OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » A musím byť výnimočná? - 1. kapitola

10.12.2012 (16:00) • GabyIzy8 • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 519×

„Vieš čo? Niečo ti poviem, ale dodržíš tajomstvo?“ spýtala sa Michelle.

„Jasné, veď som tvoja najlepšia priateľka,“ odpovedala Anabel.

„Mám rada Patrika,“ pošepla jej a telom jej prešlo známe teplo, keď si naňho spomenula.

Jej priateľka sa zachichotala. „Náš vedúci? Veď je od nás o štyri roky starší!“

„Viem, lenže ja o týždeň odídem. Dobre vieš, že budem mať osemnáste narodeniny.“

„Och, ani mi to nepripomínaj,“ objala svoju dlhoročnú priateľku, „budeš mi chýbať.“

Ozval sa zvonec z ubytovne. Obe dievčatá poslušne vstali a rozbehli sa tým smerom.

„Vy dve, ako vždy, posledné,“ karhal ich známy hlas. Mladý chlapec zatvoril dvere a riadne ich uzamkol.

„Ďakujeme, že máš s nami toľko trpezlivosti,“ ozvala sa Anabel, zatiaľ čo Michelle sa kochala pohľadom naňho. Na jej vysnívaného Patrika.

„Už bežte spať,“ popohnal dievčatá.

Priateľky spolu vybehli po schodoch do spoločnej izby. Anabel sa unavene vliekla, no Michelle už teraz vedela, že ju čaká ďalšia prebdená noc. Našťastie si našla inú zábavu. Ich izba má ako jediná okno nad prístreškom. Michelle by tú cestu prešla aj so zatvorenými očami. Aj dnes sa teda vykráda z izby. Zoskakuje na prístrešok a potom dole na oblačnú zem. Sadla si na lavičku a sledovala nádherný dorastajúci mesiac. V deň jej narodenín bude spln, no bude neobyčajný. V ten deň bude krvavý spln, presne taký, pri akom sa narodila.

Podstatou tohto života je dobre naučená školská definícia. Narodia sa, ako osemročných ich rodičia pošlú sem do tejto školy až po dosiahnutie osemnásteho roku života. Vtedy sa deje prelomová časť. Buď sa z nich stanú anjeli, ktorí sa ďalej delia, alebo ich doslova zhodia na zem medzi ľudí.

Michelle si lúskala prstami. Bola to jej najobľúbenejšia činnosť. Obďaleč, tak aby ho nezbadala, stál Patrik. Sledoval ju takto každý večer, odkedy zistil, že ona trpí nespavosťou. Michelle lúskla prstami, ako vždy. No tentoraz sa stalo niečo nové a pre ňu nečakané. Z pomedzi prstov jej vyletelo pár iskier. Chvíľu leteli a potom zhasli. Boli tak malé, že ani Patrik si ich nevšimol. No Michelle si ich všimla a veľmi dobre. Preľakla sa. Nie! To nemôže byť pravda. Ona predsa nemôže mať schopnosti. Odjakživa chcela byť anjelom strážcom. To, že má schopnosti, by pre ňu znamenalo, že nebude mať krídla. Rozplakala sa. Vtedy si už aj Patrik všimol, že nie je v poriadku. Veď bude mať narodeniny, vráti sa k anjelom, tak prečo plače? Vtedy si spomenul, že má pre ňu darček od jej rodičov. Tiež jej chcel dať ten svoj. Obľúbil si ju a ešte stále nezistil prečo. Podišiel k nej.

„Niekto by sa tešil, že odtiaľto odíde a ty plačeš?“ prisadol si k nej.

Michelle si s rukávom rýchlo utierala slzy a chystala sa ospravedlniť a vrátiť.

„Michie, sadni si, prosím,“ povedal jej. Poslúchla ho a stále sa rozplývala nad tým, ako ju nazval.

„Ja viem, že by som tu nemala byť. Prepáč, ak som ti narobila problémy,“ začala sa ospravedlňovať.

„Michie, keby som mal nahlasovať každý tvoj útek, tak tu už ani jeden nie sme.“

„Ako o tom vieš?“

„Niekto ťa strážiť musí, keď sa ti nechce spať.“

„Ale ty nie si môj strážny...“

„Nie, nie som. To by som sa riadne nabehal. Ľutujem toho, kto ťa stráži. Aj keď, niekedy to môže byť zaujímavé.“

Trochu ju rozosmial. No zároveň si uvedomil, že sa pri nej cíti dobre a uvoľnene.

„Niečo som ti priniesol,“ pokračoval a podal jej malú škatuľku. „Je od tvojich rodičov, no bolo by dobré, keby si to nikomu nepovedala.“

Michelle ju otvorila. V škatuľke bola strieborná retiazka v strede s malou plochou, na ktorej bolo vyryté Michelle. „Ďakujem pekne.“

„Nemáš za čo. Priniesol som ti ešte jednu odo mňa. Ale teraz, keď som ťa videl plakať, si myslím, že to nebol dobrý nápad.“

„Popravde som neplakala kvôli narodeninám.“

„V tom prípade, nech sa páči,“ podal mi červenú škatuľku.

Otvorila ju a našla jemnú striebornú retiazku s príveskom v tvare dorastajúceho mesiaca.

„Ďakujem, ale neviem, či si to zaslúžim.“

„Jednoducho cítim, že si výnimočná. Si predsa dieťa krvavého mesiaca. Také sa nenarodia často.“

„Ako vieš, že som dieťa krvavého mesiaca? A prečo sa nerodia často?“

„Každý to vie. Je to vďaka tvojím tmavočerveným očiam.“

Pozrela iným smerom. Ako na to mohla zabudnúť. „A prečo sa nerodia také deti často?“

„Jednoducho. Tieto deti sú buď veľmi výnimočné alebo sa narodia mŕtve.“ Vzal náramok, ktorý jej poslali rodičia a pripol jej ho na pravé zápästie. Chvíľku bolo ticho no potom sa Patrik opäť ozval. „Dnes sa nevenuješ lúskaniu prstami?“

„Ja...“ Chcela mu to povedať, no čo ak ju udá? „Stalo sa niečo, čo ma môže oddeliť od môjho života, po ktorom túžim.“

„Čo také?“

Rozhodla sa, že  mu bude dôverovať. „Nedá sa to vysvetliť. Jednoducho ti to ukážem.“ Michelle lúskla prstami, a tak ako predtým, aj teraz vyleteli jemné iskričky.

Patrik ostal ako obarený. Dievča, ktoré má tak rád, mu odíde do sveta ľudí. To nesmie dovoliť.

Michelle sa zľakla jeho tichého premýšľania. Teraz jej neostáva nič iné len ísť s ním a odísť preč. Vstala a presunula sa k zábradliu oblaku. Pozerala dole. Práve boli nad Londýnom. Páčilo sa jej to mesto, ale zároveň aj nepáčilo.

„Michie...“ Skoro sa až mykla, keď si uvedomila, ako bol blízko nej, keď to povedal. „Michie, neviem, čo na to mám povedať, ale určite to nikomu nehovor.“ Pripol jej okolo krku retiazku. Mesiac na nej sa rozsvietil a opäť zhasol.

„Ďakujem ti za všetko.“

„Taký výnimočný vek máš iba raz.“

„Ešte nemám.“

„Máš pravdu.“ Zasmial sa. „Ešte nie.“

„Chcela by som ti niečo povedať. Mám právo na jedno prianie, keď už teda oslavujem narodeniny. Chcela by som...“

Práve vtedy keď už Michie chcela odvážne povedať, že sa jej páči Patrik, niečo pod ňou zapraskalo a ona sa prepadla. Patrik sa ju snažil zachytiť, ale márne. Vyšmykla sa mu a padala preč.

Michie padala a padala. Celú noc až niekedy nad ránom ju našla jedna žena ležiacu na ulici.

„Slečna, ste v poriadku?“ Michelle sa prebrala a pozrela na ženu nad sebou.

„Ja som spadla.“

„No to vidím. Poďte so mnou.“ Pomohla jej vstať a viedla ju niekam preč. Žena mala namierené do svojho domu. Bol to jeden z tých radových domov na okraji Londýna.

Michelle našťastie čo-to vedela o ľuďoch tu na zemi, mali na to predmet v škole. No nie vždy dávala pozor, pretože bola presvedčená o tom, že sa stane anjelom.

„Už sme tu.“ Vošli do domu. Žena usadila Michelle na stoličku v kuchyni. Michelle sa triasla od zimy, od strachu a hlavne jej bolo veľmi smutno. No sama si nevedela spomenúť na meno.

„Ja neviem ako sa volám. Viem len, že mám sedemnásť rokov.“

„To nič. Poď, zatiaľ ťa prezlečiem. A sedemnásť rokov je krásny vek. Môj syn je v takom istom veku.“

„Vy máte deti?“

Autor: GabyIzy8, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek A musím byť výnimočná? - 1. kapitola: