OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » I´m broken

22.01.2011 (14:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Jednodílné • komentováno 17× • zobrazeno 1803×

Zastal som pred dverami do nášho bytu a z vrecka nohavíc som vybral kľúče. Ale dvere som neotvoril. Ostal som stáť pred nimi. A vtedy to na mňa skutočne doľahlo. Sklamanie. A bolesť. Už znovu. Vedel som, že za všetky tie roky by som už mal byť zvyknutý, ale nebol som. Vždy to bolo priveľmi silné. A tento raz to bolo ešte horšie. Toto dievča som mal naozaj rád. Cítil som, že ju skutočne milujem. Ale ona mňa nie. Našla si niekoho iného...

Potlačil som vzlyk a prehltol slzy a konečne otvoril dvere. Potichu som sa vyzul, vyzliekol bundu a šiel do kuchyne, v ktorej sa otáčal Lee so zásterou okolo pása. Musel som sa usmiať. Vždy ma dokázal rozveseliť, aj keď to občas ani netušil A vtedy si ma všimol. Mňa a výraz mojej tváre.

„Ahoj, čo sa stalo?“ spýtal sa ma ustarostene, ale samozrejme, že vedel, čo sa stalo.

„Nechala ma,“ povedal som priškrteným hlasom.

Lee ma objal. Muži to často nerobia, ale Lee bol môj najlepší priateľ a takéto objatia boli časté. Ja som nebol jediný, kto mal  živote smolu. Lee bol na tom rovnako ako ja. Pred týždňom pristihol svoje dievča, ako ho podvádza. Domov prišiel celý zničený, rovnako, ako aj ja teraz.

„Neboj, nájdeš si inú...“ zašepkal a pustil ma.

To sme vraveli vždy. Ale v poslednej dobe som mal pocit, akoby to nebola pravda. Akoby mi už žiadna nebola súdená. Akoby som nemal nikdy nájsť svoju životnú lásku...

„Najeme sa a môžeme si niečo pozrieť v telke,“ prerušil Lee moje myšlienky.

Súhlasil som. Lee bol úžasný kuchár. Vždy som bol rád, že bývam s ním, pretože ak by som si mal variť sám, hasičov by som musel volať možno aj trikrát denne.

_

„A čo budú dávať?“ spýtal som sa Leeho, keď sme dojedli a rozvalili sa na gauč.

„No to neviem, ale je len jeden spôsob, ako to zistiť, keďže si zabudol kúpiť program,“ povedal Lee a zasmial sa.

Gauč sa pod ním začal prehýbať, cítil som, ako sa jeho telo chveje od smiechu, pretože sme sedeli blízko seba a ja som sa začal smiať spolu s ním. Keď sme sa konečne upokojili a pozreli na seba, stala sa tá najčudnejšia vec na svete. Ani jeden sme neuhli pohľadom. Očami sme sa vpíjali do očí toho druhého. V tej chvíli mi to nepripadalo čudné. Lee mal trochu dlhšie blonďavé vlasy a modré oči, ja som mal naopak čierne vlasy a zelené oči. Leemu jeden pramienok vlasov padal do očí a ja som mu ho automaticky zastrčil za ucho. Naklonil som sa k nemu a on ku mne. Neuvedomoval som si, čo sa chystám spraviť dovtedy, kým sa moje pery jemne nedotkli tých jeho. Myslel som si, že Lee sa okamžite odtiahne, dúfal som, že to neurobí a on to nespravil. Nežne ma pobozkal. Zachvel som sa na celom tele. Niečo také som ešte nikdy necítil. Lee bol na tom rovnako. A ten pocit nás prinútil sa od seba odtiahnuť. Nemo sme sa dohodli, že to, čo sa práve stalo, si nebudeme všímať. Ani jeden sme to nechápali. Lee prepol na nejaký program, ale ja som nevnímal. Tupo som hľadel na obrazovku, až kým sme nešli každý do svojej izby.

Prezliekol som sa do pyžama, čo v preklade znamená do treniek, zatiahol som závesy a ľahol si. Nedokázal som zaspať. Netuším, koľko bolo hodín, keď zrazu niekto zaklopal na dvere mojej izby a dnu vošiel Lee.

„Nemôžem zaspať,“ zašepkal.

Kývol som mu, nech si ľahne do mojej postele. Keď sa prikrýval, omylom sa dotkol mojej ruky. Netušil som, čo môže takýto nevinný dotyk spraviť, ale keď sa ma dotkol, okamžite mnou prešiel elektrický prúd a zasiahol ma ako blesk. Lee si to nevšimol. Obrátil sa ku mne a znovu sme sa od seba nemohli odtrhnúť očami.

„Netuším, čo sa to vtedy stalo,“ zašepkal Lee. Bol bližšie, ako by mal, ale mne to nevadilo. Nevedel som prečo, ale bol som rád.

„Ani ja,“ zašepkal som.

Pohľad mi skĺzol na jeho pery a mňa pochytila neuveriteľne silná túžba pobozkať ho. Pomaly som sa k nemu naklonil a čakal som, čo spraví, ale on sa neodstrčil,  posunul sa ku mne bližšie. Jemne som prešiel perami po tých jeho a cítil som, ako sa Lee zachvel. Neodtiahol som sa, pritlačil som sa na neho a znovu ho pobozkal a Lee mi takmer okamžite bozkom odpovedal. V tej chvíli mi nič nepripadalo nechutné, odporné, ani zvrhlé. To, čo som zažil v tú noc s Leem, bolo to najkrajšie, čo som kedy cítil.

_

Prebudili ma ranné lúče slnka. Pamätal som si, ako som zaťahoval závesy, takže som nechápal, prečo sú roztiahnuté, ale keď som zrazu vedľa seba ucítil inú osobu, nechal som závesy tak. Bol to Lee. Otočil som sa k nemu a on sa otočil ku mne. Spomenul som si na to, čo sa stalo včera v noci a usmial som sa. Lee sa usmial tiež. Bez toho, aby som nad niečím premýšľal, som ho znovu pobozkal. Chcel som si ho prisunúť bližšie k telu, ale Lee sa odtiahol. Sklamane som sa na neho pozrel, ale on sa nad mojím výrazom len zasmial.

„Musím ísť do obchodu, ak chceme niečo jesť na raňajky. Včera som zabudol nakúpiť,“ povedal.

Namiesto toho, aby som ho počúval, som sledoval jeho pery, ako sa pri rozprávaní pohybujú. Lee si to všimol a znovu sa zasmial.

„O chvíľu budem späť, neboj sa,“ zašepkal a usmial sa na mňa.

Usmial som sa tiež.

„Tak dobre. Milujem ťa,“ hneď, ako som to vyslovil, som vedel, že je to pravda.

„Aj ja teba,“ zašepkal Lee, nežne ma pobozkal a potom zmizol skôr, ako som si to v tom omámení mohol všimnúť.

_

Konečne som ju našiel! Konečne som našiel lásku svojho života. Konečne som našiel svoju pravú lásku. A našiel som ju u neho. Nikdy by som nečakal, že moja životná láska by mohol byť Ian. Nikdy by som netušil, že by som tak veľmi mohol milovať človeka, s ktorým som býval viac než desať rokov, ktorého som pokladal za najlepšieho priateľa a ktorý bol navyše muž. Ale miloval som ho. A bolo smutné, že som to zistil až teraz...

Lee o všetkom premýšľal a nevšimol si auto, ktoré sa na neho vyrútilo. A keď si ho všimol, bolo už neskoro. Príliš neskoro. Príliš neskoro. Jeho posledná myšlienka patrila Ianovi...

_

Stihol som sa len obliecť, keď niekto zazvonil pri dverách. Myslel som si, že je to Lee, ale mýlil som sa. Keď som otvoril dvere, srdce sa mi zastavilo. Vo dverách stáli dvaja policajti. Tvárili sa smutne.

„Ste Ian Watkins?“ spýtal sa ma jeden z nich.

„Á – áno, prečo? Stalo sa niečo?“ koktavo som sa spýtal.

„Váš priateľ Lee Gaze... mal vážnu nehodu. Na prechode ho zrazilo auto.“

„Č – čo – čože?“ zakoktal som.

Bez slova som šiel za nimi a oni ma odniesli do nemocnice.  Zaviedli ma do izby a tam ma nechali. Lee tam ležal na posteli, bol bledý, ani stopa po krvi. Asi ho umyli a zranenia museli byť skryté, keďže som ich nikde nezbadal. A vtedy sa prebudil. Na chvíľu otvoril oči a vysilene zašepkal: „Milujem ťa.“ Naposledy sa na mňa pozrel, naposledy sa nadýchol a navždy zavrel oči. Všetky stroje okolo neho začali blikať a pípať ako šialené. Do izby vbehli lekári a sestričky, ale už bolo neskoro. Prikryli ho bielou plachtou a odniesli preč.

A vtedy sa môj svet navždy zrútil. Rozštiepil sa na drobné kúsočky, ktoré už nebolo možné spojiť dohromady. Všetko, čo sa udialo potom, som nevnímal. Len som prikyvoval duchom neprítomný a dúfal, že mi čo najskôr dajú pokoj.

Broken

Keď som sa konečne dostal domov, bola už tma. Nezasvietil som. Prišiel som ku skrinke, na ktorej bola naša spoločná fotka. Ja a Lee. A vtedy som to už nezvládol. Slzy mi začali stekať ako obrovské vodopády a ja som začal spomínať.

Na to, ako sme sa prvýkrát streli na strednej.

Na to, ako sme spolu začali hrať našu hudbu.

Na to, čo všetko sme spolu zažili.

Na to, ako sme prvýkrát vošli do tohto bytu.

Na to, ako som ho prvýkrát pobozkal.

Na všetky jeho dotyky a bozky...

Nemohol som uveriť, že je preč. Skutočne som ho spoznal až príliš neskoro. Príliš neskoro som prišiel na to, že ho milujem. A že on miluje mňa. Nahnevane som chytil našu fotku a hodil ju do steny. Sklo sa roztrieštilo a fotka roztrhla. Nemal odísť! Mal ostať tu! Pri mne! Cez slzy som už nič nevidel, ale bolo mi to jedno. No vedel som, že sa musím upokojiť.

Vyšiel som na balkón a pozrel sa na oblohu. Bola tmavá. Schyľovalo sa k dažďu. Kdesi v diaľke zahrmelo a k zemi začali padať prvé kvapky dažďa. O chvíľu mi už dážď zmočil oblečenie a vlasy sa mi lepili na tvár.

Pre niekoho by bol takýto dážď oslobodzujúci, ale mne tento dážď len výsmešne pripomínal všetko, čo sa stalo. Všetok smútok, ktorý som cítil. Neuľahčoval mi to. Práve naopak. Cítil som ešte väčšiu bolesť. Hrmenie mi pripomínalo môj nemý hnev.

A vtedy blesk preťal oblohu. Rozdelil ju na dve časti. A rozdelil aj mňa, aj Leeho. Ja som bol v jednom svete, on bol v druhom. A neexistovalo nič, čo by nás mohlo znovu spojiť.

Cítil som sa zlomený...

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek I´m broken :