OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » A potom život zastrečkoval... 13. part

05.07.2014 (14:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 708×

Bernard, domáci kutil, bez problémov radí jednu úlohu za druhou, starostlivosti o dom i záhradu nie je nikdy dostatok. Dni frustrované Danou a neúspechom jej prehovoriť do svedomia, lepšie prejdú.

Naposledy to skúšal v stredu. „Zasa fajčíš? Tak nezodpovednú matku som ešte nevidel! Uvedomuješ si tie riziká? Môžeš potratiť alebo sa nám narodí poškodené dieťa!“

„Bude zdravé ako Marion. Kopec žien fajčí a nič sa nedeje. Nevyšiluj zasa! Som zdravá i dieťa, gynekológ je spokojný, čo viac chceš?“

„Chcem zabezpečiť zdravie môjho nenarodeného dieťaťa, ktoré má tú smolu, že sa vyvíja v tvojom tele. Už som si mal dávno zvyknúť na fakt, že môj názor ťa nezaujíma, možno až obťažuje, že?!“

A to boli posledné slová, ktoré venoval Dane. Asi na dlhú dobu.

Veľký a pestovaný trávnik vyžaduje hodiny úprav a driny.

„Tatuš, hej! Vypni ten rámus!“ Marion huláka z terasy, snaží sa prekričať kosačku.

„Čo je, chrobáčik?“

„Piatok! Koniec školy! Prázdniny! Volnóóó! Vysvečko je na stole v kuchyni,“ neisto sa usmiala.

„Och, chcem ho vidieť?“ Žmurkol na dcéru.

„Chceš, ale nie som vyznamenaná.“

„To prežijem, aká je najhoršie známka?“

„Dvojka, mám len dvojky, ale veľa.“

„U mňa si vyznamená tým pádom,“ široko sa usmial.

„Jehéé. Tatuš, večer chceme ísť so Zuzi von. Môžem?“

Dana počúvala z kuchyne, Marion vraví pravdu, samé dvojky. „Nie, Marion. Dnes prídu na večeru všetci starkí. Okolo ôsmej, pomôžeš mi v kuchyni.“

„Ale, mamííí! Ja už som dohodnutá so Z...“

„Marion, starkí sú tu len občas a prídu aj kvôli tebe, robíš im radosť, chcú ťa vidieť a určite ti niečo prinesú k vyzu.“

Marion sa zúfalo otočila na otca, prosba v očiach, aby zakročil.

Nechcel sa s Danou hádať, ani prehovoriť k nej a navyše niečo sa mu nezdalo. Čo tak narýchlo? Volal včera s mamou a nič nespomínala. A potom sa zarazil, starkí ešte nevedia o dieťati. Tak preto?

„Chrobáčik, kompromis? Hm?“

„Aký?“ rozčarovane hlesla. Tešila sa na Zuzi, už tak dlho nikde spolu neboli a ona túžila po jej sladkom tele, bozkoch a vášni.

„Dnes ostaneš doma a celý víkend máš úplné voľno. Aj noc. Len mi dáš vedieť kde si a či si v poriadku. Rozumieme si? Pri najmenšom probléme zavoláš a príde si pre vás obe.“

Dana neverila vlastným ušiam. „To myslíš vážne? Má šestnásť a ty ju pustíš na noc preč?!“

„Áno! A bude, ako som povedal!“ Zlostne zagánil do kuchynského okna.

Rámus kosačky uťal ďalšie protesty manželky. Marion poslala tatuškovi vzdušný bozk a bežala oznámiť svojej láske sladké víťazstvo. Treba vymyslieť plán. Noc plná rozkoše jej rozochvievala telo.

Večera sa mu vliekla. Jedlo fakt výborné, Dana s Marion sa vyznamenali, ale Bernard tú ľadovú päsť nedokázal vystrnadiť zo žalúdka.

Medzi švitorením starých mám, popíjaním dedkovcov, si Dana vystriehla chvíľku, keď Bernard sedel ďalej od stola, vtlačila sa mu bokom na klín, zložila rozkošnícky hlavu na prsia, kŕčovito objala v páse. Bernard zamrzol v pohybe, ale musel ju chytiť okolo pliec, lebo sa nebezpečne nakláňala. Predsa, nech bol akokoľvek nasraný, Dana je budúca matka, musí ju chrániť.

Zámer Dane vyšiel, vedela presne čo spraviť a Bernard sa chytil.

„Milí moji, venujte mi chvíľku pozornosti, prosím! Halóó! Ticho všetci. Marion, poď ku nám.“ Dievča nechápavo obhliadlo situáciu. Otec v tvári bez emócií, matka veľmi žoviálna, až mierne falošná. Ale poslušne vstala, postavila sa bokom k otcovi.

Starkí spozorneli. Takmer romantický obrázok. Veľký Bernard si pridŕžal manželku na prsiach, druhou rukou objímal dcéru v páse a všetci čakali.

Dana sa vyhrievala v moci, opojné sekundy byť hlavnou kráľovnou rodiny, ovládať, krotiť, určovať. „Ja s Bernim a Marion vám chceme povedať, že budete dvojnásobní starkí. Som tehotná a tak za päť mesiacov môžete začať kočíkovať.“

Dravčí úsmev aligátora má menej zubov, ako ten Danin. Cerila sa na celý dom. Starké zaplavené slzami radosti, jemne hladili bruško budúcej maminky, srdcia búšili šťastím. Starkí poplácali Bernarda po ramene. „Chlapík! Si riadny chlapík! A na zdravie budúcej mamičky! A na zdravie budúceho tatuška a ešte za zdravie malého!“

Hik a štik, alkoholu nebolo na stole dostatok, ale Dana pripravená na všetkých frontoch, doplnila palivo.

„Danuška a ako sa cítiš, čo vyšetrenia, výsledky?“ otázky sa sypali, Dana žiarila.

Bernard po pol hodine vnútorného napätia musel do kôlne.

Schytil sekeru a zaváhal.

Nie. Nemôže zabiť matku svojich detí! Falošnú a vypočítavú a panovačnú a slizkú a... atď. Ešte veľa negatívnych adjektív by našiel.

Ale je bezpodmienečne nutné, vypoklonkovať frustráciu z hlavy, tela, duše. Vybehol pred kôlňu, nachystal základný peň a začal štiepať drevo na malé kúsky do krbu.

Ešte okolo pol noci ulicou duneli silné údery. Starkí trošku zaskočení, ale šťastní opúšťali radostný dom Kollárovcov, veď tam o päť mesiacov zavíta nový život! Čo si viac priať?

Bernard by vedel, čo si priať, ale to sa mu nikdy nesplní. Dana mu ostane na krku do konca života. Ako otec bude držať hubu a krok, pretože povinnosti voči dvom deťom prevládnu a nemôže ich opustiť, nechať v pazúroch Dany. Nemôže odísť ani kvôli starkým. Kurva život!

Zúrivosť krotil štiepaním a vážne by sme sa mu mali vyhnúť, lebo chŕliaca sopka je baránok, oproti terajšiemu Bernardovi.

- - -

Prvý týždeň prázdnin hlásil nástup. Bernard celé dni vo firme, dovolenky v plnom prúde, zaskakoval za kolegu. Poobede sa ukázala Ralphina na chvíľku, občas s Teklou, občas s Wystanom. Mala vždy plný program, Wystan prchal pred Bernardom a radšej si navymýšľal aktivity mimo ich dom.

Marion so Zuzi vymetali všetky jazerá a Bernard sa vyhýbal Dane, neminul na ňu jediné slovo. Keď mu skrížila cestu, obišiel ju, vzal sekeru a frustráciu si vybíjal na dreve.

Dana ticho zúrila, to predsa nie je možné, aby ho neprinútila k spolupráci. Vždy dosiahla čo chcela. Tak skvele vymyslený plán, sakra!

A potom život zastrečkoval...

Slnko milosrdne schovalo žeravé lúče za obzor, krásne bronzové telá slečien sa k sebe túlili v prítmí obrovskej lipy. Pery spojené v náruživom bozku, hladné ruky šmátrali pod ľahulinkým tielkom, podbrušká roztúžené, dychtiace.

Zaškrípali brzdy, auto sa zastavilo kúsok od dievčat.

Dana neverila vlastným očiam. No to snáď... to je! Áno, to je Marion a Zuzana!

„Marion! Okamžite si nastúp! Hneď!“ Dana zvrieskla na celú nočnú ulicu. Dievčatami trhlo úľakom, Marion si až teraz všimla, že ktosi pri nich zastavil.

„Bude to! Čakám a nechci aby som vystúpila!“ jačala Dana, až sliny lietali. Vydesená Marion vkĺzla na sedadlo spolujazdca ako myška, Zuzanu zanechala bez pozdravu na chodníku.

Dana vyrazila domov, vytáčaný motor skuvíňal spolu s dušičkou Marion.

Bernard s Nerou po nočnom behu lesoparkom odpočívali na záhrade. Rozrušená Dana strhla volant v poslednej chvíli, takmer neubrzdila na tráve a zrazila domáceho pána so psom.

„Vystúp a ťahaj dnu!“ štekla Dana. Marion vydesená, uplakaná, očné linky roztečené po lícach, Halloween sa mohol začať.

Presne zodpovedajúci obrázok Daninej hlavnej emócie.

„Kriste! Čo sa stalo?“ hlesol, bežal za Marion.

„Mama kričala, nakázala mi v meste nastúpiť do auta a rútila sa domov ako šialenec,“ trasúci sa hlások.

„Ale prečo?“ Nechápavo objímal dcéru, čakal na vysvetlenie alebo vpád fúrie do izby.

„Pristihla nás so Zuzi. Pri bozku,“ šepkala s plačom do mohutnej hrude otca.

„Ach!“

„Presne pre toto som sa jej bála povedať pravdu. Strašne mi nadávala v aute, aj som jednu schytala. To som posrala, že?“

„Totálne. Vybrala si si najhorší možný spôsob, ako jej to oznámiť. Marion, naštvala si aj mňa. Je tehotná, nesmieš ju takto vytáčať.“

„Hej! Kde si?!“ Fúria sa už rútila. „Čo to je za nechutnosť?! Môžeš mi vysvetliť, prečo sa olizuješ so Zuzou?! A na verejnosti?!“

„Dana, utíš sa, sadni si,“ skúsil Bernard.

„Ako sa mám utíšiť, keď som našla našu dcéru cicmať sa na ulici s tou, tou...“

„Ticho som povedal! Sadnúť.“ Vzal Danu za ramená, nasilu vtlačil do sedu.

„Tak už niečo povedz!“ zúrila matka.

„Áno, bozkávala som sa s ňou. Zuzanu milujem už dávno, chodíme spolu. Som lesbička,“ s malinkou dušičkou priznala.

„Čo to? Prosím?“ vysoká, znechutená fistula.

„Dana, ešte jedno hlasné slovo a odchádzam s Marion preč. Tu máš, napi sa. Vyriešime to potichu.“ Zavrel jej ústa vodou.

„Ty o tom vieš?“ Strelila očami na Bernarda.

„Áno a dohodli sme sa s Marion, že ti to povie sama. Nestihla, zdá sa.“ Nespokojne zazrel na dcéru.

„No to nestihla, lebo keby som to vedela, tak sedí doma, až sčerná, kým ju neprejdú tie nechutnosti!“

„Ako to myslíš?“ Bernard prekvapene zamrkal.

„Čo ako? Marion je slušne vychované dievča a dajaká podradná Zuza ju nebude zvádzať na scestie! Fuj, také nechutnosti! Okamžite s tým prestaneš, rozumieš?“

„Dana, nepletieš si pojmy a dojmy? Marion ti práve oznámila, že je lesbička, vieš, čo to presne znamená?“

„Viem! Je to zvrhlé, proti prírode, nechutné a ja jej to vyženiem z hlavy!“

„Ale, mami, ja za to predsa nemôžem, že som lesb...“

„Ja viem, že nie! Ty sama by si sa takto nikdy nesprávala! Hovorím, že ťa zvádza Zuza! Už ju pri tebe nikdy nechcem vidieť!“

„Tatuško!“ Marion chytala ľahká panika.

„Žiadny tatuško ti nepomôže. Nebudem sa za teba hanbiť pred rodinou, priateľmi a v práci! Ježiš, ešte aby to niekto vedel. Kriste, tú hanbu neprežijem! Nič! Doma budeš! Máš zarazené všetky vychádzky do konca letných prázdnin! Au!“

Do krajnosti rozrušená Dana sa chytila za brucho. Vstala s ťažkosťami, Bernard ju podoprel a krvavá stopa na stoličke neveštila nič dobrého.

„Doboha! Marion, volaj sanitku!“ skríkol Bernard a lepšie podoprel manželku.

Návrat domov sa konal až na druhý deň. Danin stav sa podarilo zvrátiť, o dieťatko neprišla. Gynekológ ju prepúšťal domov len nerád.

„Pani Kollárová, musíte sa šetriť. Žiadne stresy, hnev. Vypíšem vás, budete doma relaxovať, o dva týždne sa uvidíme.“

K téme lesbičiek sa doma nikto viac nevyjadril. Marion a Bernard nechceli zasa rozrušiť budúcu matku a Dana brala vec ako uzatvorenú. Svoje si povedala. Za dcéru sa hanbiť nebude, rozhodne si nájde zaujímavého mládenca s dobrým rodokmeňom i zabezpečením. O to sa už Dana postará. Slovo matky je zákon. Marion má zákaz vychádzok na dva mesiace.

Trucujúca dcéra takmer nevychádzala z izby, alebo trávila čas len v spoločnosti tatuška, Ralphiny. Dane sa vyhýbala oblúkom, za dva týždne padlo len pár nevyhnutných slov. Bernard s Danou komunikoval ešte menej. Takmer vôbec. Ku všetkým negatívnym adjektívam manželky pribudlo ďalšie – je hlboko homofóbna. Bernard smútil, toto z Dany nevykorení. Nikdy.

Marion vedela, že keď tatuško do noci rúbe drevo, zasa chcela matka s ním nadviazať hovor. Každá rodina má svoje rituály, zdá sa.

Homofóbnym výstupom si Dana vyslúžila totálnu ignoráciu Bernarda i Marion, tichý teror samoty bol jej denný spoločník a nezabrali ani protesty starkých.

Nikto z troch Kollárovcov nechcel ísť von s pravdou o Marion pred starkými, preto nedokázali pochopiť bojový stav v dome, prísť na koreň veci.

Po troch týždňoch už Bernard videl na Marion apatiu. Tak to nie! Dievča je mladé, má nárok na trošku zábavy, vysvedčenie priniesla krásne a nebude ju Dana ďalej terorizovať za stav, ktorý Marion nemôže ovplyvniť.

Pomstiť sa dieťaťu odopretím vychádzok za to, že má inú orientáciu, je úbohosť. Myslieť si, že domáce väzenie vylieči Marion z lásky ku dievčatám, je tiež pekne krátkozraké, stupidné. A Bernard to trpel z dôvodu, aby sa Dana zasa nerozčúlila a neprišla o dieťa. Trošku tým vytrestal Marion, dávno mala predstúpiť pred matku a neotáľať s pravdou. Mohli sa vyhnúť takmer fatálnym následkom. 

Ale trestom práve odzvonilo.

„Marion, od zajtra mám dovolenku. Chystaj sa, pôjdeme si zaplávať, prevetráme bicykle, dáme do tela Nere i sebe.“ Veselo zanôtil Bernard do chodby po príchode.

„To ťažko, Berni. Marion má zákaz vychádzok do prvého septembra.“ Dana sa bojovne postavila do dvier.

„Viem, pamätám si ten tvoj stupídny zákaz. A akceptujem ho.“

„Asi nie, keď zajtra Marion ide mimo dom.“

„Určite ho akceptujem. O čo ti vlastne vtedy išlo? Chcela si našej dcére zabrániť v strávení príjemného času so Zuzanou? Je tak? Od zajtra bude chodiť so mnou. Dievča má prázdniny, potrebuje zrelaxovať, nabrať silu do nového roka. Odmenila nás skvelými študijnými výsledkami, zaslúži si to. Máš niečo proti?“ výhražne sa naklonil bližšie.

„Mám! Neželám si, aby sa Zuzana čo i len priblížila k Marion! Aký budem mať dôkaz, že dodržuješ môj prísny zákaz pre Marion a Zuzanu? Som jej matka, mám zodpovednosť!“

„Hm, budeš mi musieť veriť, matka! Som jej otec.“ Uchechtol sa, objal prekvapenú dcéru, zmizli do záhrady.

Plán bol jednoduchý. Vypadnúť z domu kamkoľvek, kde nie je Dana.

Posledné týždne ho kváril hnev, frustrácia z Dany. Temný duch večne nevrlej ženy nahlodával dušu Marion i Bernarda. A cnelo sa mu za slniečkom Ralphinou. Bernard si spomenul na plachého Wystana a svoj sľub, že sa budú vídať dennodenne.

Hm, možno je správny čas začať.

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek A potom život zastrečkoval... 13. part :