OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Úlomky zrady - 08.

01.08.2013 (13:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 22× • zobrazeno 2953×

Veľmi pekne Vám chcem poďakovať za hlasy v ankete o Naj poviedku mesiaca. Už druhý mesiac po sebe mám druhé miesto a je to neskutočne úžasný pocit. Ešte raz Vám veľmi, veľmi, veľmi ďakujem.

08.

„Skutočnosť, že máme nepriateľov, dokazuje dosť zreteľne, že máme zásluhy.“

- Ludwig Börne

Ďalší deň sa pre mňa začal už o piatej ráno. Nemohol som spať a nemohol som ani dostať z hlavy tie zmiznuté peniaze a sumu na faktúre, za drevo na výrobu Bleskov. Budem musieť čo najskôr kontaktovať Milesa a povedať mu o tom.

Harpye začínajú hrať o desiatej a naozaj dúfam, že to celé nebude trvať dlhšie ako dve hodiny, lebo nemám veľmi chuť sa zdržiavať. Aj keď by som sa zdržiaval pri Hermione.

Áno, žiaľ. Momentálne musím obetovať aj čas strávený po jej boku a urobiť všetko, aby som pomohol Milesovi vyriešiť tieto problémy. Chcem, aby na svojej svadbe bol spokojný, veselý a úplne uvoľnený. Chcem, aby si ten deň užil tak, ako sa patrí a nie aby sa utápal myšlienkami na obchody, ktoré bude musieť na pár dní vypustiť z hlavy.

Ak to neurobí, Pansy ho prinajmenšom umučí cruciatom. Dobre, teraz možno preháňam, ale moja priateľka je dostatočná perfekcionistka aby sa na niečo také dala a rozhodne nedovolí, aby jej niekto, alebo niečo, prekazilo svadobný deň a medové týždne. Teda medové dni, lebo Miles, druhým menom workoholik, sa na viac ako sedem dní svojej kancelárie nevzdá. Hold, Pansy to s ním nebude mať jednoduché, ale rozhodne si poradí. Ak je niekto silná a výnimočná osobnosť, je to moja čiernovlasá kamarátka, ktorá je zároveň mojim anjelom strážnym.

Vyškriabal som sa z postele a navliekol som na seba nohavice a modrú košeľu so sivými pásikmi. Potom som zišiel dole do kuchyne a rozhodol som sa, že urobím raňajky.

Keď som tam vošiel, škriatkovia ku mne hneď priskočili a vypytovali sa, ako mi môžu pomôcť.

Winky som poslal ustlať moju posteľ a upratať neporiadok v izbe a Dobbymu som povedal, aby si odpočinul.

„Prečo?“ nechápal škriatok a hľadel na mňa tými vypúlenými očiskami naplnenými detskou čistotou.

„Lebo som sa rozhodol, že raňajky dnes robím ja,“ povedal som a usmial som sa.

Ale to bola chyba, lebo mi akosi vypadli Dobbyho masochistické sklony a tak škriatok začal vykrikovať, že je neschopný a kladivko na mäso si trieskal do neprimerane veľkej hlavy vzhľadom k jeho malému telíčku.

„Dobby!“ okríkol som ho a zachytil som kladivko, ktoré už tretí krát išlo vraziť do škriatkovej hlavy. „Zakazujem ti ubližovať si!“ zavrčal som a konečne sa mi podarilo mu to kladivko vypáčiť z ruky.

Škriatkove plecia ovisli a so sklopenou hlavou zazeral na podlahu. „Pánovi nechutí Dobbyho jedlo. Dobby je neschopný škriatok...“ frflal si takmer nezrozumiteľne a oči nespúšťal z podlahy.

„Počuj, čo keby si mi pomohol? Ja sa tu aj tak nevyznám,“ povedal som a snažil som sa znieť úprimne.

Škriatok prestal s tými hlúpymi rečami a s úsmevom, teda myslím, že to bol úsmev, sa pozrel na mňa. „To akože by Dobby a pán varili spolu?“ spýtal sa šokovane a v hlase mu zaznela aj mierna dávka neuverenia.

„No áno,“ prikývol som a čakal som na škriatkovu reakciu.

Chvíľu to zvažoval a potom šťastne poskočil a začal mi vymenovávať päťdesiat najrôznejších raňajkových jedál. Tak som ho zastavil a povedal mu, že ja mám v pláne urobiť niečo ako omeletu.

„Samozrejme, pánov plán je lepší ako Dobbyho!“ prikyvoval horlivo a zo skrinky vybral panvicu.

Ja som medzitým zamiešal vajíčka a Dobby pripravil slaninu. Bola to taká špeciálna omeleta, akú som doteraz ešte nejedol, lebo sme do nej dali všetko, čo sme v kuchyni našli. Teda takmer všetko a keď bola hotová, rozvoniavala po celom dome, až mi z toho škvŕkalo v žalúdku.

Zo skrinky som vytiahol dva taniere a naložil na ne. Potom som ich podal Dobbymu: „Najedzte sa aj ty a Winky, dobre?“ prikázal som a škriatok, či mi veríte, alebo nie, začal plakať.

Och, Salazar! To sú fakt hlúpe tvory.

Napokon som prestrel stôl v jedálni a práve keď som ukladal panvicu s omeletou, alebo tým, čo omeletou malo byť, na stôl prišla mama aj s Edwardom.

„Draco, už si hore?“ potešil sa otčim, ale ja som zapochyboval, že jeho radosť bola úprimná.

„Už nejaký čas,“ priznal som s úsmevom a obom naložil.

Mama na mňa podivne pozerala a tak som jej vysvetlil, že som raňajky navaril s Dobbym, za čo som si vyslúžil ešte viac podivný pohľad, ale nijako nereagovala. Zato otčim sa na tom riadne smial a ja som vedel, že ten smiech je viac než úprimný. A nech sa smeje, idiot jeden!

„No, dajte si!“ pobádal som oboch a mama sa okamžite do toho pustila s veľkým odhodlaním. Pán Igleby zasa až také odhodlanie nemal, ale v konečnom dôsledku sa obaja tvárili spokojne a ani jeden z nich to nevypľul.

„Je to naozaj dobré,“ pochválila mama a otčim uznanlivo prikývol.

Naozaj som si vydýchol, lebo som si nebol celkom istý, či nie je pán Igleby mnou tak trochu zaujatý, ale toto málo mi stačilo, aby mi odpadlo jedno z bremien, ktoré ma ťažia na srdci.

„Dobré ráááánko!“ vykríkol Liam, keď vpochodoval do jedálne s oslnivým úsmevom na tvári. Tmavé oči mu radostne svietili ako nejaké drahokamy a vyzeral nadmieru nadšene. „Dnes ideme na metlobalový zápas,“ povedal hrdo a plne sa sústredil na svojho starého otca.

„Na Harpye? Myslel som, že to je vypredané,“ podotkol otčim a začudovane na mňa pozrel.

„Ale Draco má lístky!“ vysvetlil Liam a pohodil malou ručičkou, pričom si ani neodpustil pretočenie očí.

Pán Igleby sa zamračil a na sekundu sa na mňa pozrel. Okamžite ako si uvedomil, že mu pohľad oplácam, vrátil sa k svojim raňajkám, ktorým venoval všetku pozornosť a sem-tam prikývol Liamovi, ktorý neprestajne drkotal o metlách a zlatých strelách.

Už teraz mal ten špunt vymyslenú skvelú stratégiu, ako sa z neho stane najlepší stíhač sveta. A keďže vie, že vlastním spoločnosť, ktorá podporuje metlobalové tímy, tak táto jeho stratégia zahŕňala aj mňa. Ale nejako mi to nevadilo a ochotne som mu na všetko prikývol, rovnako ako pán Igleby, ale jeho prikývnutia boli naopak strohé a mierne rezervované. Našťastie si Liam ničoho nevšimol a aj ďalej bol totálne nadšený zo všetkého, čo ho dnes ešte čaká.

Keď sa k nám napokon pripojila Hermiona, Liam stíchol a už sa venoval len svojim raňajkám, ktoré napodiv každému chutili.

„Dáš si?“ ponúkol som Hermione, ale ona len pokrútila hlavou.

„Nie, večer som sa prejedla sušienkami,“ ospravedlnila sa a pokrčila malý noštek.

Uškrnul som sa, keď mi zišlo na um, ako mi drobila v posteli popritom, ako sa hrabala papiermi.

„No tak, aspoň ochutnaj. Robil to Draco!“ povedala mama a bez toho, aby počkala na Hermionin súhlas jej začala naberať.

„Už je to druhý deň, čo ste si s pánom Bletchleym uzurpovali titulnú stranu Denného Proroka,“ podotkol pán Igleby, ktorý práve listoval spomínané noviny.

Zaškeril som sa a prikývol som. „Verte mi, že dvakrát nadšený z toho nie som!“ ubezpečil som ho čo najmilším tónom a mama sa na mňa usmiala.

„Som rada, že si sa konečne rozhodol začleniť do spoločnosti,“ povedala a v tom sa zarazila. „To ma privádza k úvahám, kde si doteraz žil.“

Odrazu sa všetky oči, okrem Liamových, ktorý bol zaneprázdnený nenápadným kradnutím čokoládového koláča, ktorý priniesla Winky, otočili na mňa.

„Mám jeden domček. Zaobstaral som si ho po škole a tam som sa skrýval ako potkan v diere,“ povedal som odľahčeným tónom a Liam vypukol do smiechu.

„Že potkan!“ zopakoval a rehotal sa na plné hrdlo. „Vezmeš ma do toho domu niekedy?“ spýtal sa, keď sa upokojil a prehltol.

„Áno, vezmem,“ prisľúbil som bez toho, aby som si to premyslel a potom som sa rozosmial. „Ale ak chceš utajiť, že kradneš čokokoláč, mal by si ho jesť tak, aby si od neho nebol aj na čele!“ povedal som mu a Liam si zakryl tvár rukami.

„Maminka, ja som nechcel!“ vyhlásil, ale Hermiona nijako nereagovala, len mu vtisla pusu na vlásky a usmiala sa.

Páni, ona svojho malinkého syna naozaj miluje.

„Kedy odchádzate?“ otočila sa po chvíli Hermiona na mamu, ktorá už dopíjala kávu.

Keď položila na stôl prázdny hrnček, veselo sa usmiala a odvetila: „Teraz!“

A potom nasledovalo to, čo som nemal rád. Mama sa najskôr lúčila s Liamom a trvalo to asi desať minút. Chlapec si vyslúžil asi tak sto pusiniek a milión objatí. Keď ho jeho starká mačkala v tuhom zovretí, tváril sa otrávene a robil jej za chrbtom grimasy. Našťastie si to nikto okrem mňa nevšimol.

Potom mama objala Hermionu a na moje veľké prekvapenie jej vtisla bozk na čelo a potom som prišiel na rad ja.

„Na koniec to najlepšie,“ prehodil som s humorom a mama ma plesla po hlave a usmiala sa. Ach, pri Merlinovi, ona mala v očiach slzy.

Neznášam, keď ženy plačú, hlavne moja mama. Je to také... bolestivé a nervy drásajúce. Takže som s pokorou znášal jej poučenia, ktoré boli úplne zbytočné, lebo už nie som teenager a rozhodne po tom, čo rodičia vypadnú nezačnem organizovať party roku. Ale pokojne som prikyvoval a snažil sa, aby mama mala pokoj na duši a dovolenku si užila. Ona si to predsa zaslúži a nech akokoľvek nemám jej muža rád, musím uznať, že k mame sa správa tak, ako si to dáma formy Narcissy Malfoyovej, teda Igleby, zaslúži.

Napokon som si ešte potriasol rukou s mojím skvelým otčimom a vzduch konečne zredol, lebo tí dvaja odišli. Presnejšie on odišiel a nasledujúci týždeň budem mať pokoj.

„Kedy sa vráti tvoj muž?“ otočil som sa na Hermionu, ale skôr ako ona, mi odpovedal Liam.

„To je jedno. Ocko nikdy nie je doma dlhšie ako dva dni,“ oznámil a vstal. „Maminka, kým pôjdeme preč, budem sa hrať u seba v izbe.“

Keď odpochodoval, s Hermionou sme osameli a tak sa mohla konečne uvoľniť. „Žiaľ, Liam má pravdu.“

„Nehnevaj sa, ale naozaj nechápem prečo si s ním, keďže vaše manželstvo je úplne dysfunkčné,“ prehodil som a naklonil som sa smerom k nej. „Hermiona,“ povedal som a počkal som si, kým sa mi pozrela do očí, „na svete sú aj muži, ktorý ťa budú milovať a urobia všetko, aby ťa mali po svojom boku. Tak prečo sa trápiš pri tom ignorantovi?“

Hermiona sa nervózne ošila a odrazu akoby nevedela, čo má robiť, ako ma sedieť a kam má pozerať. Akoby som ju znervóznil.

„Draco, ja...“ začala, ale zarazila sa a zhlboka sa nadýchla. Až potom pokračovala: „Duncan nie je taký zlý, on len...“ a znova nechala vetu nedokončenú a oči sklopila k podlahe.

Nemohol som si pomôcť, ale nadobudol som pocit, že niečo nie je v poriadku. Nemyslím veci, ktoré sú zrejmé, ako napríklad, že Hermiona Duncana nemiluje a on tiež práve neprekypuje láskou k nej, ale niečo iné. Niečo, čomu rozhodne musím prísť na koreň.

„Povedz mi, ak na teba niečo má!“ povedal som jej a snažil som sa pritom znieť najvážnejšie ako sa dalo.

„Nie je to celkom tak, že na mňa niečo má!“ odpovedala a pomrvila sa na veľkej drevenej stoličke.

„Tak potom?“ nechápavo som zvraštil obočie a nevedel som sa už dočkať jej odpovede.

„Skôr...“ zarazila sa, akoby hľadala tie správne slová, alebo akoby premýšľala, či mi vôbec má vravieť pravdu.

Povzdychol som si a vstal som zo stoličky. Tromi krokmi som zničil vzdialenosť medzi nami a kľakol som si k Hermione. Mal som pocit, že to tak bude pôsobiť intímnejšie a rýchlejšie ju presvedčím. „Počúvaj ma,“ prikázal som a pohladil som ju na líci, vďaka čomu sa zachvela. „Nech sa deje čokoľvek, môžem ti pomôcť,“ ubezpečil som ju a vytrvalo jej hľadel do medom naplnených očí. „Dobre?“ opýtal som sa, keď už nejakú chvíľu mlčala.

Napokon prikývla a silene sa usmiala. „Daj mi čas, Draco,“ pošepkala rozochvene a v jej hlase som začul akúsi novú emóciu.

Srdce mi z toho nesmierne tĺklo, až som počul, ako mi hučí v ušiach. Ale neodvážil som sa ani pohnúť, iba som čakal, čo urobí ona.

Ale neurobila nič, iba na mňa hľadela a pevne mi zvierala ruku. Nebolo pochýb, že Hermionu pri Duncanovi drží strach. Bola to hrôza, des, katastrofa. Ako som len mohol dopustiť, aby bola s ním?

„Si v poriadku?“ uistil som sa a keď mi prikývla, vstal som a povzdychol si. „Musím zájsť za Milesom. Stretneme sa o trištvrte na desať pred štadiónom, dobre?“ povedal som jej a hneď som sa otočil na odchod.

Vtedy mi za chrbtom zaznelo tiché a takmer nepatrné: „Ďakujem.“

Obzrel som sa na ňu a prikývol som. Myslím, že to jednoduché gesto stačilo, aby pochopila, že mi rozhodne nemá za čo ďakovať.

Salazar, to ja by som mal ďakovať jej. Keby mi vtedy nevpadla do života, bol by zo mňa rozmaznaný, možno už dávno mŕtvy idiot.

Vybehol som rýchlo hore do svojej izby, hodil na seba pulóver a topánky a vzal som ten účet za jaseňové drevo. Potom som sa bez rozmýšľania premiestnil k Milesovi, priamo do kuchyne.

„Dobré ráno, vospolok!“ prehodil som naoko veselo, keď som uvidel svojich priateľov sedieť za veľkým bielym stolom a jesť palacinky. „Páni, Pansy. Tebe sa z toľkého sladkého ešte nezlepili črevá?“ prehodil som a ironicky som sa zaškľabil.

„Tebe sa očividne zlepilo niečo iné, milý Draáááčik,“ pretiahla hravo a ja som ju štuchol do pleca.

„Nehovor mi tak, nemám to rád!“ upozornil som ju tak isto, ako po milión razí predtým a usadil som sa na voľnú stoličku.

Miles sedel naproti mne a očividne bol ešte riadne mimo. Oči mal zlepené a mal na sebe len tričko a spodky. Vlasy mu odstávali na všetky strany a vyzeral, že ešte napoly spí.

Zato Pansy bola poriadne čulá a dokonca už bola aj upravená. Dlhé, čierne vlasy mala vyčesané a na tvári jemný make-up, ktorý iba zvýrazňoval jej prirodzenú krásu.

„Ako ste sa vyspali?“ vyzvedal som. Chcel som navodiť príjemnú atmosféru, kým vyrukujem s tou nepríjemnou správou. Síce to asi veľmi nedáva zmysel, ale nevadí.

„Fajn,“ prehodil Miles a odhryzol si z palacinky, z ktorej mu odkvapkávala čokoláda.

„Takéto sladké raňajky by ma asi zabili,“ podotkol som a Pansy sa zamračila.

„Na čo si tu tak skoro?“ spýtal sa z ničoho nič Miles a prebodol ma pohľadom.

Chvíľu som premýšľal, či to na neho proste vybalím, alebo na to pôjdem nejako strategicky, ale napokon som sa rozhodol pre prvú možnosť.

„Včera som si vzal domov nejaké účty a v noci sme ich kontrolovali...“ začal som úplne automaticky, ale Pansy ma prerušila.

„Sme?“ S povytiahnutým obočím na mňa zazrela a keď som sa uškrnul ako slniečko na hnoji v jej tvári sa mihlo pochopenie. „Takže ty a pani Igleby,“ prehodila so širokým úsmevom.

„Ušlo mi niečo?“ vložil sa do toho Miles a pohľadom prechádzal medzi mnou a svojou nastávajúcou.

„O tom inokedy!“ zahriakol som ho a po Pansy som strelil varovný pohľad, ktorý jasne prikazoval, aby to nechala tak. „Chcel som ti ukázať toto,“ povedal som a vytiahol som účet z vrecka. „Tá suma sa mi zdá príliš vysoká!“ povedal som a ukázal som na výsledný poplatok.

Miles naň pozrel tiež a zo stotiny na stotinu zbledol. Schytil papier a niekam sa vybral, tak som ho nasledoval.

Keď som vošiel do ich veľkej, luxusne zariadenej obývačky, zarazil som sa. Všade boli šanóny a papiere. Ten Miles si teda naozaj nedá ani na sekundu pokoja. Už sa ani nedivým, prečo je taký ospalý.

Chvíľu sa hrabal v nejakej kope spisov a všeličoho možného, potom odtiaľ vytiahol zložku, tri minúty (viem to, lebo som to rátal) na ňu civel a potom pozrel na mňa.

„Tá suma je sedemnásobná, než aká by mala byť!“ oznámil a ja som sa v duchu pochválil.

Takže som sa nemýlil.

„Ale čo to znamená?“ vyzvedala Pansy, ktorá sa z ničoho nič objavila vedľa mňa.

Miles si potichu zaklial a zviezol sa na sedačku. „Že niekto v našej firme robí podvody a...“ zarazil sa a pozrel na mňa. „Čo ti hovorí termín tunelovanie?“ opýtal sa a uškrnul sa.

„Toto je príliš nápadné,“ namietol som.

Vedel som, že niečo také sa robí, ale prevažne len u muklov. V čarodejníckych spoločnostiach som sa s tým ešte nestretol, ale všetko je raz prvýkrát.

„Ja viem,“ prikývol Miles, „pravdepodobne je to niekto neskúsený. Tie peniaze zmizli z ničoho nič. Ak by som to robil ja, odčerpával by som ich pomaly a nenápadne, aby si nikto nič nevšimol,“ šomral si viac-menej pre seba a ja som musel uznať, že má pravdu.

„Počuj, ja idem na ten zápas. Stretneme sa na obed vo firme a všetko to preskúmame!“ Zápas po boku Hermiony si nemôžem nechať ujsť!

„Jasné, jasné, choď!“ povedal a mávol rukou. „Ja mám aj tak stretnutie s Gringottovými,“ oznámil a uškrnul sa. „Uži si to,“ dodal ešte.

Tak v ďalšej kapitole sa dostaneme k tomu sľubovanému metlobalu. Nejako som sa rozpísala a preto to toľko trvá. :P

Mimi :)

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Úlomky zrady - 08.: