OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard - kapitola 2 - Kniha a krv

05.02.2015 (13:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 6× • zobrazeno 1242×

Tak a je tu ďalšia kapitola a ja som si predsavzala, že vydám aspoň dve časti do týždňa. Keď už sú napísané, tak prečo nie, že? Asi preto, že moje ja je neskutočne lenivé, ale sľubujem, že sa budem snažiť najlepšie, ako bude moje lenivé ja zvládať. :D

Ďakujem vám za komnetíky. Som rada, že sa vám začiatok páčil a len môžem dúfať, že aj zvyšok bude rovnako úspešný. :D

A ešte jedno VEĽKÉ ĎAKUJEM patrí  mime33, za jej neskutočnú trpezlivosť s mojou otrasnou gramatikou. Ja viem, že to s ňou vážne nevyzerá rúžovo a preto ti ďakujem, že ju po mne opravuješ. :D Fakt sa snažím dávať pozor, keď si kapitolu pred vydaním čítam, ale i/y a ja si moc dobre nerozumieme. :D Tie potvorky sa predo mnou vždy niekde schovajú! :D

Sisa118

Kapitola 2 - Scary

„Vitaj medzi nami!“ natiahol ku mne ruku neznámy chalan (asi z tretieho ročníka) s veľkým odznakom na hrudi. „Moje meno je Leroy O´Sullivan. Prefekt,“ predstavil sa a ja som si ho bližšie prezrela.

Bol vysoký, vcelku pekný a mal zvláštnu farbu vlasov. Vyzerala ako hnedá, ale v skutočnosti v sebe niesla čosi ryšavé – a nakoniec oči. Hnedé, no nie ako moje kamenisté. Tie jeho boli ako rozpustená, mliečna čokoláda.

„Teší ma,“ pozdravila som, ale potom som mu už pozornosť nevenovala. Vedela som si jasne predstaviť, že s ním nebudem mať trikrát ideálny vzťah. On bol predsa prefekt a ja rodiaca sa katastrofa!

Po triedení nasledoval riaditeľov príhovor, ale ten som ukážkovo ignorovala. Bola som taká hladná, až som mala nutkanie zakusnúť sa do taniera pred sebou. A nebyť toho, že sa predo mnou z ničoho nič objavilo jedlo, bola by som mu podľahla.

Napchala som sa do prasknutia. A to si vážne nerobím srandu!

„Kam to dávaš?“ nechápal Sirius.

„Čo?“

„To jedlo.“

„Bože, tak som od rána nejedla. Vieš si predstaviť, aká som bola hladná?“ sťažovala som si.

„Predstav si, že viem. Tiež som od rána nejedol,“ pripomenul mi.

„Tak potom nechápem, prečo sa pýtaš!“

Sirius ešte raz pokrútil hlavou a postavil sa na dlhé nohy. No jo, chlapec nám prichádza do puberty! Samá ruka, samá noha. A ja som si až teraz uvedomila, že tak urobila väčšina sály.

„Prváci ku mne!“ zvolal Leroy a ja som k nemu poslušne pricupitala s chalanmi v závese.

Keď sme prechádzali hradom, verila som, že sa tu jedného dňa stratím! Ale takým spôsobom, že ma už nikto nikdy nenájde! Keď sme konečne prešli všetkými tajnými podchodmi a chodbami, bola som šťastím bez seba, no miestnosť, do ktorej nás Leroy zaviedol cez portrét Tučnej panej, mi vyrazila dych.

Bola nádherná, celá červeno-zlatá a jedinečná. Tak, toto bude môj domov po niekoľko nasledovných rokov? S tým som sa dokázala zmieriť! Nadšene som sa zvalila do mäkkých vankúšov pohovky pri krbe a len letmo vnímala, ako nám Leroy vysvetľoval, kde sú dievčenské a kde chlapčenské spálne. Potom som sa rozlúčila s chalanmi a nasledovala zástup dievčat po točitých schodoch.

Pozorne som čítala menovky na dverách a zastavila pre tými, kde bolo moje. Pod ním boli vypísané ďalšie štyri. Lili Evans, Alice Hanson, Deborah Murray a Skarlett Pinkerton.

Lili som poznala z vlaku, ale zvyšné tri som videla po prvýkrát. Alice bola malá brunetka s krátkymi vlasmi a zvláštnymi, hnedo-zelenými očami. Deborah zas čiernovláska s tmavšou pleťou a peknou tváričkou a Skarlett modrooká blondínka.

Veľkou náhodou sa mi podarilo zabrať posteľ pri okne. Jediným šťastím bol fakt, že bolo na západnej strane.

Ako vrece zemiakov som dopadla do mäkkých perín. Len s veľkou námahou som si predtým umyla zuby a navliekla sa do pyžama. Dokonca som si ani neuvedomovala rozhovor, ktorý medzi sebou moje nové spolubývajúce viedli a v momente zaspala.

Ráno bolo hektické. Tak po prvé, zaspala som a nebiť Alice a Lili asi by som prespala aj vyučovanie. Po druhé, zvyšné dve spolubývajúce urobili v izbe taký chaos a bordel, že som sa ledva stihla zorientovať, čo sú vlastne moje veci.

Keď som konečne zliezla do klubovne, mala som meškanie, ku ktorému sa pripísalo aj chvíľkové blúdenie chodbami. Raňajky som stihla len tak-tak a už som trielila do učebne transfigurácie, ako som mala napísané vo štvrtkovom rozvrhu.

Transfigurácia, čo by som vám o nej povedala? No, okrem toho, že je to úplne otrasný predmet, tak asi nič! Fakt nechápem, ako je možné, že je taká ťažká!? Našťastie nám dnes McGonagalová vysvetľovala, čo budeme robiť počas školského roku a len posledných pár minút sme mali premieňať špáradlo v ihlu.

Rovnako to prebiehalo aj na zvyšných hodinách. Obranu učil vcelku mladý profesor Adam Lexon, ktorý z nás mal tak trochu strach, ale viedol si dobre. Ako sám priznal, naša hodina bola prvá v jeho živote. Ďalšou hodinou boli čary a s nimi aj ich profesor Flitwick, ktorý bol taký malý, že keď prednášal, musel stáť na hromade kníh. Celý deň dokonale zavŕšila dvojhodinovka elixírov a profesor Horacom Slughornom.

Keď som sa vrátila do klubovne, bola som totálne vyšťavená a mimo, ale namiesto pokojnej atmosféry som vbehla do vriaceho kotla. Lili vs. James. Kto by len povedal, že v tej malej červenovláske sa môže skrývať toľko výbušnosti.

„Daj mu pokoj!“ skríkla a James len odhodlane krútil hlavou.

„Nedám. Zaslúžil si to!“ oponoval jej.

„Ako? Len preto, že sa dostal do Slizolinu mu nemusíš robiť peklo zo života!“

„Nemusím, ale môžem,“ odbil a hrdo si zložil ruky na prsiach.

„Ty si neskutočný idiot, Potter!“ štekla.

„No tak, Evansová, len sme sa bavili.“

„Mne to ako zábava nepripadalo a Severusovi už vonkoncom nie... veď ste mu zlomili nos!“ kričala.

„Tak zlé to zas nebolo,“ oponoval jej.

„Nebolo? Ja nie som slepá, Potter! Z toho nosa mu totižto tiekla krv, ak si si nevšimol!“

„Tiekla, ale nezlomil som ho.“

„Vieš čo? Fakt ľutujem, že vás pritom nenachytal nejaký profesor!“

„A strhol nám body? To máš toho slizoša radšej ako Chrabromil?“ pustil sa do nej s novou vervou.

„Chrabromil je pre mňa dôležitý, ale to neznamená, že sa budem nečinne prizerať, ako mlátite bezbranného človeka!“ Jej hlas sa hlasno odrážal od stien.

Prišlo mi Lili ľúto a to hlavne preto, že som v jej očiach uvidela malé perličky sĺz. Uplakane potiahla nosom, ale v jej podaní to ani zďaleka neznelo nechutne, ale práve naopak, neskutočne roztomilo.

Zúrivo si pretrela uslzené oči a s mokrými lícami vyhlásila: „Nenávidím ťa, Potter!“ a vybehla po schodoch do izby.

V klubovni zavládlo hrobové ticho. V tejto chvíli by ste počuli aj šuchnutie lístka na Zúrivej vŕbe. A práve toto strašidelné ticho som prerušila ja.

„Tak toto si vážne prehnal, James.“ Ale namiesto toho, aby som sa doňho pustila rovnako ako Lili pred chvíľou, som mu venovala jeden zo svojich typických talinských pohľadov. Miešalo sa v nich znechutenie, prekvapenie, ale aj ľútosť a pochopenie zároveň.

„Ešte aj ty začínaj!“ zhúkol po mne.

„Daj si pozor na hubu, Potter!“ okríkla som ho zostra. „Ja nie som Evansová!“

Zarazil sa, ale poslúchol. Našťastie. Pristúpila som k nemu, a tak, aby to počul len on, som mu šepla do ucha.

„Ja nemám nič proti tomu, aby si Snapovi ukázal, kde je jeho miesto. Ale len to, prosím ťa, nerob pred Evansovou,“ vystríhala som ho.

Premeral si na pochybovačným pohľadom, ale to som mu už nevenovala pozornosť a trielila do izby za Lili. Jemne som zaklopala na dvere vlastnej spálne a potom ich otvorila. V momente sa ku mne obrátili štyri nasrané pohľady.

„Čo chceš!“ okríkla ma Scarllet.

Prekvapene som nadvihla obočie a akosi som zabudla na svoj pôvodný cieľ utešiť Lili. „Podľa teba musím niečo chcieť vo vlastnej spálni?“ spýtala som sa provokatívne.

„Prečo si doliezla?“ štekala ako besná. „Všetky vieme, že Pottera a tú jeho bandu zbožňuješ!“

„Ja nikoho nezbožňujem!“ bránila som sa.

„Nie!?“ škrela naštvane. „Tak prečo si za nimi celý deň liezla?!“

„Vieš, Scary, do toho ťa nič, ale vážne nič nie je.“

„Ja nie som Scary!“ skríkla tak nahlas, a tak falošne, až ma rozboleli ušné bubienky.

„Vážne? No odteraz si,“ štekla som a jej tvár nabrala nepeknú, purpurovú farbu. Fajn, tak teraz mi je jasné, že s ňou si istotne rozumieť nebudem!

„Vypadni!“ zajačala.

„A nevypadnem,“ provokovala som. „Totižto, toto je aj moja izba.“

„Už nie je!“

„Ty o tom nerozhoduješ.“

„Vypadni!“

„Trhni si, Scary.“

„Von!“

„Nie,“ zaspievala som a naschvál si to zaparkovala na vlastnej posteli. To som asi robiť nemala, lebo zrovna v tej chvíli na mne pristál jej vankúš.

„To ti načisto hrabe?!“ zvreskla som, keď som si z vlasou začala vyťahovať perie.

„Von!“ revala ako šialená a začala po mne hádzať ďalšie vankúše.

Ja som jej neostala nič dlžná. O pár chvíľ bola naša izba biela ako čerstvo napadnutý sneh a všetky sme vo vlasoch mali biele páperie.

„Si šialená!“ skríkla som na blonďavú príšeru, ktorá do mňa pre zmenu hodila jednu z jej učebníc. Teda, aspoň myslím, že bola jej. Ja som chcela spraviť to isté, ale v tej chvíli sa medzi nás postavila Alice.

„No tak, prestaňte!“ zvolala vydesene a ja sprostá som ju poslúchla.

To som robiť, ale fakt, nemala. Scary po mne hodila ďalšiu bifľu, ktorá ma zasiahla do obočia a nepekne ho rozťala. Do oka sa mi navalila krv. Skríkla som a v tom pri mne stála Alice s Lili. Chceli skontrolovať rozsah zranenia. Nedovolila som im však, aby sa na to bližšie pozreli a rýchlo sa pratala do kúpeľne, kde som z očí vymyla všetku životodarnú tekutinu.

Spotrebovala som obrovské množstvo toaleťáku, než sa mi krvácanie podarilo ako-tak zastaviť. Zúrivosť mi zaplavila vnútro. Chcela som Scary ublížiť tak veľmi, ako ešte nikdy v živote. Chcela som ju roztrhať na márne kúsky a zároveň si jasne uvedomovala, že pred toľkými svedkami - ako sú moje zvyšné tri spolubývajúce - sa mi to nepodarí. V hlave sa mi rodil prvoplánový náčrt pomsty.

„Tali, si v poriadku?“ spýtala sa šepotom odo dverí Alice. Venovala som jej jeden divoký pohľad, ale súhlasne prikývla - aj keď to nebola tak úplne pravda.

„Nemáš niekde leukoplast?“ vrkla som jej smerom a o pár minút som požadovanú vec zvierala v rukách. Prelepila som si ešte stále mokvajúcu ranu a zúrivo sa vrútila do spálne. Až na stále nešťastnú Lili a Alice bola prázdna.

„Kam zdrhla?“ precedila som pomedzi zuby.

„Tali...“ začala Alice, ale ja som ju zarazila mávnutím ruky. Prešla som k mojej posteli, spod vankúša vytiahla pyžamo a vykročila k dverám.

„Kam ideš?“ spýtala sa Lili zamračene.

„Preč,“ zaznela stručná odpoveď a vzápätí som za sebou tresla dverami.

Kam vlastne idem? spýtala som sa sama seba na chladnej, opustenej chodbe. Nevedela som. No jedno mi bolo jasné. V izbe som ostať nemohla. Pohľad mi padol na staré, drevené hodiny nad schodmi. Ukazovali čas večere, ale ja som na ňu nemala ani pomyslenia.

Čo by v takejto situácii urobila moja mama? prebehlo mi hlavou. No nech som nad tým rozmýšľala akokoľvek, nevedela som sa rozhodnúť medzi dvoma úplne protichodnými alternatívami. Buď by Scary utrhla hlavu alebo by ju jednoducho ignorovala.

Zišla som do spoločenky, kde som narazila na pár osôbok, ktoré sa pravdepodobne rozhodli, že dnešnú večeru vynechajú – čo mám v pláne aj ja... ja a bez večere? A to je koniec sveta?

Po piatich minútach, neustáleho škvŕkania v žalúdku som sa definitívne rozhodla. Pyžamo som hodila do chlapčenskej spálne – veď predsa to oni za to môžu – a so živočíšnym hladom v očiach sa rozbehla do jedálne. Cestou som si zopárkrát takmer rozbila držku na neviditeľných, prípadne viditeľných, ale neexistujúcich schodoch a dostala sa do menšej potýčky s miestnym strašidlom Zloduchom, ktorý však, po výdatnej hádke, odchádzal rovnako spokojný ako ja.

Myslím, že zrovna s ním budem vychádzať nadmieru dobre. Keď som sa dostala do mojej vysnívanej oázy pokoja, bola už z spolovice vyprázdnená, ale chalani tam ešte sedeli - a podľa kopy žrádla pre Petrom ešte dlho budú.

„Čaute!“ pozdravila som, ale moc pozornosti som im nevenovala, čo sa nedalo povedať o nich.

Všetci svorne vyvalili oči (s výnimkou Petríka, ktorý ich vyvaľoval už dlhšie, ale na jedlo). Ja som si zatiaľ sadla na voľné miesto vedľa Siriusa a pustila sa do nakladania veľkej porcie ryže s ovocím. Milujem ryžu! Pre ňu som ochotná zabíjať! Vážne.

„Tali?“ ozval sa placho Remus.

„Hm?“ zabrblala som bez toho, aby som zdvihla pohľad.

„Tali!“ oslovil ma o niečo prudšie Sirius.

„Čo?“ štekla som podráždene. Prečo ma, ksakru, odvádza od jedla, keď som taká hladná? Pozrela som sa mu do tváre, v ktorej sa odzrkadľoval strach. „Čo je?“ zopakovala som znova, keď neodpovedal.

„Čo sa ti stalo?“ spýtal sa a natiahol ku mne ruku.

Nechápala som, čo chce spraviť, ale keď sa mi dotkol obočia, bolestivo som sykla. Bleskovo ruku odtiahol a vyjavene hľadel na zakrvavené prsty. Vrúcne som dúfala, že ani jednému z chalanov neprichádza z krvi zle a ak hej, nech večeru nevydávia na mňa.

„To je krv!“ zvolal vydesene a ja som nad tým len mávla rukou.

„To je,“ potvrdila som a už-už som sa znova pustila do jedla, keď vtom ma opäť niekto vyrušil. Pre zmenu to bol James.

„Môžeš nám láskavo vysvetliť, prečo krvácaš?“ spýtal sa a v hlase sa mu miešal strach a podráždenosť z toho, ako málo pozornosti venujem svojej poranenej, telesnej stránke.

„Ak vám to poviem, necháte ma najesť?“ spýtala som sa zúfalo, lebo v žalúdku mi žalúdočné kyseliny vyhrávali všetky serenády a orchestrálne skladby, aké poznali. Pohotovo prikývli a ja som sa pustila do skrátenej verzie toho, čo sa stalo.

„Čože spravila?“ nechápal Remus.

„Dohoda!“ precedila som pomedzi zuby. „Ja vám poviem, čo sa stalo - vy ma necháte najesť!“

„Nemôžeš čakať, že sa nebudeme pýtať!“ štekal Sirius.

„Predstav si, že môžem. A ak mi nedáte pokoj, tak zožeriem vás!“ vyhrážala som sa. „Pokojne to rozoberajte medzi sebou a ja vám možno na to niečo poviem, ale podrobnú spoveď si nechajte na potom...“ zarazila som a dodala. „Inak, spím u vás v izbe.“ S tichým výdychom, že konečne zmĺkli, som sa pustila do jedla. Ignorovala som ich prekvapené výrazy.

„Čo?“ ozval sa po chvíli Sirius, načo som výhražne zdvihla prst, aby ma neoslovoval. „Nemôžeš u nás spať!“ zvolal. Obdarila som ho mierne povýšeneckým pohľadom, ale jedla ďalej. „Jednoducho nie!“ pokračoval.

Tak a dosť! Čo si o sebe, ksakru, myslí? Je to ich vina, že ma vykopli z izby. Namáhavo som prehltla veľké sústo a otočila sa k nemu. Nemilosrdne som mu zapichla prst do hrude.

„Ak si to ešte nepochopil, tak u nás v izbe späť nemôžem!“ sykla som. „Teda, ak netrpím samovražednými sklonmi - a to netrpím. Scary by ma zavraždila v spánku... a ak nie to, tak by mi prinajmenšom ostrihala vlasy!“ A tie svoje mám nadmieru rada.

„Ale... ale...“ habkal. „Je tam len päť postelí a my sme piati!“ zvolal, akoby práve objavil Ameriku. Si päťsto rokov pozadu, kamoško, to sa už poradilo Kolumbovi!

„V tom prípade sa s niekým z vás o tú posteľ podelím,“ vysvetlila som mu ako malému, nechápavému decku. „Ale na rovinu vám hovorím, že Peter to nebude... bez urážky.“ To som ani dodávať nemusela, lebo ten ma totálne ignoroval a aj naďalej viedol súkromný, ústny pohovor s kuracím stehnom.

„Ale...“ nevedel sa s tým zmieriť Black.

„Smola, Blacki,“ uzemnila som ho a obrátila sa k mojej miske. Sirius konečne pochopil, že tento súboj prehral a preto sa automaticky oboril na Remusa.

„Rem, spí s tebou!“ vyhlásil, ale Remus len záporne pokrútil hlavou a ospravedlňujúco na mňa pozrel.

„To asi ťažko – teda nie, že by mi to vadilo – ale ja sa v noci veľmi hádžem...“ dodal hanblivo.

„V tom prípade je to jeden z vás,“ špitla som Jamesovým a Siriusovým smerom. Tí si medzi sebou vymenili zarazené podhľady. Ako prvý sa ozval James.

„Hodíme si mincou!“

Sírius jeho ponuku chvíľu zvažoval, ale nakoniec pritakal.

„Ja som hlava,“ vybral si ako prvý.

„Fajn. Ale kto hádže?“ chcel vedieť James.

„Remus,“ navrhol jeho protivník a menovaný s tým súhlasil.

Sledovala som, ako sa minca otáča vo vzduchu. Ako elegantnou špirálou klesá na stvol a aj výrazy na tvárach chalanov.

„Hlava,“ ozval sa napokon Remus. „Sirius, si to ty.“

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard - kapitola 2 - Kniha a krv: