OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 23. - Je mi to tak ľúto!

22.09.2015 (13:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 8× • zobrazeno 1240×

Som zavalená. Na jednej strane toho mám príšerne veľa a na druhej sa nudím. Je to vôbec možné?

Kapitola má venovanie pre  mimu33, Ivet, izzie22, Mišičku, Diablo, alanisealicecullen, Ealex, Trishu, Claw, Valhalinku a Habinu.

Kapitola 23

Telo sa trelo o telo. Kožu nám zarosil pot. Vzduchom sa vznášala vôňa sexu... v ústach som cítila jeho chuť... v nose jeho vôňu...

V tej chvíli to bolo to jediné, to najsprávnejšie a to najlepšie, čo som mohla urobiť. Skríkla som. Volala jeho meno. Opakovala ho stále dookola, až sa pomaly vytratilo aj s mojím hlasom.

Keď extáza odznela a ja som začala opäť vnímať, nič som nepovedala. Moja spokojnosť a vyrovnanosť pretrvávala aj vo chvíli, keď nás oboch prikryl a pod prikrývkou si ma k sebe pritiahol. Jeho ruky sa okolo mňa obtočili. Hlavu som mu položila na rameno. Po chvíli od vyčerpania zaspal. Ja som to šťastie nemala. Hladila som ho po chrbte ruky a kreslila na ňu malé kolieska...

Spokojnosť sa zo mňa pomaly vytrácala...

Vracali sa zlé myšlienky, ktorým som aspoň na pár chvíľ unikla...

A najhoršou z nich bola posledná. Tá, s ktorou som zaspávala... A tou prekliatou myšlienkou bolo, že on bol predsa len lepší... Nenávidela som sa za to! Bože, a ako moc... no aj tak... keď som si predstavila jeho ostré rysy korunované platinou a ľadovou zeleňou... NIE! Nie... Nie... to nie je správne.

Ale aj tak... on bol lepší...

Príjemné, ranné lúče zaútočili na ospalé viečka. Bolelo ma celé telo. Nechcelo sa mi premýšľať. Podvedome som tušila, že každá jedna myšlienka by ma stála aj posledné zvyšky síl, ktoré som si spánkom ako-tak nahromadila. Ale... moc to nešlo. Prúdu dotieravých vtierok  človek neunikne len tým, že si sám povie, že na ne nebude myslieť.

Zaplavilo ma to... všetko.

Nastal čas vyrovnať sa s tým. Nebude to ľahké, ale kruci, som auror... teda... bola som...

Nie, musím sa opäť postaviť na nohy... už len kvôli sebe. Ako totálna troska jednoducho nemôžem bojovať! Teda môžem, ale iba ak by som hneď pri prvej príležitosti nechcela natiahnuť bačkory! Prekryla som si rukou oči a snažila sa dýchať pomaly a plynule.

Prečo ma to vlastne tak vzalo?

Milu som mala rada... aj keď som jej povedala len zlomok z toho, čo som mala, stále to bola milá osoba a zároveň jediná persona, ktorá pri mne stála – tam. Bola mi oporou na nepriateľskom území. Jediným normálnym a pevným bodom. Aj keď to bola drbna, vždy ma podržala, keď mi išla hlava buchnúť z jeho prítomnosti! Mala som ju rada... možno to nebola moja najlepšia priateľka, ale bol to dobrý človek!

Nezaslúžila si takto skončiť. Nezaslúžila si, aby sa z nej stala zvrátená bábka pre iných... a nezaslúžila si, aby jej syn vyrastal bez nej. Mala stáť pri ňom, sledovať ako rastie, ako dospieva, ale on ju o to pripravil a za to ho zabijem. Ešte síce neviem ako, ale zabijem! Dokážem to! Zničím ho!

Prúd mojich myšlienok prerušil zvuk otvárajúcich sa dverí. Odtiahla som ruku a pozrela sa na jeho pôvodcu. Do môjho zorného poľa sa dostala prvotriedna hruď v kombinácii s krásnou tvárou. Tichošľap mal na sebe len sivé tepláky, ktorých pás siahal tesne nad partie intímneho charakteru. Už len ten pohľad ma rajcoval! Bože, ako som si to nemohla všimnúť skôr?! V rukách niesol veľký podnos s raňajkami. Moje obočie pobavene vyletelo do nebies.

„Raňajky do postele?“ zatiahla som a nenápadný úsmev mi skrivil pery.

Opätoval mi ho. „Už to tak bude,“ pritakal.

Posadila som sa a až teraz si uvedomila, že som ešte stále nahá. Inštinktívne som si prikrývkou zakryla prsia. Jasné, že mu to neušlo... nastalo medzi nami chvíľkové, nepríjemné ticho, ktoré prerušil až on.

„Ak chceš... môžem odísť,“ navrhol a v hlase sa mu miešala neistota, smútok a aj nádych zmierenia.

Chvíľu som naň len hľadela a potom záporne pokrútila hlavou. Postavila som sa a stále zatočená do prikrývky prešla k nemu. Položil podnos bokom a vystrel sa. Zastavila som len pár centimetrov od neho. Hľadela som mu do tváre. Mal v nej vpísané všetko. Strach, nepokoj, pochybnosti, obavy...

Pustila som prikrývku, a tá sa v elegantných vlnách zniesla k zemi. Stočila sa mi okolo nôh. Ruky som mu položila na tvár... mal na ňom jednodňové strnisko a fakt mu pasovalo! Pozerala som sa mu priamo do očí. Neuhla som pohľadom a ani on.

Pritiahla som si ho bližšie, jemne mu pery obtrela o pery a vyhlásila: „Neľutujem toho a nikdy nebudem!“ prízvukovala som mu a myslela to stopercentne vážne. „Bola to tá najkrajšia noc, akú som kedy zažila...“ Tu som tak troška klamala, ale fakt len trošku. „... a nemenila by som ju za nič na svete, jasné?!“

Chvíľu si ma prezeral. Hľadal v mojej tvári... čo? Pravdu? Klamstvo? Ale očividne bol s výsledkom spokojný, lebo si ma nakoniec pritiahol k sebe a pobozkal oveľa vášnivejšie ako ja jeho.

„Milujem ťa, Foxi,“ zahlásil a ja som vedela, že ak by som mu teraz nepovedala to isté, ranila by som ho.

Koniec koncov, asi som ho fakt milovala! Zomrela by som zaňho a čo už je potom láska ak nie toto? Ochota obetovať sa za iných? Ísť pre nich až do samotného pekla? Ak nie toto, tak potom neviem a lásku nenávidím – lebo je len nezmyselným omámením zmyslov!

„Aj ja teba, Sirius...“ šepla som a bozk mu opätovala.

Na raňajky sme zabudli... aspoň na najbližšiu hodinu sme sa nimi vážne nezaoberali, ale potom? Potom sme obaja boli takí hladní... potrebovali sme doplniť zásoby energie. Len spánok nestačil. Opierala som sa oňho a v ruke  držala malý, ale zato výborný, ovocný koláčik. Bol vynikajúci... presne ako všetko ostatné, čo vzišlo spod rúk našej malej Lylo.

Hlava sa mi ešte stále tak trochu točila a telo ma bolelo ešte viac.

„Hm...“ zatiahol a ja som sa k nemu obrátila.

„Čo, hm?“ chcela som vedieť a do úst vložila aj posledný kúsok.

Sirius odložil tácku bokom a potom ma zvalil do smotanových perín. Pobozkal ma na brucho a potom mi po boku prešiel dlhými prstami. Nejako podvedome som vytušila jeho úmysly, ale skôr, ako som im mohla zabrániť, sa tie isté prsty rozbehli po mojom tele v šteklivej symfónii.

„U veľkého Merlina!“ zajačala som a snažila sa jeho rúk zbaviť... nešlo to... boli všade! „Dosť! Dosť!“

Na moje veľké prekvapenie prestal a ja som prudko lapala po dychu.

„To bolo začo?“ nechápala som udýchane.

Neodpovedal, ale namiesto toho mi na pery vtisol krátky bozk. „Za to, že ťa milujem,“ odvetil. „A za to, že milujem tvoj smiech...“

„Vážne?“ zavrnela som hravo a vymenila naše polohy.

Teraz som bola ja tá hore a tá, ktorá mala najlepší prístup... len škoda, že ten klaun nebol šteklivý. Len sa tam rozvaľoval a mňa nechal, nech si s ním robím, čo chcem. Nakoniec som sa nato vykašľala a ľahla si vedľa neho.

Po mysli sa mi rozbehli dotieravé otázky a tou najdotieravejšou bolo: „Povieme im to?“

Ťažko si povzdychol. Aj on sa bál, ako na to naši priatelia zareagujú.

„Nemáme na výber. Do minúty by nás prekuli.“

„To je fakt... Ale aj tak, neľutujem!“ zopakovala som. Vedela som, že oni to pochopia, že nás podporia... „Odteraz to bude iné,“ poznamenala som.

„Možno,“ pritakal.

„Ale nakoniec to bude v poriadku!“ vyhlásila som odhodlane.

„Bude... Všetko dobre dopadne!“

„Tak ako vždy,“ súhlasila som.

„Presne.“

A presne tak aj bolo.

Čas... napredoval príliš rýchlo. Tak rýchlo, že po pár dňoch, čo som Naya oplakala, som aj pomaly začínala zabúdať. Presne tak. V ten deň, keď som sa konečne dostala z postele, na mňa v jeho klietke čakala krutá rana pod pás... akoby som ich už nemala dosť. Môj pekný, zelený agapornis našiel svoj večný pokoj pod veľkou vŕbou v záhrade.

V stredu, som bola oficiálne vyhlásená za blázna. Držať v ruke ten papier bolo zvláštne. Papierovo ma zbavili svojprávnosti a všetky úradné somariny mal odteraz v mojom mene vykonávať Remus. Bolo to... nepríjemné, smutné, nepochopiteľné?  Ani jedno z toho? Alebo všetko zároveň a ešte viac? Rozhodla som sa to neriešiť. Aj tak by som s tým nič nespravila... iba ak sa fakt scvokla.

O tom incestnom bastardovi som sa nedozvedela nič... ale zato prístup k informačnej sieti Fénixovho rádu ma zásoboval stále novými a novými informáciami o Elayne Gillecrosd. Dala sa ťažko chytiť a bola vychytralá, ale ja som bola trpezlivá. Čakala som roky... počkať ešte pár mesiacov, dokým spraví chybu, mi problém nerobilo... a ona ju urobí! Dostanem ju. Jej život sa chýli k nepeknému koncu.

Prvé dva týždne som strávila zavretá doma. Kontroly boli u nás na dennom poriadku, ale potom si obyvatelia domu rázne dupli (a rázne si dupla aj moja mama a veliteľ) a kontroly prestali. Konečne som mala pokoj.  Na konci druhého týždňa sa vrátili Lily a James. Boli nadšení, opálení a zamilovaní hádam ešte viac, ako keď odchádzali. Pohľad na nich bol... neskutočný. Akoby prišli z úplne iného sveta!

A tiež aj prišli. V tom ich nebolo ani zmienky o tom, čo sa tu dialo. Nevedeli o mojom prepustení a vyhlásení za blázna... nevedeli o ničom a mne prišlo strašne nefér vytrhnúť ich z tej krásnej ilúzie bezpečia. A nakoniec som to ani ja nebola.

V tej chvíli, keď sa rozhovor zvrtol na tému „A čo? Ako ste to tu bez nás vydržali?“ som sa zbabelo odpratala do kuchyne. Cestou ma sprevádzalo zopár prekvapených pohľadov. Nedokázala som sa im pozerať do tváre a povedať im, že tu sa všetko ešte viac zhoršilo...

Oprela som sa o kuchynskú dosku. Do prstov mi udieral jej chlad. Predklonila som sa a vlasy mi padli dopredu. Zas boli o čosi dlhšie, ale mne sa ich strihať nechcelo. Ale na druhej strane, krátke vlasy sú pre môj spôsob života lepšie... ale nie, teraz na to kašlem. Prinajhoršom začnem nosiť gumičku.

Hodilo by sa pivo... prebehlo mi hlavou a moja myšlienka sa o minútu neskôr stala realitou. Chvíľu mi trvalo, dokým som ho našla a potom ešte nájsť otvarák... ale nakoniec som sa opäť opierala o dosku, tentokrát na nej na polovicu sedela, a v ruke držala ten slastný mok.

Už nepijem tak moc ako kedysi. Popravde, ani sama nechápem, ako som pred rokmi dokázala toľko nasávať. Teraz sa moje opilectvo vzťahuje len na príležitosti... a aj to len vážne občasné. Alkohol zabíja mozgové bunky, ale hlavne ma pripravuje o striezlivosť, reflexy a pozornosť... a ja musím byť v stopercentnom stave! Dokonca ani na Jamesovej svadbe som sa nejako extra neopila... a istotne sa neopijem ani teraz, len jednoducho potrebujem trocha otupiť vlastné ja.

Chcela som obrátiť obsah fľaše do seba, no stihla som si dať len jediný hlt, keď v tom do kuchyne vošla Lily. Jej oči jasne hovorili, že vie viac, akoby mi bolo milé. Položila som fľašu vedľa seba a postavila sa prichádzajúcemu rozhovoru čelom. Chvíľu na mňa hľadela a potom? Potom sa jej oči zaliali slzami... ou, nie, len toto nie!

Pohla sa vpred a vrhla sa mi kolom krku. Jej slzy mi stekali na plecia... Toto som nechcela! Zničila som im ich príchod... mali právo na otupujúcu blaženosť a ja som im to skazila. Hladila som ju po chrbte... zvláštne, ale pripadalo mi, že to ona potrebuje utešiť oveľa viac ako ja.

„Tali! Tali, je mi to tak ľúto!“ fňukala a ja som ju pohladila po vlasoch a potom sa odtiahla.

„No tak, Čili, nie je to až tak hrozné. Som prakticky oveľa slobodnejšia ako predtým,“ usmiala som sa, ale bol to taký falošný úsmev, že ani slepý by mu neuveril! „Môžem spraviť čokoľvek a nepotrestajú ma a navyše, nič sa nemení. Stále pôjdem po Smrťožrútoch... len teraz oveľa efektívnejšie!“

„Ale aj tak... je to tak nespravodlivé!“ Ešte chvíľu rozoberala nespravodlivosť sveta a potom sme sa vrátili do Červeného salóna... teda my a menšia zásoba pív a jahodového džúsu - pre Lily. Hneď ráno nastupuje do služby.

Lily si sadla Jamesovi na kolená a ja som si so Siriusom vymenila krátky, ale veľavravný pohľad.

Myslím, že nastal čas... hovoril ten môj a on prikývol. Remus už aj tak niečo tušil, ale rešpektoval, že to chceme oznámiť hromadne.

Sirius sa postavil a prešiel ku mne. Podala som mu pivo a on ho prijal, no vzápätí položil na stôl aj s tým mojim. Celý tento jeho výstup sledovalo niekoľko párov očí... Môj plán bol taký, že nato pôjdeme spozvolna. Najskôr sa nenápadne spýtame na ich názor, potom prejdeme do výstavby podpier pre naše vyhlásenie a nakoniec do ofenzívy... ale on?

Ten krásny pajác to zobral po hlave... a že to bolo, akoby skákal šípku do bazéna bez vody. Pobozkal ma. V jednej chvíli bol tam a vzápätí sa jeho ruka obtočila okolo môjho pása a pritiahla si ma k sebe. Jeho prery boli ako vždy príjemne teplé a mäkké. Vyvalila som oči, ale nakoniec sa bozku poddala.

Salónom sa rozľahlo ťahavé písknutie, ktoré nepatrilo ani jednému z chalanov, ale Lily. Poslednýkrát som spojila naše pery a potom sa odtiahla. Remus sa tváril mierne povznesene, ale James? Tomu, akoby práve uleteli všetky včely. O Ou...

Sirius si odkašlal a nedbalo vyhlásil: „A ešte jedna novinka... Ja a Foxi... sme spolu.“

„Ja som to vedel,“ zatiahol Remus prorocky a ja som sa naňho široko usmiala. Úsmev mi opätoval. Lily nadšene vyskočila a objala ma... tentokrát bez sĺz.

„To vážne?“ overovala si. „Vy ste teraz spolu?“

Prikývla som. „Sme.“

Ako posledný na radu prišiel James. Postavil sa a ignoroval Lilyne tiché výzvy. Vlastne to boli len tiché, ale varovné zatiahnutia jeho mena.

„James?“ spýtala som sa aj ja, ale aj mňa ignoroval a prešiel k Siriusovi.

Postavil sa pred neho. Videla som, ako zatína sánku. Sirius mu pohľad opätoval. Jamesova ruka vyletela do vlasov... presne tak, ako vždy, keď ním lomcovali návaly pocitov a krátkym trhnutým hlavy Tichošľapovi naznačil, že má ísť von. Ten nestrečkoval a vyšiel nasledovaný jeho najlepším priateľom.

No tak toto fakt nie je dobré!

Vystrčila som hlavu do chodby, ale to mi už zmizli za vchodovými dverami. Chcela som ísť za nimi, ale niekto mi zovrel zápästie a stiahol späť do izby. Remus.

„Nechaj ich, Tali. Toto si musia vyriešiť medzi sebou,“ prízvukoval mi. Nervózne som pohľadom tikala medzi dverami a ním, ale nakoniec sa rozhodla poslúchnuť. Posadila som sa do kresla a nervózne čakala. K perám som opäť priložila sklenené hrdlo fľaše a zhlboka si odpila. Musela som sa nejako rozptýliť, a preto som začala rozhovor.

„Tak, Lily, odkedy ste s Jamesom v ráde?“

Nepokojne sa ošila a nakoniec zatiahla: „Prepáč, Tali. Chceli sme ti to povedať, ale...“

„... nemohli ste,“ dopovedala som namiesto nej. Prikývla a ja som ju ubezpečila, že je to v pohode... teraz. Ale to je vedľajšie. „Tak, ako dlho?“

„Už to bude pár mesiacov,“ priznala.

„A nejaké zaujímavé príbehy?“ vyzvedala som a ona sa zamyslela.

„Nie je ich moc. Ja služby moc často nemávam, ale zopár by sa našlo. Raz sme...“

No, na môj vkus tých príbehov bolo viac ako dosť. Boje so Smrťožrútmi, úniky, útoky, plány, ofenzívy... Väčšinou robila zálohu, ale zopárkrát sa aj priamo zapojila do boja, no mňa najviac prekvapilo, že už trikrát s Jamesom unikli samotnému Voldemortovi. To je v preklade obdobné, ako ujsť hrobárovi z lopaty... alebo povestnej Babe Jage!

„Tri – trikrát?!“ overovala som si a ona prikývla.

„Tri,“ pritakala.

„A...“

„Prvýkrát na severe Škótska, druhý tu v Londýne a tretí asi dva týždne pred svadbou. Bolo to niekde na západe Walesu.“

„Bože...“ chcela som povedať ešte čosi, ale nedostala som príležitosť. James a za ním Sirius sa vrátili späť. Pozorne som si oboch prezrela a našťastie som nenašla nijaké povrchové a ani možné pod povrchové zranenia.

„Tak?“ zatiahla som a Sirius sa na mňa široko usmial.

„Tak...“ odpovedal namiesto neho James, „... sme spolu hodili krátky pokec o tebe a tuto Tichošľapovi... a dospeli k záveru, že vám nebudem stáť v ceste,“ priznal a ja som ho spokojne objala.

„Nič iné som ani nečakala...“ zahlásila som odhodlane.

Po tejto debate sa mi jednotlivé okamžiky zliali do jednej veľkej, všefarebnej machule. Prvý deň v novej centrále, nový ľudia, každodenné hádky s Fletcherom a Scary, nový systém, smeny, zásahy, niekoľko násobné trvalé eliminácie Smrťožrútov, boje, niekedy férové, inokedy ani tak moc nie...

V službách Fénixovho rádu som zabila viac Smrťožrútov ako auror... Po peknej tridsiatke som to prestala rátať, a to aj hlavne preto, že ten zásah sa zvrhol na totálnu rezačku a ja som fakt nemala čas rátať, ktoré z tiel sú moja práca.

Stavím sa, že riaditeľovi sa ani najmenej nepáčilo, kam jeho rytiersky rád smeruje, ale taká bola realita. Nemienila som pred ňou zatvárať oči. Stali sa z nás vrahovia! A hlavne zo mňa.

Zabíjala som ich ako na bežiacom páse. Moje svedomie si po čase zvyklo aj na to.  Boli nepriatelia. Bolo to buď oni, alebo ja. Nemala som na výber... ale aj tak, nech som si to ospravedlňovala akokoľvek logicky, vždy som mala výčitky... no ale ani tie mi  nezabránili vo výkone práce.

Často som pochybovala, či konám správne. Či nejestvuje iná cesta a nakoniec som si sama uvedomila, že áno. Jestvuje. Nemusela som ich vraždiť! Nemusela, mohla som nájsť iný chodník... ale to by bolo neefektívne. Zabiť ich a raz a navždy odpočítať z rovnice, bolo to najlogickejšie a najefektívnejšie riešenie. Moje svedomie na tom nič nemenilo...

A nestal sa práve tým zo mňa o to horší človek? Vedela som, že jestvuje iná cesta (vždy jestvuje iná cesta), len je oveľa zložitejšia, ale ja som si vybrala tú ľahšiu? Myslím, že áno... a zároveň nie. Ak by som ich neodpravila, riskovala by som životy iných – možno v tej chvíli životy mojich priateľov a kolegov – spolubojovníkov alebo neskoršie životy civilistov... ale zároveň som tak odpísala a násilne ukončila jednu životnú cestu... no aj tak, mali na výber. Vždy som im dala na výber.

Mohli sa vzdať a ja som ich nechala. Nezabila som ich, len uväznila. Ale nie je smrť milosrdnejšia ako Azkaban? Navyše, to oni si zvolili stranu! Ja som za nich tú voľbu neurobila. Ja som ale stála na opačnej a dokonca aj naše zákony trvali na tom, že Smrťožrúti sú lepší mŕtvi ako živí. Ten, kto bol raz obvinený zo Smrťožrútstva nemal nárok ani na poriadny súdny proces. Dostal jednosmerný lístok do Azkabanu.

Zabíjala som a nič na svete to nezmení. Moje svedomie na tom nič nezmení. Výčitky nič nezmôžu. Ale na druhej strane som si veľmi dobre uvedomovala, že som bola v práve.  Oni zabíjali nevinných! Chceli zabiť mojich priateľov! Nemohla som im dovoliť, aby zabili niekoho, kto s touto prekliatou vojnou nemá nič spoločné! Nemohla som dovoliť, aby zabili muklov! Nešlo to.

S tým by sa moje svedomie vyrovnávalo oveľa horšie. S pocitom a vedomím, že som tomu mohla zabrániť a moja slabosť mi to nedovolila. V každej vražde som videla zachránené životy... musela som, lebo inak by ma to položilo. Bolo to nevyhnutné a ja som sa odmietala stať otrokom vlastnej slabosti... aj keď práve tá bola mojou najväčšou silou, lebo len vďaka nej som vedela, že som ešte stále človek.

Zabiť je ľahké... niesť následky neporovnateľne ťažšie. Ale stále to boli moji nepriateľa a ešte stále sme boli vo vojne.

A, kurva, ako príšerne som ju ja len nenávidela!

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 23. - Je mi to tak ľúto!: