OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard - kapitola 22 - Nyneve

25.03.2015 (13:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 10× • zobrazeno 1172×

Viem, že v tejto kapitole je Malfoya minimum, ale nemôžem ho predsa pchať všade, že? Ale sľubujem, že v tej ďalšej ho bude mať aj na miestach, kde by ho rozhodne mať nechcela! :D

Časť venujem mime33, Dreamcatcher, Violet, valhalinke, Týne, FILADE, Nathy, Ivet, Trishi, izzie22, Claw a Diable.

Sisa118 

Kapitola 22

Nadšene som kráčala po chodbe pred učebňou obrany. Modré vrkoče mi naskakovali nad ušami v rytme krovov a nadkolienky sa zúfalo snažili zosunúť k členkom. Bolo mi to jedno. Dnes mi bolo všetko jedno. Moja nálada bola... no, perfektná. Ak by som sa v tejto chvíli vznášala na ružovom obláčiku šťastia, ani by som sa nečudovala. A čože môže za túto povznesenú náladičku? Dôvod je jasný! Po troch dňoch som opustila sterilne biele steny Nemocničného krídla. Nakoniec sa ukázalo, že moje bacily boli o niečo odolnejšieho typu, než som predpokladala. S vílou chrípkou si neradno zahrávať a Pomfreyová mi to dala pekne zožrať! Tri dni na tých najodpornejších elixíroch strávené v spoločnosti ostatných pacientov, bolo hotové peklo. Na moje veľké prekvapenie sa táto pliaga rozšírila ako lesný požiar po celej škole, ale nanešťastie jej pôvodcu nenašli. V dobe, keď som na ošetrovňu dorazila ja, už ošetrovala dvoch tretiakov.

Ale malo to aj svoje kladné stránky. Väčšina pacientov bola z Bifľomoru, takže sa s nimi dalo vcelku dobre pokecať a zároveň si rozšíriť rady známych.

Ďalším nepopierateľným kladom bol fakt, že som za celú tú dobu nevidela Malfoya a ešte väčším plusom bolo, že som sa zblížila s istým chalanom. No tak fajn, priznávam, išiel po mne aj predtým a ja som mu to dovolila, ale teraz bol fakt zlatý! Chodil za mnou každý deň. Bavili sme sa spolu, smiali sme sa. Bol skutočne v pohode. Zlatý, troška plachý, ale neskutočne milý a dobrosrdečný. A čo bolo ešte lepšie, chalani ho schvaľovali. Teda nie, že by mali právo kecať mi do toho, s kým si začnem, ale on sa im pozdával rovnako ako mne. Môže za to aj fakt, že za celú tú dobu, čo sme na Rokforte, nám zatiaľ ani jediný raz nepodrazil nohy – práve naopak. Pomohol nám vždy, keď sme to potrebovali – čo síce nebolo často, ale aj to niečo sa ráta. Teraz študoval za liečiteľa a mal rovnaké predmety ako Remus.

Moje nadšenie pretrvalo aj stred so skupinkou spokojných slizolinských piatakov. Steny sa okolo mňa mihali v nepretržitej sivej záplave. Milujem tento hrad! Milujem tieto chodby a je mi hrozne pri predstave, že onedlho – o pár mesiacom – odtiaľto navždy odídem. Zdvíha sa mi z toho žalúdok a slzy sa tlačia do očí. Pokrútila som hlavou, aby som tieto dotieravé nepríjemné myšlienky zahnala a vošla do Veľkej siene.

Vyzerala presne tak ako vždy. Vysoký stop sa tiahol do nekonečných výšin zasneženého neba, z ktorého viseli tisíce žiarivých sviečok.

Uhla som v poslednej chvíli, aby okolo mňa mohla preletieť osamotená sova, ktorá sa zniesla na plece malého dievčaťa pri chrabromilskom stole. Prváčka s dlhými čokoládovými vlasmi a malou, útlou postavou. Pamätala som si ju. Také chudé človieča človek len tak nevidí.

Pohľadom som vyhľadala chalanov. Sedeli pri stene v stredovej časti stola. Smiali sa a ich šťastné úsmevy vyčarovali jeden aj na mojej tvári. Ó áno, milovala som aj ich. Čo by som bez nich robila?

Netuším, odkiaľ sa vo mne vzala táto podivne melancholická nálada, ale páčila sa mi. Asi ešte doznievajú lieky alias silné opiáty na večné uspanie vílich baktérii. Namierila som si to k nim a priateľsky Jamesa a Siriusa zozadu objala a pritiahla k sebe.

„Vitaj, marod!“ pozdravil ma James.

„Už ťa pustila alebo máš len priepustku?“ spýtal sa Sirius.

„Pustila,“ potvrdila som s úsmevom a ešte raz si ich pritiahla k sebe.

„Máš sa?“ ozval sa za mnou povedomý, milý hlas. Otočila som sa a moje oči spočinuli na tom najrozkošnejšom chalanovi, akého som mala tú česť poznať. Tmavoblonďavé vlasy mu neposlušne padali do hnedých očí. Plné pery mal roztiahnuté do priateľského úsmevu, ktorý vás mútil opätovať ho. Elden Lamond bol stelesnením všetkých dokonalých vlastností, ktoré som od svojho partnera očakávala. Bol milý, starostlivý, srdečný a rád pomáhal ostatným. Chcel sa stať liečiteľom, aby tieto danosti ešte viac zúročil... bol dokonalý! Bol presne taký ako môj otec a ja som po buku chcela mať niekoho ako mala moja mama. Bol to môj sen. Teda nie, že by som si niekoho plánovala nájsť. Ja som skôr vlk samotár a do konca svojich dní chcem žiť slobodne a neviazane, ale ak by som predsa len niekoho chcela, tak potom jeho!

Rovnako srdečne som sa naňho usmiala.

„Lepšie ako včera,“ odvetila som a škerila sa ako krava. Sirius si vedľa mňa odkašľal. Prepálila som ho varovným pohľadom. Netváril sa moc nadšene, ale bolo mi to jedno. Ťažko si vzdychol a postavil sa.

„Odchádzam!“ vyhlásil teatrálne.

„Fajn, tak choď,“ porúčala som ho. Hodil po mne naštvaným pohľadom. Ignorovala som ho. Jeho komplex „staršieho brata“ mi začínal liezť na nervy!

S rukami vo vreckách sa pohol k východu, keď v tom sa sieňou rozniesol vysoký výkrik nasledovaný žalostným plačom. Trhla som sebou v snahe nájsť pôvodcu a pohľad mi zakotvil na červenej a zároveň smrteľne bielej tváričke tej malej prváčky. Po tvári sa jej valili potoky sĺz. V rukách zvierala kus papiera a ja som v nich spoznala Večerného proroka. Trhavo sa nadýchla a vzápätí sa z jej pier opäť rozozvučal ten neskutočne mučivý zvuk. Zamrazilo ma. Človek by nemal byť schopný takto mučivo nariekať! Muselo sa stať niečo extrémne zlé! Niečo príšerné! Niečo...

Neváhala som ani chvíľu a vyskočila na nohy. Sedelo len pár miest odo mňa, takže mi cesta trvala sotva pár sekúnd. Chalani sa ešte nespamätali. Dievča si pritislo ruky na srdce, akoby sa bálo, že jej môže vypadnúť alebo sa rozbiť na márne kúsky. V rukách krčilo čierno-biely papier. Sklonilo hlavu. Slzy jej dopadli na kolená a vytvorili malé mláčky. Kamarátky okolo nej len nechápavo hľadeli a hľadali vysvetlenie.

Položila som jej ruku na plece, ale ona ma ignorovala, preto som si kľakla a zatriasla ňou.

„Hej,“ oslovila som ju jemne. „Čo sa stalo?“

Odpoveďou mi bol ešte hlasnejší nárek. Bože, bolo to, akoby ju niekto trhal vo dvoje. Akoby sa jej nejaká čepeľ zarývala do srdca. Niekto tak mladý, nesmie takto trpieť!

Veľká sieň bola ponorená do naprostého ticha, ktoré napäto počúvalo zúfalým, neveriacim výkrikom agónie.

„No ta, malá. Čo sa stalo?“ naliehala som. Tento krát som odpoveď dostala... a bola tou najhoršou, v akú som mohla dúfať, že nedostanem.

„Oni!“ zavzlykala a aj to znelo ako výkrik bolesti. „Oni...“ zopakovala.

„Oni?“ nabádala som ju k odpovedi. A to som asi nemala. Dievčatko sa rozplakalo ešte naliehavejšie a to som si myslela, že sa to viac ani nedá.

„Oni... oni... oni ZOMRELI!!!“ zvreskla a skôr, ako som mohla čokoľvek urobiť, sa mi vrhla okolo krku. Len tak-tak som to ustála a nezviezla sa pod jej mizivou váhou k zemi. Zvierala ma tak silno, tak zúfalo, až som mala problém sa nadýchnuť. Aj do môjho srdca sa zapichli niekoľko centimetrové ostne smútku. Jej plač...

Nevedela som, čo robiť.

Kde je, ksakru, Evansová, keď ju človek potrebuje?! Toto je jej parketa! To ona tu je pre tých, čo plačú! To ona je bútľavou vŕbou! Ja som tvorca smiechu! Ja vyrábam zábavu, neviem tíšiť slzy ani liečiť zdevastované srdcia! Urobila som to jediné, čo ma v tej chvíli napadlo. S živou váhou na krku som svoje telo preniesla na lavičku. Pritisla sa ku mne ešte mocnejšie a ja som svoje ruky obtočila okolo jej maličkého tela. Nieto takýto bezbranný by nemal trpieť! Čo sa vlastne stalo? Kto zomrel? Jej starký? Nebodaj rodičia? Ako zomreli? Nehoda?

Večerný prorok sa zosunul na kamennú podlahu a odhalil pravdu. Na roztvorenej stránke sa vynímala veľká fotografia manželského páru. Aj napriek chabému farebnému rozpätiu som rozoznala podobnosť medzi dievčaťom v mojich rukách a asi tridsaťročnou ženou. Nad fotkou trónil mohutný, čierny nápis:

Rodina Oliphantovcov vyvraždená! Práca Smrťožrútov?

Zovrela som ju silnejšie. Pevne si ju pritiahla k sebe. Jej malé telíčko sa mi strácalo v náručí. Na srdce mi padol smrteľný chlad.

Práca smrťožrútov? Ale ako? Prečo? Oliphantovci patria medzi čarodejnícke rody! nechápala som. Zdesenie a strach sa mi preniesli do očí, ktoré som zničene uprela na mojich priateľov. Boli rovnako bledý ako ja.

Cítila som, ako mi košeľu máčajú slzy. Bolo ich toľko, že by spoločne dokázali vytvoriť ďalší oceán alebo aspoň mne to tak pripadalo. 

Bože, prečo? Prečo museli zomrieť? Prečo ich niekto nezachránil? To nemali nikoho, kto by ich bol varoval? Zachránil? Kde boli aurori?!

Dievčenské prsty sa mi cez blúzku zaryli do kože. No bolesť som necítila aj keď som niekde v podvedomí vedela, že mi ostanú modriny. Hladila som so ju po vlasoch.

Môj strach sa prevalil naplno. Čo sa to deje? A čo mám spraviť ja? Čo jej mám povedať, aby som utíšila jej srdcervúci nárek? Ja... ja... ja neviem. Neviem, čo mám robiť. Neviem, čo mám hovoriť! Dá sa vôbec niečo povedať? Pomôžu slová? Bezmocne som sa pozrela na Rema – ten už bude vedieť, čo robiť. Našťastie vedel a nebol sám. O pár sekúnd pri nás kľačali dve mužské postavy. Jedna patrila môjmu odvekému priateľovi a druhá Eldenovi.

„To bude v poriedku,“ prihovoril sa jej Elden, zatiaľ čo ju Rem hladil po chrbte. Dievča ich ignorovalo.

„Nyneve,“ oslovil ju menom Remus, ale očividne nevedel, ako pokračovať. Zatiaľ, čo oni sa ju snažili utešiť, ja som si uvedomila ďalšiu vec. V jedálni neboli žiadny učitelia, aby mohli vydať príkazy, čo ďalej a mne samej sa z duše bridilo, nechať ju nariekať tu. Vo Veľkej sieni – tu pred deckami ľudí, čo jej s najväčšou pravdepodobnosťou zabili rodičov. Nesmieme im dopriať to potešenie z jej bolesti!

Pohľadom som vyhľadala Siriusa. V tomto sme boli ako jeden. Pochopil, načo myslím. Vedel to. Pohol sa k nám. Odstrčil Rema aj Eldena a zohol sa k dievčenskému telu. Mali sme čo robiť, než sme môj krk oslobodili od jej pevného zovretia, ktoré sa vzápätí prenieslo na Siriusa. Zodvihol ju do vzdychu, akoby nevážila viac ako pierko. Aj jemu slzy zmáčali košeľu. Pozrela som sa mu do očí. Ich búrková farba v tej chvíli stotožňovala skutočnú búrku. Prerušil očí kontakt a uprel ho niekam za mňa. Nasledovala som ho a pre zmenu zakotvila v ľadovej zeleni. No tento krát moje oči neodrážali nič, okrem skutočnej, nefalšovanej nenávisti. Malfoy sa tváril ako socha. Žiaden cit. Jednoducho nič. Vyzeralo to tak, že ním plač dievčaťa ani najmenej nepohol. Bastard! To on za to môže! To on a jemu podobný práve zničili nevinný, dievčenský život! Kde na to berú odvahu?! Kto im to dovolil? Aké mali právo?!

Zaťala som sánku, no s ním by v tej chvíli nepohlo nič. Bože, a to som ho...

Sirius sa pohol a ja som ho aj so zvyškom party nasledovala. Elden nás odprevadil ku schodom.

Predo mnou sa črtal chrbát vysokej postavy a zozadu ju na krku objímali tenké ruky. Cesta ubehla neskutočne rýchlo a zároveň tak pomaly, až by si človek pomyslel, že sa čas zastavil!

Pred portrétom Tučnej pani sme stretli Evansovú a v závese za ňou Alicu Hansonovú. Obe na nás prekvapene hľadeli.

„U veľkého Merlina!“ zvolala svojím škrípavým hlasom Tučná pani. „Čo sa tomu úbožiatku stalo?“

Nikto jej neodpovedal, ale keď sa o chvíľu to isté spýtala Evansová, Jamesa odpoveď na seba nenechala dlho čakať. Podal jej skrkvaný kus papiera a ona si zbežne prečítala titulok.

„Bože môj!“ zalapala po dychu spoločne s Alicou.

„Sirius, do našej izby,“ navigovala som a on bez reptania poslúchol. Ale ani v bezpečí dôverne známych stien sa malého dievčaťa nezbavil. Odmietala ho pustiť a on ju statočne držal a upokojujúco hladil po chrbte. Bol to žalostný a zároveň magický pohľad. Plakala mu na hrudi, zatiaľ čo Evansová si sadla vedľa neho a tíško jej šeptala slová útechy. Toto by som ja nedokázala. Nevedela by som, čo povedať...

Objala som sa rukami a postavila sa bližšie k Jamesovi, akoby ma jeho prítomnosť dokázala ochrániť pred temnotou. Nedokázala.

Ani neviem, ako dlho sme takto stáli. Nyneve plakala, keď v tom sa jej plač stíšil. Trhla sebou a bola by padla na zem, nebyť Siriusových pohotových rúk. Opäť sa odtiahla aj som v jej očiach uvidela... Jediné, čo ma v tej chvíli napadlo bolo, že toto vonkoncom nie je dobré. Nenávisť a túžba po pomste taká silná, že by dokázala ničiť hory a páliť lesy.

Dievča prebehlo popri mne a ja som ju v poslednej chvíli chytila za lakeť.

„Kam si myslíš, že ideš!?“ spýtala som sa prísne.

Trhla rukou, ale bola oveľa slabšia ako ja. No jej sivé oči boli totožné s plameňom. Stále plakala.

„Zničím ich!“ vyhlásila a jej vysoký dievčenský hlások pôsobil až nadprirodzene. „Zabijem ich!“ skríkla a opäť sebou trhla. Toto je zlé!

„Nezabiješ,“ oponovala som jej chladne aj keď vo vnútri som cítila všetko, len nie pokojný chlad.

„Zabijem! Zničím ich! Pomstím mamu a otca! Ja... ja...“ Bože, bola taká malá, taká slabá! Tie slová sa nehodili k jej anjelskej tvári.

„Ty nespravíš nič!“ okríkla som ju, začo som si od priateľov vyslúžila zhrozený pohľad. Ale ja som vedela, čo robím. Teda aspoň som v to dúfala. Toto som už raz zažila – na aurorskom oddelení.

„Musím ich pomstiť! Musím zabiť ich...“

Naklonila som sa k nej a pevnejšie jej zovrela rameno.

„Ty,“ prízvukovala som, „nespravíš vôbec nič!“ Aj napriek slzám sa na mňa odhodlane zazerala. Bolo v nej toľko zlosti. Víril v nej život a túžba. Raz bude silná, a to som jej hodlala povedať. „Si slabá!“ vyhlásila som a jej oči potemneli a naliali sa ďalšími slzami. „Si bezbranná! Nemáš na to, aby si porazila Smrťožrútov, Nyneve. Nemáš ani na to, aby si porazila mňa!“ vysmiala som ju a sakramentsky ma to rezalo pri srdci.

„Ja na to mám! JA SOM...“

„Teraz nie,“ zahriakla som ju a kľakla si, aby sa naše oči dostali na rovnakú úroveň. „Teraz nie, ale jedného dňa budeš silná!“ vyhlásila som, ale jej to bolo jedno. Jasné, že bolo. „Jedného dňa ich všetkých zabiješ! Každého jedného, zasratého, incestného Smrťožrúta, ktorý sa ti dostane pod ruky. To ti sľubujem.“ Z nejakého prazvláštneho dôvodu som mala pocit, že zrovna toto jej pomôže. Vedomie, že má nejaký ciel. Že jedného dňa ich pomstí... ale nemohli sme dovoliť, aby sa do Slizolinčanov pustila teraz. Rozniesli by ju na kopytách.

Prudko potriasla hlavou ako pes, ktorý zo seba striasa vodu. Hruď sa jej zdvíhala v trhaných nádychoch. Voľnú ruku zodvihla k očiam. Snažila sa umlčať slzy. Bola statočná. Malá, bezbranná, ale nesmierne statočná! Pravá Chrabromilčanka. Pravá levica! Alebo skôr len levíča. No slzy a žiaľ boli silnejšie ako ona. Premohli ju a ona sa zviezla na kolená, kde sa opäť rozvzlykala. Evansová si okamžite prisadla k nej a objala ju. Červená záplava splynula s hnedou.

Nemohla som sa na to pozerať. Zaťala som päste až mi zapraskali kĺby v hánkach a pobrala sa preč. Na chodbe som päsťou zúrivo vrazila do steny. Pretrhla som si kožu, ale ignorovala som to. Prsty mi zaliala krv. Vedľa mňa sa zjavil James so zúrivým pohľadom.

„To malo byť čo!?“ zavrčal na mňa. Unavene som naňho stočila pohľad a on sa trocha stiahol – ale len trocha.

„To bola pravda,“ odvetila som chrapľavo.

„Pravda? Práve si si udrela do zničeného dieťaťa!“ zavrčal a ja som smutne pokrútila hlavou.

„Nie,“ povedala som. „Práve som jej dala cieľ a tiež... Vieš, čo by sa stalo, keby teraz išla po Slizolinčanoch? Vieš?“

„Tali, je to len...“

„Dieťa? Nevinné, úbohé stvorenie, ktoré sa o seba nedokáže postarať?“

„Jasné, že sa o seba nedokáže postarať!“ zavrčal a keby som ho nepoznala, začala by som sa báť.

„Ale to je práve to!? Je lepšie dať jej cieľ? Alebo z nej spraviť chodiacu trosku?“ štekla som.

„Čo jej pomôže, že pôjde po Smrťožrútoch? Vieš, čo si spravila?“

„Viem,“ priznala som. Dala som jej možnosť, ktorá ju možno zničí, ale stále jej dá zopár rokov života... možno si to po čase s pomstou rozmyslí? Ak by po nich išla teraz alebo ak by si zmyslela, že sa jej už pre nič neoplatí žiť, tak čo?

Možno som konala nesprávne, možno som konala unáhlene, ale konala som podľa seba.

Ak by sa niečo stalo mojim rodičom, chcela by som ich pomstiť.

Ona je možno malá, ale stále má v sebe silného ducha!

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard - kapitola 22 - Nyneve: