OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Stefanie

02.02.2010 (14:00) • DarkPassion • Povídky » Jednodílné • komentováno 6× • zobrazeno 871×

Stefanie...

Mama

„Budúcnosť nám neleží na dlani, leží v dlaniach prítomnosti. Vyjdem von a pozbieram sekundy dnešného dňa. Možno mi zostáva prežiť už len tento deň. Vychutnám a poteším sa z každej chvíle. Mám len jeden život, nuž ho prežijem ako majster. Dokážem aj ostatným, prečo bol stvorený človek. Rozhodujem sa tak, aby mi to prinieslo radosť. Nedovolím nikomu, aby ti spôsobil sklamanie. Viem, že to zvládnem. Ja verím.“

Nikdy som nemyslela, že to bude takto. Myslela som, že  svet má aspoň trochu spravedlnosti. Stále mi zneli tieto slová v hlave. Prečo sa to muselo stať práve nám? Poviem vám celý môj príbeh.

Volám sa Peach Active.  Žijem šťastný život s mojim manželom a troma deťmi. Svoju prácu milujem. Milujem tiež svoje tri poklady. Vždy mi na tvári vyčaria úsmev. Áno, určite sa na mojej tvári značí aj  hnev ale len pretože mám o nich strach. Strach ktorému sa nedá predísť. Nemôžem sa ho zbaviť od ich narodenia. Môj najstarší syn sa volá Peter, druhá najstaršia je dcéra Stefanie a naše najmladšie šťastko je Derek. Má 14 rokov. Stefanie 17 a Peter má 19. Všetky naše deti sú prekrásne. Môj manžel Tylor je Talian. Má čierne vlasy a oči tmavomodré ako nočná obloha. Zaľúbila som sa do neho, keď som bola pomáhať mojej babičke v rodinnej  reštaurácii v Taliansku. Od našeho prvého stretnutia som odtiaľto neodcestovala. Vedela som, že moje srdce patrí iba jemu.

Pracujem ako kuchárka v babičkinej reštaurácii. Zdedila som ju po jej smrti. Milovala som ju ako vlastnú mamu. Sľúbila som jej, že sa o všetko postarám a takto svoj sľub plním niekoľko rokov. Nerobí mi to žiaden problém. Milujem to tu. Rada pozerám na našich zákazníkov ako im chutí. Žijeme v malom mestečku takže hosťov poznám. Už by aj stačilo o mne a pustím sa do môjho, nášho príbehu.

Bol letný deň a moc veľa ľudí tu nebolo. Deckám končila škola. Vždy sem prišli najesť sa a moja dcéra Stefanie mi sem tam aj pomohla. Viete  ona je zaľúbená do jedného z našich čašníkov. Vidím jej pohľad, to ako sa červená, keď ju Ralf osloví. Som z nej nesmierne šťastná a toho chlapca jej schvaľujem. Má tiež 17 rokov ako ona a chodí sem vypomáhať.

Otvorili sa dvere a zacinkal zvonček. Odlepila som tvár od novín a pozrela sa kto prišiel. Bola to Stefanie ale vôbec nevyzerala dobre. Rada športovala, chodila nakupovať s kamarátkami, milovala maľovanie a poéziu a najviac sa venovala hre na klavír. Bola veľmi šikovná a ja som na ňu bola nesmierne hrdá.

„Ahoj mami.“ Pozdravila ma a sadla si na barovú stoličku oproti mne.

„Stefanie už to takto nemôže ísť ďalej.“

„Ako to myslíš.“ Odkusovala si zo slanej tyčinky.

„Stále si bledá a máš migrény. Zbehneme k lekárovi a ešte dnes.“

„Mhm.“ Vyhrnula si rukávy a mne sa poskytol pohľad na jej ruky. Mala na nich vyrážky a neprestajne si ich škriabala. Schmatla som jej ruku a...

„Odkedy máš tie vyrážky?“ mykla plecami ako keby nešlo o nič dôležité. Ako keby ju nezaujímalo jej zdravie.  Veľmi ma to nasrdilo. Šmarila som noviny o stôl a všetci v reštaurácii sa na nás otočili. Stefanie na mňa len treštila oči.

„Som v poriadku mami.“

„Ideme k lekárovi a to hneď!“

Sme v čakárni a okolo nás sú samí chorí ľudia. Stefanie sa neustále otáčala a šúchala si ruky. Viem, že lekárov neznáša, no iná možnosť tu nie je.

„Active!“ zakričala sestrička a my sme obe vstali.

„Zvládnem to aj sama, mama.“ Zastala som v strede miestnosti a pozerala ako mi odchádza dievčatko. Zavreli sa za ňou dvere a mne to došlo. Rastie, osamostatňuje sa. Už ma nepotrebuje tak ako napríklad Derek.  Strácam ich. Tak ako som stratila Petra strácam Stefanie. Peter študuje neďaleko a býva v intráku. Je to naozaj inteligentný chlapec a som na neho veľmi pyšná. Niekedy neverím, že som vychovala takého muža ako je on. Je krásny, nadaný a múdry.  A hlavne má dobré srdce.

Stefanie vyšla z dverí a bola ešte bledšia.

„Tak ako?“

„Zobrali mi krv a že ti zajtra ráno zavolajú na výsledky.“ Kývla som na súhlas a pobrali sme sa obe k autu.

„Je ti zle?“

„Nie.“

„Dnes príde Peter s kamarátom.“

„Mhm.“ Nepozdávalo sa mi jej správanie. Vždy bola nadšená z Petrovej návštevy. Boli najlepší kamaráti. Ona a on.  Nebolo s ňou niečo v poriadku a mňa to desilo. Desila ma predstava, že niečo nie je v poriadku. Keď mi ju v pôrodnici dávali do rúk. Ten malý uzlíček šťastia vedela som, že ju musím navždy ochrániť, no pomaličky mi dochádza, že nie vždy je to možné.

„Daj si ibalgin.“ Hodila som jej do rúk tabletku a ona sa na mňa vďačne usmiala. Zapila to čistou minerálkou.

Cesta prebehla celkom rýchlo. Pred našim domom stálo Petrove auto. Šťastne som vyletela z auta a priam utekala do domu.

„Ahoj mami!“ Zakričal a už ma stískal v objatí. Za mnou sa tackala Stefanie. Peter trochu zamrzol keď ju uvidel.

„Ahoj sestrička.“ Žiarivo sa usmial a šiel k nej. Objala ho a začala plakať. Plakala a nikto nevedel prečo. Peter sa na mňa otočil s otáznikmi v očiach.

„Prečo plačeš maličká?“ Vždy sa s ňou Peter bavil takto. Neznášala keď z nej robil dieťa, ale teraz jej to zjavne nevadilo.

„Zomrela.“

„Kto?“ Šepol jej do vlasov.

„Kirsten.“ Šepla a rozvzlykala sa. Kisrten bola jej najlepšia priateľa. Chodili spolu nakupovať. Ako malé si vyrezali do nášho stromu iniciálky. Mali sa strašne radi a Kirsten milovala Petra. Milovala ho do teraz, no Peter to ani netušil. Netušil to nikto len Stefanie a ja. Bolelo ma vidieť moju dcérku takto. Vidieť ako sa trápi. Peter sa na mňa povzbudivo usmial a šiel zo Stefanie do izby. Ten nový kamarát tu len tak stál a bavil sa s Derekom. Vyzeral milo.

Je ráno a ja  sa neviem dočkať telefonátu lekára. Žerie ma nepríjemný pocit. Vstala som a obula si papuče. Navliekla som si župan a zišla dole. Zapla som kávovar a hypnotizovala telefón.

Zrazu dolu zletel Peter. Pobozkal ma na líce a sadol si.

„Dobré ránko mama.“

„Dobré.“

„Zasa si nespala však?“

„Je to až tak vidieť?“ Prešla som prstami po mojich kruhoch pod očami.

„Aj tak si stále krásna.“

„Neblúzni. Čo si dáš na raňajky.“ Peter sa oblizol a vzdychol.

„Palacinky.“

„Myslela som si.“ Obišla som stôl a pobozkala ho do vlasov. Vždy voňal po čokoláde. Milovala som jeho vôňu. Vedela som, že svoje deti spoznám všade. Našla by som ich aj v Sahare.

Zobrala som si kávu a v momente zazvonil mobil. Peter zbystrel a pozeral sa na mňa, ako telefonujem.

„Dobré ráno pani Active.“

„Dobré.“ Pozdravila som do mobilu a stále som sa hrala so šálkou kávy v ruke. Bola som strašne nervózna aj keď som nemala byť prečo.

„Dnes ráno nám došli výsledky. Je... je mi to ľúto ale Stefanie...“ To nie. Nikdy nie je dobré ked povie že je mu to ľúto. NIE!

„... má leukémiu.“ To slovo sa mi  ozývalo v hlave ako zvony. Odrážalo sa mi to v hlave stále a stále. Cítila som ako sa mi vyšmykla šálka z ruky. Peter už vedľa mňa stál a držal ma za ramená.

„Rozumiem. A čo... čo mám robiť?“

„Oznámiť to Stefanie a zajtra sa tu prosím ukážte.“ Vypla som mobil a pozrela sa Petrovi do očí.

„čo sa deje mama?!“ Mama to slovo. Som ich mama a nedokázala som ju uchrániť. Ale predsa nikto nepovedal, že nie je nádej. Musím jej to dnes povedať ale prečo?! Prečo Boh dopustil niečo také? Veď má iba 17 rokov! Zrazu dolu zliezla Stef a preťahovala svoje stuhnuté telo. Cítila som ako mi po tvári stekajú slzy. Obišla som Petra a objímala Stefanie. Musela som ju cítiť. Musela som vedieť, že je tu  a v poriadku.

„Mami?“ Opýtala sa Stefanie zo strachom v hlase.

„To nič.“ Usmiala som sa a začala zbierať črepy. Slané kvapky sĺz dopadali na zem. Ako jej to mám povedať? Oznámiť jej niečo také? Potrebujem to povedať Taylorovi, no ten je na pracovnej ceste a nemám sa mu ako dovolať. Je to na mne. Oznámiť jej niečo čo jej zmení celý život.  Čo zemní celý život nám.

Sedeli sme vonku na terase a Stefanie ma pozorovala. Hľadala niečo v mojich očiach a Peter robil to isté. Vedela som že najlepšie bude ak tu bude s nami. No hovorila som teraz len k nej.

„Stefanie...“

„Povec to hneď mama.“ Šepla.

„... volal mi lekár... a povedal mi... že...že... máš leukémiu Stefanie.“  Stefanie na mňa pozerala a zrazu stála na nohách. Po tvári jej stekali slzy.

„Nie! Nie!“ kričala. Nikdy nezabudnem na bolesť v jej tvary. Nikdy nezabudnem na jej zúfalstvo a strach. Peter sa na mňa pozeral a v očiach mal slzy. Slzy na ktoré nezabudnem tiež nikdy. Vidieť ako  moje deti trpia ma zabíjalo a zabíja. Stefanie padla  na kolená a ja som bola ihneď u nej. Stískala som ju v náručí a šeptala jej do vlasov. Že ju milujem a budem u nej. Že to zvládne. Že má nadej len musí veriť. Vtedy povedala niečo čo postavilo na nohy aj mňa.  Utrela si slzy a zapozerala sa mi do očí.

„Budúcnosť nám neleží na dlani, leží v dlaniach prítomnosti. Vyjdem von a pozbieram sekundy dnešného dňa. Možno mi zostáva prežiť už len tento deň. Vychutnám a poteším sa z každej chvíle. Mám len jeden život, nuž ho prežijem ako majster. Dokážem aj ostatným, prečo bol stvorený človek. Rozhodujem sa tak, aby mi to prinieslo radosť. Nedovolím nikomu, aby ti spôsobil sklamanie. Viem, že to zvládnem. Ja verím.“

Jej slová ma postavili na nohy a donútili ma veriť. Peter vzal Stefanie do náručia a hojdal sa s ňou na hojdacej húpačke pod dubom.  Vyzerali ako malí. Ten obraz som si v hlave chcela nechať navždy. To ako vidím to puto. To súrodenecké puto, ktoré ja som nikdy nezažila. Nikdy  sa nevzdám nádeje. NIKDY!

Stefanie  prežívala roky, ktoré jej osud nadelil s veľkou silou.  Dostala sa do remisií. Zistila čo je to láska a prežila tie najkrajšie roky aj keď ich nebolo veľa.

Stefanie

http://www.youtube.com/watch?v=0gVxRvNfFLg

Práve oslavujem 19 narodeniny a trčím tu v nemocnici. Viem, že umieram. Cítim to na každom kúsku svojho tela. Ležím v nemocničnej izbe a nemôžem odtiaľto nikam ísť. Nemôžem sa nikam vybrať. Nemôžem žiť ako normálne dievča. Mama s Petrom a Ralfom sa na mňa pozerali cez sklo. Dnes ku mne nemohli ísť. Pristihla som sa ako mi po tvári stekajú slzy. Mama plakala tiež a Peter bol zničený. Kvôli mne zanedbával školu a to ma strašne trápilo. S Derekom som sa tiež veľmi zblížila. Zistila som ako ma ľúbi, ako mu na mne po celé tie roky záležalo a že som bola jeho vzorom.

Zrazu som sa začala drhnúť. Tiekla mi krv z úst aj z nosa. Ralf bol pricapený na skle a plakal. On plakal. Zhodil svoju tvrdú masku a plakal. Milujem ho od prvého dňa nášho stretnutia. Mama kričala, no ja som nemohla počuť jej hlas. Nepočula som ho tak dlho. Posledné dni som sa k nej nechovala moc pekne a teraz viem, že to budem ľutovať. Prichádza to  a ja sa nechcem vzdať! Chcem bojovať, no je to silnejšie ako ja. Zrazu do izby vletela sestrička.

„Pane bože.“ Šepla ked uvidela tu spúšť. To more mojej krvy.

Začala ma utierať. Ked to prestalo už chcela odísť.

„Prosím, zavolajte sem mamu. Ja... už nevládzem.“ Sestrička sa na mňa pozrela so slzami v očiach a kývla. Prvá sem šla mama.

Mama

Stáli sme všetci traja za oknom jej izby a pozerali sa na to ako trpí. Do riti! Prečo musí trpieť? Prečo nemôžem nič robiť?! Stojím tu a som tak bezmocná. Nerobím nič pre moje dievčatko. Pre moju malú Stefanie.  Z nosa a úst sa jej spustila krv. NIE! To je príznak. Príznak konca.

„Sestrička!“ kričala som a pozerala sa na tú hroznú scénu. Vyzeralo to ako keby ju opúšťal život a práve to sa dialo. Vidím na vlastné oči ako moje dieťa umiera skôr ako ja. Nikdy som si nemyslela, že to tak naozaj bude. Sestrička ju utierala a zrazu ju Stefanie zastavila. Vyzerala tak staro na jej vek. Tak utrápene a bolestne. Nechcela som si ju pamätať takto. Stále chcem mať pred očami jej úsmev. To ako poskakuje po záhrade a zalieva kvety. Ako hrá na piane a celým domom rozoznieva melódia jej duše.

„Chce... chce vás vidieť. Potom vás...“ ukázala na Petra

„... a vás.“ Ukázala na Petra.

Kývla som a vošla dnu. Stefanie ku mne otočila hlavu. Rýchlosťou blesku som si k nej sadla a chytila ju za ruku.

„Je to tu mami.“ Usmiala sa a po líci jej stiekla slza.

„Nehovor tak.“ Šepla som a pohladila som ju po vlasoch.

„Sama to vidíš. Milujem ťa mama. Nespomínaj na mňa takto. Ale na naše spoločné chvíle. Milujem ťa navždy ostanem pri tebe lebo ja neodchádzam.“ Moje oči zatienili slzy. Prečo?! Prečo mi Bože berieš niekoho koho tak strašne milujem. Tak nezkazeného tvora?! Nestaráš sa o zločnincov ani o nič iné! Berieš nám to na čom nám naozaj záleží!

„Aj ja ťa milujem dievčatko.“ Usmiala som sa a pobozkala ju na čelo.

„Nezabudni...“ Vzlykla a pritiahla si moje ucho k tvári.

„...milujem ťa!“ Stisla som ju a vstala. Hneď ako som otvorila dvere vletel dnu Peter. Pozerala som sa na ňu cez sklo. Stále som pred očami mala blonďavé dievčatko s dvoma copýkmi a so štrbavými zúbkami. Moju Stefanie. Položila som dlaň na sklo a chcela ju znovu cítiť. Mať ten malý uzlíček v rukách.

Peter

Vletel som dnu a konečne bol pri nej. Pri mojej najlepšej priateľke a najlepšej sestre. Cez tie roky sme spolu trávili veľa a ja sále nemôžem uveriť, že ju stratím. Že umiera. Keď ráno vstanem  pozriem sa na našu spoločnú fotku a plačem. Áno plačem. Vidím ju na fotke tak zdravú a čulú. Úsmev od ucha k uchu tak vyzerala každí deň. Robieval som si z nej srandu že jej to ostane a že ja ju nebudem opravovať. Vždy sa zasmiala a pohladila ma po tváry a šepla mi do ucha, že keby nebolo mňa nebolo by porúch.

„Ahoj sestrička.“ Usmial som sa a udržiaval slzy.

„Peter.“ Šepla a chytila ma za ruku svojou slabou rúčkou.

„Vyzeráš dobre.“ Pohladil som ju po tvári.

„Nikdy si nevedel klamať!“ zakašlala.

„Neklamem.“ Zašeptal som a pozrel sa do zeme. Palcom mi zdvihla hlavu a povzbudzujúco sa na mňa usmiala. Do zadku prečo tu mrnčím ja?! Nemám veľa času na to aby som jej konečne povedal ako ju ľúbim, ako  veľmi mi bude chýbať. Že nechcem aby išla. Prosiť ju na kolenách nech ostane a neopustí ma.

„Vieš Peter ja neodchádzam. Vždy budem pri tebe. Šepkať ti keď  ti bude najhoršie. Nedopustím aby sa ti niečo stalo.  Budem pri tebe keď  sa budeš ženiť. Keď budeš mať deti... aj keď budeš... umierať. A na koniec sa stretneme. Milujem ťa Peter. Milujem ťa si ten najlepší brat.“ Každá veta mi znela v hlave a ja som sa rozvzlykal. Chytil som ju do náručia a vzlykal. Nechcel som ju pustiť. Chcel som ju vziať do rúk a utiecť niekam ďaleko  od všetkého.

„Aj ja teba sestrička. Si moje slnko moja noc. Navždy na teba budem myslieť. Vždy keď sa budem pozerať na hviezdy budem vedieť že si tam. Pamätáš? Keď sme sedeli na húpačke a ty si ukázala na hviezdu. Dali sme jej meno  Tora. Tá hviezda mi ťa bude pripomínať lebo ty si tak jasná a žiarivá. Si moja hviezda Stefanie. Moja hviezda. Milujem ťa. “ Počul som ako plače. Cítil som ako slané slzy dopadajú na moje tričko. Stisol som ju a vtisol jej bozk. Musí sa ešte rozlúčiť s Ralfom.

Zavrel som za sebou a vrhla sa na mňa mamka. Plakala a stískala ma. Nebránil som sa tomu ani ja. Bola nešťastná pretože nás opustil ocko. Opustil nás ked zistil, že je Stefanie chorá. Mama bola na dne a ja ju musím odtiaľ vytiahnuť. Postarať sa o Dereka a dať nášmu životu nový smer. Stefanie v ňom však navždy bude.

Ralf

Vošiel som dnu a uvidel svojho anjela. Och, láska. Keď  som ju videl prvý krát vtedy v reštaurácii, moje srdce vynechalo pár úderov. Keď sa otvorili dvere a zacinkal zvonček. Vošla dnu ona. Mala na tváry krásny úsmev a vlasy  jej viali v letnom vánku. Všade naokolo svietilo teplé slniečko a jej to robilo zlaté vlasy. Pokožku mala opálenú slnkom a jej úsmev ma hrial pri srdci. Tak prečo teraz toto? Prečo mi ju berieš? Budem niekedy schopný milovať tak ako teraz?! Nie nebudem.

Sadol som si k nej a pobozkal ju na pery.

„Láska?“ šepol som keď jej po tváry začali stekať slzy.

„Je mi to tak ľúto Ralf. Si to najkrajšie čo ma za tieto roky stretlo. Ukázal si mi, že aj ja mám právo milovať. Že nemusím umrieť z prázdnym miestom v srdci. Milujem ťa a navždy na teba budem dávať pozor. Raz... raz sa tam hore stretneme.“ Usmiala sa a ja som nemal slova. Nechcel som ju stratiť nie po tom všetkom! Posunula sa a ja som si ľahol k nej. Ležali sme spolu a pozerali sa do očí.

„Milujem ťa.“ Spojil som pery a vedy nám stačili slová. Chceli sme sa cítiť. Chcel som okúsiť chuť jej pier. Jej vôňu. Budem si ju pamätať ako to dievča z reštaurácie. Budem si ju pamätať ako anjela. Oblapila moje srdce a už niet východiska. Som naveky jej.

Stefanie zavrela oči a stisla mi ruku.

Nie! Nie! Nie! Posledný krát sa nadýchla a zomrela z úsmevom na perách. Zliezol som z postele a nepúšťal jej ruku. Kľačal som pri jej posteli a plakal.

„Milujem ťa Stefanie milujem! Nezabudni.“ Šepkal som jej do ucha a stískal jej ruku. Zrazu dnu vletela jej mama a Peter.

„Nie!“ vzlykala jej mama a stála pri jej posteli. Hladila ju po vlasoch a obsypávala jej líca bozkami.

„Milujem ťa sestrička.“ Usmial sa Peter a po tváry mu stiekla slzy.

„Si predsa moje dievčatko!“ vzlykala jej mama a držala ju za ruku. Bola to chvíľa na, ktorú nikdy nezabudnem. Bude sa mi do konca života premietať pred očami. Dokým... dokým neumriem a neprídem za mojou láskou.

Rozprávač

Po pohrebe Stefanie ľudia nadobudli nový pohľad na život. Vážili si jeden druhého. Vten deň keď prišli domov  boli na dne, nevdeli ako. Nikdy už nebudú počuť tóny jej hrania, jej smiechu.  Ralf spáchal samovraždu. Jediný papierik čo nechal bol “ Idem za tebou anjel môj“ všetci to pochopili. Vedeli aké silné puto medzi týmito dvoma bolo. Vedeli že Ralf by ďalej nevedel žiť.

Prebehlo niekoľko rokov. Mama Stefanie si našla nového priateľa a žije pomerne šťastný život. Jej muž ju miluje a deti sú úspešné. Peter sa oženil a má dve krásne dievčatká. Jedno sa volá Stefanie. Podoba medzi nimi je až dych vyrážajúca.

Derek študuje na univerzite a má priateľku menom Sidney. Všetci v tejto rodine sa postavili na nohy. Nie samy ale spoločne.  Spoločne so Stefanie...

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Stefanie: