OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » FanFiction Harry Potter » HP: New Generation – kapitola 2

12.03.2017 (13:00) • sisa118 • Povídky » Jednodílné » FanFiction Harry Potter • komentováno 2× • zobrazeno 1646×

Kapitola 2

Vlak si rezal cestu anglickou krajinou. Tiene sa predlžovali. Východná obloha prechádzala do tmavších odtieňov a ja som vedela, že o hodinu, možno dve, budeme v Rokforte. Netešila som sa. Pripadala som si, aby som bola na najbližšie štyri mesiace odsúdená na pobyt vo väzení. Žiadny net, žiadna elektronika. Ostávajú mi posledné drahocenné minúty počúvania hudby a potom sa môj smartphon odporúča do medzipriestoru, kde zotrvá až do môjho návratu do civilizácie.

Pohľad mi padol na podlahu kupé, kde sa medzi sebou klčkovali Buzz a Amb. Ambrose patril Molly a bol jediným príslušníkom svojho zvieracieho druhu na Rokforte – medvedík čistotný. Jeho nálady boli premenlivejšie než horské počasie, ale Molly bola jeho všetkým. Raz sa kvôli nej pustil do hypogrifa. Prežil to, ale len tak-tak.

Pohľad mi opäť zablúdil k oknu. Do uší mi udierala tvrdá melódia obľúbeného songu a ja som zvažovala, čo ma tento rok čaká? Typujem, že hádky s Potterom – tie budú na dennom poriadku - učenie, prípravy na MLOKY a prijímačky. Mám sa načo tešiť.

O hodinu a pol hudba začala vynechávať. Pozrela som sa na display. Blikal divoko ako svetlá na diskotéke. Ťažko som povzdychla a uviedla ho do niekoľko mesačného spánku. Mávla som prútikom a mobil sa vyparil.

Rozhliadla som sa po kupé. Bolo zaplnené a ja som si až teraz uvedomila, s kým som to po celú cestu zdieľala jeden priestor. Kruci, kedy sem prišli? Ja viem, keď počúvam, vypínam. Nevnímam svet okolo...

Vedľa mňa sedela Molly a na druhej strane pri okne John, ktorý hádzal nenápadné, ale extrémne zamilované pohľady na Rose Weasleyovú. Bolo mi ho ľúto. Rose bola krásna, milá a nesmierne inteligentná. Jedna z najchytrejších študentov na škole, možno taká inteligentná ako John, ale on nikdy nenašiel odvahu prihovoriť sa jej. Bol hanblivý a keď už sa spolu bavili, ich rozhovor sa držal striktne študijných tém... alebo lepšie povedané, on ho držal na akademickej úrovni.

Medzi ním a Rosou sedela Mollina pätnásť ročná sestra Lucy. Zatiaľ, čo Molly s ryšavými vlasmi vyzerala ako Mrkvička – jedna z prezývok, ktoré jej vďaka mne prischli – jej ségra s takmer rubínovými ako čili paprička. A tak ju aj decká volali, Čili. Mrkvička a Čili. Krásna zeleninková rodinka. Ale dosť podpichovania, aj keď len neverbálneho. Molly nenávidí, keď ju niekto osloví Mrkvička a Lucy je na tom rovnako. No ale aj tak. Ony dve len málokedy vydržia v jednej miestnosti dlhšie ako päť minút bez toho, aby sa navzájom nepovraždili. Ešte šťastie, že Lucy chodí do Bystrohlavu. Asi to bude nejaká genetická predispozícia, lebo Potterovci to majú obdobne. Potter starší a Potter mladší si permanentne idú po krku a u nich rozdielnosť fakúlt moc nepomáha. Albus neskončil v Chrabromile, ale v Slizoline, a nech si hovorí kto chce, čo chce, medzifakultné vzťahy sa medzi nami nikdy moc nezlepšili. Chrabromil a Bystrohlav či Biflomor? Väčšinou akoby sme boli z jednej fakulty, ale Slizolin? To nikdy. Aj keď, nie všetci Slizolinčania sú zlí. Al je toho jasným dôkazom! Na rozdiel od jeho staršieho brata patrí medzi mojich priateľov.

Posledným členom našej malej skupiny bola Roxanne Weasley - ich sestrenica. Fuu, človek by si pomyslel, že tých Weasleyovcou je fakt fúra! Roxanne bola Lucynou najlepšou priateľkou, a to aj napriek tomu, že chodila do Chrabromilu. Jej koža mala odtieň mliečnej kávy, vlasy boli tmavé, husté a tak kučeravé, že aj Molline divoké vlny, boli oproti tomu nič. Na svoj vek bola pomerne vysoká a hrala na poste chrabromilského triafača. Bola dobrá, ale ani zďaleka nie tak ako ja. Nie to nie je chvastanie, je to fakt. Som dobrá v metlobale, ale kvôli istému kreténskemu indivíduu ho nehrám. To by som si skôr vypichla oko, než by som mala počúvať rozkazy dokonalého kapitána Pottera. Vlastne, metlobal ani moc nemusím. Oveľa radšej mám závody na metle – Metlohon. To je fakt niečo! V päťsto kilometrovej rýchlosti uháňať krajinou? Nádhera! Niečo také človek nezažije ani za volantom toho najrýchlejšieho auta!

Molly si ako prvá všimla, že som precitla z môjho vlastného sveta a široko sa na mňa usmiala, pričom mi ponúkala krabičku fazuliek každej chuti.

„Dik,“ šepla som a jednu si vytiahla. Vložila som ju do úst a takmer sa na mieste pogrcala! Pečienka, kruci, ktorý magor tam zamiešal pečienkovú príchuť?! A ja, že to bude punč! Opatrne som ten inkriminovaný bombón vypľula a vyhodila do koša, no odporná pachuť na jazyku pretrvala. Len málokedy som s fazuľkami mala šťastie... a Molly to vedela. Div sa teraz neváľala od smiechu po zemi.

„Čo to bolo tentokrát?“ smiala sa. Jasné, jasné, len sa smej. Ešte nikto nikdy nevychytal dračie hovno, ale ja? Jasné, ja som to zažiť musela! Tretí ročník... Ale to je iný príbeh, ktorý mi ona s veľkou radosťou občasne pripomína.

„Pečienka,“ zaškerila som sa a ona ma súcitne potľapkala po pleci.

„No tak, neboj. Istotne jedného dňa vychytáš aj niečo normálne,“ chlácholila ma veselo. Jasné, to ti tak verím. Tie prekliate fazuľky sa proti mne spojili! Do jednej!

„Hej, Jack, mala si ty niekedy aj nejakú dobrú?“ zatiahla pobavene Lucy a ja som trpiteľsky pokrútila hlavou.

„To najnormálnejšie bolo kyslé jablko... odvtedy som také šťastie nemala.“

„Chúďa moje,“ vložila sa do toho opäť Molly a z kapsy mikiny vytiahla moju záchranu – Čokoládovú žabu. Ešte v obale. Hodila mi ju a môj pohľad utkvel na čarodejníckej kartičke na zadnej strane... no jasné. Tých už mám tucty! Prečo nemôžem vychytať Mirandu Hlavovriesku alebo Marca Rimanského? Nie, ja musím opäť dostať Harryho Jamesa Pottera. Neobťažovala som sa čítaním jeho krátkeho životopisu. Veľmi dobre som vedela, že to práve on prežil vražednú kliatbu, porazil Baziliska, niekoľkokrát ušiel Voldemortovi a nakoniec ho zabil. Kto by to len nevedel? Skryla som kyslí úškľabok – koniec koncov okolo mňa sedia jeho netere. Niežeby som ho za jeho úspechy neobdivovala. V terajšej dobe je jedným z najproduktívnejších aurorov... teda, možno už veliteľ aurorov... ale ja tak. Aký môže byť človek, keď má za syna takého egocentrického, nafúkaného a večne nadržaného kreténa?! Ja viem, nemala by som ľudí súdiť podľa ich potomkov ale aj tak... nedokážem si pomôcť. Hm, ale Molly vraví, že je fajn. Ale, kruci, aj tak mi to môže byť jedno. Navyše, jeho druhý syn je jeden za najmilších chalanov, s akými som mala tú česť. Tým sa to vyrovnáva, nie?

A keď už tak hovoríme o tom, kto sú moji spolusediaci, tak len ja a John nemáme prominentných rodičov. Mollyn otec pracuje ako šéf Oddelenia pre presadzovanie čarodejníckeho práva, Rosina mama opäť kandiduje za Ministra kúziel, Roxannin otec má prosperujúcu firmu a jej matka momentálne hrá za národný metlobalový tým. Ale aj tak to nikomu z nich (okrem Pottera samozrejme) nestúplo do hlavy. Asi za to môže fakt, že ich rodičia (hlavne z Weasleyovskej strany) vyrastali v pomerne chudobných podmienkach. Teda to mi aspoň tvrdila Molly.

Moja mama bola pol na pol a otec sa od jeho čistokrvnej, snobskej mamičky drží čo najďalej. Aj napriek tomu, že má tá stará rachetla peňazí pre niekoľko generácii, on od nej nikdy nič nechcel. Prečo? Nikdy nepriala mamu a to len preto, že nebola čistokrvná.

Johnova rodina pracuje na ministerstve, ale nie sú nijak obzvlášť zazobaný. Priemerná stredná vrstva.

Odbalila som žabu a zahryzla sa. Chuť sladkej čokolády mi rýchlo z úst vyhnala odpornú pachuť a ja som sa zapojila do debaty o Aileene Barclay. Chrabromilčanka z môjho ročníka, ale nikdy som ju moc nemusela. Prečo? Bola posadnutá Potterom... akoby zakaždým, keď sa niekde šuchne jeho meno, stratila aj tú poslednú štipku sebaúcty.

Vlak pokračoval vo vyrovnanom tempe. Obloha čím ďalej tým viac tmavla až Rose navrhla, aby sme sa prezliekli do habitov. Nebudem nič zapierať, nenávidela som ich. Habity! Kruci a v ktorom sme storočí?!

Keď sme ich mali na sebe Rose a John sa odobrali za ich povinnosťami Hlavných prefektov. O pár minút nato nám do kupé vtrhla Priya Patilová. Bola to stredne vysoká Indka s temnými vlasmi a ešte temnejšími očami. Popravde, vždy som si o nej myslela, že je krásna... takým tým zvláštnym exotickým spôsobom. Aj keď mala trocha väčší orlí nos, neubralo to nič na jej šarme. Okrem toho, že milovala novinárčinu a vyhrabávanie špiny na iných, bola férová, milá a tak trochu extravagantná a hlavne rovnako ako Molly a Rose aj ona patrila medzi top najdôležitejších ľudí v mojom živote.

„Je tu Rose?“ zatiahla.

„Nie. Ale odišli len pred chvíľou... prefektské kupé,“ oznámila jej Molly.

„Aha... hm, tak nič. A inak nehľadajte ma. Ja a Nick si urobíme chvíľku pre seba,“ oznámila nám a jej hlas sa až chvel od nadšenia. Nechápem prečo. Nicolas Finnigan bol jeden z najväčších sukničkárov na škole - z čoho automaticky vyplýva aj to, že je jedným z trojice Potterových kumpánov. Má dlhšie čierne vlasy, jasné sivo-modré oči, a jeho povaha by sa dala opísať, ako dokonalý exemplár stredovekého, francúzskeho kňaza... niečo na spôsob Aramisa z Troch mušketierov. Elegantný, milý a gentleman... dokonca až natoľko, že sa naňho ani nemôžete hnevať, keď vás nakoniec odkopne. Teda nie, že by som to skúšala... pretiahol takmer celú školu s výnimkou Potterovích sestreníc a segry... a mňa. Kedysi ma urážalo, že to na mňa ani len neskúsil, ale teraz? Zmierila som sa s tým. Je to kretén. Teda nie, že by som mu čokoľvek dovolila, ale kruci! Veď on sa vyspal aj s Tessou Abbottovou a tá vyzerá ako kosatka s beďarmi! To mi na sebavedomí nikdy moc nepridalo, ale pre moje vlastné duševné zdravie som sa to rozhodla nechať tak.

Ďalším z neslávne známej štvorice bol Sean Thomas. Asi najnormálnejší zo všetkých. Bol to mulat s dlhými hnedými vlasmi a očami ako čokoláda. Milý, príjemný a prvotriedny odrážač, čomu odpovedalo aj jeho telo. Mohutný až sa človek musel zamyslieť, ako sa s toľkým svalstvom zmestí do dverí.

Posledným z nich bol večný bitkár a vyzývateľ Slizolinskej populácie Rokfortu a to pán Victor McBain. Idiot najhrubšieho zrna. Rád chytá baby za zadok. Raz to skúsil aj na mňa (vo štvrtáku) a potom musel utekať za madam O’neillovou, aby mu napravila zlomený nos. Heh, to je jedna z mojich najkrajších spomienok! Jeho vlasy majú originálny šerbeľovitý strih, telo ako práve vytiahnuté z pece – teda aspoň ten pekáč buchiet na bruchu a oči ako dva modré diamanty – to nie je môj opis, ale Mollyn. A áno, presne tak. Moja malá, milovaná Mrkvička je doňho už nejaký ten piatok šialene pobláznená.

Vlak začal spomaľovať a ja som vykukla von oknom. Tak toto vyzerá na Rockvill. Vyskočila som na nohy a nebola jediná. Predieranie sa cestou von bolo, akoby vás niekto sotil medzi mlynské kamene! Prisahám vačku, ak dnes niekde ešte raz uvidím Isabelu Greengrassovú, tak jej spravím niečo veľmi, ale veľmi nepekné! To má tie lakte z ocele?! Budem mať modrinu.

Po pár minútach, keď som konečne vypadla na čerstvý vzduch a zhlboka sa nadýchla, môj pohľad zablúdil na povedomú postavu v tieni... teda, boli to dve postavy. Jedna z nich patrila Rose. Ruky mala skrížená na prsiach a bradu tvrdohlavo vystrčenú vpred. S niekým sa hádala a ja som ani nebola moc prekvapená, keď som zistila s kým. Oproti nej stála vysoká postava s polodlhým zostrihom plavých vlasov.

Ohou, tak Slizolinský princ dorazil osobne, aby mohol tyranizovať úbohých radových študentov?!

Natiahol sa za Rose, tá o krok ustúpila, ale noha jej zavadila o obrubník. Neustála to. Jeho ruka sa za ňou natiahla, ale ona ju zúrivo odohnala, čím si podpísala bolestivý rozsudok dopadu na zadok. Nerozmýšľala som a rozbehla sa k nim. Ten prekliaty habit sa mi niekoľkokrát pokúsil podraziť nohy, ale ja som sa nedala. Malfoy nad ňou len tak stál, zatiaľ čo si ona bolestivo trela pozadie. Natiahol k nej ruku, no ona ju odmietla. Stiahol ju. Cestou k nim som tasila prútik a keď sa po Rose natiahol znova, štekla som zaklínadlo. Nezasiahlo ho... Ani nemalo. Malo ho donútiť ustúpiť, čo sa podarilo. Jeho tvár sa zamerala na moju. Bola panovačná a chladná ako kameň. Kretén! Bol skoro taký hrozný ako Potter!

„Oh, vaše peroxidové veličenstvo sa rozhodlo zostúpiť medzi bežných smrteľníkov?“ zatiahla som posmešne a stále naňho mierila prútikom.

Pôsobil tak snobsky, ako to dokážu len Malfoyovci! Nenávidela som ho! Nenávidela som ho takmer tak ako Pottera. Bol presne taký istý! Namyslený idiot, ktorý veril vo vlastnú výnimočnosť! Jeden z prefektov a kapitán slizolinského metlobalového družstva. Nikdy som nedokázala pochopiť, prečo zrovna jeho zvolili za prefekta! Rád sa predvádzal a všetkým naokolo dokazoval, že on je ten najlepší a pritom ním nikdy nebol. Už ako dvanásť ročná som ho dokázala poraziť v čarodejníckom dueli a o jeho najväčšom rivalovi ani nehovorím. Potter a Malfoy, prisahám vačku, pri niektorých ich bitkách som si fakt myslela, že sa pozabíjajú a ja budem mať konečne pokoj! Teda hlavne od Pottra!

„Howellová. Urob mi láskavosť a strať sa mi z očí!“ zavrčal.

„Ani ma nehne, princezná!“ štekla som a on ticho zavrčal. Jeho kamenný prístup nikdy nevydržal moc dlho. Kašlať naňho, prvoradá je Rose. Obrátila som k nej pohľad a zatiahla:

„Rose? V poriadku?“

Jednou rukou sa zaprela do mokrého chodníka a vyšvihla sa na nohy. Rukou si mimovoľne trela ublížené miesto.

„V úplnom... Je to len smrťožrútsky troll,“ zavrčala. Tak ako som ja nenávidela Pottera, tak ona nenávidela Malfoya. No a keď už tak spomíname pána P, tak ten aj s jeho partou idiotov práve dorazil. Postavil sa ani nie meter odo mňa a ja som len silou vôle neustúpila. Ten meter mi prišiel sakramentsky málo!

Všetci štyria tasili prútiky a každý z nich mieril na Mlafoyovu hruď. Ou, tak toto nevyzerá dobre... A ešte viac sa to zhoršilo, keď sa na Malfoyovu stranu pridali jeho pätolizači Teodor Goyle a Helmig Flint. Obaja totálne vypatlané hlavy bez mozgu. Vysoký, mohutný, asi ako vyhadzovači z barov. Obaja mali na hlavách drahé účesy až na ten rozdiel, že Flint bol modrooký blondiak zatiaľ čo Goyle sivooký brunet. Ak by som povedala, že ich mám o čosi radšej ako Malfoya, klamala by som. Boli oveľa horší. On bol možno zákerná sviňa, ale oni? Pojem sadistický bastardi ani zďaleka nevystihuje skutočnosť! Aj oni tasili prútiky, ale proti jasnej presile nemali šancu. Opäť som rýchlim pohľadom prešla po chrabromilskej strane. Neušiel mi McBainov dychtivý pohľad. Chcel boj - chcel krv!

Bolo mi jasné, že to tohto sa miešať nechcem. Dostať sa medzi tieto mlynské kamene by bolo niečo diametrálne odlišné od tých vo vlaku. Toto by som nemusela prežiť len s modrinami! Vykročila som vred a chytila Rose za ruku. So stále taseným prútikom som ju ťahala preč z oka hurikánu... no nešlo to ľahko.

„Jack! Pusť ma!“ zvolala a keď som odmietla, začala sebou trhať. Podarilo sa mi prejsť pekných pár metrov, než sa mi vytrhla, no to ju zastavil Potterov hlas:

„Rose, vypadni odtiaľto!“ zahrmel, ale ona sa postavila na zadné.

„Ani ma nehne, James! Toto je môj problém! Jasné!?“

„Nie. Odteraz je to môj problém. Choď s Jacky a nechaj to na nás,“ zavrčal, čím nenasral len Rose. Zatiaľ, čo ona hľadala správne slová, ja som zopár mala pripravených.

„Ty šovinistické prasa! Myslíš si, že by si Rose neporadila sama! Je oveľa lepšia ako ty!“ štekla som po ňom. Spražil ma nasratým pohľadom a rovnakým tónom mi oponoval:

„Howellová, teraz s tým nezačínaj a vypadni odtiaľto!“

„Ani ma nehne! Mne rozkazovať nebudeš!“

Už-už otváral tú jeho prekliatu hubu, keď vtom sa okolo nás rozľahol nahnevaný, hlboký hlas hájnika Gariona Ugher. Čo sa týka rokfortských hájnikov, tak naši riaditelia idú z extrému do extrému. Profesor Hagrid sa pred piatimi rokmi vzdal svojich povinností hájnika (že vraj kvôli veku, ale ja tomu moc neverím) a na jeho miesto nastúpil trpaslík s dlhou bradou a hustou hnedou hrivou. Hm, a čo podstatné sme sa o ňom naučili? Okrem toho, že má silu ako Hagrid (na výške fakt nezáleží), jazyk podrezanejší než Zloduch a alkoholickú znášanlivosť, ktorá by aj toho najväčšieho štamgastu dostala šesť metrov pod zem? Tak potom to, že nemecký trpaslíci nenávidia, keď im niekto povie „trpaslík“. Neznášajú predstavu toho, že si ich ľudia spájajú so záhradnými trpaslíkmi alebo škodcami zo záhrady. Helzwerg – tak nazývajú samých seba. A ďalšou vecou je fakt, že milujú prácu s kovom.

Čo sa týka mňa, ja mám s Garionom nadmieru priateľský vzťah. Keď bol mladší - čo bolo podľa neho pred takými tristo rokmi – rád lovil drakov, takže mi o nich vie, čo to povedať... Teda nie, že by sme sa preto často nehádali. On ich lovil, ja ich chcem chrániť. Silou mocou sa mi tento podľa neho bláznivý, podľa mňa geniálny, nápad snaží dostať z hlavy. Ale aj napriek naším hádkam ho mám veľmi, ale veľmi rada. Je milý, aj keď ufrflaný a robí perfektný čaj a nemecké koláčiky, ktorých meno si ani za ten svet nedokážem zapamätať.

„U veľkého Holgrada! Vy blázni blázniví! To zas chcete skončiť u McGonagalovej!“ zahrmel a jeho mohutná, no nízka postava si to rezala k nám cez slabé mrholenie. Bude pršať. „To si nedokážete tie vaše hlavy horúce schladiť aspoň v prvý deň!“ Jeho hnedé oči vyhľadali moje a jeho hnev sa ešte znásobil. „A ty dievčisko Howellovské! Nestačili ti minuloročné problémy! U trpezlivej Awaril! Si nepoučiteľná! Byť moja dcéra, mesiac by si si nesadla!“ Aj keď zúril, na perách sa mi rozprestrel radostný úsmev. Tak rada som ho videla! On bol jednou z mála vecí, na ktoré som sa tu tešila.

„Garion!“ zvolala som nadšene a rozbehla sa k nemu. Objala som ho a jeho hnev v momente vyprchol. Objatie mi opätoval, ale chalanov aj tak pražil nahnevaným pohľadom. Pohladil ma po vlasoch a aj na jeho ústach sa rozprestrel úsmev. Nebol úplný, nikdy som ho nevidela smiať sa naplno... vlastne, všetky jeho úsmevy boli rovnako vzácne ako diamanty. Potom nespokojne zavrčal a pokrútil hlavou. Aj keď bol odo mňa o hlavu nižší, len málokedy som si tak aj pripadala. Pokrútil hlavou a potom jeho mohutná ruka ukázala ku kočom.

„Bež sa skryť, než sa rozprší!“ rozkázal mi a potom sa obrátil ku idiotom. „A vy! Urobte ešte jednu sprostosť a poletíte k riaditeľke skôr ako stihnete povedať „Ughrem de rihet! Rozumeli ste!“ Magori našťastie pochopil, že odvrávať by nikomu nepomohlo a len prikývli. Trpasličia koža je ako dračia. Len tak nejaké kúzlo sa cez ňu nedostane.

Nečakala som nato, čo chalani. S tichým pozdravom som sa rozbehla ku kočom s Rose v závese. Ostali tam len posledné dva. Naskočila som dnu a o sekundu nato aj Rose. Stihli sme to len tak-tak. Mračná sa pretrhli a k nám sa zniesla nepreniknuteľná záplava dažďových kvapiek. Ticho som vydýchla a ľutovala prvákov, ktorí cez tento lejak musia preplaviť jazero. Nepekná predstava...

No... nie, beriem späť. S radosťou si to s nimi vymením! A prečo? Jednoduchá odpoveď.

Do nášho koča sa narvala štvorica prvotriednych kreténov!

A kruci, toto nevyzerá dobre!

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek HP: New Generation – kapitola 2: