OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Solitude - Barcelonská noc - časť 1.

05.04.2015 (09:00) • sisa118 • Povídky » Jednodílné • komentováno 3× • zobrazeno 1236×

Tak po veľmi dlhej dobe vás opäť vítam pri Solitude. :D

Turné? Danny? Simone? Všetko je prítomné a doplnené o toxickú dávku sladidla. 

Pôvodne to mala byť len jednorázovka, ale rozhodla som sa to rozdeliť do dvoch kapitol. :D

Tak dúfam, že sa vám krátke pokračovanie bude páčiť a kto vie, možno sa onedlho dočkáme aj skutočnej druhej časti – so všetkými postavami?

P.S.: Budem vďačná za každý jeden komentár, aby som vedela či mám/nemám pokračovať.  :D

Sisa118

Kapitola 1

Tmou preniklo ostré svetlo.

Na malú chvíľu ma oslepilo, ale potom tento nepríjemný pocit vystriedal iný – asi mi prasknú bubienky!

Rev ma na moment paralyzoval. Človek by si pomyslel, že som si na to už zvykla, ale opak je pravdou.

No veď uznajte, vy by ste si niekedy zvykli na fakt, že váš priateľ stojí na obrovskom pódiu v strede Barcelonského štadióna a okolo neho sa to hmýri mladými, krásnymi a úplne oddanými kočkami?

Mne to robí menšie problémy, ale nechávam si to pre seba. Ak by som sa sťažovala, dokonca aj sama pred sebou, by som si pripadala ako nevďačná, žiarlivá a rozmaznaná mrcha. A tou predsa nie som!

Namiesto toho som si do uší silnejšie vtlačila vatové guľôčky a zadívala sa na Dante Corrada – presne tak, to je môj Armando a zároveň frontman kapely Daiwish.

Len totálny ignorant by niekedy pochyboval o tom, že ho to na pódiu skutočne baví. Miluje to a spoznáte to už len z toho, ako vášnivo hrá, spieva a tancuje.

Áno, to je môj chlapec! Môj hrdina – môj záchranca z pekla!

V tichosti zákulisia som si potichu hmkala ich pieseň If I survive, pričom si rytmicky vyklopkávala údery bubnov – Aidenov monopol - na tmavú dosku konferenčného stolíka. Toto bol už ich tretí koncert v Európe. Úspešne sme zvládli predstavenie v Londýne a Paríži.

Len Londýn sa u mňa niesol v dosť pochmúrnej atmosfére, ale snažila som sa ju čo najviac zamaskovať a tváriť sa, že si to užívam rovnako ako oni. Nechcela som byť tá, ktorá kazí zábavu. Ale bolesť tak ľahko nezmizne a nezmizla ani teraz. Stále som ju cítila. Stále ma bodali jej ostne... no nedokázala som s ňou nič spraviť. Viem, musím sa s tým zmieriť a prisahám, že sa snažím, ale niekedy to jednoducho nejde.

Oprela som sa o pohodlné operadlo sofy a zahľadela sa na obrazovku veľkej plazmy. Danny, Aiden, Gill, Alex aj Kai boli navlečený do čiernej kože a rifľoviny. Bol to ten ležérny, no extrémne príťažlivý, outfit – biele tričko, jednoduchý prívesok, kožená bunda a tmavé rifle doplnené o čižmy či mokasíny. Milovala som to – milovala som ich! Boli mojou rodinou.

„Keď zradí, idem ďalej,

keď ma nakope, tak nalej!

Keď šanca utečie mi,

mňa to nezlomí.

Som hrdina vlastného univerza,

mňa láka výzva, kríza...“

A milujem aj tento text. Na tej piesni fičím od odchodu (či skôr úniku) z USA. A je to jedna z mála vecí, ktoré ma (okrem môjho priateľa) dokážu vytiahnuť z depky.

Kai práve predviedol jednej z jeho akrobatických kúskov s gitarou, aby bal ďalším notám na dôraze.  Dany vedľa neho začal spievať refrén a dav vybuchol do šialených ovácii, ako spievali spolu s nimi. Aj keď ma ten hluk iritoval, musela som sa usmiať. Toto bol ich svet a mne sa pomaly začínal páčiť. Vedľa mňa sa na čiernu sofu zvalila Aidenova priateľka, Lima. Dlhé, červené vlasy jej padali na plecia a chrbát. Modré, vševediace oči upierala na mňa s prorockým šiestym zmyslom a zvolala:

„Bolí ťa hlava!“

Krivo som sa na ňu usmiala a letmo prikývla. No čo? Fakt ma bolela, len neviem či z toho hluku, alebo len tak. V poslednej dobe ma bolieva často.

„Chceš tabletku?“

„Nie, po koncerte, chcem piť,“ priznala som a ona sa s hraným nesúhlasom postavila s rukami v bok.

„Piť? Mladá dáma? Ešte nemáte osemnásť!“ kárala ma. Heh, chvíľu mi trvalo, než som jej vysvetlila, že v EU môžeme piť od osemnástich.

„Cs, akoby to niekoho zaujímalo. Navyše to budeš ty, kto mi tú vodku kúpi,“ podpichla som ju a ona sa opäť zvalila vedľa mňa.

Dnes výnimočné na sebe nemala nič riflové ani modré – čo bola u nej fakt rarita. Dnes sa rovnako ako ja uchýlila k legínam, koženej bunde a bielemu tričku. Na nohách sme mali čierne, ale rozdielne čižmy. Dokonca aj Alexova ségra sa hodila do podobného štýlu ako my.

No, spomeň čerta a čert za dverami. Do veľkej miestnosti, ktorá dožasne súžila ako zákulisie, vpadlo malé tornádo s vlasmi farby ružovej, cukrovej vaty. Jej meno bolo Ravena, ale nazvite ju tak a bude to to posledné, čo v živote urobíte.

„Ava?“ zatiahla Lima a malé, pätnásťročné dievča na ňu uprelo svoje zvláštne modro-zelené oči. Tak trochu mi pripomínala Sakuru z Naruta – a to je ďalšia vec, ktorú jej nesmiem nikdy povedať.

Neznáša Naruta, ale miluje japonský štýl.

„Skryte ma!“ pípla a bežala vykonať vlastný príkaz. Skrčila sa za sofou a skôr, ako som sa stihla spýtať, čo sa deje, dnu vpadol Veľký Bill.

„Revena!“ zahrmel jeho hrôzostrašne hlboký hlas a ja som mala čo robiť, aby som sa nezačala triasť. „Ravena!!“ zopakoval. „Viem, že si za gaučom!“

Tak asi toľko k jej snahe skryť sa! Spoza gauča sa ozval smutný, porazenecký povzdych a vyzvaná vystrčila hlavu, aby sa stretla s Billovým naštvaným pohľadom.

„Áno?“ zapriadla nevinne. Neskočil jej na to. Bill si skrížil ruky na mohutných prsiach a rozkročil sa na šírku ramien. Ehm, bol parádne naštvaný! Zamračil sa a Ava si znechutene vzdychla.

„Ale no tak, Billy!“ zakňučala, no jeho mračenie neobmäkčila.

„Mám dosť práce aj bez toho, aby som od teba musel odháňať nadržaných idiotov!“ zahrmel.

„Ale sú to Španieli!“ zafňukala.

„Sú to mladé hlavy, ktorým semeno tlačí na mozog, Revena!“ oponoval jej. „Ak neprestaneš, nabudúce ťa zamknem v izbe!“ vyhrážal sa.

„To by si nespravil!“ zvýskla. „Na to nemáš právo!“

„Som šéf ochranky! Jasné, že nato právo mám!“ vyviedol ju z omylu.

Bože! To musia tak hučať? Zabilo by ich, keby hovorili tichšie?! Asi hej... kruci. Tá hlava mi fakt praskne!

„Simone?“ zatiahla vedľa mňa Lima vydesene a ja som k nej obrátila pohľad.

„Čo je?“ nechápala som. Začarovala si rukou pred nosom a ja som nechápavo nadvihla obočie. „Čo?“ zopakovala som dezorientovane. Ak chce hrať pantomímu, ja fakt nemám náladu! V očiach jej prebleslo pochopenie a strach zároveň.

„Tvoj nos,“ povedala. „Krváca.“

„Čo?“ zatiahla som a vyskočila na nohy.

Mierne sa podo mnou zakrútila zem. Ignorovala som to a prebehla k najbližšiemu zrkadlu – a tých, že tu bolo. Lima mala pravdu. Z nosa mi stekal pramienok rubínovej farby. Zavrčala som a natiahla sa po najbližšej servítke. Bože, už zase! Toto je za posledné dni štvrtý krát! Neznášam to, a to hlavne preto, lebo Danny potom ide vyskočiť z kože.

„Nefovor o Annymu!“ zafrflala som nezrozumiteľne cez servítku.

„Simone?“ zaznel hlas veliteľa obranných síl skupiny Daiwish.

„Ehmm?“ zatiahla som a zachytila jeho starostlivý pohľad. „Chfo je?“

„Zas krv?“ spýtal sa a ja som nezáživne prikývla. „Mala by si sa dať vyšetriť,“ radil mi.

„Dámf. Alfe af doma,“ mrmlala som. Pokrútil hlavou.

„Tu!“ prikázal.

„Nie, af doma,“ trvala som na svojom. Už-už chcel niečo namietať, ale Lima varovne pokrútila hlavou a on sa stiahol. Bože, milujem tú holku! Je ako Superman. Dokáže všetko!

„Idem... daj si za krk niečo studené,“ poradil mi a ešte predtým, ako sa vzdialil, mi venoval jeden z jeho ustarostených pohľadov.

Nenávidela som to. Ľútosť, žiaľ nad mojou bolesťou... nemali nato právo! Je to len moje... sú to len moje sračky a ja sa s nimi musím vysporiadať! Len ja!

Usadila som sa na gauč a zaklonila hlavu. Po pár minútach krv ustala a ja som znechutene zistila, že mi zopár kvapiek pošpinilo nebesky biele tielko. Wrrr. Kruci!

„Lima, nemáš náhradné?“ zatiahla som zúfalo a ona len záporne pokrútila hlavou.

„Iba na izbe.“

„Ja mám,“ ozvala sa Ava, ktorá za tú dobu uchvátila celú menšiu pohovku pre seba.

„Tu?“ potvrdzovala som si. Načo prikývla.

„Tu.“

„Dáš mi ho?“ žobronila som a ona si ticho vzdychla.

„Mám na výber?“

„Kúpim ti nové,“ sľubovala som.

„A máš za čo?“

Lima vedľa mňa sa ticho uchechtla a potom Avu obdarovala pobaveným pohľadom.

„Táto baba,“ ukázala na mňa. „Si bola schopná kúpiť Harley FLS SOFTAIL SLIM priamo z predajne! Myslím, že jedno biele tielko nebude problém.“

„Fajn,“ zatiahla Ava a z malého, čierneho (podľa mňa komunistického) batoha vytiahla kus bielej látky. Jasné, že mi jej číslo bolo malé - hlavne v hrudníkovej oblasti - ale zapnutá bunda tento detail hravo vykryla.

„Dík,“ vrkla som a vlastné zakrvavené triko skrkvala do gule a narvala do kapsy.

Koncert skončil neskoro v noci gigantickým potleskom a hlavne krikom a ja som sa pri ňom usmievala, akoby som bola mierne (dosť) zdrogovaná - čo som aj bola, keďže som sa nakoniec uchýlila k utlmujúcim prostriedkom.

„Gràcies, Barcelona!“ zahrmel Dannyho hlas ponad hlavy Cataláncov a potom sa ešte asi minútu klaňal aj so zvyškom kapely, než konečne zaliezli do zákulisia. Rev ich sprevádzal ešte pár chvíľ po tom.

Netrvalo dlho a dvere na opačnej strane miestnosti sa otvorili a pätica chalanov vpadla dnu. Vrhla som sa Dannymu okolo krku a nadšene ho bozkávala na každý kúsok tváre. Len sa smial a nežne ma objímal. Milovala som ho...

„To som bol až taký dobrý?“ spýtal sa pobavene a ja som ho na odpoveď pobozkala na pery. Bozk mi opätoval až do chvíle, než mu čiasi čapica nepristála na hlave. Odtiahol sa odo mňa, ale stále sa škeril ako spokojný šialenec. Heh, no, obaja sme tak trochu šialenci... ale to k tomu jednoducho patrí! Byť normálny je nuda!

„Ale teraz vážne, aký som bol?“

„Akí sme boli, nie?“ ozval sa spoza neho Gill, ale Danny hravo odvrkol.

„Nájdi si vlastnú babu, kamoš! Pre tú moju môže byť najlepší len jeden.“

„Náfuka,“ zatiahol Gill a do hlavy mu pre zmenu hodil modrú rukavicu. Môj priateľ to ignoroval. Objala som ho.

„Bol si skvelý! Boli ste skvelí!“ zasmiala som sa a naschvál pridala aj druhú vetu.

Danny nahodil na oko kyslý ksichtík, ale po jemnom bozku zmizol aj ten. Pohladil ma po tvári a tá jeho v krátkej chvíli nadobudla podozrievavý podtón.

„Čo je?“ spýtala som sa.

„Zas ťa bolela hlava?“ spýtal sa starostlivo, ale ja som sa len chabo usmiala. Spoznal, že klamem.

„To nič... ja len... to prejde. Len to chce čas,“ zahovárala som.

„Mala by si...“

„... ísť k lekárke? Pôjdem, ale až doma,“ sľúbila som ako tisíckrát predtým. 

Nechcel to nechať tak, ale po krátkom kázaní a dôkladnom výplachu žalúdka sa k tejto téme viac nevracal.

„Tak, čo bude teraz?“ spýtala som sa, načo na jeho tvári zavládol zmučený úsmev.

„Párty,“ odvetil.

Danny miloval párty, ale v poslednej dobe, akoby si od nich potreboval dať pauzu. Nie, neprestali ho baviť, len jednoducho chcel na pár minút vypnúť. Nečudovala som sa. Mal toho dosť – ale na druhú stranu robí to, čo ho baví a párty je súčasť jeho práce, tak by sa im mal venovať naplno... ale to nie je moja vec. Mne koniec koncov vyhovuje, keď sme na nich len krátko. Niekedy ma ten hluk ide zabiť!

„Tak hurá na ňu!“ vyzvala som ho a snažila sa, aby to znelo čo najúprimnejšie. Potmehúdsky sa usmial a mňa prestúpila zlá predtucha, že mi niečo tají. A že tajil!

Dlhá limuzína zastala na krátkej ulici. Pozerala som von oknom na ľavej strane, ale okrem výkladov som nič zaujímavé nevidela.

„Prečo zastavujeme?“ spýtala som sa a nebola som sama. Ani Lima a Ava nevedeli prečo. No Lima to zistila ako prvá. S tvorenými ústami a nadšeným výrazom hľadela cez okienko na pravej strane.

„Čo je tam?“ spýtala som sa, ale ona nebola schopná odpovedať. Len naďalej čumela von.  Chalani sa culili ako blázni a ja som sa otočila k tomu svojmu.

„Čo tam je?“ spýtala som sa.

Naklonil sa ku mne a šepol mi do uška: „Vystúp a uvidíš,“ nahováral ma.

„Hej, jasné, ja vystúpim a vy mi zdrhnete!“ obvinila som ho. Usmial sa.

„Kúsok odtiaľto je metro,“ podpichol ma, začo som mu jemne päsťou vrazila do pleca. Spokojne sa usmial a vystúpil ako prvý. Nasledovala som ho a na mieste takmer... Wau.

Videla som ju už z lietadla, ale nepredpokladala som, že bude až takáto krásna! Bola nasvietená a jej vysoké veže vo farbe piesku sa črtali oproti temnému nebu. Na ulici sme boli len my a pár ďalších exotov, ktorých by ste porátali na prstoch jednej ruky. Predo mnou a nado mnou sa do výšky tiahla Gaudiho strana.

Ostré, divoké a zároveň neskutočne príťažlivé prvky veľdiela mi uchvátili dych. Okolo mňa sa niesol barcelonský vzduch a ja som si užívala pohľad na niečo nové a krásne. Danny sa postavil za mňa a objal ma. Chránil ma pred Barcelonskou zimou.

„Tak, čo hovoríš?“ spýtal sa ticho a do vlasov mi vtisol naliehavý bozk.

„Je nádherná.“

„Je ako ty,“ šepol.

„Ja?“

„Divoká, krásna, nepredvídateľná a hodná uctievania!“ vymenoval.

Tie prvé tri som brala, posledné bolo trochu uletené! Povedala som mu to a on sa nad tým zamyslel.

„Nie, je to tak. Si veľmi zriedkavý typ človeka, Simone. Jedinečná.“

„To si myslíš teraz,“ šepla som. „Som ako všetci ostatní!“

„Nie si. Nie, ty si presne taká ako Sagrada Família,“ trval na svojom a ja som sa s ním nechcela hádať.

Ak si to myslí, tak to je len dobre - pre mňa. Len ma mrzelo, že jedného dňa príde na to, že ja ani zďaleka nie som taká dokonalá, ako jeho zidealizovaná predstava o mojej osobe. Mrzelo ma to, ale zahnala som tieto dotieravé myšlienky a namiesto toho si užívala pohľad na nočnú Sagradu Famíliu.

Za nami sa rozprestieral malý parčík, v ktorom sme strávili zopár nádherných minút. V lete musel byť nádherný, ale zima ho pripravila o zeleň... ale aj tak. Bolo tu krásne. Mne bolo tak krásne, až sa mi chcelo plakať. Ten pokoj... v tom momente som si uvedomila, že jediné, čo v živote potrebujem, je pokoj a čas – čas byť s Dannym a čas, kedy sa budeme milovať. Divné. To neznie ako ja, ale neriešim to. Nie teraz. Na problémy bude priestor neskôr... a že ich bude.

O pätnásť minút sa okolo nás obtočil dobre známy hlas Iana, ktorý nás volal späť. Venovala som posledný, krátky pohľad kolosu pred sebou a oprela si hlavu o Dannyho plece.

„Nechcem, aby to skončilo,“ šepla som. Nežne ma pobozkal.

„Neskončí. Sľubujem!“

Kiež by si to aj mohol dodržať, povzdychla som si v duchu a nastúpila do čiernej limuzíny plnej drahého pitia a malých zákuskov.

Pohltila nás atmosféra afterparty. Daiwish sa odviazal hneď v prvých minútach. Lima a Ava tancovali na parkete ako pravé americké dračice a ja? U mňa sa prejavila pravá slovenská znechutenosť. Pripadala som si ako piate koleso u voza. Hlava ma opäť bolela a jediné, čo som mohla piť, bolo sladké niečo bez štipky alkoholu. Nie som sa blázon a samovražednými sklonmi tiež netrpím! Nebudem miešať lieky s alkoholom.

Vedľa mňa zaparkoval neznámy Španiel a začal na mňa hovoriť. S mojou chabou španielčinou som pochopila len toľko, že mi chce kúpiť drink a pozvať ma do tanca. Slušne som ho odmietla, ale on mi nedal pokoj. Bolesť v hlave sa znásobila.

„No, gracias...“ vrčala som španielky. „Yo no beber alcohol!“ dúfala som, že som to povedala dostatočne jasne a správne.

„Como?“ niečo povedal a jediné, čo som z toho zachytila bolo: „... hermosa chica!“

„Yo tener chico!“ zavrčala som a dúfala, že aj toto správne. Krucinál! Na španke som mala dávať lepší pozor.

„Quien?“

„Dante Corado,“ to som už podráždene štekala. Hlava mi išla puknúť a na okraji vedomia som počula tichý šepot. Nie, nie, nie!

Našťastie sa práve v tej chvíli za mnou objavil môj priateľ a položil mi ruku na rameno. Bolo to viac ako dostatočné a majetnícke gesto, aby Španiel – alebo Catalánčan – pochopil.

„Dante Corado?“ zopakoval a ja som prikývla.

Ťažko si povzdychol. Pochopil, že prehral a pratal sa Dannymu z dohľadu. Obrátila som sa k nemu a oprela si hlavu o jeho hruď. Upokojovalo ma to a šepot ustupoval... alebo tam možno ani žiadny nebol a len ja som si to nahovárala. Áno, tak to bude!

„Robil ti problémy?“ spýtal sa a ja som pokrútila hlavou.

„Nie, vlastne som mu skoro nič nerozumela,“ priznala som a slabo sa usmiala.

„Nebavíš sa,“ konštatoval.

„Nie, bavím, len chytám dych!“ zaklamala som. „Vážne.“

„Nepiješ?“

„Nie.“

„Prečo?“

Zvažovala som či odpoviem, ale Lima by mu to aj tak povedala.

„Tabletky.“

„Aha,“ to bola jeho jediná odpoveď predtým, ako ma chytil za ruku a prinútil vstať. Ťahal ma za sebou.

„Kam ideme?“ chcela som vedieť.

„Na hotel,“ odvetil, a to mi stačilo, aby som sa vytrhla z jeho zovretia.

„Nie!“ zavrčala som. Obrátil sa ku mne a spražil ma podráždeným pohľadom.

„Je ti zle. Vidím to na tebe!“ vyhlásil a keď som otvárala ústa, že niečo poviem, dodal: „Neklam mi. Nie som slepý! No tak, Simone,“ zapriadol a natiahol sa po mne. Ustúpila som o krok dozadu.

„Nie, Danny, teraz ty počúvaj mňa! Neodídem odtiaľto a je mi jedno, čo povieš. Ostanem tu a ty si to užiješ! Rozumel si mi?!“ Môj neústupný tón hovoril za všetko. Vedel, že nevyhrá. Zachmúril sa.

„Prečo chceš ostať?“ spýtal sa.

„Lebo...“ ak by som povedala, že preto, aby si on mohol užiť svoj prvý koncert v Barcelone, naložil by ma do auta a bolo by mu jedno či by pri tom musel použiť putá a zapchať mi ústa. Preto som sa uchýlila ku do neba volajúcemu klamstvu.

„Lebo si tu chcem užiť. Vážne som chytala len druhý dych!“ trvala som na svojom a on si zmučene povzdychol. Viem byť dobrá klamárka, keď chcem.

„Ale ak ti bude zle, povedz mi to!“ naliehal. Jasné, to skôr zamrzne peklo, drahý!

„Poviem.“

„Fajn...“

Vrátili sme sa dnu a ja som najbližších pár hodín hrala spokojnú priateľku frontmana kapely na plný výkon.  Láska vie byť niekedy slepá... a bolestivá. Ale čo by sme pre ňu nespravili?

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Solitude - Barcelonská noc - časť 1.: