OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard - kapitola 5 - Malfoy

15.02.2015 (18:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 7× • zobrazeno 1157×

Ďalšia časť je na svete. Som vážne rada, že sa vám poviedka páči a ďakujem za komenty. :D Ako som už v predchádzajúcej časti (v komentoch) uviedla, poviedka je úspešne dopísaná a má takmer štyridsať kapitol – niektoré možno ešte pospájam a iné podelím... no to sa uvidí. :D

Tak, boj je tu a na scénu prichádza jedna z popredných postáv celého príbehu. No áno, už ako malý je bezcharakterný, chladný a nevypočítateľný. :D

P.S.: Túto časť venujem holkám, ktoré si našli pár chvíľ a napísali mi svoj názor, a to: Zuzane, Trishe, Nathy, izzie22, FILADE a valhalinke. :D Fakt si toho cením, holky. :D

Sisa118

Kapitola 5

3. ročník - november

Vysvetlí mi nejaká inteligentná duša, prečo som si zrovna ja zvolila Život a zvyky muklov? Veď je to totálna kravina a hlavne nuda!

Aha, už viem! Moja matka si myslela, že by sa mi to mohlo hodiť do života. WTF? Načo mi, preboha, bude elektrika, keď viem používať prútik? Jediné šťastie, že aspoň SOZT (Starostlivosť o ázračné tvory) je v pohode - aj keď profák je fakt podivým.

Napríklad, na prvej hodine nám priviedol zástup malých jednorožcov. Všetci z nich boli namäkko, len ja nie. Veď uznajte, čo už je len pekné na zvierati, ktoré vás hocikedy môže nabrať na ten výrastok na hlave a urobiť miž-maž s vašimi vnútornosťami? Podľa mňa nič. Mne sa oveľa viac páčia ohnivé salamandry.

Sú krpaté a ak si dáte rukavice z dračej kože, tak aj neškodné... čo na tom, že sú tak trošku škaredé, veď krása nie je všetko! No, to by mal niekto povedať mojim milým (bývalým) spolubývajúcim a hlavne Scary, ktorá v posledných týždňoch objavila zázračný vynález zvaný make-up a šminky. Len škoda, že jej nikto nevysvetlil, že tá tonová vrstva z nej krásku nespraví!

A čo robím teraz? Znudene sedím na hodine dejín a čumím do blba. Vedľa mňa posedáva Sirius, ktorý sa rovnako ako ja nudí, ale zaháňa to ešte znudenejším mávaním prútika pod lavicou. Nohy mi ovieva jemný vetrík a mne to poriadne začína liezť na nervy.

„Sirius!“ zavrčala som ticho. „Krucinál, prestaň!“

Nechápavo zodvihol obočie a jeho pohľad sa stretol s mojím nasraným.

„S čím?“

„S tým vetrom.“

Svitlo mu. „Ehm, prepáč, keď ja sa tak strašne nudím,“ zatiahol zmučene.

„A čo ja s tým? Mám dosť problémov s vlastnou nudou! Toto nemôže byť aspoň raz záživnejšie?“ ponosovala som sa. Vtom sa v jeho očiach zablesol plamienok šibalstva.

„Môže,“ šepol a opäť mávol prútikom. Jeho veterné kúzlo preletelo miestnosťou. Bolo slabé a len málokto si ho všimol.  Namierilo si to Srabusovým smerom, ktorý práve kráčal odovzdať profesorovi nejaké papiere a čuduj sa svete, o pár sekúnd sa okno z ničoho nič roztvorilo, dnu sa nahrnul čerstvý vzduch. Ufňukancov habit sa rozvial ako netopierie krídla. Snape zvýskol. Snažil sa ho udržať dole, ale nemal šancu. Čierna látka na nadúvala do obrovských rozmerov a vytvárala tak komický dojem. Trieda sa, až na pár výnimiek, rozosmiala.

„Srabus!“ ozvalo sa za nami. „Máš ty vôbec nejaké svaly?!“ James sa natriasal smiechom a ja som ho v sebe už viac nedokázala dusiť. Vyprskla som a do oči sa mi nahrnuli slzy. Bolo to... a ten jeho výraz... k nezaplateniu.

„Potter!“ skríkla Lili. „Okamžite prestaň!“ No James len zodvihol ruky do paródie na obranné gesto.

„S čím?“ spýtal sa nevinne. „Ja nič nerobím.“ No nedokázal udržať vážnu tvár a opäť vyprskol smiechom.

„Profesor!“ obrátila sa na hlavu triedy, ale pán Duch len vyvalene hľadel na zmätok a chvíľu mu trvalo než sa prebral.

„Slečna McPollova, prosím, zavrite to okno, nech sa môžem vrátiť k prednáške,“ vyzval bacuľaté dievča s pubertálnou pleťou. Tá ho okamžite poslúchla a v momente, keď sa okno zavrelo, Sirius prestal s kúzlom.

„Tak čo, záživnejšie?“ nadhodil s iskričkami v očiach.

„Oveľa,“ odvetila som so šibalským úsmevom.

Hodina pokračovala ďalej a profesor Duch bol našťastie natoľko senilný, že sa ani neobťažoval hľadaním vinníka. Na opačnej strane učebne Evansová utešovala Srabusa a James za nami, z mne nepochopiteľných dôvodov, hlasno škrípal zubami. Remus bol preč. Áno, aj teraz ho nanešťastie pochytil jeho chlpatý problém a Peter? Ten sa vyvaľoval na sedadle vedľa Jamesa a zasnene hľadel na Bernadetu Teaderovú – Bystrohlavčanku zo zazobanej, čistokrvnej rodiny.

Mala dlhé blond vlasy a odporne sivé oči - no v konečnom výsledku bola pekná. Myslím, že ona sa pre nášho Petríka stala dôležitejšou ako jedlo. Chudák, bola ďaleko nad jeho možnosti.

Hodina skončila a ja som si s úľavou vydýchla.

Veselo som poskakovala chodbami, zababušená do zimného habitu a s krkom obmotaným hrubým, chrabromilským šálom. Chalanov som nechala ďaleko za sebou. Mali súkromný pohovor s McGonagallkou kvôli lietajúcemu spodnému prádlu, ktoré ako inak patrilo Srabusovi. Škoda, že som to nevidela! To by mi za to jedno po škole stálo! Ale smola je jednoducho smola.

V zime je hrad chladný aj napriek tomu, že všetky krby idú na maximum. Ale aj tak je tu nádherne!

Pristavila som sa pri jednom z okien a vyzrela von. Krajinu pokryla mäkká, biela prikrývka. Všetko žiarilo. Pod oknami práve prechádzal Hagrid a v pätách mu trielil jeho obrovský pes. Bol už starý – myslím ten pes – a plemeno? Typovala by som niečo medzi vlčiakom a ovčiarskym psom. Veľký, tak trochu strašidelný, ale v podstate neškodný – rovnako ako jeho majiteľ. Dokonca aj Zakázaný les pod bielou perinou vyzeral o čosi prívetivejšie. Odtrhla som od tej krásy pohľad a pobrala sa ďalej – smer knižnica.

Tá sa v poslednom čase stala mojou najväčšou priateľkou. Neverili by ste, na aké kúzelné knihy tam jeden nevzdelaný a nevychovaný študent s blízkym príbuzenským vzťahom k opici (podľa madam Pinceovej) môže naraziť! Bez mučenia priznávam, že som v poslednej dobe prepadla vášni učenia sa nových zaklínadiel. Darí sa mi vcelku obstojne, ale stále to nie je ono.

V momente, ako som preša cez dvere, akoby som vstúpila do úplne iného sveta. Vysoké okná, plno svetla a more políc, prehýbajúce sa pod váhou kníh, ktoré len čakali, kedy objavím ich tajomstvá! Veľkým plusom tu bola aj teplota. Vždy príjemná, lebo pani knihovníčka trvala na tom, že knihy potrebujú optimálne podmienky pre ich ďalšiu životaschopnosť (o ktorú ich väčšina študentov s radosťou pripravovala).

Madam Pinceová bola niečo ako obroda profesorky Sproutovej, len namiesto rastlín milovala knihy a ticho. To prvé chápem, to druhé? Ani najmenej. Načo je niekomu ticho, keď môže byť hluk? Ja a chalani by sme bez neho nevydržali dlhšie ako štyridsaťpäť minút a aj to niekedy nešlo.

„Dobrý,“ pozdravila som hlasnejšie ako som mala, začo ma obdarila pohoršeným pohľadom a stroho kývla hlavou.

Usmiala som sa a prešla k miestu, kde som naposledy prestala. Moja ruka sa natiahla po ďalšej obeti. Táto mala podmanivú, koženú väzbu. Bola hrubá a na prednej strane stál hrubý, no elegantný nápis: Čarovné kraje a miesta tohto sveta. 

Prešla som s ňou k najbližšej pohovke a pohodlne sa na nej rozvalila. Roztvorila som najnovší úlovok a prekvapene vyvalila oči. Nebola to len kniha! Na jej stránkach som objavila nové svety. Stačilo sa natiahnuť a mohli ste sa dotknúť skutočných vĺn či lístia. Vrátila som sa k prvej strane a začítala sa.

Vážení čitatelia,

neviete sa rozhodnúť, kam s rodinou na výlet alebo vás už unavilo sedieť doma, prípadne pobiehať okolo kotlíka? V tom prípade je pre vás táto kniha ako stvorená. Na nasledujúcich stránkach vám ponúkame prehľad tých najčarovnejších miest na tejto planéte. Stačí natiahnuť ruku a môžete sa dotknúť ich krás.

Hlásali – čo bola pravda – a ja som do jej overovania okamžite pustila. Objavovanie ma zaujalo natoľko, že som úplne prestala vnímať okolie. No veď uznajte! Aj vy by ste stratili pojem o čase, keby sa vám naskytla možnosť vnoriť ruku do Karibského mora!

V tom ma zo zamyslenia vytrhol neznámy hlások.

„... ale je taký pekný! Odvážny, silný a ničoho sa nebojí!“ šeptal jeden.

Zodvihla som hlavu a pohľad zamerala na miesto, odkiaľ sa ku mne hlasy šírili, no uvidela som len knižnicu. Mierne som sa nahla a do zorného poľa sa mi dostala časť dievčenského habitu.

„To je, ale je o rok starší!“ namietala druhá.

„Veď to nevadí! Nepočula si, že chalani dozrievajú o dva roky neskoršie ako my?“

„Ale aj tak, mne sa viac páči ten druhý.“

„Druhý?“ ozval sa zdesene hlas prvej holky. „Hádam nemyslíš toto tučného...?“

„Bože, jasné, že nie. Myslím toho stíhača s perfektným účesom. To on je skutočne pekný! A vedela si, že vždy chytí strelu?“

Tak po tomto sa už dačo začalo rodiť v mojej podozrievavej hlave, ale totálne mi to potvrdil až ďalší výrok.

„Ale Black je aj tak krajší!“

Ehm, fajn, v tej chvíli som sa takmer udusila smiechom! Fakt, takéto návaly som ešte nezažila, a to som pri mojom spôsobe života zažila už všeličo. Dievčatá sa vydesene vyklonili spoza knižnice a zhrozene vyvalili oči. Sčerveneli tak, že aj Evansovej vlasy by mohli závidieť.

Pomedzi návaly som si ich zbežne prezrela. Istotne neboli z môjho ročníka. Asi druháčky, čo by potvrdzoval aj fakt, že hovorili, že sú od chalanov o rok mladšie. Jedna bola blondína so zelenými očami, veľkými ako taniere a druhá bruneta s oblúčikovými. Boli malé, ale na ich vek to nebolo nič nezvyčajné.

Vymenili si medzi sebou zhrozené pohľady a potom ich upreli na mňa. Oči im zaliali slzy. Ou, tak toto je vážne. Okamžite som sa prestala smiať a zodvihla ruky do zmierlivého gesta.

„Nebojte,“ zatiahla som. „Ja im nič nepoviem,“ prisľúbila som, ale aj tak. Bože, chalani majú obdivovateľky!

„Vážne?“ zatiahla plačlivo jedna. Podľa odznaku bola z Biflomoru a druhá tiež.

„Prisahám. Nič im nepoviem...“ zopakovala som. „Ako sa voláte?“

„Jasné, my ti ho povieme a ty im ho vyklopíš!“ mudrovala druhá.

„Ak by som im to chcela povedať, stačilo by na vás ukázať prstom pri raňajkách,“ vyviedla som ju z omylu.

Opäť sa pozreli jedna na druhú a ako jedno telo zvolali: „Elsie McFallova,“ povedala blondínka, ktorej sa páčil James.

„A ja Ernestína Carola Poorideová.“

Prekvapene som nadvihla obočie, keď som začula to priezvisko. Poorideovci sú vcelku bohatá a vplyvná, čistokrvná rodina. Preto aj to divné meno. Chúďa dievča.

„Dobre Éčka, sľubujem vám, že nič nepoviem, ale...“

Stačilo povedať toto jediné slovíčko a ich hysterické ja bolo späť ako na koni.

„Ale?“ zapišťalo Éčko číslo dva – Ernestína.

„Ale, keďže nič nie je zadarmo, niečo za to budem chcieť,“ odpovedala som s jemným úsmevom.

„Ale, ale, ale...“ jachtalo Éčko číslo jedna.

„Ale?“ napomáhala som jej.

„Ale, to je zlé!“ zvolala a ja som sa automaticky obzrela či k nám nemieri madam „Ja chcem ticho!“. Nemierila.

„Tichšie!“ napomenula som ju. „Vy nechcete, aby som to povedala chalanom a ja zas chcem niečo na oplátku. Ale bez obáv. Teraz po vás nič nechcem, no jedného dňa? Kto vie.“

Opäť sa pozrela jedna na druhú. Zvažovali moju ponuku a nakoniec ako jednovaječné dvojičky zvolali:

„Berieme!“

„Fajn.“ A týmto jednoduchým slovíčkom som sa s nimi rozlúčila.

Opäť som si to rezala premrznutými, školskými chodbami až na prvé poschodie, z ktorého sa ozývali nepekné zvuky, ktoré logicky prilákali moju škodoradostnú dušu. A predstavte si, koho som tam nenašla! No predsa môjho starého, dobrého známeho, Zloducha!

„Ahoj...“ pozdravila som a sledovala, ako rozbíja zaváraninové poháre o vyleštenú podlahu... to bude mať Filch zas keci!

Obrátil sa ku mne, pričom bez najmenších výčitiek rozlieval uhorky aj s nálevom po celej chodbe.

„Ehm, zdravíčko. Aký sme mali deň?“ zatiahol naoko vážne.

„Hneď je lepší, keď ťa vidím,“ priznala som úprimne.

„Kde máš partu?“

„Ehm, niekde po škole?“

„Chceš sa k nim pridať?“ spýtal sa a šibalsky ukázal na poslušne sa vznášajúcu radu pohárov aj so zelenými obyvateľmi.

„Radšej by som sa tomu vyhla,“ usmiala som sa, ale pripojila sa k deštrukcii.

Zloduch bol dobrý sparing partner na vyrábanie problémov a Filchových záchvatov zlosti. Prvý pohár sa s rinkotom rozbil o kamennú dlážku a ten nasledovalo ešte zopár ďalších, než sme za sebou počuli prenikavé zamňaučanie. Bolo ešte ďaleko, ale aj tak sme si medzi sebou vymenili polo prekvapené a polo pobavené pohľady a rozbehli sa preč. Teda ja som sa rozbehla – on jednoducho odletel.

Keď som sa ocitla v dostatočnej vzdialenosti od nebezpečenstva, zaspievala som na Zloducha: „Dík za spestrenie poobedia.“ Počastovala som ho úsmevom na potvrdenie svojich slov a pobrala sa ďalej.

Nebála som sa, že by ma praskol tak, ako to mal vo zvyku. Mali sme medzi sebou tichú dohodu. Budeme navzájom mlčať v prospech nášho tichého odboja proti pravidlám - na našu česť, ako jedincov mimo zákony školského poriadku a známych problémistov!

Moje nohy ma niesli ďalej do útrob hradu. Kam presne, to som nevedela. Vlastne som sa len tak bezcieľne blúdila a nič nerobila... Teda, skoro nič, až som sa dostala za roh.

Mal pri sebe svoje gorily. Tupcov bez mozgu. Ako veľmi sa len podobal na svojho staršieho brata, Luciusa Malfoya!

Reginus Sargas Malfoy bol rovnako zdegenerovaný ako on! Pravý incestný bastard, ako všetci jemu podobní – zaťažený na čistú krv. V duchu som zvažovala, čo urobím aj keď som tých možností na výber moc nemala. Mohla som sa len v tichosti vzdialiť. Bola by som šialená, ak by som chcela ísť proti trom!

Navyše Malfoy je v OPČM (Obrana proti čiernej mágii) taký dobrý ako ja - čo ma neskutočne štve, ale je to tak. No nech som svoje plány spriadala akokoľvek starostlivo, nezarátala som do nich jednu premennú, a to sprostú náhodu! Ani som sa poriadne nenazdala a už ma niekto zozadu ťahal za lem habitu... ehm, podľa pachu som si spravila vcelku jasný obraz o tom, kto to je.

„Ale, pozrime sa, koho to tu máme!“ zasyčal Srabus a ja som v tom momente vedela, že mám extra problém. A prečo? Lebo mi čmajzol prútik zo zadného vrecka.

Pripomienka: Už nikdy ho tam nestrčím!

„Špehuješ?“ zavrčal a vytiahol ma spoza rohu.

Už bolo neskoro na útek a zároveň bol útek to posledné, k čomu by som sa uchýlila. Som predsa z Chrabromilu! My neutekáme – bojujeme do konca, aj keby nás to malo stáť život! Partia na chodbe sa k nám otočila a mne sa naskytol krásny výhľad.

Reginus stál v strede a upieral na mňa svoje znudené oči farby jarnej trávy. Aj keď bol z trojice najmenší, bol rozhodne najnebezpečnejší. Adrion Anescumb a Wacfeld Niewheall boli síce mohutní, ale v hlavách toho veľa nemali. Vlastne by sa dalo povedať, že v nich nemali nič. Obaja mali tmavé vlasy sčesané do ulízaných účesov, ktoré k nim sedeli asi tak, ako frak k prasaťu. Oči mali vodnato modrej farby a tváre mäsité... no nič z toho nevylučovalo, že by sa z nich jedného dňa mohli stať vcelku pekní dospelí.

Reginus nadvihol jedno dokonale tvarované obočie a v očiach sa mu mihol tieň záujmu.

„Shepardová...“ zatiahol iba a potom pokynul Srabusovi, aby ma privliekol bližšie. Bránila som sa.

Ehm, aj keď som hovorila, že Reginus bol od svojich goríl menší, ešte stále ma o hlavu prevyšoval! Ale ani to mi nezabránilo v tom, aby som ho prepaľovala vražedným pohľadom. Keby len ten pohľad vedel aj v skutočnosti zabíjať!

„... čo tu chceš?!“ pokračoval nenúteným tónom, ktorý svedčil o tom, ako veľmi ho obťažuje hovoriť s niekým tak podradným ako som ja.

„Prechádzam sa...?“ zatiahla som bezočivo a jemu trhlo kútikom úst, ale aj tento malý náznak pocitov rýchlo skryl za znudenú masku.

„Vieš, nie si v situácii, aby sa správala bezočivo voči vyššie postaveným...“

„Fakt? Dík za radu. Keď nejakého uvidím, budem si to pamätať,“ odbila som ho, začo som si od jednej z jeho goríl vyslúžila úder do žalúdka.

Poviem vám, to bola sila! Pred očami sa mi roztancovali hviezdičky, ale nejakým zázrakom sa mi podarilo nevykríknuť, udržať sa na nohách a dokonca sa ešte krivo usmiať.

„To je všetko, čo dokážeš, Wacfeld? Lebo ak áno, si fakt slaboch,“ provokovala som.

Spomínaný sa opäť napriahol, aby mi vrazil ďalšiu, ale zastavila ho ruka jeho „pána“.

„Vieš, niekedy vážne pochybujem o tvojom zdravom rozume. Chýba ti pud sebazáchovy,“ káral ma Malfoy.

„Zato ty ho máš na rozdávanie,“ odsekla som.

„Chceš povedať, že som zbabelec?“ zavrčal, načo som len mykla plecami. Tento krát Wacfelda nechal, nech ma udrie a hviezdičky sa vrátili späť. Ticho som zavrčala, ale stále stála na vlastných.

„Dotkni sa ma ešte raz a...“ vyhrážala som sa, ale to tupé hovädo ma len vysmialo a znova mi vrazilo.

Tak a dosť! štekla som po sebe v duchu.

„Ja som ťa varovala!“ zavrčala som mu do prihlúplej tváre a vrazila mu plnou silou koleno do slabín.

Na rozdiel odo mňa to neustál a zosunul sa k zemi ako vrece hnilých jabĺk, pričom zo seba vydával zvuky veľmi podobné ľudským stonom. Na chvíľu sa vzduchom rozľahlo ticho. Až s oneskorením som si uvedomila, čo som spravila a aj to, že som to robiť nemala.

„Ty všivavá humusáčka!“ skríkol po mne Adrion a aj on sa uchýlil k násiliu, lenže na rozdiel od jeho zdegenerovaného kolegu mi vrazil priamo do tváre.

Bolelo to! Ustála som to a bez rozmýšľania mu úder opätovala aj keď som vedela, že nemám šancu. Zatiaľ... Bol dvakrát taký ako ja! Päsťou som vrazila do jeho žabej huby a z pery sa mu spustila krv. Vykopla som a zasiahla sval na stehne. Bojovala som divoko, statočne a odhodlane, ale až žalostne krátko. Stačil mu jediný presný úder, aby ma vyautoval.

Zakňučala som a tento krát sa zviezla k zemi. Srabus mi už neoxidoval za zadkom, a tak ma nemalo čo udržať vo vzpriamenej polohe. Ten incestný idiot ma zasiahol do nosa. Našťastie ho nezlomil, ale aj tak sa z neho spustila záplava krvi, ktorá sa zmiešala s krvou prúdiacou z rozrazenej pery.

Ležala som na boku a chlad kameňa podo mnou na mňa zaútočil rovnako ako Adrionove nohy. Kopal do mňa, čím mi spôsoboval ukrutné bolesti. Snažila som sa brániť. Postaviť sa a začať bojovať. Vrátiť mu jeho údery. Nemala som šancu. Nedovolil mi postaviť sa. Bola som slabá a aj tých pár výkopov, ktoré som mu uštedrila ma stáli veľa.

Raz či dvakrát som ho zasiahla do kolena, ale na moju obrovskú smolu sa mi ho nepodarilo preraziť. Srabus s Malfoyom sa len nečinne prizerali a okrem niekoľkých Malfoyových postrehov typu: „Nezasiahni hlavu,“ do výstupu nijak nezasahovali.

Snažila som sa z celej sily nefňukať a z počiatku sa mi to aj darilo, ale potom prišla chvíľa, kedy som ubolene vrčala a nakoniec som len otupene ležala na dlážke, neschopná pohybu. Na mojom tele nebolo miesto, ktoré by ma nebolelo... prosila som, aby ma tu chalani našli a zachránili ma, ale tí nechodili a ani dlho chodiť nebudú. No bola som statočná. Ani raz som ich neprosila, aby prestali a významne mi v tom pomohli aj hodiny strávene v dodžu s mamou.

„To stačí,“ zavelil nakoniec Malfoy a musel to niekoľkokrát opakovať, než ho Adrion počúval.

Keď tak spravil, ja som ticho zakňučala a pokúsila sa zodvihnúť na ruky. Išlo to len ťažko a keď sa mi to konečne ako-tak podarilo, opäť ma zasiahlo Adrionove chodidlo a ja som sa ocitla na začiatku.

„Pomôž Wacfeldovi,“ prikázal jeho pán. „Odchádzame.“

Pár sekúnd som na sebe cítila Malfoyov uprený pohľad. Pálil ma na dobitej koži.

Ani poriadne neviem, kedy odišli. V jednej chvíli som počula vzďaľujúce sa kroky a vzápätí na moje uši zaútočilo ticho. Niekoľkokrát som sa pokúsila zodvihnúť, ale nešlo to. Povedala som si, že si chvíľu odpočiniem a potom sa o to pokúsim znovu... ale nedostala som príležitosť.

Z opačnej strany chodby ku mne doľahli blížiace sa kroky. Najskôr boli pokojné, potom sa zastavili a ešte predtým, ako sa rozbehli, som začula zhrozený výkrik môjho priateľa. Remus sa vrátil! Prišiel späť a najbližších pár týždňov bude mať pokoj od svojho chlpatého problému. No nebol sám. Sprevádzal ho ešte niekto.

„Tali!“ počula som jeho ustráchaný hlas, ktorý v úzadí sprevádzal vysoký dievčenský, ktorý vravel:

„Shepardová!“ poznala som ten hlas. Patril Evansovej. „Čo sa stalo?“

Z mojich úst vyšlo zopár neidentifikovateľných pazvukov, no to už bol Rem pri mne a obrátil ma na chrbát. Evansová plačlivo zavzlykala, siahla do vrecka a vytiahla bielu vreckovku, ktorou mi začala utierať tvár.

„Musíme zastaviť krvácanie!“ vyhlásila, ale Rem veľmi dobre vedel, čo robiť.

Veď toľkokrát nás už ošetroval! Liečil naše zranenia! Vytiahol prútik a zašeptal niekoľko zaklínadiel. Zastavil krvácanie a mne sa ako-tak vrátilo plné vnímanie. Uvedomila som si, že mu ležím v náručí. Zaklipkala som viečkami a zaostrila na ich tváre.

„Rem...“ zašeptala som ubolene.

„Čo sa stalo?“ nechápal. „Kde sú chalani?“ dodal vzápätí.

„Malfoy...“ vysúkala som zo seba. Na tvári sa mu razom rozľahol chápavý, no nesúhlasný výraz.

„Kde sú chalani!“ Tento krát to zavrčal. Chcela som mu to povedať, ale bolelo to. Jazyk a pery akoby som mala vytesané z kameňa.

„Remus, nemôže rozprávať,“ oznámila mu Evansová. „Musíme ju zobrať do nemocničného krídla!“

„Nie...“ zakňučala som. Nemohli ma tam vziať! To by bolo veľa zbytočného vysvetľovania a problémov! Remus jej to preložil, ale ona vytrvalo trvala na svojom.

„Remus,“ zachripela som. „Pomôž mi do izby.“

To bolo to posledné, čo som povedala. Na viac som sa nezmohla. Dosť síl mi zabrala cesta do klubovne a všetky tie nespočetné schody. Jediným mojím šťastím boli oni dvaja. Každý ma podopieral z jednej strany.

V klubovni bolo len málo ľudí. Väčšina osadenstva si užívala posledné zbytky dňa. Aj tu sa rozpútala nová hádka, kam s mojím zúboženým telom. Evansová trvala na dievčenskej izbe, ale ja som si nakoniec presadila chlapčenskú. Tam som sa zvalila na Siriusovu posteľ.

Evansová odišla s tým, že mi donesie nejaké veci, ale ja osobne som nechápala aké, keďže všetky som mala tu. Za tú dobu, čo bola preč, som si vyzliekla habit, veci pod ním a ostala len v spodnom prádle. Nehanbila som sa. Rem ma už toľko krát videl bez oblečenia iba v plavkách alebo len v spodnom prádle, že som to ani nevedela spočítať. Popravde, nechápem baby, ktoré narobia toľko kriku len preto, že ich chalan videl v spodnom prádle a pritom boli minulé leto spolu na kúpalisku!

Jeho ruky odhodlane niesli váhu môjho tela, zatiaľ čo mi ošetroval zranenia na chrbte a bokoch.

„Oni do teba kopali!“ zavrčal zúrivo a ja som bola schopná povedať iba:

„Adrion.“

Zavrčal znovu.

„Sú to...“ nevedel nájsť dostatočne výstižné slovo. Ja som ich mala na jazyku hneď niekoľko, ale moja neschopnosť hovoriť mi v ich zreferovaní zabránila. „Prečo to spravili?“ nechápal. „Ublížiť dievčaťu... a takto!“ Bol totálne zhrozený, ale mňa tak trochu urazilo, že si myslí, že keď som baba, automaticky nezvládnem to isté, čo chalani!

Preto som sa prinútila povedať: „Kopla som Wacfelda do gulí.“

Odpoveďou mi bolo jeho zhrozené zasyčanie a následné dohováranie.

„Zbláznia si sa! Veď...“ A takto to pokračovalo až do chvíle, než sem opäť vpadla Evansová a dobrých päť minút nevedela rozdýchať, že sedím v chalanskej izbe polonahá a ani ja a ani Rem si z toho očividne nič nerobíme.

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard - kapitola 5 - Malfoy: