OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 5. - Biela a čierna

16.07.2015 (09:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 5× • zobrazeno 1493×

Takže, ďalšia časť je tu a má venovanie pre mimu33, Mišičku, Trishu, valhalinku, Ealex a izzie22.

P.S.: Opäť pridám dve kapitoly. :D

Sisa118

Kapitola 5

Hodiny odbíjali jedenástu v noci a ja som si zničene vyzliekla kabát.

„Lylo vziať pani a pánovi kabát,“ nadchýnala sa naša domáca škriatka a ja som jej želanie s radosťou splnila.

Sirius mal rovnaký nápad. Podal jej ho a unavene sa oprel o stenu. Obaja sme boli so silami v koncoch. Pozrela som sa naň a dokonca aj úsmev, ktorý som vylúdila, ma stál ohromné úsilie.

„Hm? Čo?“ nechápal môj pekný priateľ a ja som sa usmiala ešte širšie.

„Sme totálne hotoví!“ vyhlásila som a on nechápavo nadvihol obočie.

„To je smiešne?

„Nie, nie je...“ pritakala som, ale aj tak sa nedokázala prestať usmievať. Neviem prečo, jednoducho som sa musela. Ja viem, divné.

„Si šialená!“ vyhlásil, ale pousmial sa tiež.

„Som,“ potvrdila som. „Byť normálny je nuda!“

Odlepil sa od steny a prešiel ku mne. Vynímal sa nado mnou ako hora a ja som musela zakloniť hlavu, aby som mu videla do tváre.

„Sme dvaja blázni,“ prehodil a objal ma okolo ramien. Lylo si vedľa nás nesmelo odkašľala a my sme sa od seba odtiahli.

„Má Lylo pripraviť neskorú večeru?“ spýtala sa a my dvaja sme si vymenili skúmavé pohľady.

Máme ešte dosť síl na večeru? Nakoniec sme obaja prikývli a pobrali sa do jedálne. Zasadli sme za obrovský stôl a čakali. O pár krátkych minút sa zjavila Lylo aj s podnosom. Náš škriatok miloval varenie a jedlé umenie, čo bola akurát tak výhoda pre nás, lebo každý jej výtvor chutil ako modré z neba! Dnes sme dostali niekoľko druhov mäsa, syr a bohatú oblohu, skladajúcu sa z ryže a zeleniny. Plus čaj z jej vlastnej záhradky.

„Ďakujem,“ zatiahla som hladovo a pustila sa do jedla.

Tichošľap vedľa mňa spravil to isté. Jedli sme a ja som si užívala túto krátku chvíľu pokoja. Bolo to zvláštne nádherné. Jesť vo vlastnej jedálni s mužom, za ktorého by ste bez váhania položili život. Kašľať na to, že váš dom má vlastné vedomie... koniec koncov, neviem si predstaviť, že by to malo byť inak.

„Lylo,“ oslovila som škriatka. „Kde je zvyšok?“

„Pán Potter a slečna Evansová si spraviť večerný program v meste a pán Lupin mať nočnú službu u svätého Munga,“ oznámila nám.

Lily a Rem ešte stále študovali, ale na potrebné kredity museli ťahať aj služby v nemocnici. Našťastie Remusov chlpatý problém mnohým z jeho budúcich vedeckých kolegov nevadil. Brali to ako dobrú príležitosť na výskum a navyše oceňovali vedomosti mladého pána Lupina. Jeho úspechy nás všetkých tešili.

„Takže máme celý dom len sami pre seba,“ podotkol unavene Sirius a ja som prikývla. Haleluja! 

Fakt sa mi nechcelo opäť počúvať Lilyne litánie na tému svadba! Ešte chvíľu a asi by som buchla. To že nemám gule, ale vagínu ešte neznamená, že ma podobné nelogické voloviny zaujímajú. V tomto som ako chalani. Kam ma postavíte, tam budem stáť, len odo mňa nečakajte bližšie zapojene do deja – heh, teda až do doby než na rad nepríde zábava, jedlo a alkohol... ale, prosím! Nepýtajte sa ma či tie ružové servítky nie sú moc ružové alebo torta nie je moc vysoká. Fakt ma to nezaujíma!

Ale keďže nechcem uraziť Lilyne a Jamesove city, ticho to trpím. A najhoršie na tom je, že s väčšinou mojich spolužiakov, akoby sa pretrhlo svadobné vrece. Lily a James, Alice a Frank, Scary a nejaký nemenovaný americký novinár. Dokonca aj Debbi si niekoho našla... teraz len neviem či je to ten Austrálčan, ktorého spomínala naposledy alebo Škót. Na moje veľké prekvapenie sa nám vydala aj Bernadeta Teaderová, ktorá si vzala nejakého čistokrvného, čím Petrovi zlomila srdce.

„Konečne,“ pritakala som aj keď som vedela, že ma moje najbližšie kroky zavedú priamo do postele. Postavila som sa a poďakovala Lylo za večeru. Sirius urobil to isté a spoločne sme zamierili do spálne pani a pána domu.

„Idem do sprchy!“ oznámila som a on prikývol.

Teplá voda mi z tela odplavovala špinu aj napätie. Uvoľňovala stuhnuté svaly a vracala cit do jednotlivých buniek... aj keď unavených. Umyla som si vlasy a namydlila sa mojim obľúbeným, kokosovým šampónom. Keď som vyliezla, pár minút som povenovala zubom a potom si to zamierila do spálne. Na sebe som mala len čierne tričko s nápisom I´m Boss a sivé šortky.

Izba bola prázdna. Teda takmer. V bielej, oválnej klietke na rovnako farebnom stojane viselo obydlie môjho jediného domáceho zvieratka. Nayo si spokojne pochrupkával na bydle so zobáčikom zastrčeným pod zeleným krídlom.

Vyšla som na balkón. Noc bola teplá, ale v povetrí sa vznášala hrozba dažďa. Svet okolo bol neprirodzene tichý, len niekde v diaľke si dobrú noc dávali posledné vtáky a chrčkovia vyhrávali polnočné symfónie. Myslím, že som od jazera počula aj žaby...

Sirius sa opieral a tepané zábradlie a hľadel do večernej temnoty. Bol bez košele. Mám taký dojem, že som ju videla povaľovať sa na jednom z kresiel pri okne. Oprela som sa vedľa neho.

„Toto bol ťažký deň,“ zopakovala som a on si rovnako ťažko povzdychol.

„Bol...“ Na chvíľ sa odmlčal a potom ticho dodal: „Tali, čo chcel Malfoy?“

„Myslím, že to ani on sám nevedel,“ priznala som a potom mu v rýchlosti zreferovala náš napätý rozhovor. „Myslíš si, že by tomu chlapcovi dokázal ublížiť?“ chcela som vedieť aj keď odpoveď som poznala. Potrebovala som, aby mi to potvrdil.

Pozrel sa na mňa. Jeho oči v spolupráci s okolitou temnotou nadobudli nový rozmer. „Je to Malfoy,“ povedal významne. „Jemu je jedno, komu ublíži. Na to, prosím, nikdy nezabudni,“ naliehal a natiahol za mnou ruku.

„Ja viem,“ šepla som.

Nechala som ho, nech sa postaví za mňa a objíme ma. Milovala som, keď sme takto stáli. Ja som sa mu tisla k  hrudi, on ma objímal rukami a bradu mal položenú na mojich vlasoch. Nakoniec sa odo mňa odtiahol s tým, že sa musí ísť umyť.

Ja som za tú dobu zaliezla do postele a zaspala skôr, než sa stihol vrátiť.

Nasledujúci deň bol o čosi pokojnejší a zároveň drastickejší. Dopoludnie som musela stráviť vo všetkých možných svadobných salónoch v Londýne aj mimo neho, lebo Lily sa žiadne zo šiat nepáčili. Bože, veď toľké množstvo látky, čo jej prešlo cez ruky, by v pohode stačilo na vytvorenie mosta na mesiac a ešte aj naspäť. Bola príšerne náročná a ja som v duchu preklínala Jamesa, že ma presvedčil, aby som išla s nimi... čiastočne ako jedna z družičiek, ale hlavne ako ich osobná ochranka.

„Tali,“ oslovila ma Lily a ja som k nej zodvihla zmučený pohľad.

„Hm?“

„Ktoré sa Jamesovi budú páčiť najviac?“ chcela vedieť a ja som mala sto chutí odseknúť: „Žiadne!“

Ver mi Lily, najviac sa mu páčiš, keď na sebe nemáš nič! Udusila som v sebe uštipačné poznámky a prinútila sa zamyslieť nad jej otázkou. Čo by sa z toho páčilo Jamesovi? Kruci, odkiaľ to mám vedieť!? Svadobné šaty je to posledné, čo pri pive rozoberáme!

„Lily, myslím, že najviac sa mu budeš páčiť v tom, v čom sa ty sama budeš cítiť najlepšie,“ rozhodla som sa pre diplomatickú odpoveď, ktorou nič nepokazím. Práve teraz mala na sebe tortové čosi... a ja som neodolala a dodala: „Ale toto rozhodne nie je jeho štýl. Skús niečo... tradičnejšie.“

„Jamesovi sa páčia tradičné, čarodejnícke habity?“ spýtala sa zvedavo a jej zelené oči sa rozžiarili.

„Nepovedala by som, že zrovna tradičné, ale rozhodne nebude nadšený z torty.“

„Takže tradičné?“ spýtala sa madam Filthová a Lily prikývla. „No, tak sa pozrime, čo tu máme.“ Stará pani s debutantskými kučierkami na spánkoch odbehla a Lily si vzrušene utrela čelo.

„Je to fuška, vyberať svadobné šaty,“ podotkla.

Hovor mi o tom, zavrčala som v duchu a zhlboka si odpila z presladeného drinku, ktorý nám priniesol personál. Zakrúžila vysokým pohárom a ponorila sa do vlastných myšlienok.

Vydám sa aj ja niekedy? Budem podobné čas žerúce hovadiny riešiť aj ja? Vysvetlí mi niekto, prečo ma tá predstava skôr desí ako láka? Nie? A ak by som si niekoho mala vziať, aký by mal byť? 

No, v prvom rade by mal byť vysoký a silný. Mal by sa mi vedieť postaviť na odpor, a tak trochu so mnou vedieť aj manipulovať. Ale len trochu. Musel by byť inteligentný a hlavne verný. Mal by vedieť, čo mám rada a čo neznášam... A vôbec by mi nevadilo, keby bol aj tak trošku tvrdohlavý. Veď koniec koncov, bez tvrdohlavosti by to bola nuda, a to by som radšej ostala sama... A čo by mal robiť?

Brala by som liečiteľa alebo možno aj aurora, ale istotne nie politika! Tí sú príliš strojení a nudní... A aké by mal mať vlasy?

Z nepochopiteľných dôvodov mi napadli platinové, ale tie som v nanosekunde zahnala a nahradila ich takmer čiernymi. Prečo čierne? A potom mi to doplo! Za oknami butiku sa do výšky týčil Sirius... Čo tu chce? A prečo mi práve napadlo, že by som si ho niekedy vzala? Oficiálne som od nudy zošalela alebo ešte lepšie, súrne potrebujem svoju odporúčanú dávku sexu!

„Ehem, baby...“ zatiahla som. „Idem na vzduch.“ Odignorovali ma, lebo Lily dostala nový vešiak bielej na skúšku. Pokrčila som plecami a vyšla von.

„Sirius?“ zatiahla som nechápavo a on sa na mňa široko usmial. „Čo tu chceš?“

„Zachrániť ťa,“ prehodil pobavene a pritiahol si ma k sebe. Úsmev som mu opätovala.

„A ako to chceš urobiť?“ zavrnela som.

Predstava, že by som odtiaľto aspoň na pár chvíľ mala vypadnúť – že by som aspoň na minútu zdrhla z toxickej prítomnosti Deborah Murray a Scarllet (Scary) Pinkerton - ma činila neskutočne šťastnou. Alica, pani Evansová a pani Potterová mi tak moc nevadili. Teda, tie aspoň nemali pichľavé poznámky na to, že ešte nemám vážnu známosť.

Zabiť ich? No nemôžem...

„Jednoducho,“ odvetil a natiahol sa po mňa. V momente som visela vo vzduchu prehodená cez jeho rameno. „Unesiem ťa.“

Rozosmiala som sa a nechala ho, nech ma prenesie cez šikmú uličku do ďalšieho obchodu. Lakťami som sa mu oprela o chrbát. Presklené dvere sa mu sami od seba roztvorili a ja som vplávala do mužskej odrody svadobného salónu – alebo aspoň niečoho veľmi podobného. Načo sú mužom svadobné salóny? Veď im aj tak stačí jeden habit na všetky príležitosti... či nie?

Sirius ma položil na zem a ja som sa rozhliadla po okolí. Čierna, čierna a čierna, kam len človek pozrie. No tak fajn, boli tu aj iné farby, ale čierna zaručene viedla. Môj pekný spoločník ma zaviedol do zadnej časti a ja som veselo pozdravila prítomných. Okrem Rema, pána Pottera a pravdaže Jamesa, tu bol aj pán Evans.

Utužovali budúce rodinné vzťahy?

„Dobrý,“ pozdravila som a hlavne starší páni si s nadvihnutým obočím prečítali nápis na mojich prsiach Fuck me! Ak to dokážeš!. 

No jo, moja vášeň pre nápisy prekonala aj roky. To bola ďalšia vec, ktorou som sa líšila od nežnejšieho osadenstva druhého obchodu. Zatiaľ čo ony mali sukne, prípadne šaty, ja som skončila v obtiahnutých rifliach a voľnom čiernom tričku s nápisom. K tomu som si ešte nasadila aj rifľovú šiltovku. Celý dojem veľkej problémistky podčiarkovala dlhá, čierna pošva cez chrbát a malá zavesená na páse. Pod koženou bundou som prirodzene mala zastrčené Baretty. 

Bez svojho majetku, nikam nechodím!

Ale ich pohľady boli to posledné, čo som teraz riešila. Prekvapene som vyvaľovala oči na muža, ktorý stál na nevysokom podstavci po pravici vyziabnutého predavača. Toto nie je možné. Hnedé vlasy mal nedbalo sčesané dozadu a... ach, ten habit! Toto sa mi páčilo biliónkrát viac ako všetky biele handry, čo som doteraz videla!

„Ja-James?“ zatiahla som neveriacky a on sa na mňa široko usmial.

„Tak čo? Ako vyzerám?“

Nedokázal som v sebe nájsť slová a prvá pomoc prišla od Remusa, ktorí mi podal svoj pohár s alkoholom. Dezorientovane som do seba hodila jeho obsah, čím som vyvolala pobavený smiech medzi prítomnými. Dokonca aj smrť... ehm, teda predavač, čo stál vedľa Jamesa, sa nesmelo usmial.

Zamrkala som a konečne zo seba vysúkala: „To-to si ty?“ James sa šibalsky uškrnul.

„Mám to brať tak, že sa ti nepáčim?“ uťahoval si zo mňa a teraz som to bola ja, kto sa dojato zaškeril.

„Ja... ja, len je ťažké si predstaviť...“ Do očí sa mi nahrnuli slzy. Božeee, ja nechcem plakať! Prečo revem? „Ja... ja...“ jachtala som a nedokázala zaraziť slzy. „Ja len nemôžem uveriť... bože, prepáč, ja viem, som nemožná,“ začala som sa ospravedlňovať a okolostojacim mužom moje rozpaky očividne nevadili.

Vlastne, pán Potter tiež vyzeral, že je fakt na hrane. Sirius ma zozadu objal a pobozkal na vlasy. Prijala som jeho objatie. Bol mojou psychickou oporou. Ruky som položila na jeho a prinútila sa pokračovať. Hlas sa mi slabo lámal.

„Ja len nemôžem uveriť, že ten strapatý blázon, ktorý sa so mnou po prvýkrát viezol v kupé do Rokfortu, ktorý v tom istom kupé smrteľne naštval svoju budúcu lásku – ktorú si, mimochodom, teraz ide brať... že si už dospel... že sa ideš ženiť!“ Môj sentimentálny výlev nás všetkých rozosmial.

Nenápadne som si zotrela slzy a James zostúpil z podstavca. Prešiel ku mne a pritiahol si moje telo do medvedieho objatia.

„Páčim sa ti, Foxi,“ šepol mi do vlasov a ja som ho silno – tak silno, ako som len dokázala – objala.

„U veľkého Merlina! A ako, Paroháč!“ Spoločne sme sa rozosiali a museli od seba odstúpiť, lebo nás vychrstnutý predavač jemne pokarhal.

„Pozor, aby ste ho nezničili ešte pred svadbou!“ Nemyslel Jamesa, ale oblek.

„Jasne,“ pritakala som, ale aj tak ešte stihla Jamesa pobozkať na líce.

„Si nádherný, braček! Lily padne na zadok, keď uvidí akého fešáka si ulovila!“

„To ja som si ulovil ju,“ zapriadol ženích a ja som ho priateľsky potľapkala po pleci.

„A dobre si urobil.“

„Ja viem,“ zaškeril sa a ja spolu s ním.

Ustúpila som a on sa vrátil na podstavec. Usmievala som sa ako slniečko na hnoji. Tu som sa cítila oveľa lepšie ako v ženskom salóne. Tu boli moji skutoční priateľa. Lily bola fajn. Mala som ju rada ako mladšiu sestru, ale to oni boli mojimi skutočnými kamošmi – bratmi – spolubojovníkmi na križiackych ťaženiach proti školskému poriadku!

„Dá si, slečna, drink?“ spýtal sa ma ďalší predavač – tentokrát oveľa príťažlivejší brunet – a ja som prikývla. O pár sekúnd nato som si pochutnávala na slabom, ale konečne chutnom alkohole. Nijaké presladené kvietky, motýliky či niečo podobne uletené – len jednoduchý pohár a v ňom ostrá chuť.

Po pätnástich minútach som sa neochotne musela vzdialiť. S nimi sa mi rozprávalo oveľa ľahšie ako so ženskými. Dokonca aj starí páni mali vcelku zábavne názory.

„No fajn, tak ja sa s vami lúčim,“ poznamenala som a postavila sa. Uprelo sa na mňa niekoľko zvedavých párov očí.

„Kam ideš?“ chcel vedieť Sirius, o ktorého som sa doteraz opierala.

„Späť skôr, ako sa po mne Scary začne zháňať,“ priznala som s kyslím ksichtíkom.

„Škoda,“ poznamenal Tichošľap a ja som s ním v duchu plne súhlasila.

„Tali,“ zastavil ma James, keď som už bola na odchode. Otočila som sa k nemu. „Ktorý si mám zobrať?“ chcel vedieť a ja som sa zamyslela.

„Hmm, myslím, že ten prvý ti išiel najviac,“ vyniesla som rozsudok a vychrtnutý predavač sa na mňa strašidelne usmial.

„Slečna, má dobrý vkus,“ poznamenal.

A ja som ho obdarila vrelým úsmevom a prehodila: „Nechávam ich vo vašich skúsených rukách odborníka.“ A s opätovným rýchlym pozdravom sa dala porúčať.

Na ulici ma zaplavila zima skorej jesene. Striasla som sa a na perách sa mi stále pohrával povznesený úsmev.

Svadba... želám im to. Je krásne vidieť ich oboch takýchto šťastných... v týchto dobách temna. Bože, tak veľmi si prajem, aby im to vyšlo!

Šťastne som sa usmiala a spomedzi pier mi unikol tichý, plačlivý a zároveň radostný povzdych. Nechala som vietor nech mi oveje cestičky od sĺz a potom... takmer skočila na slovíčko s infarktom!

Kruci! Kde sa tu vzal on!

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 5. - Biela a čierna: