OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Thalia Shepard: Druhá šanca - Kapitola 2 - Pláž

16.06.2015 (16:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 13× • zobrazeno 1804×

Tak, ďakujem za komentáre. Fakt som rad, že si na Tali ešte pamätáte, lebo mne to príde ako neskutočne dlhá doba, čo som ju prestala zverejňovať. :D

Teraz len dúfam, že sa vám bude páčiť aj naďalej. :D

Kapitola má venovanie pre mimu33, Trishu, AriuSalvatore, izzie22 a Ivet.

P.S.: Trisha, jasné, pošlem ti to, len teraz toho mám troška veľa. Oslavujeme a každý deň som niekde. :D Ale do konca týždňa to budeš mať  na maili. :D Sľubujem!

Sisa118

Kapitola 2

„Lylo,“ oslovila som škriatka, ktorého som si nevedomky kúpila spolu s domom.

„Áno, pani?“ zašvitorila nadšene, zatiaľ čo do rúry ukladala jablkový koláč.

Mňam! Ani som sa už nepozastavovala nad tým oslovením. Tisíckrát sme jej vysvetľovali, že nás má volať normálne, ale ona si tvrdohlavo trvala na svojom. No, keď tak veľmi chce, nech si ma pre mňa za mňa volá aj pani... aj keď mi to zrovna trikrát po chuti nie je.

„Koľko máš rokov?“

Zamyslela sa a potom odpovedala. „Narodila som sa pred šestnástimi letami,“ odvetila. Iba šestnásť? Bože, veď je to len decko!

„Ako si sa sem dostala?“

„Sem?“ nechápala, zatiaľ čo si z rúk stiahla druhé rukavice. Prikývla som a oprela sa o kuchynskú dosku.

„Do tohto domu.“

„Lylo sa v sídle narodiť, pani.“

„Ty si sa tu narodila? A kde máš rodinu?“

„Otec? Nevedieť. Jeho rodina sa odsťahovať preč... Ale byť to dobrí páni. Nebiť škriatkov, tak ako niektorí,“ šepla.

„A mama?“

„Mama zomrieť predminulú zimu.“

„To mi je ľúto.“ Myslela som to vážne. Veľmi dobre viem, aké je to prísť o jedinú osobu, ktorá pri vás stála v každej situácií!

„Mama byť stará,“ šepla. „Už nevládať... Povedať mi, že je to tak lepšie. Že mať dlhý život a dobrých pánov.“

V kuchyni zavládla pochmúrna atmosféra.

„Nemáš inú rodinu?“

Pokrútila hlavou. „Lylo byť sama. Možno mať nejakých súrodencov a tety, ale ona nevedieť.“

„Tvoja mama nemala viac detí?“ Opäť zavrtela hlavou a špičky uší zvírili vzduch.

„My nemať veľa detí. Len pár za život,“ odvetila a zároveň sa pustila do umývania riadu. Pomohla by som jej, ale to by bolo, akoby som ju urazila a preto som ostala sedieť na mieste.

„Povedz mi o vás niečo. Ako žijete?“ Vážne ma to zaujímalo.

Škriatkovia sa o mňa starali posledných sedem rokov a ja som o nich takmer nič nevedela. Chcela som to napraviť.

Lylo spustila vodu a začala: „Škriatkovia žiť dlho. Stáročia, ale väčšinou len dve. Keď my byť moc slabí, páni nás poslať preč...“ 

No, myslím, že toto je ešte humánne oproti tomu, čo škriatkom robí Siriusova rodina! Keď už nie sú ich škriatkovia schopní udržať podnos s čajom, useknú im hlavu a tú potom vytavia na chodbe. Otrasné. To je jasný dôkaz, že čistokrvní sú zdegenerovaní... ale koniec koncov, keď sa krížia len medzi sebou? Čo iné čakať?

„Škriatkovia nemať rodiny tak ako páni. Pánova rodina byť naša rodina.“

„A čo keď má škriatka dieťa?“

„Tak malé poslať preč alebo si ho nechať, aby mohlo slúžiť pánom.“

„To je kruté!“ zavrčala som. Predstava, že by mi niekto mal zobrať moje dieťa? Nie, to by som nedovolila! Zabila by som každého, kto by sa o to pokúsil! „A ako sa proti tomu bránite? Musíte predsa niečo robiť!“

Lylo sa na mňa prekvapene pozrela a nechápavo naklonila hlavu nabok.

„Prečo brániť? Malé dostať novú rodinu, ktorej slúžiť,“ nechápala a mne sa z toho zdvihol žalúdok.

Oni si dobrovoľne nechávajú brať deti, akoby boli len obyčajné psy?! Dovolia, aby ich deti otročili niekde inde?! Chcelo sa mi vracať.

„Lylo, ale to je nesprávne,“ kárala som ju. „Čo by si robila ty, keby ti niekto zobral dieťa?“

„Lylo by sa modliť, aby jeho rodina byť dobrá,“ vyhlásila, akoby to presne tak malo byť.

Potriasla som hlavou. Chcela som jej to vyhovoriť, urobiť niečo... možno ju dokonca prefackať... ale nemalo by to zmysel. Bože, veď sme ju ani nedokázali presvedčiť, aby nás volala krstnými menami!

Postavila som sa. Potrebovala som čerstvý vzduch... Keď som prechádzala dverami, Lylo sa za mnou ticho ozvala: „Lylo nahnevať pani?“ zasýpala a mňa stálo všetky sily otočiť sa k nej a aj keď falošne sa usmiať.

„Nie, Lylo, nenahnevala si ma. Ja... ja len potrebujem čerstvý vzduch. Idem na záhradu.“ Toto vyhlásenie jej očividne stačilo. Spokojne sa vrátila k umývaniu a popod dlhý nos si spokojne pospevovala mne neznámu pesničku.

Vyšla som von a oprela sa o zábradlie. Nedokázal som to pochopiť. Prečo sú škriatkovia takí, akí sú? Nato asi nikdy neprídem...

Nepočula som ho prichádzať a preto ma prekvapilo, keď sa Sirius oprel o zábradlie vedľa mňa. Naše lakte sa o seba jemne treli. 

„Tak,“ začal, „čo budeme robiť? Dom je uprataný a my máme týždeň k dobru.“ Mal pravdu. Sú prázdniny! Nebudem si ich predsa kaziť niečím, čo aj tak nezmením.

„Neviem,“ priznala som a obrátila sa záhrade chrbtom. Ruky som si skrížila na prsiach. To je dobrá otázka. Čo budeme robiť?

„Čo by si povedala na menší výlet?“ navrhol a ja som ho prepálila zvedavým pohľadom.

„Záleží na tom aký,“ zatiahla som a na perách sa mi rozprestrel presne ten istý šibalský úsmev, aký práve zdobil jeho tvár.

„No, čo tak...“ tváril sa, že premýšľa...

Naša stará, veľká, modrá dodávka značky Toyota zastavila na preplnenom parkovisku. No jo, je leto a ľudia radi trávia čas pri mori  – hlavne v takýchto horúčavách!

„James, vezmi kôš!“ prikázala Lily a jej drahý bez reptania poslúchol. Tá si ho už pekne osedlala. 

Jamme, si pekne pod papučou!

„Jasne, zlato,“ zvolal späť a ja som potlačila veľavravný úsmev.

Sirius moje snahy prekukol a ticho vyprskol. Rem nad naším šaškovaním len pretočil oči. Neudržala som sa a spomedzi pier mi uniklo tiché uchechtnutie. Kašlať na to. Smiech predsa nie je zakázaný! Vlastne je celkom zdravý. Natiahla som sa a do rúk vzala hromadu uterákov a diek.

„Ukáž, pomôžem ti,“ ponúkol sa Tichošľap a ja som ho nemala v pláne odhovárať.

Len nech sa činí chlapec, keď chce! Rem zamkol a ticho šepol zaklínadlo proti zlodejom – aj keď, popravde, dosť pochybujem, že by ten náš starý vrak niekto chcel! Hm, lak by potreboval vymeniť alebo prinajmenšom ošetriť! A hodilo by sa umyť okná... a nové stierače by tiež bodli.

Rozložili sme sa na jednom z mála voľných miest. Ja som si uchytila azúrovo modrú deku s rybkami zdrhajúcimi pred žralokom. Ja viem, milý výjav. Pretiahla som si jednoduché, biele tielko cez hlavu a vykĺzla z nohavíc. Moje plavky boli totálne minimalistické. Len dva kusy modrej, elastickej látky – nie ako Lilyne, smaragdovo zelené s malými, bielymi kvietkami a rozkošnými volánikmi. No jo, James by ju najradšej zožral. Videla som mu to na tvári.

Nebola som jediná, ktorá si toho bola vedomá. Lily sa laškovne usmiala. Ale pozrime sa, tak tá malá potvora presne vie, ako na Jamesa pôsobí. Sorry, kamoško, ale z tohto sa už nevyvlečieš. Si v tom až po uši. S Lily sme si vymenili sprisahanecké pohľady, ale než som stihla čokoľvek povedať, moje telo sa ocitlo vo vzduchu a svojvoľne mierilo k vode. Teda nie úplne svojvoľne. Sme medzi muklami a len tak sa vznášajúce telo by istotne vyvolalo otázky. Sirius si ma prehodil cez rameno.

„Sirius!“ zajačala som. „Pusti ma!“

„Hneď...“ zavrnel a stále sa nebezpečne približoval k vode.

„Ty prerastené šteňa! Daj ma dole!“

„Dobre,“ uškrnul sa a ja som sa zmohla len na:

„O ou...“ A už som plachtila vzduchom smer chladná, morská hladina.

Pohltila ma voda a ja som sa snažila dostať k vrchu. Stačilo sa len zaprieť nohami. Prskala som ako mokrá mačka a snažila sa zbaviť odpornej pachuti v ústach, ale išlo to len ťažko... navyše, istý nemenovaný debil skĺzol do vody za mnou a teraz ma jeho pracky opäť sťahovali pod vodu. Ledva som sa stihla nadýchnuť.

Ja ho zabijem! Je to mŕtvy muž! Kopla som ho do brucha. Nie moc, ale dosť na to, aby som ho prinútila ustúpiť a tentokrát som to bola ja, kto získal prevahu. Veď ty počkaj! Za toto zaplatíš! Vydriapala som sa mu na chrbát a tlačila ho pod vodu. Išlo to len ťažko, ale nakoniec som vyhrala, no len na pár sekúnd. Potom som ho pustila a vzdialila niekoľko metrov – preventívne opatrenie. Potriasol hlavou ako pes (vlastne ním aj bol... vedľajšie) a nebezpečne zúžil oči. A znova – O ou!

Vrhla som sa smerom pevnina, ale on sa stiahol späť. Skríkla som, ale on ma odmietal pustiť. Práve naopak, ten debil ma sťahoval čím ďalej, tým viac do hlbšej! Kruci, ja nie som taká vysoká!

„Sirius!“ jačala som.

„Čo je?“ zasmial sa. „Len mi nehovor, že nevieš plávať, to ti nezožeriem!“

„Jasné, že viem! Ale nemám rada... hlbokú...“ priznala som. Nedôverčivo nadvihol obočie.

„Prečo?“

Podráždene som zavrčala, ale odpovedala. „V skratke? Bolo mi šesť. S našimi sme boli na dovolenke v Stredomorí a... no, zhrňme to asi tak, že na to stretnutie s morskou olihňou len tak nezabudnem!“ zavrčala som.

Neznášam, keď na to musím spomínať. Mám z toho doživotnú traumu, ktorú som prekonala až v desiatich, keď ma mama hodila do bazéna plného chobotníc. Vrrr. Terapia šokom je to najhoršie, čo môže byť. Vtedy som ju chcela zabiť! Ale zabralo.

„Kecáš!“ vyhlásil.

„Rada by som, ale je to pravda,“ pípla som.

Už som nohami nedočiahla na dno! Pomóc! Ak ma teraz zožerie nejaká morská potvora – zabijem ho!

„No tak, neverím, že sa bojíš vody!“ smial sa, ale ja som ho prepálila zlostným pohľadom.

„Tak po prvé, ja-sa-nebojím-vody! Ale hlbín! A ver mi, nič nie je horšie ako morská beštia, čo ti ohlodáva prsty!“ zavila som a pevnejšie ho zovrela okolo krku. Stuhol, ale ja som to ignorovala. Ak teraz spadne alebo sa čo i len zakolíše, zmlátim ho tak, že si týždeň nebude môcť sadnúť!

„Fakt sa bojíš?“ spýtal sa a ja som mu na odpoveď zaryla prsty do mokrého chrbta.

„Nebojím!“ zavrčala som odhodlane.

Ale áno, bojím sa. Je to jeden z tých podvedomých strachov. Teda, ak by som sa dostala do životu nebezpečnej situácie a mojou jedinou záchranou by bola hlbina, vybrala by som si ju, ale nevyhľadávam ju, keď nemusím. Je to asi ako s elixírom proti opici. Keď ste triezvy, len totálny idiot by ho pil, ale v prípade núdze siahnete aj po ňom.

„Ty sa fakt bojíš!“ zavrnel.

„Jasné, že nie!“

„Prečo si nám to nikdy nepovedala?“ chcel vedieť a ja som mala obrovskú chuť, mu o tú jeho natvrdlú palicu otrieskať morského ježka! To radšej nie... nebudem predsa úbohé zvieratko trestať za jeho nedostatok intelektu, že?

„Lebo to nebolo podstatné a ja sama sa na ten deň snažím zabudnúť!“ zavrčala som a on sa zachrípnuto rozosmial.

„Sirius, prosím, vráťme sa!“ žobronila som a on konečne našiel mozog.

Heuréka! Volajte na slávu opätovne nájdenému intelektu. Haleluja!

Odniesol ma späť a ja som šťastne vykríkla to nádherné slovíčko „Yes!“, keď som znova stála na vlastných. Ešte stále ma obmývala voda... ale už som stála! Juchú!

„Prepáč, nevedel som to,“ ozval sa za mnou. Trhla som sebou a narazila doňho chrbtom. Len tak-tak to ustál a ja s ním.

„Si idiot, Tichošľap. Ale aby si vedel, som štedrá duša a preto ti to pre tentokrát odpustím,“ zatiahla som a vydala sa späť k zvyšku skupiny. 

Prsia viem plávať veľmi dobre. Vlastne viem plávať takmer všetky druhy plaveckých štýlov, ale prsia mám najradšej. Môjmu malému ja to vždy pripomínalo žabu. A ja žabky rada... teda, aspoň veľmi rada sa ľuďom vyhrážam, že ich v jednu z nich premením! No čo? Som predsa čarodejka!

Nenápadne som sa priblížila k Removi a spáchala naňho atentát zo zálohy! Sirius sa za mnou len smial.

„Veľmi dospelé! Veľmi dospelé!“ frflal si bývalý, hlavný prefekt popod nos a napravoval si okuliare.

„Ja viem,“ zatiahla som a zozadu ho objala okolo pása. „No tak, Rem, uvoľni sa trocha!“ nabádala som ho a v jeho očiach vzplanuli nebezpečné ohníky.

No, aspoň môžem povedať, že som zažila topenie od Remusa. Túto výsadu má fakt len málokto! Keď ma pustil, mala som čo robiť, aby som opäť lapila dych a on sa len spokojne usmieval.

„Po-podvádzaš!“ obvinila som ho. Vlkolaci sú aj v ľudskej podobe predsa len o čosi silnejší než obyčajní smrteľníci.

„Podvádzam,“ priznal pobavene, ale to k nám už dorazil Jamesov hlas.

„... ako deti. Vidíš, Lily, ja by som sa takto detinsky nikdy nesprával,“ naparoval sa, ale neočakával neférový podraz od jeho polovičky, ktorá ho podľa nášho príkladu potopila. 

Lily, máš u mňa bod na viac!

„Ale ja áno,“ zasmiala sa vysokým, čistým tónom, zatiaľ čo si James vytieral soľ z očí.

„Veď počkaj!“ zahrmel jej smerom a ona so zvonivým smiechom odplávala preč. Bola fakt rýchla, ale k jej veľkej smole bol James najlepším chrabromilským stíhačom! Jasné, že prehrala.

O hodinu neskôr som zničene dopadla na modrú deku a Sirius sa rozvalil vedľa mňa. Ležal na boku, obrátený ku mne a ležérne sa opieral o ruku, zatiaľ čo ja som ležala na bruchu s tvárou zaborenou do mäkkých, modrých štetiniek. O pár chvíľ nato som cítila, ako mi na chrbte kreslí slastné kruhy. Milujem, keď ma niekto hladí po chrbte!

„Čo je to?“ spýtal sa a nakreslil mne neznámy tvar. Uchýlila som sa k typovaniu.

„Dom?“

„Vážne?“ zasmial sa.

„Hm?“

„Hádaš vôbec?“

„Nie... pokračuj...“ zapriadla som ako nadmieru spokojná mačka.

„No tak, Foxi, spolupracuj trochu!“

„Fajn... hm, slnko?“

„Trefa!“

„Fakt?“

„Nie!“

„Vzdávam sa,“ zavrnela som a on sa hlasno zasmial. Milujem jeho smiech. Je hlboký, horúci a priateľský!

„Nie si ani zvedavá?“

„Ak budeš pokračovať, tak som...“ Opäť sa pobavene zasmial, ale nepokračoval. Niečo zablokovalo príjemné slnečné lúče dopadajúce na môj chrbát a ja som to niečo, chcela zniesť zo sveta.

„Áno?“ spýtal sa Sirius svojím „Ja som sexy boss“ tónom.

No, tak toto nebude nikto od nás. Vzdychla som a zaprela sa o ruky. Posadila som sa a môj pohľad padol na košíky veľkosti E... Wtf? Kde ich nabrala? A čo je to za genetiku, že ich má čím vyplniť? Pohľad som presunula o čosi vyššie a stretla sa s žiarlivými, jasnomodrými očami orámovanými čiernymi tieňmi, ceruzkou a maskarou. No, tak s týmto do vody istotne nepolezie.

„Ahoj,“ zatiahla laškovne vysoká bruneta oproti mne a prebehla Siriusa pohľadom, ktorý hovoril za všetko - poď so mnou do postele, miláčik.

Mohla mať tak osemnásť a výšku stoosemdesiat aj s opätkami. Jej ryšavá kamoška so záplavou pieh po celom nose na tom bola rovnako. Obe boli až nechutne krásne!

„Nepridáš sa k nám?“ pokračovala zvodne. „Ideme do baru a...“

„Prepáčte, dámy, ale dnes nemôžem. Som tu s priateľmi,“ odbil ju tým najneelegantnejším spôsobom, aký som uňho kedy videla.

Len mi nehovorte, že sa im rokfortský Casanova nechce dostať pod nohavičky – alebo plavky... ak sa to čo majú na sebe dá klasifikovať ako plavky. Podľa mňa je to skôr erotické prádlo, ale veď to poznáte. Koľko ľudí toľko chutí! Navyše, je to fakt sexy.

„Ale no tak, tvoji priatelia to istotne pochopia...“ Wau, tá po ňom vážne ide! Toto som nezažila ani na Rokforte a že tam som toho zažila...

„Možno niekedy inokedy,“ trval na svojom Tichošľap.

„Ale no tak, istotne som ťa už niekde videla... Nie si náhodou herec? Alebo model?“

Tento krát som sa fakt neudržala a vyprskla smiechom. Sirius a model? Iba ak v Playboyi!

„Istotne nie je!“ vyhlásila som pomedzi záchvaty smiechu. „A popravde? To je to posledné, čo jeho gigantické ego potrebuje!“ podpichla som ho a ženská predo mnou ma spražila pohľadom zúrivého tigra, ktorého práve vyrušili uprostred lovu.

„A ty si kto?“ spýtala sa pichľavo. „Jeho sestra?!“ Ehm, tak teraz som jasne pochopila, že ide o urážku. 

Tak bŕr, ty zmachlená kraslica. Ponoríme ťa do mora a potom môžeme porovnať, ktorá z nás je krajšia! No skôr, ako som stihla čokoľvek povedať sa ozval Sirius.

„Nie, nie je to moja sestra, ale najlepšia priateľka. A ako som povedal, dnes nemôžem,“ zavrčal a bruneta predo mnou sa stiahla. Pochopila, že prestrelila a viac uňho nezaboduje.

„Conno, poďme,“ šepla spoza nej jej ryšavá kamarátka a Conno ma obdarila znechuteným pohľadom. Ako sa tak pozerám, tak aj u muklov sa vyskytujú kolosálne kravy. Ľudia sú všade rovnakí.

„Ty si ich poslal preč!“ prehodila som zarazene Tichošľapovým smerom.

„Ja viem,“ pritakal vykoľajene.

„Čo sa to s tebou deje, Tichošlap?“ nechápala som. Nepamätám sa, že by niekedy nejakú poslal preč.

„Tak to by som tiež rád vedel,“ priznal a mňa napadlo niečo úplne od veci. Nadviazala som na náš predchádzajúci rozhovor spred príchodu brunety a jej kamošky.

„Inak, Sirius, čo si to kreslil?“

„Srdce.“

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Thalia Shepard: Druhá šanca - Kapitola 2 - Pláž: