OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 16. - Ako mohli?

24.08.2015 (10:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 5× • zobrazeno 1430×

Kapitola má venovanie pre mimu33, Ivet, Trishu, izzie22, Valhalinku a Ealex.

P.S.: Je to oficiálne. Odchádza mi Windows.

Sisa118

Kapitola 16

Prechádzala som Átriom. Pár metrov do mňa sa vynímala fontána Kúzelných bratov.

Dobrá nálada zo svadby mi pretrvala celý víkend. Dokonca aj teraz som sa cítila mierne povznesene, aj keď som vedela, že predvolanie pred veliteľa neznamená nič dobré. Ako každý pracovný deň aj dnes som na sebe mala oblek, na opasku pripevnenú Barettu a Baillidh a cez chrbát sa mi tiahla pošva Ackairu.

Kráčala som vpred pevným krokom a ľudia mi uhýbali z cesty. Kašľať na to, že im naháňam strach. Som auror! Majú sa ma báť!

Kládla som nohu pred nohu. Postupovala vpred až som sa dostala pred dvere veliteľovej kancelárie. Slušácky som zaklopala a psychicky sa pripravila na to, čo ma čaká.

„Vstúpte,“ ozval sa hlboký hlas a ja som poslúchla. Pohltila ma známa pracovňa. Veliteľ sedel za mohutným stolom a v rukách držal list.

„Veliteľ,“ zasalutovala som a on mi hlavou kývol, aby som sa posadila.

Zložil list a potom na mňa uprel jeho temné oči. Pokrútil hlavou a list mi podal. Nechápavo som ho prijala a začítala sa do jeho obsahu. Keď som skončila, mala som chuť niečo roztrhať... alebo skôr niekoho!

„Kurva, čo!“ zavrčala som a potom sa opäť pozrela na veliteľa. „Prepúšťacia správa!?“

Prikývol. „Mladý Clewllori je vonku.“

„Ako? Prečo?“

„Malfoy investoval nemalé peniaze do ORKMT.“ (Oddelenie pre reguláciu a kontrolu magických tvorov)

„Čo? Kedy to stihol? A oni to prijali!?“

„Galleóny hýbu ľudskou morálkou, Shepardová. A to platí aj pre túto dobu. Voldemort, ne-Voldemort, peniaze sú peniaze.“

Kruci! Nenávidím túto filozofiu!

„Ale...“ nedokázala som si predstaviť, že ten hajzel opäť vyhral! To jednoducho nešlo! Nie, nie, nie!

„Nič s tým nespravíte. Jeho prepustenie bolo podpísané samotným ministrom.“

„A čo Crouch?“ zatiahla som zúfalo, ale veliteľ pokrútil hlavou.

„Nesúhlasil s prepustením, ale uvedomuje si, že to musí byť takto. Nie je to fér, Shepardová, ale len málo čo je.  Clewllori nikomu nestojí za diplomatické problémy. Je bezvýznamný a neškodný. A odteraz s ním už problémy nebudú. Na to jeho rodina dohliadne.“

„A ten druhý?“

„Prepustený,“ oznámil mi a ja som zlostne zaškrípala zubami.

„Ale... musí sa dať niečo robiť!“ Nedokázala som sa tak rýchlo zmieriť s prehrou.

„Nič. Všetky obvinenia boli vynulované. Je čistý.“

„Ale to...“ zarazila som sa.

Uvedomila som si, že tu fňukám ako malý fagan. Potriasla som hlavou. Veliteľ ma za celú tú dobu pozorne sledoval. Nedokázala som to prijať, ale musela som. Nemala som na výber. Prehrala som... opäť.

„Fajn...“ zavrčala som. „Ešte niečo?“

„Ako postupujete? Našli ste niečo?“ chcel vedieť.

Pokrútila som hlavou. Moja zlosť a frustrácia nabrali na intenzite. „Nič. Nič! Podľa... je čistý... ale ja prisahám, niečo naňho nájdem!“

„A ten útok?“

„Mlčí. Nič nepovie.“

„Sledujte ho,“ prikázal mi a ja som mala sto chutí zavrčať: Nechcete si to vymeniť? Ale udržala som sa.

„To robím,“ sykla som iba.

„Dobre, nie je neomylný. Raz sa pošmykne a vy ho dostanete...“ povzbudzoval ma. „Môžete ísť.“

Aj tak som mu nemala, čo viac povedať. Zúrila som a už len preto bude lepšie, ak odtiaľto vypadnem skôr, ako urobím niečo neprístojné ako napríklad, že ten zdrap papiera spálim a prekľajem samotného ministra mágie! Kruci!

Zúrila som tak moc, že som chcela zničiť celý Wizengamot! Zrovnať so zemou jeho pokrytecké, úplatkárske a skorumpované základy! Ale bohužiaľ, nemohla som. Brali by to ako teroristický útok, a to by som potom dostala jednosmerný lístok do Azkabanu.

Ako? Ako mohli? To jediné mi neustále rezonovalo v hlave. Ako?

Možno preto, že z Clewlloriho mali väčší úžitok, keď bol na slobode, ako pod zámkom. Možno preto, že tie prachy sa investujú do správnych vecí? A možno iba preto, že je to tak jednoduchšie. Ale pre koho? V hĺbke duše som pocítila hlbokú nenávisť voči Hanrichovi Wernerovi. Starý, vypatlaný, úplatkársky bastard!

Ani som si poriadne neuvedomila, kedy som sa odmiestnila z ministerstva pred monumentálne brány Seneis. Jediné, čo mi pri pohľade na tú okázalú krásu napadlo bolo, ako pomaly a bolestivo mučím Malfoya za to, že opäť vyhral a pokazil mi tak dobrú náladu zo svadby.

Prešla som záhradami ku vchodu. Všetky dvere v dome sa predo mnou samovoľne otvárali... akoby sa báli, že ich nápor môjho hnevu môže poškodiť. Bolo mi to jedno. Vlastne to akurát podtrhlo zlovestný podtón môjho príchodu. Cestou sa mi podarilo úspešne vyblokovať attack veľkého, bieleho monštra. Už chýbala len mačka... Moment. Tá už nepríde...

Bez ohlásenia som vtrhla do Malfoyovej pracovne. Bola som nesmierne vytočená. Mala som dojem, že počas cesty sem môj hnev ešte vzrástol! Sekundu mi trvalo, než som našla jeho ľadové oči. Sedel vo vysokom kresle za monumentálnym stolom. Jeho pohľad bol viac ako ignorantský... bol priam znudený! Akoby to, že som mu vpadla do pracovne, nebolo nič, čo by si zasluhovalo jeho vznešenú pozornosť.

„Malfoy!“ zrevala som a pohla sa vpred.

Moje ruky hlasno dopadli na vyleštenú dosku. V inej chvíli by som sa čudovala, ako je možné, že na tom vysoko lesklom povrchu nie sú žiadne šmuhy ani odtlačky, ale teraz mi to bolo kráľovsky jedno. Prepaľovala som ho žeravým pohľadom, ale ten sa od neho odrážal ako neškodný plamienok od arktického ľadovca!

„Ou, ou, ou, bože! To je tá suka!“ ozvalo sa vedľa mňa a ja som sa mierne zarazene pozrela tým smerom.

Na moje gigantické prekvapenie tam nesedel nik iný ako sám veľactený pán Angus Glendon Clewllori.

„Ty...“ zavrčala som, ale viac zo seba nedostala. Malfoy sa postavil.

„Áno, Tali. On. Je tu. Vravel som ti, že ja vždy dostanem, čo chcem.“

Znechutene som odfrkla. „A koľko ťa to stálo tentokrát?!“

„Dosť na to, aby som bol vážne, ale vážne naštvaný... a za tento nepriaznivý stav môžeš ty,“ zavrčal a ja som sa škodoradostne uškrnula.

„Ja? Kdeže, za to môže tvoj podarený bratranec, ktorý útočí na nič netušiace obete!“

„Nezdá sa mi, že by si utrpela vážnejšiu ujmu na zdraví.“

„Ujmu? Ja? Kdeže, Barbie... ale tvoja peňaženka očividne hej!“

Malfoy si ťažko povzdychol. „Keby si v sebe mala aspoň štipku sebazáchovy, moju peňaženku by si nepomínala,“ káral ma.

„Mala som za to, že môj nedostatok sebazáchovy ti je dobre známy,“ uškrnula som sa.

„Začínam s ním byť oboznámený viac ako by mi bolo milé,“ priznal.

„Tvoja vec. Inak povedz, koho si musel podplatiť tentokrát?“ štekla som a znechuteným pohľadom hodila po Clewllorim.

Chlapec sa napol, ale to si už moju pozornosť nárokovala jeho staršia verzia.

„Obchodné tajomstvo je obchodné tajomstvo,“ vyhlásil a ja som pochopila, že sa mi vysmieva!

„Jasné, bol na výplatnej listine aj Werner?“

„Čo zato?“ zavrnel a mne po zátylku prebehli zimomriavky. Ako rýchlo dokáže meniť nálady? A že ženské sú náladové!

„Za čo?!“

„Za odpoveď, drahá. Niečo za niečo.“

„Čo tak jednu do zubov?“

„Neprijímam...“

„Srať na to, Malfoy! Aj tak by mi to bolo k ničomu!“ Veľmi dobre som vedela, že podplatil ministra!

Čo by som z toho mala, keby sa priznal? Nahrávku som si zadovážiť nemohla a on by to aj tak poprel... aj keby mu dali Veritaserum. Ten hajzel sa ho naučil nejakým kolosálnym zázrakom obchádzať!

„Omyl, drahá. Každá informácia je k niečomu dobrá. To je základné pravidlo dobrého obchodníka,“ kázal mi.

„Daj sa vypchať!“

„Nejestvuje veľa vecí, ktoré by som pre teba nespravil... ale táto patrí medzi ne,“ vysmial ma.

„Vážne? Zatiaľ všetko, čo som po tebe kedy chcela, si nespravil,“ odbila som ho.

„Vážne? A čo také to bolo?“ zatiahol sarkasticky a sám si aj odpovedal. „Moja smrť? Utrpenie? Potupa? Nemôžeš pre zmenu chcieť niečo menej dehonestujúce?“ lamentoval.

„Nemôžeš niekedy držať hubu a krok?“

„Obávam sa, že to nie je možné. Je mojím zamestnaním byť vždy o krok popredu.“

Nato som už vážne nevedela, čo povedať a len som zúrivo vrčala. Aj tak táto konverzácia k ničomu neviedla. Bola som taká frustrovaná! Potrebovala som si na niekom vybiť zlosť a mladý mi prišiel ako vhodný cieľ. Bez varovania som mu jednu strelila. Zajačal a jeho ruka vyletela k červenému lícu.

„To bolo za čo?!“ fňukal.

„To bolo za ten útok!“ štekla som a vlepila mu ďalšiu, len z druhej strany. „A to máš zato, že som nasratá!“

Malfoyovi pobavene trhalo kútikom pier a ja som si uvedomila, že som makala zaňho. Podľa toho, ako sa tváril, by to urobil sám, keby to nebolo tak hlboko pod jeho úroveň! No čo, facky predsa nie sú nič tak elegantné ako crucius! Či?

„Angus, zmizni mi z očí. Potrebujem s tvojou budúcou sestrenicou prebrať určité záležitosti medzi štyrmi očami.“

Najskôr sme obaja – ja aj Clewllori – prekvapene zažmurkali a potom unisono zvolali: „Čo?“

Ani jednému z nás neušlo slovíčko sestrenica – a keďže tou som sa mohla stať len jedinou cestu, a to svadobnou, poriadne nám to zdvihlo tlak.

„Von!“ zahrmel Malfoy a jeho mladá napodobenina - len s hnedými očami - sa nechala náhlivo porúčať.

Stála som tam s prekríženými rukami a prepaľovala ho pohľadom. „A to malo byť zas čo!“ štekla som a on sa oprel o roh stola.

Opäť mal na sebe habit. Tentokrát čierny a taký dlhý, až sa mu na zemi krčil. Vlasy mu padali na plecia - pridlhé na môj vkus.

„To malo byť, drahá, jednoduché konštatovanie. Ja vždy dostanem, čo chcem.“

„Mňa nie!“

„Ale áno, Tali. Aj teba a ja viem, že ty ma chceš tiež.“

„Čo?!“ štekla som a napla sa po celom tele.

„Povedzme, že viem, že ku mne stále prechovávaš určité city.“

„Iba ak vražedné!“ zavrčala som, ale on si z toho nič nerobil.

„Bojíš sa ma. Nenávidíš ma za to, že som ťa, podľa teba, zradil. Že som dovolil Belle, aby ťa mučila... ale ver mi, Tali, bolo to to najlepšie, čo som v tej chvíli mohol spraviť. Ak by som ukázal slabosť. Ak by som jej v tom zabránil... niekto by si mohol myslieť, že ťa skutočne... že k tebe cítim niečo viac, akoby mal čistokrvný cítiť k nečistokrvnej,“ uzavrel, ale ja som ho vysmiala.

„Prosím, len mi tu nehraj shakespearovskú drámu!“

„Hm, no, dráme sa to vážne podobá,“ konštatoval.

„Jasné a ja som Júlia!“

„To radšej nie. Veľmi nerád by som skončil ako Rómeo.“

„To asi ťažko, Malfoy. Rómeo mal srdce, ty máš len kus ľadu!“

„A kto je teraz teatrálny?“

„Daj sa vypchať,“ zopakovala som, ale on si z toho vážne nič nerobil. Odlepil sa od stola a pohol sa vpred.

„Viem, že ku mne stále niečo cítiš a mám to z dôveryhodného zdroja, Tali. Nebráň sa tomu.“

„Hej? A kto je ten zdroj? Povedz, nech mu môžem rozbiť hubu!“

„Obchodné tajomstvo je obchodné tajomstvo,“ zacitoval sám seba a neprestával sa približovať. „V Deravom kotlíku som ti sľúbil, že naše najbližšie stretnutie sa ti nebude páčiť,“ zatiahol. „Ale aby si videla, že nemám srdce z kameňa...“

„Ľadu,“ opravila som ho, ale on pokračoval ďalej:

„... dám ti na výber. Pobozkaj ma a ja sa zrieknem nároku na tvoje nepohodlie,“ zapriadol. Bože, ako príšerne som nenávidela, keď takto rozprával! Akoby bol z iného storočia!

„Ani ma nehne, Malfoy! A pokiaľ viem, tak ešte stále si zadaný! Inak, ako sa má Charliene?“

Ticho zavrčal a na tvári sa mu opäť roztiahla mrazivá maska. „Ju do toho neťahaj. Keď ju prestanem potrebovať, zbavím sa jej.“

„Vážne a ako? Po akom čase nájdu jej ostatky?“

„Ja nevraždím naivné husi,“ zatiahol znechutene a prešiel za stôl, kde si opäť sadol.

„Vážne? Lebo ja som v tom, že medzi tvoje obľúbené voľno časovky patrí topenie šteniatok, kradnutie lízaniek malým deckám a vraždenie naivných husí.“

„Nie, ja len rád krotím divé líšky...“ povedal a mne naskočila husacia kože. Zabudla som, že o tom vie. „Vedia na ministerstve, že medzi aurormi majú neregistrovaného animága?“ vytiahol špinavú kartu. Podráždene som zaprskala a on sa vševedúco usmial. „Takže nie.“

„To nie je tvoja starosť!“

„Pre teraz?“

Nepáčilo sa mi, že koniec zatiahol do otázky.

„Ani potom!“ štekla som. Mala som nášho rozhovoru po krk.

Chcela som vypadnúť a on, akoby mi čítal myšlienky, uprel krátky pohľad na hodiny nad dverami a vyhlásil: „Je čas ísť. Firemné záležitosti sa nespravia samé!“

Chcela som mu odseknúť niečo nepekné, ale akosi mi došiel slovný arzenál. Vyšiel von na chodbu a ja som ho nedobrovoľne nasledovala. Prechádzali sme sídlom a moja zlosť mi  bublala pod kožou ako magma krátko pred výbuchom. Ak ma dnes ešte niekto naserie, nech si ma neželá!

U veľkého Merlina, ako sa to mohlo všetko takto zvrhnúť?! 

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Vendetta - Kapitola 16. - Ako mohli? :