OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » A potom život zastrečkoval... 18. part

16.07.2014 (13:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 718×

„Pán Kollár, nemôžte navštíviť vašu manželku. Je pod silnými sedatívami a najbližších štyridsaťosem hodín bude spať. Po prebudení z operácie utrpela šok zo straty dieťatka, bolo potrebné okamžite zakročiť. Po primárnom vyhojení bude prevezená z JIS-ky na psychiatriu. Nebojte sa, stáva sa to občas, niektoré mamičky potrebujú čas a pomoc odborníka, aby prekonali šok. Prineste hygienické potreby, pyžamo, župan. Teraz ju môžte vidieť len cez sklo.“

Primár chirurgie bol neoblomný a Bernard zahliadol bledú spiacu Danu pod monitorom, stojanom na infúzie, bielou dekou a všade okolo nej sa vznášal pokoj, ticho. Obrazovka kreslila zelený život v čiare, pípala monotónnu uspávanku, hadičky dopravovali do tela živiny, chémiu a kyslík.

„Ďakujem za láskavosť, do hodiny prinesiem veci. Dovidenia.“

Odchádzal dlhou chodbou, podivne pokojný, zmierený. Asi to tak malo byť. Život zasa zastrečkoval a odobral nedisciplinovanej matke nenarodené dieťa.

- - -

„Tatuško, neplač, zasa rozreveš aj mňa. Poď sem.“ Marion ťahá otca na nohy spod kuchynskej linky, kde sa v zúfalstve zosunul.

Prišiel zo špitála v pomernej pohode, no spomienky na stratu bábätka ho zložili. Tiež výčitka žrala dušu, veď ho nechcel, bol zásadne proti počatiu. Lenže na maličký život v Dane si už zvykol, prijal úlohu budúceho otca a občas sa aj tešil. Pravda, zúril na Danine nezodpovedné fajčenie, i vresk, výkyvy nálad. Štval ho stres, čo Dana spôsobovala plodu.

A teraz je koniec, bábätko to vzdalo samé. Možno sa nechcelo narodiť tak hnusnej materi.

„Prepáč, chrobáčik, akosi ma zmáhajú posledné týždne. Čo ty a Zuzi?“

„Som nešťastná, bojím sa, že matka vravela pravdu. Ešte som jej nevolala.“

„Zavolaj, pozvi ju k nám, všetko si vysvetlite. Mama bude dlhšie v nemocnici, využi ten čas.“

„Vážne môžem?“ prekvapene znie.

„Áno, chrobáčik. Trpel som matkin hlúpy zákaz iba kvôli jej tehotenstvu a rozčuľovaniu. S tým je koniec... vďaka jej primitívnej homofóbií som prišiel o dieťatko. Volaj Zuzke.“

Bernard zmizol do spálne, nová vlna smútku tlačí slzy pod viečka.

Kde nájsť kúsok svetla? Kam sa vrtnúť pre nádej, že už bude lepšie? Automaticky siahol po telefóne a zavolal Ralphinu. Aspoň ju začuť, načerpať z jej hlásku energiu.

„Ahoj, Panter.“

„Ahoj, slniečko. Neruším?“ zasipel.

„Nie, ty nikdy. Panter, čo sa deje?“ Ralphina spozornela.

„Nič, zatúžil som počuť nebeský hlások. Čo robíš? Čo pekné kreslíš?“

„Kde si, Panter?“ prísne sa spýtala.

„Doma. Prečo?“

„Nikam nechoď! Počuješ? Hneď prídeme. Rozumel si mi?“

„Uhm... áno. Dobre,“ zarazene pritakal.

„Výborne.“

Zložila telefón, skočila po bratovi, vysvetlila, že Panter má zrejme problémy, treba konať. Wystan váhal, či vziať bicykle, alebo auto, ale Ralphina uprednostnila auto.

O dvadsať minút stáli blond súrodenci pred Bernardom i Marion.

„Ok, Marion, budem mať jedenásť, nie som malá, ani hlúpa. Mám oči a cítim, že sa tu niečo zlé stalo. Obaja s Panterom ste vystresovaní, uplakaní a zrejme vhodní na sedatíva. Prestaňte zatĺkať. Takže?“ rozhodne udrela, už mala dosť predchádzajúceho zavádzania.

„Uhm, slniečko, moja žena bola tehotná, včera večer sa jej priťažilo a musela do nemocnice. Rovno na sál a prišli sme o dieťa. Nechcem vás zaťažovať naši...“

„Uch! To je rana pre vás... ehm, Panter, ďakujeme s Wystanom za dôveru. Nikoho nezaťažuješ, môžeme dajako pomôcť?“ Ralphina vzala brata za ruku, potrebovala oporu. Vôbec netušila Daninu graviditu. Panter sa očividne dosť trápil, to je zlé.

„Nie, už tak som vás prehnal k nám. Prepáč, slniečko, nemal som ti volať.“

„Panter! Je výsadou priateľov pomáhať si v núdzi a tento stav za núdzu považujem. Poďte k nám obaja, berte Neru, niečo dobré nám Wystan uvarí, dáme si čaj. Ok?“

„Ja nemôžem, príde o chvíľu kamarátka. Musíme si niečo objasniť,“ špitla nervózna Marion. Stiahnutý žalúdok bolel z nadchádzajúceho rozhovoru, bála sa, čo sa dozvie.

„Dobre. A ty, Panter? Máš čas?“

„Ja... no, asi by som mal byť s Marion.“

„Netreba, tatuško, choď s nimi, bude ti lepšie v ich spoločnosti. Nechaj mi súkromie, budeme tu.“

„Dobre, keby dačo, Marion, telefón máš. Necháš si Neru doma? Nie? Ok. Nera, k nohe! Ideme, Panter.“

Ralphina rozhodla rýchlo a za všetkých. Podvolili sa. Neru usadili v kufri, Bernard si vliezol dozadu k dievčatku.

Prvý raz videl obrovský dom Pettererovcov i s priľahlou pestovanou záhradou. Obdivne ticho hvízdol. Nikdy do týchto končín nezavítal, ani na prechádzke so psom a to nebývali až tak ďaleko od seba. Rýchlejšou chôdzou do štyridsať minút.

„Vitaj v pevnosti Pettererovcov. Poď ďalej, cíť a správaj sa tu ako doma, prosím.“ Wystan prevzal úlohu galantného pána domu.

„Ďakujem. Ako doma? No... tak idem pokosiť trávnik. Kde nájdem kosačku?“ zažartoval Bernard, ale oči má smutné 

„He-he, to by ťa ujo Vittorio hnal, Panter. Na záhradu mu nesiahaj, môžeš ju iba užívať. Dosýta.“

„Kto je ujo Vittorio?“

„Starší pán v dôchodku, čo sa raz díval cez plot, ako náš ocino neúspešne zápasí so záhradným náradím. Smial sa mu, že je nemožný a ocino ho zavolal, nech mu to teda ukáže. Od tej doby ujo Vittorio ukazuje, že to so záhradou i náradím vie, ocino ho platí a my sa nemusíme starať o nič zelené,“ zoširoka vysvetlila.

„Dosť rečí, Fíí. Berni, máš hlad, smäd?“

„Nie, nič si nedám... možno trošku vody.“ Bernard zložil zadok do veľkej rohovej sedačky oproti krbu.

„To zariadim ja, Wysty. Spravím všetkým čaj, ty zostaň tu. Panter, vezmi si k sebe Ixchel, bude ti s ňou príjemne. Nera, poď so mnou.“

„Ďakujem, slniečko, rád.“ Schytil bábiku, posadil si ju na rameno, pohodlne sa oprel v rohu a driemal.

Tento dom ponúkal len svetlú energiu, nič nervózne ako Dana.

Wystan tíško odišiel do svojej izby, vzal komplet farbičky na maľovanie, tvrdé dosky s papiermi, vrátil sa, posadil vedľa boha dokonalosti.

„Nedaj sa rušiť, budem pri tebe maľovať, oddychuj.“

„Prosím, páni, vychladený bylinkový čaj s medom.“ Ralphina podala do rúk Bernarda veľkú šálku. Nelenil a vypil takmer všetko. No chutil podivne.

„Fíí, čo si tam dala?“ Wystan podozrievavo privoňal.

„Zopár byliniek na uvoľnenie a lepší spánok. Kocúrik, mučenku, ľubovník bodkovaný a valeriánu,“ široko sa usmiala.

„Si sa zbláz...“ chcel zaprotestovať Wystan.

„Nie! A daj si aj ty, tvoj je oveľa slabší. Panter si potrebuje oddýchnuť. Nevidíš, že je zničený, v miernom šoku? Prešiel si tragédiou.“

„Fíí, on už vypil celú šálku, to by uspalo aj koňa!“

„Neboj, nie som amatér, za tri hodiny je fit. Nera, poď so mnou, ukážem ti celý dom, aj záhradu.“

Poplašený Wystan sledoval, ako zaspávajúci Bernard stráca balanc, nakláňa sa k chlapcovi a sunie do polohy ležiaceho strelca. Hlavu zložil na stehná chlapca, podvedome zdvihol nohy, Ixchel si pritlačil na prsia a vytuhol.

Wystan mu prehodil deku cez kríže, vzal si dosky, začal načrtávať svoj sen. Občas pohladil tmavé vlasy, občas poískal korienky, poláskal tvár boha dokonalosti.

Skoro štyri hodiny hlbokého spánku mu osviežili hlavu. Príjemné teplo, podmanivá hudba, prítmie, v rukách zacítil uzlíky. Hm, Ixchel, už si spomína. Omámené oči vyhľadali zelené nad ním. Kedy si ľahol na Wystana a zaspal?

„Ešte oddychuj, Berni, všetko je v poriadku. Ralphina sa postarala o Neru, skontrolovala telefonicky Marion. Vybavila ti povolenie spať u nás. Môžeš spať tu alebo v hosťovskej. Ráno si dáme raňajky a pôjdeme vás s Nerou odviezť domov.“ Wystan tíško hovorí k polo spiacemu bohu, hladí mu líce.

„Hm... príjemné, ďakujem. Slniečko myslí na všetko.“

„Rozhodne, ona sa vo svete nestratí. Ukomanduje aj Pentagon.“

„Verím, že hej. Wysty, prepáč, zaľahol som ťa.“

„Nevadí, rád ti pomáham.“

„Čo to maľuješ? Môžem vidieť?“

„Môj sen. Môj tmavomodrý nesplniteľný sen,“ smutne pozrel na papier.

„A to je?“

„Túžil som hrať na klavír, ale nemám dobrý hudobný sluch.“

„Vieš krásne kresliť, si chytrý, ešte keby si mal skvelý hudobný sluch, už by sa s tebou nedalo vydržať. Sorry, žartujem. Wysty... hm, už sa ma nebojíš? Si teraz pokojný a som blízko.“

„Nebojím, Bernard... uhm a nikdy som sa ťa nebál.“

„Tak potom preč...“

„Chceš sa pozrieť na môj sen?“

„Áno.“

„Prosím.“ Wystan pridal trochu na intenzite svetla, podal dosky s maľbou.

Mozog omámený bylinkami pomalšie reagoval. Bernard kĺzal očami modrosťou, tešil sa dokonalosťou kresby. Priam počul Wystana hrať na klavír, až kým hnedé dúhovky nevystúpili na vrchol kresby.

Pár. Mužský pár v milostnom objatí dokonale zapadal do kompozície.

Čo to vravel? Nesplnený sen? Nikdy sa ma nebál? Aj Ralphina podotkla pri kolapse Wystana, či si naozaj myslím, že tras tela je zo strachu.

No... ehm... žeby?

„Si gay?“ odvážil sa spýtať i vzhliadnuť do smaragdov nad ním.

„Áno, Bernard. Vadí ti to?“

„Nie... len... len som ani netušil... och, prepáč. Nevhodne reagujem,“ snažil sa položiť kresbu na stôl a vstať, ale Wystan ho jemne vtlačil späť.

„Pokojne lež. Neprekáža ti, že som gay, fajn. Mali sme príjemnú chvíľku, zmenilo sa čosi?“ Wystan zasa íska vlasy, pohládza tvár na svojich stehnách, zelené smaragdy sa kúpu v hnedých dúhovkách.

„Nie, nič sa nezmenilo, prepáč.“ Ešte je v rozpakoch, ale oči neodvráti.

„Psst, žiadne prepáč, nie je čo. Páči sa ti kresba?“

„Áno. Mohol by som ju dostať?“

„Už je tvoja, prosím.“

„Díky.“

„Bernard, mám otázku, ale vysoko privátnu. Smiem?“

„Áno?“ obavy v hlase.

„Môžeš mi povedať, čo sa u vás stalo?“ tíško šepol so strachom.

„Och...“ zmĺkol.

„Sorry, bolo to nevhodné, zabudni, prosím.“

„Poviem, ale necháš si to pre seba?“ váhavo zadŕha.

„Iste, akoby si vravel do kameňa a do Ixchel,“ pípol Wystan a zamlčal, že Ralphina medzičasom prišla na prah dverí a tajne počúva. Prečo ju neprezradil, ani sám nevedel, no pocit, že aj ona môže naslúchať, bol silný. Dievčatko Neru nechalo v hale a Bernard mal hlavu otočenú na chlapca, nemohol dovidieť opačným smerom.

Blond súrodenci počúvali so zatajeným dychom, Wystan hýčkal Bernarda hladením po tvári, vlasoch, občas po ramene. Dodával mu istotu v temnote rokov, spomienok, slov a ani nevedel ako, ale zrazu držal ruku Bernarda vo svojej, prsty prepletené a Bernard pod vplyvom byliniek dostal zo seba všetko.

Nechcené tehotenstvo na strednej, ako si nič z toho nepamätá, rozhodná Dana, rýchly malý sobáš, pomoc celej rodiny, pôrod Marion, výška oboch manželov, práca vo firmách, kúpa domu, ako je všetkým starkým zaviazaný, postupné odcudzenie manželov, či skôr rast Daninej panovačnosti, jeho útek ku kutilstvu, jeho zásadné odmietanie ďalšieho dieťaťa, Danin podvod s antikoncepciou, ako z neho spravila plemenného býka a donora semena, ako všetko zatajila, bola nezodpovedná matka, až po kolaps jej tela, operáciu a stratu dieťaťa. Zamlčal jediné, že Marion je lesbička a že Dana prišla o dieťa vďaka svojej abnormálnej homofóbií, ktorá ju nútila robiť scény roka. Použil oklieštenú verziu, Dana sa veľmi rozčúlila v meste a nebolo ju možné utíšiť.

„Berni? Ty si hlboko v sebe veľmi nešťastný človek, že?“ šepol Wystan, keď ohúrená Ralphina novými informáciami už zmizla k sebe.

„Asi áno. A som zlý rodič, chcel som v zúfalstve opustiť dom i Marion,“ plačlivo priznal.

„Nie, to nie. Zostal si doma a chcel si sa postarať aj o maličké. Napriek všetkej zlobe, podvodu a poníženiu. Ty nemôžeš byť zlý, už len preto, že si ťa vybrali Fíí a Ixchel k sebe za priateľa. Majú ich málo, ako šafránu. Nezabúdaj na svoje slniečko, ani na mňa, tiež som tu pre teba. Máš Marion.“

„Viem, bože, viem to! Som chlap a pekne zosypaný, ježiš...“

„Aj chlap je len človek a má občas nárok na slzy. Plač, tu môžeš, tu sme svoji a nikto ti neublíži, ani ťa neodsúdi,“ chlácholil ho chlapec, ponúkal dotyky i slová priateľstva.

Bernard schytil jeho ruku, pritlačil si ju k očiam, dusil v sebe vzlyky i hanbu. Ešte hodnú chvíľu hľadal sebakontrolu.

„Ďakujem, Wysty,“ použil vreckovky, ponaháňal slzy tvárou.

„Berni, aké máš potešenie v živote?“

„Hech, no vás dvoch, Marion, Neru... uf, potom dlho nič, starkých, šport, dom, záhradu.“

„Si v manželstve nešťastný, že?“ Wystan to z neho cítil od prvého stretnutia.

„Ako... ako to myslíš? Po tom všetkom čo som na seba a Danu bonzol, je to snáď jasné.“

„Myslím, že vaše manželstvo nie je už dlho naplnené potešením... uhm a možno ani nikdy nebolo. Mýlim sa?“ Wystan kráča veľmi tenkým ľadom.

„To myslíš... akože... sex?“ bylinkami omámená hlava stále tápe.

„Myslím milovanie, Berni. Sex si môžeš kúpiť v každej tmavej uličke. Zásadný rozdiel. Hovorím o milovaní, láskaní, mazlení s milovanou osobou.“

„Aha, no... nie, nie je naplnené týmto smerom. Ja... ja, Wystan! Čo chceš počuť? Že som manželské povinnosti takmer vždy pretrpel, oddrel... že, je to len ďalšia povinnosť, čo musím splniť?“

„Psst, Berni, tíško. Opäť ďakujem za dôveru, si dnes otvorené srdce. Myslel som si to.“

„Čo? Čo si si myslel?“

„Že ti niečo zásadné v živote chýba a ty ani sám nevieš, čo.“

„A ty snáď vieš?“ Bernard už bol v úžase z mladého chalana. Kde to berie?

„Viem, ale nemal som v úmysle ti to dnes povedať.“

„Prečo? Vieš viac ako ja?! Tak von s tým.“

„Berni, nebude sa ti to páčiť,“ šepkal Wystan, zasa ískal tmavé vlasy.

„To posúdim sám. Čo vieš a ja nie?“

Wystan sa sklonil, šepol mu pri uchu. „Bernard, si gay.“

Boh dokonalosti zalapal po dychu, mozog zastavil činnosť srdca na milisekundy. Logiku obostreli mrákoty nelogičnosti, popierala sama seba.

Čo to?! Gay?! Ja som gay?

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek A potom život zastrečkoval... 18. part :