OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » A potom život zastrečkoval... 15. part

11.07.2014 (12:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 638×

„Ďakujeme za výborný obed, Wystan a tiež za skvelý tip na tento bar. Ešte som tu nebol.“ Bernard spokojne odfukuje v kresielku terasy.

„Niet za čo, objavili sme ho náhodou s Ralphinou po dlhom plávaní a vyhladovaní. Ona pišťala, že nevydrží domov na jedlo, tak som to riskol.“

„Aha, aj Nere chutí. Som rada, že sme sa pre ňu stavili u vás. Ležala v záhrade bez života,“ podotkla Ralphina.

„No bodaj by jej nechutilo prvotriedne grilované kuriatko. Vieš, Ralphina, Nera je najradšej so mnou a tatuškom. Moju mamu len trpí. Nemajú sa v láske,“ smutne znie Marion. Pre seba dodá „ako mňa a Zuzi“.

„Wysty, aký máte program na poobedie?“ Bernard spriada plány. Na prekonanie plachosti chlapca s ním potrebuje byť čo najčastejšie.

„Nemáme ešte plán. Čo by si rada, Fíí?“

„Chcela som si čítať a spraviť pár skíc Pantera v bazéne.“

„A nešli by ste s nami na bicykle? Tak hodinku, dve a potom vás pozývam k nám. Tam budeš mať pohodlie na kreslenie, hm?“ Bernard láka.

„Kam presne by sme šli, Panter? Som dosť unavená.“

„Za lesoparkom sa napojíme na cyklodráhu popri rieke. Vy si určíte, kedy to otočíme. Dá sa?“

„Mne sa to pozdáva, Fíí,“ Wystan jemne tlačí na nerozhodnú sestru. Doobeda plávanie s bohom dokonalosti, teraz bicykel a možno u nich zostanú do neskorého večera. Sladký deň v snoch. Toľko času v jeho blízkosti.

Ralphina váhavo pozoruje brata. Niečo podstatné jej uniká a to nemá v obľube. Už odkedy sa brat narýchlo vrátil z Anglicka, je iný. Aj teraz, v jeho hlase mierny nátlak, ale tvár ako prešlá mrazom. 

Ixchel zamračene pozoruje Wystana. Hm, od príchodu domov má výkyvy nálad, strieda farby v lícach, jedná neprimerane situáciám. Klopí zrak, uhýba očami, neistý, niečo skrýva, hm. Žeby s Wystanom mlátili hormóny? Iste! Dievča, my sme obe hlúpe! Čo nám pamäť siaha, Wystan domov nepriviedol nikdy žiadne dievča, ani sa okolo žiadnej neobšmietal. Podľa jeho slov, nemal čas na také blbosti, študoval do úmoru, chcel vypadnúť za otcom do sveta. Možno sa v Anglicku zamiloval.

Treba to neskôr v kľude premyslieť. 

„Vezmeme aj Neru?“ Ralphina sa prebrala z kusých úvah.

„Samozrejme, je zvyknutá behať a dnes nie je veľmi teplo. Uvidíš, ako sa rada kúpe v hlavnom prúde.“ Vysmiaty Bernard cíti víťazstvo.

„Ide sa,“ Ralphina prisvedčila.

Mohutný Leonberger sprevádza hrádzou štyroch jazdcov. Jazykom by mohol zametať cestu, ale beží rád, je medzi svojimi a Dana zostala doma. Tu ho nikto nekope.

„Ralphina, pozri dole k vode. Na tom výbežku kúpeme Neru. Zastavme tu, nech si oddýchne, napije a ochladí.“

„Hm. A bicykle?“

„Nechajte hore. Zostanem tu strážiť.“ Bernard oprel kovového tátoša o strom, k nemu ukladá zvyšok.

„Nera, k vode!“ zavelila Marion. Schytila dievčatko za ruku, istí ju strmím brehom k toku rieky. Nera už máča laby v prúde.

„A ty? Prečo si nešiel s nimi, je zábava aportovať s Nerou.“

Bernard zložil dlhé kosti do tieňa, pozoruje nerozhodného chlapca, čaká odpoveď.

Wystan len mykne plecom, prisadne na pol metra, ukradne skicár i ceruzky sestre z vaku, oprie chrbát o kmeň.

„Ostanem tu v tieni.“ 

Okolitá scenéria ponúka za priehrštie námetov na kreslenie. Wystana zaujme malý poloostrov s bujnou zeleňou, obmývaný riekou. Prvé čiary kradnú jeho podobu na papier.

„Aj ty maľuješ?“ Prekvapený Bernard očarene skúma vydarenú skicu.

„Hm, trošku, ale na Fíí nemám. Ona je dokonalá portrétistka, zvláda z hlavy čokoľvek, plus jej nekonečná fantázia. Ale trafená je aj matikou, fyzikou a medicínou.“

„Trafená! Pche! Zabíja ma množstvom a hĺbkou vzdelania v jej veku. Vaši rodičia musia byť pyšní, dve nadané, geniálne deti,“ usmial sa do zelených smaragdov.

„Nie som génius, len trošku lepšie kreslím. Vieš, Berni, Ralphina za svoje nadanie platí obrovskú daň. Má problémy s vývojom, psychikou, socializáciou a pred pol rokom jej našli maličký tieň na mozgu. Sledujú to, matka dúfa v zázrak, že to nie je nádor.“

„Ježiši Kriste! Moje slniečko! Už len to by chýbalo.“ Bernard vydesene skryl tvár do dlaní.

„Pokoj. Matka s pediatričkou a špecialistami v špitály  sú svedomití, sledujú jej stav.“

„Iste, verím, len... och, mám tak trošku temnejšie obdobie a teraz Ralphi. To už by som asi neustál.“

„Ale ustál a ustojíš aj viac. Pomôže ti Marion, pridám sa. Fíí spomenula tvoje trápenie, že sa nadájaš bylinkami. Čo rozbitý frňák?“ Wystan sa naklonil bližšie. Riskuje, ale uvoľnená atmosféra mu prospieva, ruky sa menej trasú, možno už privyká. Posilňuje sebakontrolu.

„Pobolieva, ale nie je zlomený. Farebný klaun, namlátený, modrý až pod líca, primerane opuchnutý. Maty má riadnu ranu.“

„Matej je hlavne riadny buran! Vytočil ma, ešte si to zlízne. Pocuchám mu fasádu do fialova, si píš!“

„Nie, nespravil to schválne, je rodený bojovník, túžil vyhrať.“

Wystanovou mysľou letí: „Ty dobráčisko, fakt tomu veríš? Nemáš ani najmenšie podozrenie o Matyho zákernosti, žiarlivosti? No isteže nie, ty ani nevidíš, ako po tebe šaliem.“ Silou vôle sa premohol, v leže oprel o lakeť vedľa boha dokonalosti.

„Môžem to dajako odčiniť?“ Oči sa im stretli, chlapec už začína plávať očarením a túžbou dotýkať sa.

„Ty? Neber na seba vinu Matyho a žiadna ani nie je. Len hlúpa nehoda, náhoda.“

„Tak... eh, môžem poľutovať klauní nos?“ Wystan núti telo do pokoja, ale drobné mrazíky vzrušenia už bodajú do slabín.

„Poľutovať? He-he, no môžeš,“ milo prekvapený, vyzubený. Výborne, chlapec sa začína zbavovať plachosti, strachu. Po tomto Bernard túži už od prvého stretnutia.

Wystanove rozochvené prsty prechádzajú po celej dĺžke nosa, opatrne mapujú modriny pod očami, zostúpia po opuchnutom líci na hranu brady na druhú stranu tváre, vyšplhajú na čelo. Zelené dúhovky zavesené v hnedých oproti. Wystanovi stúpa tlak, láskanie zranenej tváre Bernarda rozoznieva vlnky vzrušenia v klíne a uprený pohľad Bernarda spaľuje zvyšky sebakontroly.

Túži ochutnať pery boha dokonalosti, len chvíľočku zotrvať v dotyku a zomrieť. Stačia dve, tri sekundy. Wystan tíško zakňučí.

Hnedé oči pozorne sledujú správanie chlapca. Poľutovanie hladkaním je príjemné, Wystan si dáva záležať, je opatrný, ale vystrašený ako stratené mača. Chudáčik, tak sa premáha a bojuje so strachom, až kňučí.

„Wysty, dýchaj predsa. Si strachom bez seba, mrzí ma to. Fakt ťa tak desím? Kruci. Už som povedal, že ťa mám rád, si mi sympatický ako Ralphina. Trasieš sa a skučíš viac, ani zatúlané mačiatko. Pokoj, nikdy na teba nebudem hrubý, neublížim ti. Nemám to v povahe. Dobre?“

Zúfalý Wystan len prikývol. Nesmie sa prezradiť, ale ako vyviesť Bernarda z omylu, že tras nie je spôsobený strachom? Ako povedať heteráčovi, že ho k smrti priťahuje, túži po ňom, zamiloval sa a nevie ako ďalej?

„Wysty, strach sa najlepšie prekonáva spoznávaním toho, čo ťa desí. Fakt. Bojíš sa lesa, musíš tam chodiť a všetko si zažiť, ohmatať. Spravme to aj my. Desím ťa, neviem prečo, ale skús to prekonať. Dobre? Dotkni sa ma znova, hej?“

Význam slov, predstava dotykov vohnali do líc chlapca žiarivú červeň. Zasa kňukol, prikývol.

Zameral sa na pery, tie vankúšiky slasti, čo dokážu bytosť vystreliť do raja zamilovaných. Dotýkať sa ich a týrať vedomím, že ich nikdy nebude môcť pobozkať, ochutnať z nich nektár.

Prstom opisoval líniu úst, sústredene ukladal každý vnem do pamäte. Čo ak je to naposledy?

Bernarda to trošku šteklilo, držal však statočne, nechal sa preskúmavať, nekonečnú chvíľu. Čo by nespravil pre chlapca bojujúceho s vlastným strachom.

Mierny úsmev a šibalské iskričky v očiach boha mali varovať Wystana na zmenu atmosféry, na žartovný útok. Bernard prosto neodolal, chcel trošku zlepšiť náladu chlapca. Hrdelne zavrčal a chňapol po prste. S hlasným „Ham!“ uväznil ukazovák Wystana v ústach, držal zubami a usmieval sa. Teda chechtal.

Lenže Wystan spitý láskou nič nepostrehol, žiadne varovanie. Nečakaný útok ho tak vystrašil, že hlasno vykríkol, podkĺzol mu lakeť, praštil sebou o Bernardove prsia, zaryl mu tvár do mohutnej hrude.

Bernard stále s prstom v zuboch zašušlal: „Šorry,“ objal rukou Wystana okolo pása, pridržiaval si ho na prsiach. Druhú vplietol do blond hrivy, natočil si ho k sebe tvárou.

Zuby stále väznili prst, šušlal: „Šiješ ešče?“

Hnedé oči plné smiechu s pochechtávaním medzi zuby, Wystana prebrali k životu. Tiež sa zazubil, ale zavrčal: „Pako!“ a chechtali sa dvaja.

Bernardovi odľahlo, chvíľku sa zdesil, že to prehnal.

„Šom pako? Ok. Mňam,“ naposledy zašušlal a zo srandy pôžitkársky oblízal celý ukazovák.

Wystanova predstavivosť okamžite vymaľovala obraz, kde Bernard oblízal južnejšiu časť tela chlapca. Hriešna myšlienka vohnala všetku krv do klína, prudko sa vzrušil, dusil v sebe vzdych. Z Boha šťastie, že ležal na bruchu.

Hlasný výkrik Wystana doľahol až dolu k rieke. Ralphina spozornela, s krátkym: „Prepáč, hneď prídem,“ vybehla strmím brehom za bratom.

Wystan ležal hlavou na Panterových prsiach, diskutovali a pochechtávali sa.

Zasa ten divný pocit z Wystana, dnes už o tom premýšľali s Ixchel. Úvahy skončili kdesi v neurčite. Wystanom mlátia hormóny a zrejme si našiel babu v Anglicku. Už by bolo načase, má devätnásť. 

Ale čo sa deje medzi týmito dvomi? Správajú sa dosť dôverne, Wystan pohládza pery Pantera. Hm, ďalšia záhada dnešný Maty. Bol v bazéne nevrlý, stále sledoval brata i Pantera. Čo myslíš, Ixchel, môže to súvisieť? Spomínal Wystan vôbec niekedy, že má dievča? Nie, nie, aj keď sa mamina pýtala, nikdy o žiadnej nevravel.

Uhm, mne sa zdá zamilovaný, Ralphina. Sleduj reč tela a spoj to so všetkými príznakmi, čo sme spomínali na obed.

Zamilovaný do Pantera? Či myslíš, do baby v Anglicku?

Ralphina, ak by bol zamilovaný do baby v Anglicku, prečo by teraz žiaril šťastím pri dotýkaní Pantera. Jeho láska leží práve pod ním.

No ale, to by znamenalo...

Presne, Ralphina, Wystan je homosexuál, gay.

Ixchel, tvoj záver je prekvapujúci, ale vysvetľoval by mnoho vecí. Napríklad, prečo sme nikdy nestretli jedinú jeho priateľku. Tak ma napadá, dnes v bazéne Maty, bracho a Panter...

Áno, Ralphina, možno milenecká hádka. Tvoj brat a Maty sú zrejme pár.

Ixchel, alebo boli, nie? Pozri ako sa Wystan túli na prsia Pantera. No počkaj, Ixchel! Panter má predsa ženu, dcéru. Aby to hrom páral!

Rázne vykročila ku ležiacej dvojici.

Bernard ju zočil prvý, milo sa usmial, zamával. „Poriadne ste Neru vyráchali v prúde?“

„Marion ju ešte drezíruje. Čo tu stvárate?“ Kľakla si pred ležiaceho brata, uprene sledovala každý pohyb tváre.

Wystan stuhol, neskoro si uvedomil nebezpečie röntgenových očí. 

„Relaxujeme, slniečko. Pôžitkársky Wystan si zo mňa spravil živý vankúš, aha. Vyvalil sa mi krížom cez prsia, že som mäkký, on si pospí a nech sa ani nepohnem,“ žartuje Bernard, dobre si vedomý, že to on stiahol chlapca na seba. Ale oplatilo sa, konečne stráca strach, je uvoľnenejší. Teda bol, pokiaľ sa nezjavila sestra.

Wystan strachom z prezradenia ani nedýchal. Lenže vábivej možnosti stále ležať na bohovi dokonalosti a dotykom, neodolal.

„Dobrý nápad, sme unavení z plávania. Môžem sa pridať? Máš tu ešte voľno, Panter?“

„Pre teba, slniečko, vždy. Sleduj, Wystana posunieme nižšie a ty sem.“

Bernard natočil chlapca kolmo k sebe, hlavu mu zložil na svoje brucho a dievčatko, tiež kolmo k nemu, zložilo hlávku na prsiach. Všetci sledovali kus oblohy a časť platana, čo im tienil.

„Podajte mi obaja ruky, spojím si ich pod bradou a nechajte ma chvíľku spať, práve som s vami vplával do raja.“

Zámer Bernardovi vyšiel, prinútil Wystana zotrvať naďalej v kontakte a bojovať so strachom. Bol presvedčený, že sú na dobrej ceste a keď ho Wystan začal jemne hladiť prstami po tvári, Bernard zavrnel radosťou. Už si zvyká!

Len Wystan vedel, aké blaho zažíva v danej chvíli. Dokonalý pocit, ležať na svalnatom brušku, zvierať Bernardovu dlaň vo svojej a ešte láskať jeho tvár. Priadol, sálal zamilovanosť a strácal sa v záhrade zamilovaných.

Nebezpečne chápavý úsmev sestry i Ixchel nevidel.

- - -

Pettererovie súrodenci už dávno zamkli bicykle v garáži, noc vlievala kýble tmy do izieb. Pootvorené dvere na Wystanovej izbe dovolili začuť časť dialógu sestry s matkou.

„Mamina, máš čas? Potrebovala by som s tebou prediskutovať jednu domnienku.“

„Samozrejme, pre teba mám vždy čas. O čo sa jedná? Dúfam, že to zvládnem z hlavy, nie ako minule. Prepáč, dieťa, ale nie som chodiaca encyklopédia.“

„Myslíš, ako som ťa zaskočila s kvantovou mechanikou a výpočtom atómových jadier?“

„Áno, vieš, že môj hlavný obor je genetika. Ale dobre to dopadlo, nie? Naštudovali sme to spoločne. Tak čo ťa trápi dnes? Ideme do vesmíru, do jadra Zeme, do útrob buniek, kam?“

„Do Wystanovej hlavy a tela.“ Dravý úsmev dievčatka.

„Ehm? Presnejšie?“ Matka spozornela.

„Mamina, podľa našich pozorovaní s Ixchel, je Wystan gay. Máš o tejto oblasti tvojho syna povedomie?“

Domom zavládlo strnulé ticho. Wystan hrôzou strácal dych! Kedy to zistila, žaba drzá?! Ako? Celé roky si dával pred ňou majzla! Tá malá beštia ho predbehla! Sám to chcel povedať matke! Neskoro!

„No, och, Ralphina, nie, o orientácií Wystyho nič neviem. A práve zisťujem, že som čosi zanedbala. Nespomínam si, že by niek...“

„Mamina, netráp si zbytočne hlavu. Ixchel to celé so mnou analyzovala, no a prišli sme k záver...“

Ďalej Wystan nedokázal počúvať, zavrel dvere. Je celkom jasné, že segra zasype matku vagónom úvah, pozorovaní, dôkazov a vzájomnou spoluprácou prídu k správnemu záveru.

Tak to u nich chodí. Dievčatko nájde problém a matka jeho riešenie vyhrabe aj zo dna pekla a archívov NASA. Otec je v zásade rovnaký. Kde sú otázky, nájdu sa aj správne odpovede. Pre Ralphinu rozhodne vždy!

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek A potom život zastrečkoval... 15. part :