OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » A musím byť výnimočná? - 2. kapitola

14.12.2012 (11:00) • GabyIzy8 • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 448×

„Samozrejme. Thomas, môj najstarší syn, ten má sedemnásť a ešte mám dvojičky, trojročné, Olivera a Jamesa.“ Žena podala Michelle oblečenie. Michelle si vtedy všimla niečo na pravej ruke. Bol to náramok. Chytila ho a prečítala meno na ňom.

„Michelle.“

„Tak sa voláš?“

Vtedy Michelle všetko prebehlo myšlienkami a spomenula si.

„Tak dobre, Michelle. Teraz si oddýchni a potom sa porozprávame.“ Žena ju postrčila do izby a zatvorila ju tam. No nezamkla. Michelle mohla odtiaľ pokojne odísť. Miesto toho sa rozhliadla po izbe. Bola chlapčenská. Mala jednu posteľ, stôl, stoličku a ešte pár vecí. No najviac ju zaujalo obrovské okno. Pozerala sa na oblaky. Po dlhej chvíli ju však premohla únava. Ľahla si do postele a okamžite zaspala.

Niečo pod ňou zapraskalo a ona sa prepadla. Padala do tmy. Stále padala a nevedela kedy príde ten koniec. Vtedy uvidela to tvrdé dno.

S výkrikom sa posadila. Splašene sa obzerala po mieste, kde sa nachádzala. V izbe bol nejaký chlapec.

„Thomas!“ bežala jeho mama do jeho izby. „Čo si jej urobil?“

Chlapec zdvihol ruky. „Nič, prisahám. Prišiel som si potichu vziať veci.“

„Nič mi neurobil,“ zasiahla Michelle. „Len sa mi niečo snívalo.“

„V poriadku. Thomas, už bež. Budeš meškať!“

Chlapec odišiel.

„Michelle, chcem, aby si tu ostala.“

„Ale prečo?“

„Veď nevieš odkiaľ si, či áno?“

„Nie.“

„Tak potom rozhodnuté.“ Žena a teraz už aj nová matka Michelle, vedela ,prečo ju tu chce udržať. Jedným dôvodom bolo, že tuší kto je, druhým, nikdy nemala dcéru a tretím jej túžba po tom, aby si padli do oka s Thomasom.

***

Sedela s dvojčatami v záhrade. Na neskoré poobedie bolo vonku celkom teplo. Michelle sledovala ako sa hrajú a bľabocú. Tešila ju ich radosť z toho ako im podala hračku. Ich mama medzitým buchotala v kuchyni. No ich otca si v dome ešte nevšimla. Neprišlo jej to zvláštne, pretože ona sama žila desať rokov bez rodičov. Od svojej novej mamy dostala letné šaty, ktoré jej boli po kolená. Sedela v tráve a dávala pozor, aby sa dvojčatá neodplazili príliš z dohľadu. Pri pohľade po okolí si spomenula na svoju krajinu, ktorú mala tak rada. Rukou sa dotkla prívesku na krku. Odkedy ho dostala, neopustil to miesto.

Už ju hodnú chvíľu sledoval. Starala sa o jeho mladších bratov. Pozerala sa na nich s láskou. No tú vzápätí vystriedal smútok. Tak veľmi chcel vedieť čo ho spôsobilo. No to bude musieť počkať. Jeho nová „sestra“ mu musí najprv veriť. Ani on sám nevedel či jej môže veriť, no mame sľúbil, že sa o ňu postará. A on tento sľub splní. Spomenul si na otca. Aj on kedysi sľúbil niečo také. A to sa mu stalo osudným. Thomas vyhnal z hlavy myšlienky na otca, ktoré prišli v nesprávny čas. Pohol sa z verandy smerom k Michelle a bratom.

„Chýba ti domov?“ spýtal sa.

Michelle sa mierne strhla ale nedala to na sebe vedieť. „Nie, veď neviem, odkiaľ som.“ Opäť klamala. Vedela odkiaľ je ale nemohla to povedať, lebo by ju mali za blázna. Nepochopili by ju.

Thomas si prisadol k nej. No nie príliš blízko aby ju vystrašil. Malý James sa k nemu hneď priplazil. Michelle nevedela čo má povedať a tak len sledovala okolie.

„No čo kamoško, hráš sa tuto s novou sestrou?“ bavil sa Thomas s Jamesom. Ten mu na to odbľabotal.

Michelle to pripomenulo láskavosť Patrika. Aj ten sa o nich tak staral. Až pokiaľ nespadla. Do očí sa jej nahrnuli slzy. Rýchlo odvrátila tvár aby si to nikto nevšimol.

Thomas si všimol jej slzy. Položil Jamesa, ktorý sa hneď odplazil za bratom.

„Hej!“ pobádala ju opatrne. „Čo sa stalo?“

Michelle nebola schopná odpovedať mu. Nedokázala by to. Teraz by potrebovala len objatie jej kamarátky Anabel alebo byť sama. Tu nemala ani jedno.

Thomas celkom jasne nechápal prečo plače, no určite vedel, že potrebuje podporu. Opatrne ju pohladil po chrbte a čakal ako zareaguje. Cítil ako sa trhla no potom sa uvoľnila. Stále bola k nemu otočená chrbtom. Thomas zhodnotil, že bude potrebovať veľa trpezlivosti aby si získal jej dôveru. Hlavne ak ju niečo tak veľmi poznačilo.

V Michelle sa bili dve myšlienky. Jedna bola za to aby mu povedala čo ju trápi, no druhá jej to nedovoľovala, lebo si nebola istá, kto je.

„Michelle, mám nápad,“ ozval sa po hodnej chvíli Thomas.

Pozrela naňho a bolo jej jedno, že ju vidí uplakanú.

„Po večeri mám ešte jeden tréning. Pôjdeš tam so mnou?“

Michelle odmietavo pokrútila hlavou. Bála sa ísť niekam preč.

„Michelle, prosím, trochu sa rozptýliš,“ prosil ju.

Michelle sa zamyslela. Potrebovala by zmenu. Alebo, ani nie tak zmenu ako na jeden večer vypnúť a potom bude môcť premýšľať ako sa dostane späť. Pozrela mu do očí ale iba na chvíľočku aby si nevšimol jej farbu očí. Videla v nich záblesk, ktorý jej hovoril aby mu verila. Nakoniec prikývla. Súhlasila s jeho nápadom.

Thomas sa na ňu usmial. Potešil sa, že prijala jeho nápad.

Mama ich sledovala z kuchynského okna. Nedalo jej to a usmiala sa. Najskôr sa obávala, čo sa stalo ale potom videla svojho syna ako sa o ňu stará. Videla v ňom presne svojho manžela. Ach, keby tu len James bol. Žena si utrela ruky do utierky a vyšla z domu do záhrady.

„Oliver! James! Poďte sem.“

Michelle aj Thomas spozorneli.

„Čo sa deje, mama?“ ozval sa Thomas.

„Všetko v poriadku, idem ich len prebaliť a dať im večeru.“

„Potrebuješ pomôcť?“ Automaticky vstával.

„Nie, poradím si s nimi. Zostaň tu s Mich.“

„Keď už sme pri tom, mama, potrebuje nejakú zábavu. Ja s Michelle dvojčatá umyjeme a ty nachystaj večeru.“

Prikývla. „Máš už nejaký program na večer?“

„Mám tréning, ale Michelle súhlasila, že pôjde so mnou.“

„Z toho mám veľkú radosť.“

Michelle medzitým vzala Jamesa na ruky. Thomas rýchlo našiel Olivera, vzal ho a všetci vošli dnu. Thomas ju viedol do izby dvojičiek.

„Prosím ťa, vyzleč ich. Ja zatiaľ nachystám veci.“

Michelle nič nepovedala, len sa pustila do práce. Nebolo to veľmi ľahké ale prišla na to, že má talent pracovať s deťmi. Dvojčatá sa smiali na jej skákaní, predvádzaní a grimasách.

Thomas sa opieral a zárubňu dverí a usmieval sa. Vtedy Oliver vstal a bežal k nemu. Michelle si uvedomila, že už nie je sama s dvojičkami a tak sa snažila nedať najavo ako sa cíti trápne. Miesto toho, aby sa pozrela na Thomasovu tvár, radšej vzala Jamesa a šla s ním do kúpeľne. Tam videla Thomasa sedieť pri vani a šantiaceho Olivera vo vani. Vyzdvihla Jamesa a položila ho k Oliverovi. Obaja sa začali hrať s vodou. Chcela som odísť, ale Thomas ma chytil za zápästie.

„Zostaň tu,“ povedal prosebne.

Michelle si prisadla k nemu. No stále nič neprehovorila. S Thomasom neprehovorila ani slovo.

„Prečo sa so mnou nerozprávaš?“ spýtal sa.

Pozrela naňho. Sama nevedela prečo, možno na to jednoducho nemala dôvod.

Thomas sa jej konečne mohol poriadne pozrieť do očí. Mala ich ohnivo červené. Nikdy také oči nevidel. Šokovalo ho to a nechcel aby to zistila.

„Michelle, urobil som ti niečo?“

Pokrútila hlavou a opäť ju sklonila.

„Tak potom prečo sa so mnou nerozprávaš?“

Nadýchla sa, že mu odpovie. No vtedy na ňu James vylial vedierko plné vody. Dvojčatá sa rozosmiali, Thomas ju ako obarený sledoval a Michelle sa rozosmiala tiež. Vzala šampón a začala umývať chlapcom, ktorí protestne začali striekať vodu všade navôkol. Thomas sa snažil zapájať, ale nemohol odtrhnúť pohľad od jej vlasov. Nemohol uveriť tomu čo videl. Boli čierne a ako ju James oblial sčervenali. Michelle si to však nevšimla. Kým dokúpali chlapcov, boli celkom mokrý. Potom ich obliekli a Thomas oboch odniesol dolu. Pred tým ale ešte niečo povedal Michelle.

„Sadni si sem, a počkaj na mňa! Chcem ti niečo dôležité povedať.“

Michelle si teda sadla a čakala naňho. Po pár sekundách sa vrátil. Vzal ju za ruku a ťahal do kúpeľne.

„Pozri!“ postavil ju pred zrkadlo. Michelle ostala šokovaná. Mala ohnivo červené vlasy aj oči.

„Nie!“ šepla. „Aký je dnes deň?“

„Je piatok.“

„A fáza mesiaca?“

„Zajtra je spln.“

„Nie! To nie! Nemám čas!“ Michelle začala panikáriť. Thomas nechápal.

„Na čo nemáš čas?“

„Nesmiem ti to povedať. Myslel by si si, že som blázon.“

„Michelle, práve si o sebe myslím, že som blázon. Videl som, ako sa tvoje čierne vlasy zmenili na červené.“

Pozrela mu do očí a vtedy ňou trhlo. V jednej sekunde videla celý jeho život, ako vyrastal, aj jeho otca, potom smrť jeho otca a všetko ostatné až po dnes. Zatočila sa jej hlava a musela sa pridržať umývadla.

„Je ti zle?“ Thomas si hneď všimol jej zmenu. „Poď si sadnúť.“ Posadil ju na kraj vane a on sám si sadol na zem.

„Musím ti niečo povedať,“ začala Michelle odvážne. Musí mu veriť. To, že videla všetko z jeho života ju presvedčilo. „Zajtra bude jeden z výnimočných splnov. Pre mňa aj deň narodenín.“

„Ale veď to je nádherné mať narodeniny.“

„Počkaj, to nie je všetko.“ Zhlboka sa nadýchla. „Nie som odtiaľto. Som z jednej neuveriteľnej krajiny anjelov. Zajtra presne na moje narodeniny má byť ten zlom, keď sa zmením na anjela alebo nie. No jeden večer som omylom spadla a teraz som tu.“

Thomas si znova a znova prehrával myšlienky. Nevedel to vstrebať.

Michelle si ale myslela, že ho vystrašila. „Prepáč,“ okamžite vstala, „mala by som odísť. Hneď teraz. Nemala som ti to povedať.“ Bola už na odchode, keď ju chytil za ruku.

„Vydrž, nič sa nestalo. Len sa snažím pochopiť to. Predsa len som normálny človek.“

Michelle si sadla vedľa neho a premýšľala. Spomenula si na Patrika. Rukou sa dotkla prívesku na krku. Mesiac na ňom už bol okrúhly a sfarboval sa do červena. Spomenula si, ako bola doňho zaľúbená. Nevie ani, čo si o ňom myslí teraz. No má ho rada. Dokonca jej aj chýbal. A to ju rozplakalo tak, ako dnes poobede. Thomas si všimol jej slzy a objal ju. Schúlila sa mu na pleci a konečne sa uvoľnila. Nakoniec tam aj zaspala.

Thomasova mama prišla uložiť dvojčatá spať a našla Thomasa s Michelle v objatí. Thomas jej naznačil, aby bola potichu. Potom opatrne vzal Michelle a odniesol ju do svojej izby. Teraz to bola jej izba.

Autor: GabyIzy8, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek A musím byť výnimočná? - 2. kapitola: