OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 20. - Pravda v znamení Veritasera

08.09.2015 (12:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 6× • zobrazeno 830×

Kapitola 20

„Veliteľ!“ zvolala som a prudko rozrazila dvere pracovne.

Pravdepodobne som prerušila nejakú extrémne dôležitú debatu medzi ním a velením, ale kašlala som na to. Okrem neho tam bola jeho zástupkyňa, mama a aj Moody. Zvyšných desiatich som poznala len z videnia.

„Thalia,“ zavrčala mama, ale ja som ju ignorovala.

Pohľadom som vyhľadala veliteľove oči a povedala iba: „Malfoy.“

Porada očividne nebola až taká dôležitá, lebo ju okamžite rozpustil a v miestnosti ostala len mama, Moody, Neev Kendall - zástupkyňa a neznámy chlap, ktorého som nepoznala ani len z videnia. Neriešim. Teraz nie.

Zástupkyňa bola vysoká muletka so zmesou európskych a afrických čŕt. V očiach sa jej usadilo všetko možné od súcitu po smrtonosnú žiaru. Nenávidela som súcit.

„Shepardová?“ pokynul mi veliteľ a ja som mu v rýchlosti zrekapitulovala posledné udalosti.

Po rekapitulácii nasledovalo zopár dobre mierených otázok a následne som už kráčala za vrchnosťou do riadiaceho centra. Zástupkyňa sa od nás oddelila. Ak by sa veliteľovi niečo stalo, zástupkyňa by ho na poste nahradila. Bezpečnostné opatrenie... teda nie, že by sme očakávali boj.

„Black!“ štekol Moody, a to isté spravil aj neznámy chlap.

Vyzeral, že je z rovnakého ročníku ako mama. Mal krátke prešedivené vlasy, briadku a ostrý, modrý pohľad. Cez polku tváre sa mu tiahla škaredá jazva, ktorá ho v minulosti pripravila o oko, a to bolo teraz prekryté čiernou páskou.

„MacColl, Murphy, O'Nillová!“ zahrmel a moji bývalí spolužiaci k nemu naklusali ako poslušné štence.

„Majster, čo sa deje?“ spýtal sa Lesley a hodil po mne zvedavým pohľadom, ktorým vzápätí počastoval veliteľa. Jeho nadriadený mu v rýchlosti zhrnul, čo je vo veci a Lesleyho tvár pobledla o pár stupňov.

„Inferiovia?!“ zakňučal, načo ho neznámy odmenil veľavravným pohlavnom.

„Máš strach?“ zahrmel a Lesley prudko pokrútil hlavou.

„Nie, majster!“ zasalutoval.

„Dobre. Tak, keď si konečne nájdeš gule, začni sa správať ako auror a nie ako babenka od McLovena!“

Nato už Lesley nič nepovedal a ja som si jeho veliteľa fakt zamilovala. Každý, kto toho slizkého hajzla vie podobne uzemniť, je môj priateľ!

„Foxi,“ zatiahol vedľa mňa Sirius zaujato, ale ja som ho odbila.

„Teraz nie... neskôr,“ zavrčala som, lebo práve v tej chvíli sme vyšli mimo premiestňovacie bariéry a po jednom sa odmiestňovali pred Malfoyovu korporáciu.

Bola to rušná ulica, ale my sme boli zahalení do mukloodpudzujúceho kúzla, takže si nik nepovolaní nevšimol, že sa tu z ničoho-nič objavila skupina ľudí.

Nakráčali sme si priamo do minimalisticko-snobskej haly a aj tou sme prešli bez povšimnutia. Vstúpili sme do výťahu a ja som sa v duchu pripravovala na všetky alternatívy. Na bodrel, ale aj na upravenú prijímaciu halu... na telá inferiov, aj keď to bolo viac ako nepravdepodobné.

Stavila by som všetky svoje prachy na to, že všetko tam bude vyzerať ako vždy. Chladne strojené a monumentálne... až na jednu maličkosť, Mila tam nebude. Zmizne... možno ju už niekde zahrabal? Možno sa jej telo teraz rozkladá v nejakom sude? Možno... Jestvuje toľko možností, čo s ňou mohol spraviť!

Opäť ma prepadli výčitky svedomia kvôli jej zmarenému životu! Kvôli jej rodičom a sestre! Kvôli jej synovi... maličkému Erichovi.

Bola som pripravená na všetko. Nič by ma nedokázalo zastaviť!

Teda, takmer nič.

Myslela som si, že som sa pripravila na všetky alternatívy. Že som sa konečne dostatočne obrnila, ale na to, čo ma čakalo za dverami, by ma nedokázal pripraviť ani všetok čas sveta!

Všetko vyzeralo presne tak ako predtým. Pult, sedačky, nepoškvrnené steny a podlahy... a Mila.

Trhla som sebou, akoby ma uštipol jedovatý had. Hľadela som na ňu ako na zjavenie. Nedokázala som tomu uveriť. Bolo to... príliš...

Zastavila som sa vo dverách a nedokázala sa pohnúť. Zamrzla som. Všetko vo mne sa premenilo na mrazivý ľad. Nie... nedokázala som tomu uveriť... a tak veľmi som chcela! Bože, ako príšerne moc som chcela veriť! Ako moc! Ako!

Stála tam a zoširoka sa na mňa usmievala. Bol to... jej úsmev! Priateľský, otvorený, horúci a zároveň nadšený, lebo každý návštevník predstavoval iný príbeh, iné pocity a námety na drby! Bol to jej úsmev! Oči jej spokojne žiarili presne tak ako vždy, keď som prešla cez dvere. Na jej krku nebolo ani stopy po zuboch. Bol neporušený. Jej make-up dokonalý. Očné tiene puntičkársky nanesené a nerozmazané od sĺz a desu.

Chcela som uveriť! Chcela... Bola som ochotná uznať, že som sa mýlila... že sa mi to len zdalo! Že... ja neviem čo... Ale nedokázala som to. Vedela som, že nie som blázon! Že neklamem! Že som to videla! Že sa to stalo!

Jej hlas bol pre mňa ako úder baranidlom priamo do brucha. Bolelo to. Tak moc... Pripomínalo mi to všetko, čo bolo a už nie je... Ja...

„Tali, ideš neskoro. Myslela som, že si v pracovni,“ zatiahla veselo a mne sa nedobrovoľne oči naplnili slzami. Ako? Ako je to možné?

„Mila?“ zajachtala som a bála sa, že ak žmurknem, vyparí sa.

„Áno?“ usmiala sa.

„Mila!“

„Áno,“ pritakala trocha zarazene a potom jej pohľad padol na osoby za mnou, akoby ich doteraz nevidela... Akoby práve vystúpili z výťahu, no nič si z toho nerobila. Neprišlo jej to divné.

Antimuklovské zaklínadlá si odviedli svoju prácu.

„To sú...“ začala, ale nevedela, ako pokračovať. „... tvoji priatelia?“

„Mila!“ zvolala som opäť a rozbehla sa k nej. V tej chvíli som tomu takmer uverila. Objala som ju. Tak silno... tak mocne...

„Tali, dusíš ma!“ zajachtala. „Čo sa deje? Desíš ma!“

„Mila! Mila! Mila!“

„No, áno... Tali, čo sa stalo?“

„Si tu!“ zopakovala som a slzy sa preliali cez okraj. „Žiješ!“ Osadenstvo za mnou prekvapene strnulo.

Ako prvá sa ozvala moja mama: „Thalia, kto je to?“ Bola to len polovičná otázka. Vedela, kto to je, len si to potrebovala overiť.

Nepustila som ju. Stále som sa jej dotýkala. Bála som sa, že by sa v opačnom prípade rozplynula ako dym!

„Mami, toto je Miladien... Go-si-ppe...“ Môj hlas sa ku koncu vytrácal. Naprázdno som prehltla a naklonila sa cez pult.

Vtedy som si to nevšimla... ale až teraz, keď som sa odkláňala... a aj tak mi chvíľu trvalo, než som si to uvedomila...

„Tali?“ zatiahla Mila, ale som nedokázala hovoriť.

Hľadela som jej na nohy. Pamätám si, že dnes ráno mala červené lodičky. Krikľavo-červené! Pamätám si to preto, lebo sa mi nimi aspoň pol hodinu chválila a ich vysokým opätkom mi takmer rozbila nos! Teraz na nohách mala čierne, vysoké sandále! S remienkami! Remienkami! Mila nenávidela remienky! Nenávidela! Raz si na nich zlomila nohu! Pamätám si, že pred týždňom sa jej zlomil opätok na nejakých lodičkách a sekretárka z druhého jej ponúkla sandále. Odmietla a radšej domov išla bosá! Ona by si sandále neobula!

Bože! To nie! Pozrela som sa jej do očí a zatiahla: „Mila, kde máš modré sandále? Vravela si, že...“

„Modré?“ zatiahla zarazene. „Ja som...“

Koniec. Toto nie je Mila! Mila by sa nikdy nepozastavila nad farbou! Vybuchla by, že som ju obvinila z toho, že nosí niečo také prízemné ako sandále do práce a dala by mi dlhú prednášku o tom, aké je spoločensky nekorektné obuť si niečo s holou pätou a špičkou!

Vedela som to, lebo tak už viackrát vybuchla! Pamätala som si to, lebo mi to vždy prišlo ako nepodarený vtip. Nikdy som nedokázala pochopiť, aký je rozdiel medzi štoklami takými a takými! Mňa to nikdy nezaujímalo, ale ona v tom žila! Milovala etiketu a módu!

Toto nebola Mila!

Moja ruka vyletela vpred a zovrela jej tenký krk. Dusila som ju. V jednom momente som tam bola len ja a ona a v druhom sa okolo mojej ruky obtočili dlhé prsty.

„Tali, pusť ju!“ prikázal mi Sirius hrozivo pokojným hlasom, ale ja som odmietla. Uprela som naňho zničené oči.

Plakala som, ale jeho som neobmäkčila, a preto som zajačal: „Ty to nechápeš! Toto nie je Mila! Toto nie je ona! To on! on! On ju...“

„Foxi, nechaj ju ísť!“ zopakoval pevne.

„Nie! Nezaslúži si toto!“

„Foxi...“

„Tichošľap! Ty to nechápeš! Mila by si nikdy neobula sandále!“ Tým som si moc nepomohla.

Ja sama by som sa považovala za blázna, preto sa nemôžem čudovať tomu, že sa na mňa ako na blázna práve pozerá. Nie, bolo mi to jedno. Ja som poznala pravdu! Vedela som to! Vedela som, že toto nie je Mila!

„Sirius! Prosím! Musíš mi veriť!“ naliehala som.

Zamračil sa, ale ruku mi nepustil. Mila zatiaľ piskľavo sípala po vzduchu a nechtami mi škriabala kožu. Nepustila som ju. Bolelo to, ale ani zďaleka nie tak ako vedomie, že toto nie je Mila! Ako vedomie, že sa so mnou hrá! Ten skurvený, bezcitný bastard! Nemá ani poňatia ako moc to bolí!

„Tali, pusť ju,“ vyhlásil nakoniec a keď som len tvrdohlavo pokrútila hlavou, jeho zovretie nabralo na intenzite.

Istotne budem mať modriny, ale to ma teraz fakt netrápilo! Po lícach sa mi spúšťali prúdy sĺz. Moje zovretie nabralo na intenzite. Siriusova ruka sa mi obtočila ako drieku. Vedela som, čo chce spraviť... ale to nebolo to, čo ma ju nakoniec prinútilo pustiť! Nie, to nie.

Dvere jeho pracovne sa rozleteli.

„Jeden by si pomyslel, že mi budete vďační! A nie, že mi tu budete vraždiť personál!“ zahrmel nenávidený hlas a jeho majiteľ vstúpil medzi nás.

Moje zovretie oslablo a Sirius ma od „tej veci“ odtrhol. „Tá vec“ dopadla na zem a hrala sa na nemohúce úbožiatko. No mne to bolo jedno! Teraz ma zaujímal iba on!

„Ty skurvený bastard!“ zajačala som. „Ako si mohol! Prečo jej nedáš pokoj! Zabil si ju! Zabil! Prečo...“

„Thalia!“ zahrmel opäť a uprel na mňa naštvaný pohľad. „Upokoj sa!“ No ja som sa upokojiť odmietala.

„Si zvrátený! Kurva, Malfoy! Prečo to robíš! Si ty vôbec človek!? Dokážeš...“ nedopovedala som, lebo ma prerušil.

Pohľad stočil k veliteľovi. „Práve som vám písal list,“ vyhlásil. „O tomto.“ Ukázal na mňa, akoby som bola nejaký poľutovania hodný exemplár šialenca.

Čo? Čo?! O čo mu ide!? O čo?!

„Čo od nej chceš!? Je mŕtva! Nechaj ju na pokoji! Mila je mŕtva! Zabil si ju!“

„Shepardová! Zbláznila si sa!?“ zajačala chrapľavo „tá vec“, čo sa hrala na Milu. „Krucinál, pozri sa na mňa! Ja žijem! Som tu! Pán Malfoy ma nezabil! O čom... Som tu!“

„Miladien, prosím. Nechajte to na mňa,“ zarazil ju Malfoy a mne z očí vytryskli ďalšie slzy. Dýchala som tak prudko. Prsia sa mi dvíhali, akoby som bežala šprint na plný výkon! Bolelo ma v boku... v hlave mi dunelo... prsty brneli... krk mi zvieralo... líca štípali...

„Neoslovuj to jej menom!“ jačala som. „Tá vec nie je Mila! Tá vec...“

„Thalia, tá vec je Mila! Žije! Dýcha! Rozpráva... prosím, aurori, skontrolujte si to.“

Veliteľ kývol na toho neznámeho chlapíka a ten k „tej veci“ pristúpil. Z vrecka vytiahol prútik a predviedol zopár zaklínadiel. Po celú tú dobu som sa chcela vytrhnúť zo Siriusovho zovretia a vrhnúť sa na to monštrum! Trhala som sebou, ale nič nepomáhalo.

„Žije,“ vyniesol nakoniec neznámy.

„Nežije!“ zajačala som. „To nie je možné! Videla som ju umrieť! Jej topánky! Ona nežije! Tá vec nie je Mila! Ona...“

„Thalia! Mlč!“ štekla matka a ja som na ňu pozrela ako na blázna!

Čo si to neuvedomuje? On klame! Klame! Tak prečo mi neverí?!

„Ale...“

„Mlč!“ štekla a slova sa chopil veliteľ.

„O čom ste mi chcel písať?“ spýtal sa a Malfoy si s odpoveďou dával na čas. Celú tú dobu ma pozorne sledoval. Ako... ja ani neviem ako. Nenávidela som ho! Bože, tak moc som ho v tej chvíli nenávidela! Ja...

„O Tali,“ povedal nakoniec. „O jej stavoch. O výbuchoch, na ktoré si potom nepamätá. Myslím, že... že sa nedokáže podvedome zmieriť so stratou... počas tých chvíľ, dookola opakuje, že „chlapca mohla zachrániť“, že „Roba, mohla varovať, aby tam nešiel“, že „otec nenašiel pokoj“. Jej psychika sa rúca. O tom som vám chcel písať. Preto som zrušil našu dohodu. Nie je schopná ubrániť ani samú seba. Nie tak ďalšiu osobu. Chcel som vás varovať.“

„Ja nie som šialenec!“ zajačala som, ale on ma ignoroval.

„Mali by ju vyšetriť u svätého Munga,“ dodal.

„Keď ho máš celého podplateného!“ zrevala som. „To sa rovno môžem nechať odstreliť!“

Malfoy sa na mňa pozrel ako na zjavenie. Pokrútil hlavou a potom sa odvrátil. „Presne o tomto vravím. Trpí schizofrenickými stavmi,“ uzavrel, ale ja som to nemienila nechať len tak.

No veliteľ ma predbehol. „Prečo ste nás o tom neinformovali skôr?“ spýtal sa.

„Chcel som si byť istý, že len zbytočne nevírim vodu,“ priznal.

„Seriem na tvoje bludy, Malfoy!“ zahrmel môj hlas a vzápätí som vyslovila niečo, čo som si myslela, že nikdy v živote nevyslovím: „Veritaserum! Použite na nás Veritaserum!“

Veliteľ medzi nami preskakoval pohľadom a nakoniec sa zastavil na Malfoyovi.

„Čo vy na to, pán Malfoy.“

Ten sa netváril moc nadšene, ale nakoniec prikývol. „Pokiaľ sa otázky budú týkať len Tali a dneška, tak prijímam... ale chcem to poistiť neporušiteľnou prísahou,“ vyjednával.

„Bojíš sa, že by si prezradil niečo, čo by ťa dostalo tam, kam patríš?!“ štekla som a on sa pochmúrne usmial.

„Ja patrím presne sem, Tali. A ak sa niečoho bojím, tak potom toho, že by som pod jeho vplyvom mohol prezradiť určité interné záležitosti firmy. Biznis je biznis,“ uzavrel.

„Dobre,“ súhlasil veliteľ a švihol prútikom.

Vo vzduchu sa objavili dve fľaštičky pravdovravnej tekutiny. Jedna sa zniesla predo mňa, kde ju chytil Sirius, ale ja som mu ju vytrhla a na jeden hlt obrátila do seba. Bolo mi jedno či Malfoy vypije tú svoju. Ja viem, že hovorím pravdu!

A presne tú som aj povedala. Od slova do slova som zopakovala svoju verziu, ktorá sa zhodovala s tým, čo som im predložila vo veliteľovej pracovni. Ignorovala som všetkých a všetko. Ignorovala som Milin nechápavý a zároveň vydesený výraz. Hrala sa na dokonalého nič netušiaceho mukla, ktorému sa pred očami odohrávalo niečo neskutočné.

Povedala som všetko. Zachádzala som do detailov. Povedala som im o jeho výklade a oni z neho boli nemylo prekvapení. Bolo to tak a k tým vedomostiam som sa nemala ako inak dostať! Neboli voľne dostupné vo wizengamotskej knižnici!

Hovoriť pravdu a len pravdu bol divný pocit. Všetky bunky mi zalial podivný, horúci pocit a nech som sa snažila povedať čokoľvek, vždy som povedala len pravdu... Nedalo sa odolať tej túžbe. Bolo to ako jednosmerná cesta. Mohli ste ísť iba dopredu. Iné možnosti neprichádzali v úvahu...

A potom prišiel na radu Malfoy. Uzavrela sa dohoda a on?

Ten skurvený, slizký had pod vplyvom Veritasera poprel všetko, čo som ja povedala.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 20. - Pravda v znamení Veritasera :