OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Úlomky zrady - 03.

16.07.2013 (20:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 19× • zobrazeno 2511×

03. 

„Človek je skutočne silný vtedy, keď dokáže povzbudiť sám seba.“

- Anonym

„Mami, mami!“ začal vykrikovať Liam a odskackal k Hermione, ktorá na mňa civela, akoby som bol nejaký duch.

Možno som tak naozaj aj vyzeral. Uvedomoval som si, že som poriadne bledý, že mám zrejme čierne kruhy pod očami a vlasy mám neupravené a strapaté. Na tieto detaily som pri odchode nemyslel, lebo ma celkom zamestnávalo myslenie na ženu, ktorá teraz stála predo mnou.

Bola iná, ale zároveň tak veľmi rovnaká. Vlasy mala v jemných kučierkach popadané okolo tváre a bola ostrihaná celkom na krátko, no pristalo jej to. Jej by zrejme pristalo aj keby bola holohlavá. Oči jej lemovali husté mihalnice a stále som v nich mohol zazrieť tie iskričky, ktoré som tak hrozne miloval. Bola oblečená elegantne a na prste sa jej leskla zlatá obrúčka, ktorá od seba odrážala svetlo a krásne sa jagala. Bola to cudzia žena, ale keď som hľadel do medových očí, videl som moju Hermionu. Moju Miušku, pre ktorú som sa zahrával s časom a zničil životy hneď niekoľkých ľudí.

„Draco?“ vyhŕkla neveriaco a vykrivila obočie.

„To je môj strýko!“ oznámil hrdo Liam a usmial sa na mňa.

Keď som nad tým uvažoval, podobal sa viac na Hermionu, ako na Duncana a to mi hralo do karát. Keby to bola malá kópia môjho nevydareného brata, neviem či by som ho dokázal mať rád. Aspoň nie úprimne.

„Ahoj, Hermiona,“ pozdravil som ju nervózne a snažil som sa nezabudnúť na dýchanie.

Kyslík je dôležitý, bez neho by som zomrel. Lenže voľakedy som si myslel, že aj Hermiona je dôležitá, dokonca dôležitejšia ako nejaký idiotský vzduch a už sedem rokov som bez nej a stále žijem. Teda... skôr by sa dalo povedať, že len prežívam.

„Som rada, že ťa vidím,“ prehodila a myklo jej kútikom ružových pier.

„Maminka, strýko...“ začal Liam, ale prerušil som ho.

„Prosím, volaj ma Draco!“ prikázal som mu a v jeho očkách zasvietili radostné plamienky, ktorých teplo zasiahlo aj mňa.

„Draco povedal, že keď si nebudem umývať zuby, tak mi zhnijú,“ oznámil neveriaco a Hermiona sa naširoko usmiala.

„No, tak to má Draco pravdu. A keď som ti to vravela ja, tak si mi neveril!“ zvolala Hermiona a Liam vykrivil tvár do grimasy.

„Tak dobre, budem si ich umývať,“ prehodil a rezignovane zvesil hlavu.

Na chvíľu zavládlo dusivé ticho, ktoré prerušil mamin hlas: „Tak poď, ideme po tú zmrzlinu,“ prihovorila sa blondiačikovi a ten sa okamžite usmial a vydal sa s mamou do kuchyne.

Ja a Hermiona sme osameli a ja som odrazu nevedel, ako reagovať a čo urobiť. Len som tam stál, snažil sa nepozerať do jej tváre, lebo každý jeden pohľad do tých očí mi spôsoboval bolesť horšiu, ako keby do mňa ktosi zabáral žeravé uhlíky. Zameral som sa na sledovanie perzského koberca, ktorý tu bol odkedy si pamätám a stále vyzeral ako nový. Škriatkovia si zrejme dávajú záležať, aby dokonale plnili svoje povinnosti. Ja som škriatka nemal, možno by som si nejakého mal obstarať.

„Vraj máš dnes narodeniny,“ prehovorila Hermiona zamatovým hlasom, ktorý sa príjemne otieral o ubolené jazvy na mojej duši. Až kým som nestál pred ňou, tak som si neuvedomoval, ako veľmi ju potrebujem.

Opatrne som prikývol, čím som jej to potvrdil, ale pohľad som k nej stále nezdvihol.

„Blahoželám,“ zašomrala a v jej hlase za ozval závan nervozity.

Jemne som sa usmial a konečne som sa donútil zamerať svoj pohľad na ňu. Stála uprostred miestnosti a pripomínala mi čosi ako záchranné lano. Bola ako maják na rozbúrenom mori plnom desivej ničoty.

„Vďaka,“ povedal som a Hermiona ukázala na sedačky.

„Čo keby sme si sadli?“ navrhla už mierne uvoľnene a ja som sa posadil oproti nej, lebo odrazu sa mi nechcelo z nej spustiť pohľad presne tak veľmi, ako sa mi predtým na ňu nechcelo hľadieť.

Tieto moje protichodné pocity ma celkom desili, ale dá sa povedať, že som to ustával lepšie, než som sám pripúšťal. Možno nie som až taký slaboch, za akého som sa považoval.

„Liam je naozaj podarené dieťa,“ povedal som jej a na tvári sa jej pri tých slovách vyformoval široký, ničím nefalšovaný úsmev.

Úsmev, ktorý momentálne venovala len mne a to bol môj kúsok šťastia a radosti. Cítil som sa tak slobodne a normálne a konečne mi srdce v hrudi tĺklo tak, ako malo.

„To áno. Je nezbedný a občas mu narastú poriadne rožky, ale inak je to môj poklad,“ odvetila a spokojne sa uvelebila v zamatom potiahnutej sedačke.

„A čo Duncan?“ vyhŕkol som bez rozmyslu, ale nedokázal a ani som nechal, túto otázku, ktorá doslova vyrástla v mojej hlave ignorovať.

A pri pohľade do Hermioninej tváre som odrazu nadobudol pocit, že Pansy hovorila pravdu. Možno som nebol veľkým znalcom Hermiony Igleby, ale rozhodne som poznal Hermionu Grangerovú a zasa tak veľa sa na nej nezmenilo. Dokonca som nadobúdal pocit, že sa nezmenilo vôbec, ale vôbec nič.

V tvári, ktorú doteraz lemoval úsmev sa odrazu zjavil tieň a jej výraz sa zachmúril a potemnel. Nedokázal som celkom pochopiť čo sa to deje. Mal som len obmedzené informácie a myšlienky som čítať nedokázal.

„Fajn,“ odvetila, ale hlas mala podlomený a preplnení akousi podivnou zmesou emócií, v ktorej som sa rozhodne nevyznal.

„Takže si s ním šťastná?“ spýtal som sa a v duchu som nadával sám sebe za tú opovržlivosť. Ale keď túžba bola silnejšia ako sebazaprenie.

Hermiona ohrnula peru a napokon povedala: „Samozrejme.“

V tom jednom jedinom slove sa toho skrývalo poriadne veľa a rozhodne som z neho začul jasné klamstvo. Klamala. Ona šťastná nebola a niečo v jej živote nebolo správne.

A ja som sa rozhodol, že nech sa bude diať čokoľvek, ja prídem na to, čo Hermionu trápi. Stanem sa jej najlepším priateľom, budem stáť po jej boku a budem ostražito sledovať každý krok, ktorý môj brat urobí a pri prvom náznaku niečoho nekalého ho potopím.

Takí sú predsa Malfoyovci. Idú si za svojim a nezastavia sa pred ničím, nech by sa malo diať čokoľvek. Tak prečo by som ja mal byť výnimka a utiahnuť sa niekam do úzadia?

Nie, ja budem bojovať a poslúchnem Pansy. Ona sama mi predsa povedala, že mám Hermionu získať a ja pre to urobím všetko, čo bude v mojich silách a nebudem sa báť urobiť aj nemožné.

Zahľadel som sa znova do Hermioninej tváre. Nervózne si hrýzla spodnú peru a ruky mala kŕčovito zovreté.

„Dobrý večer sa praje,“ doniesol sa ku mne známy, ale zároveň cudzí hlas a ja som zodvihol zrak od Hermiony, aby som si mohol prezrieť Edwarda Iglebyho v jeho nonšalantnej podobe.

Hneď za ním sa zjavil Duncan a keď na mne spočinul pohľadom, tak sa zamračil, akoby zvažoval, či sa nezbláznil.

„Och, drahý,“ prehovorila mama, keď vplávala do miestnosti, „pozri kto sa konečne rozhodol vrátiť!“ Veselo sa usmiala a ukázala na mňa.

Ja som sa medzitým postavil, no Hermiona sa nemala k ničomu a ďalej sedela v kresle.

„Rád ťa vidím, Draco. Manor je aj tvoj domov a som rád, že si si to konečne uvedomil,“ povedal mojim smerom Edward, no jeho hlas znel strojene a falošne.

Ten chlap nebol zlý, iba bol veľmi hrdý a neprívetivý. To bolo dôvodom toho, že sme si k sebe nikdy nedokázali nájsť cestu.

„Dobrý večer,“ pozdravil som a nasadil som svoj formálny úsmev.

S pánom Iglebym sme si potriasli rukami a potom som sa otočil na Duncana, ktorý ma ostražito sledoval.

„Draco,“ zašomral a napriahol ku mne ruku.

„Duncan,“ zašomral som rovnako nevrlo a rukou som mu potriasol.

Keď som ho pustil, prešiel k Hermione a vlepil jej rýchly bozk na líce. Jeho žena na to nijako nereagovala, len po mne strelila rýchlym pohľadom a so slovami, že ide pozrieť Liama, opustila miestnosť.

Ja viem, že momentálne sú kapitoly krátke, ale to len dovtedy, kým sa dej poriadne nerozbehne. Sľubujem! 

Mimi :)

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Úlomky zrady - 03.: