OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard - kapitola 20 - Čo do...?



Thalia Shepard - kapitola 20 - Čo do...?Malfoy, Malfoy a ešte raz Malfoy!

A máme tu druhé guľatiny! Presne tak. Už je to dvadsať kapitol a s nimi aj polovica story. :D

Čo sa týka maturít, tak... hm, ha, hm... radšej no koment (pre dobro mojej vlastnej duše na to radšej nemyslím). :D

P.S.: Táto okrúhla kapitola má venovanie pre izzie22, Violet, FILADU, WendyMoon, Kiku, Nathy, Ivet, Kefku, Trishu, mimu33, Dreamcatcher valhalinku. :D

P.P.S.: Videla niektorá z vás Fate/Zero? :D

Sisa118


 

Kapitola 20

V momente, ako som prešla cez portrét Tučnej pani, ma prepadla únava. Človek by fakt neveril, ako bezpečne túto nepríjemnú ľudskú vlastnosť, dokáže zahnať živá spoločnom – v mojom prípade, divoká párty v chrabromilskej klubovni, z ktorej som nanešťastie musela odísť.

Prisahám, za toto ho zabijem!

To mi nemôže dať voľno!? Aspoň teraz? Veď sme vyhrali a ja som tam takmer vypustila dušu! Nezaslúžim si odmenu? Ale jasné, to by inak nebol dokonalý Reginus Sargas Malfoy!

S tichým vrčaním som si razila cestu cez vyľudnené chodby. Všetci boli v klubovniach. Ani sa nečudujem. Krátko potom, ako zápas skončil, sa obloha zatiahla a z jej temných záhybov začali padať kvapky veľké ako guľovnica ozrutná! Oslavujúcu spoločnosť na štadióne to síce rozohnalo, ale Chrabromilu nič nebránilo v tom, aby pokračoval pod strechou.

V tichu duše som sa upokojovala predstavou, že si moju hodinovú absenciu nik nevšimne, a ak aj hej, tak tomu nebude prisudzovať prílišný význam.

Na chodbe bola zima. Ako inak, zimné obdobie sa blíži. Je to ako déjà vu. Každý rok, o tom istom čase, miestne chodby zaplaví chlad a študenti zo skríň vytiahnu hrubé šály a teplé habity. Ale, keďže ja na sebe mám len ošúchané a poriadne obnosené sivé, bedrové rifle s dierami na kolenách a károvanú košeľu, idem odkvicnúť od kosy a pritom sa snažím zmierniť triašku a cvakanie zubov.

Krucinál, to nemohol vybrať niečo bližšie?! Prečo zrovna Komnatu najvyššej potreby?

Je to jasné. Chce ma umučiť k smrti! Ale ja predsa nemôžem za to, že nevie prehrávať!

Nadšene som vydýchla, keď sa predo mnou zhmotnili vysoké, vybíjané dvere a vkĺzla dnu.

„Ideš neskoro.“

No, to mi je ale milé privítanie. Pozrela som naňho. Kráčal ku mne oblečený do zimného habitu... ou, tomu je teplo!

„No a? Buď rád, že som vôbec u!“ odvrkla som a rozhliadla sa po miestnosti zariadenej v zelených farbách. Bola tu sedacia súprava, veľká knižnica a hlavne obrovský krb, ku ktorému som si to bez okolkov namierila. Zohla som sa do drepu a natiahla ruky pred seba. Ach... toto by som mohla robiť celý deň. Teplo sa mi rozliezalo po skrehnutých prstoch a vracalo do nich cit.

Malfoy si za mnou znechutene odfrkol. Ignorovala som to.

„Obliekaš sa ako mukel!“ zavrčal.

Aj toto som ignorovala.

„Počúvaš ma!?“ zavrčal.

„Počúvam, ale snažím sa ťa ignorovať, tak mi to, prosím ťa, nekaz,“ zavrnela som a nahla sa ku krbu ešte viac. Ouuu, I love it!

„Keď s tebou hovorím, tak ma nebudeš ignorovať!“ zvýšil hlas, ale ja som ho mala dokonale v paži a aj naďalej svoju pozornosť venovala výhradne teplému ohníku. Dnes mám vynikajúcu náladu, takže ani debil jeho kalibru mi ju nepokazí! Opäť som zavrnela a mojím telom prešla mierna triaška. Rozmŕzalo. V tom na mne niečo pristálo. Len tak-tak som to na špičkách vybalansovala a až potom som si uvedomila, že to niečo je hebké a teplé.

„Prikry sa!“ prikázal. „Nemôžem sa nato pozerať!“

„Tak sa nepozeraj,“ odbila som ho, ale deku mu nevrátila. Práve naopak, zo sofy za mnou som potiahla zelený vankúš, podložila si ním zadok – zima mi bola aj bez toho, aby som sedela na holej zemi – a zachumlala sa do hodvábnych záhybov. Spokojne som vzdychla a opäť sa zahľadela do ohňa. Malfoy za mnou zatiaľ ticho zúril. Nečudujem sa. Prehral zápas. Chudák... Nie robím si srandu. Tak mu treba!

„Prečo sa obliekaš ako mukel?“ nechápal a očividne mu to neskutočne liezlo na nervy. Pripomienka pre mňa, na stretnutia si vždy obleč niečo od muklov!

„Je to pohodlné,“ odvrkla som a položila si hlavu na kolená. Ach, teplučko, tak si mi chýbalo!

„Je to odporné! Si čarodejka!“

„No a? Hádam sa len preto nebudem navliekať do habitov, ktoré vy Slizolinčania tak milujete!“ bránila som sa. No on nemienil zavrieť hubu. Kdeže, to by nebol on. Keď ho niečo napáli, tak vie kecať do skonania svetov!

„My aspoň vieme, čo je vhodné a čo nie!“ zavrčal.

Odfrkla som si. „To si myslíte len vy.“

„Čo si tým myslela?!“

Bože, on sa chce fakt hádať!

„Myslela som tým presne to, čo som povedala, a teraz buď taký láskavý a zavri konečne hubu! Som unavená, je mi zima a trčím tu s tebou namiesto toho, aby som oslavovala!“ zhučala som po ňom a on sa aspoň na chvíľu stiahol. Haleluja!... ale netrvalo to dlho.

„Prečo nosíš roztrhané veci?“ nechápal, ale hlas mu trošku (ale len trošku) skrotol.

„Páčia sa mi. Prečo ty nosíš habity?“ spýtala som sa podráždene, aby som mu názorne predviedla, aká stupídna bola jeho otázka!

„Je to slušné,“ odvetil pohotovo. Tak, takúto odpoveď som fakt nečakala... ale koniec koncov, je to Slizolinčan. Je to Malfoy!

„A to je všetko?“ spýtala som sa pochybovačne. „To ho nosíš len preto, že je to slušné? A čo tvoje ja? Čo tvoj image? Tvoj štýl? To by si nechcel nosiť niečo iné?“ neverila som. Pre mňa bola predstava nosenia habitov zhodná s mučením. Hlavne ženské habity boli otrasné! Dlhé a nepohodlné v tom zmysle, že ste si nonstop stúpali na lem. Vždy sa na nich takmer zabijem.

„Takže, roztrhané veci sú tvoj štýl?“ neveril mi.

Prikývla som.

„Si divná!“ vyhlásil, ale akoby to povedal skôr pre seba ako pre mňa.

„Som,“ priznala som. „Byť normálny je nuda.“

„Byť normálny, znamená byť uznávaný!“ oponoval mi.

„Vážne?“ vrkla som a obrátila sa k nemu. „Kto uznáva teba?“ Nechápal, tak som pokračovala. Jeho zelené oči ma pozorne sledovali. „Mám štyroch najlepších kamošov, za ktorých by som bez váhania položila život. Som rešpektovaná u všetkých fakúlt. Viem sa zabávať a viem zabávať ostatných. Nepotrebujem na ľudí používať Imperio, aby ma poslúchli. Neviem, ako ty, ale tomuto ja hovorím Byť uznávaný.“ Možno som trošku preháňala, ale jemu to predsa hovoriť nebudem.

„Byť uznávaný, znamená mať moc. A moc majú len tí, ktorý poznajú a dodržujú pravidlá.“

„Aké pravidlá dodržujú Smrťožrúti?“ A aké pravidlá si dodržoval ty, keď si nikomu nepovedal, že idú po Delingovcoch! Jeho oči potemneli. Skrížil si ruky na širokej hrudi a hľadel na mňa zvrchu. Keby mi stále nebola taká zima, postavila by som sa, ale keď tá deka je také príjemná – prečo len musí byť zelená?!

„Každý máme vlastné pravidlá,“ vyhol sa odpovedi.

„Presne tak. Aj ja mám vlastné,“ zavrčala som.

„Ty nemáš pravidlá!“ zúril. „Si anarchista!“

„A čo je zlé na anarchii?“ zatiahla som, ale vzápätí ho opravila. „Nie, ja nie som anarchista, ja som liberalista.“

„To je to isté. Liberalisti neuznávajú pravidlá. Podľa nich je dovolené všetko.“

„Ehm, počúvaš sa vôbec?“ zavrčala som. Už mi tento rozhovor začínal liezť na nervy.

„Smrťožrúti vraždia nevinných a vy Slizolinčania ich do jedného podporujete! Vraždia! Tak tomu ja hovorím neuznávať pravidlá!“

„To je niečo iné,“ zavrčal.

„V čom? To my chceš povedať, že nosiť roztrhané rifle je horšie, ako brať životy nevinných?“ zlosť vo mne stúpala. Zdvíhala hlavu ako lev, ktorý práve zočil soka!

„Dosť!“ zavrčal a otočil sa ku knižnici.

„Dosť?“ štekla som. „Práve ma naša konverzácia začína baviť!“

„Mňa nudí,“ protirečil mi.

„No jasné a keď niečo nudí dokonalého Reginus Sargas Malfoy...“ prudko sa ku mne otočil a ja som sa sekla v polke slova.

„Tali,“ zavrčal, „dosť!“ Na každú slabiku kládol osobitný dôraz. Vyskočila som na nohy, akoby ma uštipol had. Deka mi skĺzla z ramien a na moje telo opäť zaútočila zima, aj keď nie až taká hrozná ako predtým. Vrčala som.

„Ako sa opovažuješ!“ Nechápavo nad mojou reakciou nadvihol obočie. „Pre teba nie som žiadna Tali! Nie si môj priateľ! Neopovažuj sa...“

Ťažko si povzdychol. Zlosť z neho opadla, ale zo mňa ani náhodou. „Tak teda inak, Shepardová, mlč!“ rozkázal.

„Prečo by som mala?“

„Lebo ma tvoje názory vytáčajú,“ odvetil ľadovo.

„A mňa zas tvoje! Ale zmierila som sa s tým, že obmedzenca človek jednoducho nezmení.“

Prižmúril oči, do ktorých mu padlo niekoľko dlhých prameňov.

„Ja a obmedzenec? Si si istá? Neviem, kto sa namiesto toho, aby odstúpil z hry, pustil do niekoľko násobnej presily!“ vyčítal mi.

„To nie je obmedzené!“ obránila som sa. „Tomu sa hovorí odvaha! Chrabromilská odvaha!“

„Iba ak chrabromilská retardácia. Naivita! Všetci ste masochisti a Potter aj neschopný kapitán!“ zaútočil. Už-už som mu chcela skočiť do reči – možno aj doňho samotného - ale predbehol ma. „Ak by mal dosť rozumu, stiahol by ťa a vyhlásil kapituláciu, ale nie. On bol natoľko zaslepený, že ťa nechal riskovať!“ zúril a tento krát to bola skutočná zúrivosť!

„Keby ste hrali fér, nemusela by som... James s tým nemá nič spoločné! Bolo to moje rozhodnutie! Moje! A on ho, ako správny kapitán, rešpektoval! Ak si oňho ešte raz obtrieš hu...“

„Potter je neschopný! Nechal ťa hrať aj keď vedel, že ťa... Mohla si skončiť najhoršie zo všetkých! Celé moje družstvo po tebe šlo! Je zázrak, že si neskončila u Svätého Munga!“ pokračoval a opäť si skrížil ruky na prsiach. Svaly na nich sa vybúlili, napli čiernu látku a ja som vedela, že zatína päste.

„To nie je zázrak!“ zaštekala som. „To som ja! JA! Moje schopnosti, moje odhodlanie, moja odvaha!“ prízvukovala som.

„To nie je odvaha...“

„Jasné. Typické! Slizolinčan tomu nemôže rozumieť. Vy by ste odvahu nespoznali, ani keby vám vrazila päsťou do nosa!“ štekla som.

„To, čo robíš, nemá s odvahou nič spoločné! Je to šialenstvo!“

„Ak by to bolo šialenstvo, skončila by som u Sväteho Munga, ale som tu – živá a zdravá!“ Dúfala som, že som ho tým umlčala, ale nie, to by som chcela príliš.

„Zdravá?“ zopakoval povrchne s veľkou dávkou znechutenia. „Nedokážeš sa zohnúť, máš narazené rebrá, nedošliapneš na pravú nohu, lebo tvoj stehenný sval je natiahnutý. Pravačku neotočíš dlaňou hore od presilenia! Tomuto hovoríš zdravá?!“ vrčal a ja som sa snažila predýchať prekvapenie. Čo? Odkiaľ to vedel? Nikomu som o tom nepovedala. Dokonca ani chalanom. Nebolo to dôležité...

„To je daň za víťazstvo,“ zatiahla som bojovne. Krucinál, ako to vedel!?

„Vidíš ani to nezatĺkaš a nie, toto nie je daň za víťazstvo. Bola by, keby si metlobal milovala, ale ja viem, že ho nenávidíš!“

Opäť ma prekvapil. Odkiaľ to všetko vie? Aj keď, toto zas až také tajomstvo nebolo, ale aj tak. Prečo ho to zaujíma? Podozrievavo som si ho prezerala.

„No a? Tak ho nemám rada. Nie každý skáče nadšením od toho, že lieta hore dolu po ihrisku,“ odvrkla som.

„Tak prečo si ho hrala?“

„Vážne Malfoy? Prečo asi? Máš alzheimera alebo si nepamätáš, ako Anescumb vyradil Mari?!“ štekla som. Zaťal zuby.

„Prečo si hrala? Nehovor mi, že len preto, aby Chrabromil neprehral,“ doberal si ma, ale ja som nechápala, čo je na tom smiešne.

„Jasné, že preto!“ vyhlásila som, načo na mňa dobrú chvíľu hľadel ako na zjavenie a potom pomaly pokrútil hlavou.

„Si neskutočná!“ zavrnel. To mala byť pochvala? Teraz akosi neviem. Z jeho hlasu sa nedalo nič určiť. Preto som ostala radšej ticho a očkom hodila po stojacich hodinách v rohu. Keď som prišla, neboli tu, o čom svedčia aj červené strelky ručičiek. Ou, ešte trištvrte hodinu! Nakoniec som sa túto diskusiu pokúsila uzavrieť slovami:

„Malfoy, pokiaľ nechceš, aby sa môj trest pre dnešok skončil, tak buď ticho!“ zavrčala som výhražne a opäť si sadla pred krb, ale tento krát som si od Komnaty vymodlikala červenú deku. Znechutene sledoval, ako balím do šarlátovej.

Konečne bolo ticho. Po približne piatich minútach som sa odsunula od ohňa. Nie, že by mi bolo teplo – to nie – ale viečka mi klesali a ja som sa chcela oprieť o sofu. Deka mi skĺzla na kľúčne kosti a hlava klesla mierne na bok. Ťažko som vzdychla a snažila sa ignorovať fakt, že si Malfoy vyzliekol habit. Namiesto toho, aby mu bola rovnaká zima ako mne, sa zohol po hromadu zelenej, neforemnej látky a poskladal ju do puntičkárskych hrán. Cs, je divný! Látku preložil cez operadlo a on sám si sadol na sofu. Jeho nohy boli len pár centimetrov odo mňa. Mala by som sa odtiahnuť, presne tak ako nepočetne veľa krát predtým, ale nemohla som. Mala som dojem, že ak som opustila terajšiu polohu, spotrebovala by som aj posledné zbytky energie, ktorými moje telo momentálne disponovalo. Cítila som jeho pohľad a niekto v hĺbke duše dúfala, že bude mlčať. Jasné, že nemlčal!

„Prečo máš modré vlasy?“ spýtal sa a ja som si ťažko povzdychla, ale neodpovedala.

„Prečo?“ naliehal. Opäť som vzdychla, ale po tých dvoch týždňoch som vedela, že ak ho chcem mať čo najskôr z krku, musím odpovedať. V opačnom prípade by tú otravnú otázku opakoval po celú večnosť!

„Preto, prečo nosím muklovské oblečenie,“ odvetila som a zvažovala či by bolo divné, keby som tu zaspala. Ten krb, tak pekne hrial! Jasné, že nesmiem zaspať!!! Je tu on! Je tu Malfoy a Malfoy je nepriateľ! Je to Slizolinčan – a to znamená, že sa niečomu tak bezbrannému, ako je spánok, nesmiem oddať!

„Páči sa ti?“ pokračoval a ja som prikývla. „Prečo?“

Zakňučala som.

„To nemôžeš byť ticho?!“ vrkla som, ale on ma ignoroval.

„Prečo?“ zopakoval.

„Lebo sa mi páči...“

Zavrčal, akoby práve toto nechcel počuť.

„Prečo zrovna modrá?“

„Čo, mala som si dať zelenú?“ odbila som ho.

„Nie. Prečo nie červená?“ nechápal.

Opäť som si ťažko vzdychla.

„Lebo modrá!“ Ale fakt, prečo nie červena? Odpoveď je jednoduchšia, než by sa na prvý pohľad zdalo. Červená už je zabratá. Evansovej vlasy sú presne vo fakultných farbách a ja si zakladám na originalite. Navyše, asi to mnohých prekvapí, ale moja najobľúbenejšie farby sú modrá a pekná zelená... a tiež čierna!

„No tak, prečo?“ vyzvedal a vyzeralo o tak, že ho to fakt zaujíma.

„Evansová,“ povedala som iba. Čakala som, že sa bude pýtať, ale našťastie to pochopil. Nie, že by jeho otázky ustali.

„Takže, ak by Evansovej vlasy neboli červené, vybrala by si si ju?“

„Nie,“ odvetila som.

„Prečo?“

Krucinál! To fakt nemá lepšiu otázku ako „prečo?“, alebo ešte lepšie, nedokáže byť ticho?!

„Asi ťa to prekvapí, ale ja nie som tak fanaticky zaťažená na červenú, ako Slizolinčania na zelenú!“ zavrčala som a v duchu sa modlila, nech konečne zmĺkne! Jeho nohy sa vedľa mňa pohli, ako sa naklonil dopredu.

„Takže tvoja najobľúbenejšia farba je modrá?“ spýtal sa zo záujmom.

„Je.“ Ale to, že medzi moje favoritky patrí aj zelená, mu nikdy nepoviem.

„Vyzerala si lepšie, keď si mala čierne vlasy,“ vyhlásil nakoniec. No čo, jemu človek neulahodí – teda nie, že by som sa o to snažila.

„V tom prípade je len dobre, že ma tvoj názor nezaujíma,“ odvetila som a unavene zívla. „A nemala som čierne vlasy,“ dodala som.

„Mala,“ oponoval mi.

„Nie, nemala!“ vyhlásila som pohotovo.

„Mala,“

„Boli hnedé!!“

„Čierne,“ trval na svojom a zo mňa únava, aspoň na chvíľu, opadla. Prudko som sa posadila a otočila sa k nemu... a takmer dostala infarkt! Myslela som si, že je ďalej, ale v skutočnosti sa nakláňal tesne nado mnou. Naše tváre sa zrazu ocitli len pár centimetrov od seba. Trhla som sebou vzad. Aj on sa narovnal.

„Láskavo udržuj môj osobný priestor!“ zavrčala som podráždene, ale on si z toho nič nerobil. Musela som zakláňať hlavu, aby som mu videla do tváre.

„Boli čierne!“ trval na svojom. Zúžila som oči do tenkých štrbín a tasila prútik. Trhlo ním a ja som sa škodoradostne usmiala a zvolala:

„Colorus origus!“

Cez vlasy mi preletel jemný vánok. Postrapatil ich a prečesával ako kvalitná kefa. V momente sa moje modré pramene zmenili na tmavohnedé. Boli hnedé! Síce tmavo – ale stále hnedé!

„Tmavohnedá!“ zvolala som víťazne a jemu trhlo kútikmi.

„Ako vravím, hnedá ti pasuje viac,“ vyhlásil a tento krát sa skutočne usmial. Na srdce mi padol ľadový závoj, a to hneď z dvoch dôvodov. Tak po prvé, neznášam, keď sa usmieva! Vtedy z neho ide fakt strach. Po druhé, on to plánoval! Bola som taká sprostá, že som si ani neuvedomila, že mu nahrávam do karát. Zavrčala som a chcela švihnúť prútikom, no nešvihla. Jeho ruka mi uväznila zápästie. Zamračila som sa na naše spojené ruky a mala chuť niečo – alebo niekoho – roztrhať ako hada  (tá obraznosť nie je náhodná!).

„Pusti ma!“ zavrčala som a trhla rukou. Druhá päsť mi brnela, ako mu chcela jednu vraziť!

„Nie,“ vrkol a prisahala by som, že som v jeho hlase počula hravosť! WTF? Šibe mu!?

„Si hluchý!? Pusti ma!“

„Nie, nie dokým neodprisaháš, že si ich už nikdy,“ to slovo obzvlášť zvýraznil, „neprefarbíš!“

„Tebe nič prisahať nebudem!!“

„Ale áno, budeš,“ prorokoval. Je to oficiálne! A to mne vravel, že som masochista!

Ľavačka vystrelila vpred. Nepatrím ku skupine ľudí, ktorý majú schopnú iba jednu ruku. Som obojručná, teda aspoň čo sa týka vrážania úderov.

No tento krát to očakával a úder zablokoval. Udrela som znova a zároveň sa pokúsila vytrhnúť... stalo sa to príliš rýchlo. V jednej chvíli sedel predo mnou a v druhej... bože, ten je ale ťažký!

Ležala som na chrbte a ten kolosálny idiot ležal na mne. V prvej chvíli som si myslela, že od zlosti vybuchnem! Trhla som rukou  a podarilo sa mi ju uvoľniť. Vzápätí mu moja päsť pristála na pleci, kde urobila nepeknú modrinu. Zavrčal, ale nepostavil sa. Mierne sa nadvihol, ale nevstával! Prečo, krucinál, nevstáva?! Ale srať na to, keď chce skončiť pod drbom, tak mu v tom nebudem brániť. Opäť som ho udrela a zaprela sa do jeho ramien. Využil príležitosti a zovrel mi zápästia. Pritlačil mi ich povedľa hlavy. Prosím, zabite ho niekto!

„Ty skurvený idio...“ nedopovedala som. Moje slová zanikli v jeho ústach.

Čo do riti...?

Ten hajzel ma bozkával. Jeho pery sa tlačili k mojim, ale ja som odmietla spolupracovať. Znechutene som si uvedomila, o čo mu po celý ten čas išlo! On ma chcel dostať do postele! Ja... ja ho...

Bozkával ma, jeho ruky zvierali moje zápästia a rozkrokom sa tlačil medzi moje stehná. Cítila som, ako tvrdne. Zodvihol sa mi žalúdok.

Doriti, ako z toho von? Ako?

Uchýlila som sa k núdzovému opatreniu. Pootvorila som ústa a vzápätí ho silno kusla do pery. Na jazyku som cítila krv. Kovová príchuť mi zaliala ústa. Stiahol sa, ale ja som zovretie zubov nepovolila až do chvíle, než som si vyslobodila ruky a potom ho zo seba odsotila. Prekotúľala som sa z jeho dosahu a vyskočila na nohy.

Opieral sa o sofu s rukou priloženou na perách. V jeho zelených očiach sa rozpútal búrlivý požiar, ktorý spálil akýkoľvek náznak chladu. A tieto žeravé oči teraz upieral na moje pery. Priložila som k nim ruku a pod prstami cítila čosi vlhké. Odtiahla som ju a zahľadela sa na červené fľaky.

„Ešte raz ma pohryz...“ zavrčal hrdelným tónom, ale mne to bolo jedno.

„Skončila som s tebou, Malfoy!“ štekala som šialene a otočila sa na odchod – či skôr sa k nemu donútila, lebo v opačnom prípade by som spravila niečo veľmi, ale veľmi nepekné a bolestivé! A to by sa ani jednému z nás nepáčilo. Bože, tak veľmi som mu chcela ublížiť! Vytrhnúť mu ten dotieravý jazyk... a vykastrovať by sa mu tiež zišlo!!! Dokonca som sa tešila aj na zimu, ktorá ma o pár sekúnd zahltila, lebo znamenala, že sa od neho vzďaľujem!

„Neskončila,“ zavrčal s neskrývaným prísľubom chvíľu predtým, ako sa za mnou zavreli mohutné dvere.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard - kapitola 20 - Čo do...?:

11. Dreamcatcher
22.03.2015 [8:17]

Ale! Nech ho nehryzie! Emoticon Malfoya bolo hojne,to sa mi velmi pozdava,ale Tali by mohla skludnit hormon a trolilinku mu podlahnut Emoticon super kapitola,neviem sa dočkat dalsej Emoticon Emoticon Emoticon

10. WendyMoon
21.03.2015 [21:42]

Ani nevis jak moc jsem si prala aby ho srovnala jakoAdriona Anescumba ale tentokrat by to nikdo nezastavil Emoticon Emoticon Emoticon A ja sem videla Fate/Zero. Uzasne anime Emoticon Emoticon

9. Trisha přispěvatel
21.03.2015 [20:28]

TrishaČakala som niečo podobné, len dúfam, že nevytiahne, že spolu spali. Keď tak nad tým uvažujem, ak by to urobil, už by ju nedonútil stretávať sa s ním... Emoticon No každopádne sa teším na novú časť Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

8. Violet přispěvatel
21.03.2015 [20:25]

VioletSkvelá kapitola Emoticon Emoticon

21.03.2015 [19:11]

FILADABoží Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

6. valhalinka
21.03.2015 [16:38]

táto hádka bola top...škoda že ho poriadne nenakopala :/

5. Kefka
21.03.2015 [14:40]

Super! Emoticon Ale akosi my tam chýbajú ostatný.Ako Snape či Lily. Emoticon .Ale inák super teším sa na další diel. Emoticon

4. Ivet
21.03.2015 [14:18]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Skvělé! Teda kdy zapne mozek a dojde jí to... Emoticon

3.
Smazat | Upravit | 21.03.2015 [14:03]

FUCK! Emoticon
Toto nemyslíš vážne... Emoticon

2. Nathy
21.03.2015 [13:45]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1 2   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!