehla sama.

„Panter! Nera, čauko, už ste mi chýbali.“

„Slniečko! Nazdar! Už po chorobe? Dobrý deň, Tekla. Ako sa máte?“

„Už som lepšia, ešte trochu soplím. Ale Tekla mi robí starosti. Sleduj, bledá, spotená, plytký dych a nechce si dať povedať, že sme mali ostať doma! Včera ráno musela mamina aj Wystan narýchlo do Londýna za ocinom a zavolali Teklu ku mne,“ nespokojne brble.

„Dosť už, ty táradlo. Musíš chodiť na vzduch. Prepáčte, Bernard, nezdržujeme vás?“ Tekla si musela sadnúť do tieňa. Dnes sa skutočne mimoriadne zle cíti.

„Nie. Tekla, skočím domov pre auto a vezmem vás s Ralphinou domov, dobre? Tak dvadsať minút. Ste vážne bledá.“

„Skvele, Panter. Bojím sa o jej srdce. Počkáme tu s Nerou.“

„Nie, nikam... už mi je lepšie... och, len ma tlačí na prsiach, bolí to.“ Sťažka vydýchla, skrútila sa do klbka.

„Ralphina, vyzerá veľmi zle, volám sanitku!“

„Tekla?! Bolí ťa na prsiach, že? Pohni, Panter!“

Nekonečných dvadsať minút, kým z diaľky zazneli sirény a Bernard im bežal oproti, aby nestrácali vzácne sekundy hľadaním v parku.

Teklu vzali priamo na sál.

Ralphina s Ixchel osameli. Ešte nikdy sa nestalo, aby niekto z najbližších nebol po ruke. Rodičia i brat v Londýne, Tekla v špitály, jediná žijúca babička vzdialená dosť kilometrov v inom meste, navyše takmer imobilná.

„Pokoj, dievčatko moje. Som s tebou a nikam sa od teba nepohnem. Ok? Čo na to vraví Ixchel?“ Bernard bol sám vyklepaný zo situácie.

„Že je to stresujúce, nevhodné a nevieme čo ďalej,“ schúlila sa mu k boku.

„Aha a čo Zem a Mesiac? Už sa do mňa vcítili?“ Bernard loví v pamäti jej frázy, chce uvoľniť atmosféru.

„Nie, lebo si sám zablokovaný a strnulý. Panter, nezomrie, však?“ Ralphine vybehli prvé slzy.

„Ja... bože, dieťa. Ixchel ti asi povie viac, ja ale dúfam, že bude v poriadku. Tak a teraz ideme k nám. Súhlasíš? Dáme si niečo dobré do nosa, zavoláme Wystana a rodičov, poď. Nera, k nohe!“

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek A potom život zastrečkoval... 19. part :