OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard - kapitola 24 - Priepustka do Rokvillu



Thalia Shepard - kapitola 24 - Priepustka do RokvilluRokvill, zverinec a Tri metly

Tak a ďalšia kapitola má venovanie pre mimu33, Violet, Diablo, Trishu, Nathy, izzie22, valhalinku, Ivet, Hranolku, FILADU, Týnu, Habinu a Claw.


Kapitola 24

Opatrne som za sebou zavrela dvere. Dobre známu izbu osvetľovalo svetlo polovičatého mesiaca. Chalani spali. Pokojne odfukovali pod prikrývkami. Nehlučne som prešla do kúpeľne, kde som si v rýchlosti umyla zuby a vzápätí som už liezla Siriusovi pod perinu. Pritisla som sa k nemu. Nebol to práve trikrát inteligentný nápad, ísť sa okúpať do prefektských kúpeľní, keď na chodbách je teplota spoľahlivo pod bodom mrazu! Zmrznutými prstami na nohách som mu zavadila o lýtko. Striaslo ho a nepohodlne sa pomrvil.

„Studené!“ zatiahol ospalo a opäť ho striaslo.

„Prepáč,“ šepla som a troška sa odtiahla. Pritiahol si ma späť. Hlava mi pohodlne spočívala na jeho hrudi.

„Kde si bola?“ spýtal sa na pol ceste medzi spánkom.

„V prefektskej kúpeľni.“

„Vonku je zima,“ zamrmlal.

„Je,“ potvrdila som.

„Si studená.“

V noci mu to poväčšinou moc nepálilo. Ale komu áno?

„Som,“ potvrdila som a zívla.

„Dobrú noc,“ šepol a vzápätí zaspal.

„Dobrú,“ odvetila som a pritisla sa k nemu ešte bližšie. Jeho teplo ma lákalo rovnako účinne ako med včely.

Ráno bolo hektické. Malfoy sa rozhodol, že ma pred všetkými strápni, keď sa na mňa dosť okato a slizko usmial. Prirodzene ma chalani nenechali na pokoji, dokým som si nevymyslela dosť vierohodnú výhovorku a ja som si potom pripadala pod psa. Neznášam, keď im klamem!

Nyneve odišla zo školy. Nie na trvalo, ale do pohrebu rodičov mala ostať u starkých. Chúďa dievča. Nechcela by som zažiť to, čo ona. Ja by som sa, s najväčšou pravdepodobnosťou, zbláznila! Keď sa vrátila, na moje obrovské prekvapenie, si ju pod ochranné krídla vzala Robova parta. Ale aj napriek určitému zlepšeniu každý podhľad na ňu bolel. Nesmiala sa, chradla a v očiach mala len nenávisť. Začínala som sa pochybovať o správnosti svojho rozhodnutia.

Čas plynul. Rokfort zapadol snehom. Hagrid do veľkej siene navláčil vysoké jedle a Vianoce sa približovali nebezpečným tempom. Presne týždeň pred nimi sme dostali priepustky do Rokvillu. Takmer som vyletela z kože, keď som si uvedomila, že nemám kúpený ani jediný darček. Takže namiesto toho, aby som teraz sedela s chalanmi u Troch metiel a popíjala ďatelinové pivo, behám po zasnežených a preľudnených uliciach a snažím sa zohnať aspoň čosi. Našťastie, na tom nie som až tak zle, ako som predpokladala. Milosrdný obchodníci mysleli aj na nenávratne stratené prípady ako som ja a mali pripravené alternatíve riešenia. Removi som zohnala, ako inak, tučnú knihu Všeobecná príručka pre budúceho liečiteľa a v duchu ticho dúfala, že ju ešte nemá. Keby mal, dohodla som sa s majiteľom, že si ju môže vymeniť. Ale aj tak nechápem, ako sa bichľa, čo je tučnejšia ako ja z boku, môže nazývať príručka!

 Jamesovi som kúpila taktiež knihu, ale s úplne inou tematikou a názvom Taje, hlbiny a úskalia ženskej duše. Vybrala som ju preto, že tam bol veľmi podobný popis, akoby sa mal chlap dvoriť ženskej, ktorá ho priťahuje bez toho, aby ho vzápätí nepremenila na žabiaka. No jo, to sa mu pri Evansovej bude hodiť.

So Siriusom som mala obzvlášť problém. Bolo mi obrovskou záhadou, čo by sa mu mohlo páčiť okrem Playboya a motorky. Nakoniec som skočila pri dosť uletenom, čiernom, koženom plášti do polky lýtok, ktorý – teda aspoň podľa predavača – má majiteľa príjemne hriať aj v arktických zimách. Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu na mňa doslova volal, aby som ho zobrala.

S Petrom som starosti nemala. Ako každý rok aj teraz som mu u Medových labiek kúpila vianočné balenie Najmagickejších medvedích čokolád, Lietajúcich labkovských cukríkov, Fazuliek každej chuti a žabiek. K tomu som prihodila jednu kolínsku, o ktorú už pár mesiacov žobre s tým, že ak ju bude mať, tak sa konečne Teaderovej bude páčiť. Chudáčik, kedy si konečne uvedomí, že tá ľadová mrcha nie je preňho?

Rodičov som odbila drahou sadov vinárskeho náčinia, ktoré víno samo zahreje a pripraví na spoločnú degustáciu. Ak niečo o mojich rodičoch viem, tak potom to, že ich spoločný večer sa skladá z kozubu, vína a zdĺhavého rozhovoru. 

Hm, už mi ostávalo dokúpiť len sucháre pre Garru a Fairu. Moje posledné krok na nákupnom ťažení, ma zaviedli do zverinca. Ešte šťastie, že ovládam Medzipriestrové – alebo inak truhlicové – zaklínadlo, lebo v opačnom prípade fakt neviem, ako by som tie nákupné tašky trepala cez toľkých ľudí.

Ako prvé ma do nosa udrel zvierací puch nasledovaný neznesiteľným škrekotom, syčaním a kňučaním. Takmer som prišla o sluch, keď vedľa mňa zaškriekalo metrové, farebné, operené čudo, ktorému sa pod klietkou vynímal nápis Ara Ararauna – pozor na prsty!. Pre istotu som od toho stvorenia išla čo najďalej. Jeho obrovský zobák mi evokoval (a nepotrebovala som ani nápis), že kedy sa jeho majiteľ nasral, bez väčších problémov by mi dokázal odcviknúť prsty! Pohľadom som hodila na predavačku s divokým három, v ktorom by v pohode mohol zahniezdiť niektorý z jej zverencov a znechutene vzdychla. Rada pred ňou bola nekonečná. Zvažovala som, že odtiaľto zdrhnem, ale predstava, že by som potom mala čeliť Garrinmu hnevu, ma od toho rázne odhovárala.

Zvedavo som prechádzala pomedzi klietky, akvária a drevené ohrady. Mačky na mňa prskali alebo naopak prítulne natŕčali chrbty. Sovy vyvaľovali múdre, znudené oči – teda keď nespali. Potkany zas ukážkovo ignorovali ľudské obecenstvo a predvádzali sa jeden pred druhým. Škrečkova sa tvárili ako neviditeľní fantómi zahrabaný v pilinách a zajace? Tie vegetili ignorujúc okolitý svet, rovnako ako upišťané morčatá. Bolo tu aj zopár magických stvorením ako diamantové ryby či Chrumkáči, ale mňa najviac zaujalo sprostučké stvorenie za tenkými mrežami.

Mohol mať tak maximálne pätnásť centimetrov, čierne očká priťapene upieral do strán a malý oranžový zobáčik otváral v príjemnom trilkovaní. Pohľadom som preletela nápis pod klietkou. Agapornis – stálo tam. Poskakoval na drevenej paličke hore dolu, zatiaľ čo ostatný príslušníci jeho rodu znudene sedeli za ním. Zopár z nich si vzájomne čistilo všefarebné perie. V živote som nevidela toľko farieb pokope. Boli modrí, zelený, červený, strakatý, biely, ale aj fialový. Dokopy vytvárala nesúrodú dúhu. Ten predo mnou mal červeno-oranžovo-ružovú hlavu, zelené telo a modrý chvost.

„Ahoj,“ zatiahla som a natiahla k nemu ruku. Neušiel. Preskákal ešte bližšie k mrežiam a nechal sa hladkať. Bol rozkošný. Malý, prítulný a naučený na bližší kontakt s ľuďmi. Dokonalý domáci maznáčik!

„Páči sa ti?“ ozval sa za mnou nenávidený hlas. Nadskočila som a stiahla ruku. Malfoy stál za mnou a pery mal skrútené do šibalského úsmevu.

„Nie,“ zavrčala som. Usmial sa ešte širšie.

„Povedal by som, že hej,“ odvetil.

„Kedy konečne pochopíš, že mi je totálne ukradnuté, čo si myslíš!“

V očiach mu nebezpečne zablýskalo.

„No tak,“ povzdychol si, „bola to neškodná otázka.“

„Pri tebe nie je nič neškodné!“

„Pravda.“ A opäť ten úškrn.

S tichým vrčaním som sa podrala od neho čo najďalej – čo v tomto prípade znamená ku pokladni. Nanešťastie ma dohnal a ja som sa vydesene rozhliadla po okolí, či tu neuvidím nejakého študenta. Jasné, že som uvidela! Boli ich húfy a väčšina z nich na nás s očakávaním hľadela.

Nie, ľudkovia, dnes predstavenie nebude! zavrčala som v duchu.

Malfoy sa postavil za mňa a ja som ticho precedila pomedzi zuby:

„Vypadni odo mňa!“

Provokatívne nadvihol jedno dokonale tvarované obočie.

„Nemôžeš ma vyhodiť,“ usmial sa a tváre okolo nás sa skrútili do prekvapeného výrazu.

„Malfoy!“ sykla som podráždene. Nič. Nula bodov! Mala som chuť, mu do hlavy hodiť jedného z ježkov po mojej pravici, ale nakoniec som si to rozmyslela. To by som tomu úbohému ježkovi nespravila! On predsa nemôže za to, že po svete chodí debil, akým je Malfoy!

Idiot svetového kalibru pristúpil bližšie. Naklonil sa ku mne a šepol mi do ucha:

„Ak chceš, kúpim ti ho.“

Zaťala som päste a snažila sa tváriť ako normálny jedinec ľudského pokolenia a nie ako šialenec, ktorý chce spáchať rituálnu vraždu!

„Vieš, čo chcem, Malfoy?“ zapriadla som. „Chcem, aby si skočil z najbližšieho mosta a už nikdy sa nevynoril!“

Odtiahol sa a tváril sa, že to zvažuje.

„Rád by som ti splnil tvoje želanie, ale bohužiaľ, toto je mimo moje možnosti.“

„Jasné, si zbabelec!!“ zavrčala som.

„Ak chuť žiť považuješ za zbabelstvo, tak potom áno. Som zbabelec,“ potvrdil. Ticho som zavrčala a v duchu preklínala idiota, čo sa predo mnou už päť minút vybavoval o nesmrteľnosti chrústa – ale skutočne, on sa o tom s predavačkou fakt bavil!

„Malfoy, vypadni!“

„Ty ma vyháňaš?“ zatiahol naoko prekvapene.

„Predstav si, že hej. Zviera aj tak nemáš!“

„Ako vieš?“ pobavene nadvihol obočie. A veľavýznamne sa ku mne priblížil. Znechutene som zvraštila obočie.

„Myslela som skutočné, nie tvojho vtáka!“ precedila som pomedzi zuby ticho. Zazubil sa ako nadmieru spokojný predátor, ktorý si práve ulovil šťavnatú večeru.

„Ale aj to je zviera...“ zatiahol pobavene. „A ty by si sa s ním veľmi rada pohrala.“

„Kým vieš snívať...“

„Už som ti povedal, že viem, Tali. Ale späť k tvojmu predchádzajúcemu výroku. Prečo by som nemal mať zviera?“

„Žiadne by pri tebe neprežilo!“

„V tom prípade mi dovoľ vyviesť ťa z omylu. Mám zviera,“ oznámil mi a ja nepopieram. Prekvapilo ma to.

„A aké? Bazilisk skrížený s drakom? Jeden zabíja pohľadom a druhý - všetkým ostatným!? No to, by aspoň vysvetľovalo, prečo ešte žije...“ uvažovala som. „Alebo si ho dostal len nedávno a ono ešte nemalo čas...“

„Kocúr!“ skočil mi do reči mierne podráždene. Žeby ho štvala moja praslabá dôvera v jeho schopnosti udržať niečo živé aj na žive?

„Kocúr?“ Nie, tak tomu neverím! „Je to kríženec nemejského leva?“ spýtala som sa pochybovačne. Koniec koncov, keby cez jeho kožu neprenikla žiadna zbraň, tak by...

„Nie, je to obyčajný, starý a lenivý kocúr,“ vyhlásil tvrdo a v očiach sa mu nebezpečne blýskalo. Navzájom sme na seba hľadeli a ja som nakoniec vzdorovito pokrútila hlavou.

„Neverím ti!“

Ťažko si povzdychol a skrížil ruky na hrudi.

„Má dvanásť rokov, celý deň preleží pred kozubom a je neschopný!“ zavrčal. „Nechytil by ani myš, ktorá by mu stepovala pred nosom.“

„Veď to poznáš, nie? Aký pán, taký kocúr,“ podpichla som ho a jemu sa to vonkoncom nepáčilo. Pohľadom som prebehla po zvedavých tvárach na okolí. A kruci, s tohto zas budú drby. Iba ak... No, nič tým stratiť nemôžem.

„Malfoy,“ zavrčala som dosť nahlas by ma počuli aj tí najvzdialenejší a on zarazene stiahol obočie nad náhlim chladom v mojom hlase. „Dám ti na výber,“ pokračovala som. „Buď odtiaľto vypadneš dobrovoľne, alebo ťa odtiaľto vynesú nohami napred!“

Zamračil sa a ticho sa pýtal : „Tali, čo...“ Nedopovedal. Moja päsť vyletela vpred a nepripraveného ho zasiahla do sánky. Nebol to tvrdý úder. Vlastne to ani úder nebol, len to tak vyzeralo. Vložila som doň minimálnu silu, takže keď sa moje hánky dotkli oholenej brady, bolo to, akoby som ho pohladila. Malfoy však sebou v reflexe trhol vzad a tým to celé podčiarkol úspechom. Prekvapene ma mňa hľadel a ja som ho prepaľovala zúrivým pohľadom, aj keď vo vnútri som zas až tak vytočená nebola. Skôr, ako stihol reagovať, som ho zdrapila za lem habitu a pritiahla ho k sebe. Maše tváre boli od seba len pár centimetrov, keď som do tej jeho zlostne syčala.

„Vypadni skôr, ako sa fakt naštvem!“ To bolo pre publikum. Preňho som oveľa tichším hlasom dodala: „Ak mi zničíš reputáciu – lebo potom ťa fakt zabijem!“

Našťastie pochopil. No neodišiel len tak. Nahol sa ku mne ešte viac a šepol mi do ucha.

„Teraz si mojou dlžníčkou a ja si svoje dlhy vyberám.“ Nevyhrážal sa, len sucho a možno aj troška naštvano konštatoval fakt. Prižmúrila som oči, ale inak nič nevravela. Pustila som mu habit a on nonšalantne odkráčal preč. Pohľadom som preskenovala tváre naokolo. Niektoré boli zhrozené, iné prekvapené, ale bolo tam aj zopár nadšených. Fajn, takéto reakcie vcelku ujdú.

Chlapík predo mnou konečne dokecal – aj vďaka môjmu malému predstaveniu – a ja som sa dostala na radu. Predavačka ma premerala nespokojným ksichtíkom. No čo, myslí si, že som jej práve odplašila zazobane vyzerajúceho zákazníka.

Zo zverinca som sa pratala najrýchlejšie, ako som vedela a v duchu si predstavovala príjemné teplo a nedýchateľný vzduch u Troch metiel. So spokojným výdychom som vpadla do krčmi a sliedila po chalanoch. Sedeli pri najvzdialenejšom stole, tak mi chvíľu trvalo, než som sa k nim dostala. Prekvapene som zalapala po dychu. V najzastrčenejšom kúte s výhľadom na celú hospodu nesedel nik iný ako strýko Alastor Moody!

„Strýko!“ zvýskla som nadšene, začo ma počastoval nesúhlasným pohľadom.

„Tichšie, šteňa!“ zavrčal, ale ja som sa aj tak usmievala od ucha k uchu. Alastor Moody nebol mojím pokrvným príbuzným, ale bol to mamin najlepší priateľ už od detských čias. Vyrastali spolu, na Rokforte sa z nich stala legendárna dvojka a po Mlokoch sa obaja pridali k aurorom, kde ich učil Iron McGrovach. Bojovali bok po boku až do chvíle, než z nich spravili veliteľov ich vlastných jednotiek. Moody bol vcelku pekný muž. Na tvári mal síce drobnú zbierku jaziev, ale v konečnom dôsledky mu akurát tak pridávali na mužnosti. Nosil tmavohnedý kabát, pod ktorým ukrýval klasickú aurorskú uniformu s pútkami cez hruď a čierne nohavice, ktoré pod kolenami prekrývali čižmy z dračej kože. Krátke svetlohnedé vlasy mu padali do modrých očí.

„Čo tu robíš?“ spýtala som sa a prisadla si vedľa Rema.

„Nič,“ odvetil pohotovo, čo v preklade znamená: Nepýtaj sa aj tak ti to nepoviem!. Prevrátila som oči a zastavila jednu z čašníčok, aby mi priniesla ďatelinové pivo.

„Tak, ako ide škola?“ spýtal sa nás. Povrchne som odfrkla – rovnako ako James a Sírius. Odpovede sa chopil Remus.

„Je to fajn. Mlok sa blíži, ale nemyslím si, že by sme sa mali báť,“ objasnil, len ja by som to sformulovala trocha inak. My sa nemáme čoho báť s výnimkou Petra. Bude zázrak ak prelezie vôbec s odretými ušami! Hm, aj keď ja a herbelógia...

„A čo po škole? Čo potom? Už viete, kam pôjdete?“ pokračoval Moody.

„Ja chcem vyskúšať nádor k Tutshillským tornádam,“ ozval sa James a Moody nespokojne mľaskol.

„A čo potom, chlapče? To budeš poletovať na metle do konca života?!“

„Prečo nie? Metlobal ma baví, som v ňom dobrý... tak prečo nie?“ oponoval mu Paroháč.

„A ty, Remus?“ pokračoval vo výsluchu Moody. Rem zahanbene sklopil oči a ticho šepol:

„Chcem pracovať vo vede.“ Jeho vyhlásenie Moody nekomentoval. Ako jeden z mála vedel, čo je Rem zač.

„Black?“

Sírius odhodlane zodvihol hlavu a pozeral sa Moodymu priamo do očí.

„Auror! Chcem byť auror!“

Táto odpoveď sa Moodymu očividne zapáčila a spokojne prikývol, potom jeho pohľad skĺzol na mňa. Mykla som pecami.

„Mňa sa pýtať nemusíš,“ vrkla som, on prikývol, ale aj tak sa spýtal.

„Kam chceš ísť?“

Krivo som sa usmiala.

„Mám predmety na aurora. Metlobal ma nebaví a mama by ma vydedila, keby som neskončila v uniforme. To už by len bolo, keby som porušila stáročnú rodinnú tradíciu!“ sykla som a Moody sa krivo usmial.

„Bude z teba dobrý auror.“

„V to dúfam.“ Inú možnosť ani nemám. V tom sa Moody prudko napol a pohľadom švihol ku skupinke nových tvári. Dve z nich som poznala dve nie. Nemohla som predsa nespoznať Malfoya Staršieho a jeho prvorodeného syna. Pod stolom som kopla do Síriusa a ten nemo nasledoval môj pohľad.

„Nepozerajte sa tam!“ zavrčal po nás ticho Moody. „Bavte sa. Nevšimli ste si ich!“ prikázal nekompromisne a my sme poslúchli. Mali sme vôbec na výber? Ani nie. Naštvatý Moody môže byť to posledné, čo v živote uvidíte. No, ja som si aj tak neodpustila jeden krátky pohľad na dve neznáme postavy. Jedna patrila žene. Mohla mať tak štyridsať. Mala dlhé, hnedé vlasy a na tú diaľku by som predpokladala sivé oči. Bola pekná. Veľmi pekná, dokonca krásna a jej krásu ešte viac podčiarkovali dlhé, čierne šaty a čipkou okolo rukávov a výstrihu.

Druhá postava patrila mužovi. Prevyšoval Malfoya staršieho a ženu, ale na rozdiel od nej nebol ani zďaleka príťažlivý. Jeho tvári dominovali hrubé, neurvalé črty prezradzujúce, že vlastník má rád násilie. Vlasy mal ostrihané a sčesané dozadu, ale aj tak vyzerali, akoby mali vlastný mozog. Jeho koža bola ošľahaná od vetra a opálená slnkom. Nebezpečný chlapík!

Návšteva sa dlho nezdržala. Vymenili si zopár slov s tučným chlapíkom pri pulte a potom sa vzdiali. S prižmúrenými očami som sa obrátila na Moodyho.

„Kto to bol?“

„To nemusíš vedieť.“

„Nemusím, ale chcem,“ oponovala som.

„Tak nechci,“ uzavrel a postavil sa. Posunul našim smerom nenačatý korbeľ piva a s krátkym pozdravom „Majte sa, štence,“ sa porúčal. Prekvapene som sledovala jeho rýchly odchod... ale asi som to mala čakať. Moody nepatrí k typu ľudí, ktorý by sa len tak zjavili v krčme – bože, veď ten chlap je natoľko paranoidný, že pije iba zo svojej fľaše!

„A to malo byť čo?“ spýtal sa zarazene James. Ťažko som povzdychla a nevzrušene odvetila.

„Tak toto, priateľku, je práca aurora.“



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard - kapitola 24 - Priepustka do Rokvillu:

10. FILADA
30.03.2015 [22:16]

FILADASuper Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon doví co si Malfoy vymyslí Emoticon

9. mima33 admin
30.03.2015 [21:13]

mima33Milujem tých dvoch spolu - viem, že to vravím stále, ale nikdy ma to neprestane baviť opakovať Emoticon Teším sa, ako splátku si Malfoy vymyslí Emoticon
Moody Emoticon Môj obľúbenec Emoticon
Skvelé!!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

8. Týna
30.03.2015 [13:22]

paráda Emoticon Emoticon Emoticon rychle další Emoticon

7. Ivet
29.03.2015 [19:33]

Vánoce, Vánoce přicházejí,...! No jako nebyla by to plnohodnotná kapitola bez interakce Tali a Malfoye, ten má svatou trpělivost Emoticon Tak se těším na pokračování Emoticon

6. Nathy
29.03.2015 [18:01]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

5. izzie22
29.03.2015 [16:57]

Teším sa čo si Malfoy vymyslí Emoticon

4. Violet přispěvatel
29.03.2015 [16:09]

VioletSkvelá kapitola teším sa na ďalšiu Emoticon Emoticon Emoticon

3. valhalinka
29.03.2015 [16:04]

skvelá kapitolka, no som zvedavá čo Malfoy za to bude chcieť Emoticon

2. Trisha přispěvatel
29.03.2015 [16:00]

TrishaSuper oddychovka. Emoticon Emoticon Emoticon Moody a fešák... no jo, príjemná zmena, po jednom oku a nohe. a ten vtáčik prečo má pocit, že Tali ho dostane pod stromček? Emoticon Emoticon Emoticon

1. Hranolka
29.03.2015 [15:28]

Úžasná kapitola Emoticon .

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!