OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Spáry minulosti (13)

11.05.2013 (11:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 17× • zobrazeno 2641×

13.

"Je vždy lepšie, aby ten, kto nám naháňa strach, mal strach z nás."

- Umberto Eco

Dopekla! Merlin, ochraňuj ma! Prvé myšlienky, ktoré preleteli mojou mysľou hneď po tom, čo sa moje oči stretli s ľadovými očami Luciusa Malfoya.

Až ma zamrazilo, ale rozhodla som sa, že to na sebe ani za nič nemôžem dať poznať. Mám predsa nejakú hrdosť a tak strach najavo nedám. Takú obrovskú radosť mu nedarujem.

Obzrela som sa nenápadne dookola a uvedomila si, že sme v obrovskej sále plnej prepychových a už na prvý pohľad veľmi drahých vecí, či už obrazov, alebo sôch. Museli sme byť jednoznačne na Manore, ale to by znamenalo, že som v tej istej budove ako Draco a tak ho možno čoskoro uvidím. Možno je tu a možno som tu kvôli nemu. Možno...

Nie, Hermiona. Priveľa snívaš! zarevala som sama na seba v duchu a prikázala si nerobiť si plané nádeje, ktoré sa aj tak nikdy nemôžu stať reálnymi. Jedine ak v nejakom podivnom paralelnom svete.

„Hádam si si nemyslela,“ prehovoril na mňa Lucius Malfoy svojím pohrdlivým hlasom, plným mrazivého pokoja, „že ťa nechám žiť šťastne po boku môjho jediného syna.“

Sledovala som jeho tvár a premýšľala, prečo som tu. Možno Draca poslal niekam preč a mňa sem dovliekol, aby ma zlikvidoval. Koniec koncov, iné východisko z tejto situácie nevidím.

„Samozrejme, že nie,“ zavrčala som a snažila sa pôsobiť rovnako pokojne, ako on. Opatrne som sa vyštverala na nohy a spriama mu pozrela do očí plných nenávisti a odporu. „Vy predsa svojmu synovi šťastie nedoprajete!“ vyšplechla som neuvážene a jeho oči sa naplnili zdesením.

Nebolo to zdesenie toho typu, ako keď sa človek niečoho zľakne, ale ako keď človeka prekvapí, ako si niekto môže dovoliť byť až tak moc drzý.

„Čo si to dovoľuješ, ty špina?!“ zareval na mňa a ja som sa odrazu zrútila k zemi a jačala.

Teda... myslím, že som jačala. Bol to môj hlas, alebo prichádzal odinakiaľ? Z nejakej veľkej diaľky... veľmi veľkej.

„Zabijem ťa! Počuješ?!“ vrieskal a ja som z jeho slov počula len isté útržky.

Celé moje telo sa zvíjalo v kŕčoch a ja som si v snahe zabrániť ešte väčšej bolesti zahryzla do zaťatej päste a potláčala vzlyky, ktoré sa drali na povrch.

Aj keby ma tu mal hneď a teraz umučiť k smrti, nikdy mu neurobím tú radosť, že ukážem svoj strach a svoju bolesť. To nech ma radšej na mieste porazí.

„Drahý,“ prehovoril hodvábny, krásny hlas a bolesť sa zrazu vytratila.

Zostala som ležať na zemi a na jazyk mi dopadali kvapky mojej krvi, keďže som ešte stále mala zuby pevne zaťaté do mojej päste. Mala som strach sa čo i len pohnúť a tak som sa snažila aspoň splynúť s podlahou.

Lucius a tá žena, pravdepodobne Dracova mama, sa pustili do rozhovoru a ja som si nahovárala, že na mňa zabudli. Bola to síce hlúpa predstava, ale robila mi naozaj dobre. Aspoň na chvíľu sa moje srdce mohlo upokojiť a moje nervy sa na pár sekúnd uvoľnili.

Ale trvalo to tak bolestivo krátko a do mojich uší sa zadrel piskľavý smiech, plný arogancie a istého temného pôvabu. Presne som vedela o koho sa jedná a ani som nepotrebovala zdvihnúť k tej osobe svoj zrak.

Dokonale som si vedela vybaviť nepoddajné kučeravé vlasy, černejšie ako noc a iskrivé tmavé oči plné nenávisti a opovržlivosti. Bellatrix Lestrangová.

„Lucius, toto bol skvelý nápad!“ prehovorila ľadovým hlasom, ktorý sa nebezpečne rýchlo približoval. „Ani ja by som to nevymyslela lepšie,“ dodala a ja som si uvedomila, že stojí len kúsok odo mňa. Hrozivo malý kúsok.

„Možno sa nám takto podarí nalákať späť Draca,“ povedala Narcissa Malfoyová a hneď na to som začula klopkanie podpätkov.

„Pravda,“ prisvedčil Luciusov chladný hlas.

Stále som ležala v tej istej polohe, s päsťou strčenou v ústach a bolo mi absolútne jedno, čo si o mne táto skupina psychopatov myslí. Snažila som sa v prvom rade vstrebať to, čo povedali. Draco zmizol? Kam? Prečo? Načo? Žeby šiel za mnou? Je možné, že by kvôli mne tak veľa riskoval? Napríklad aj vlastný život?

Musím sa odtiaľto nejako dostať a nájsť ho. Och, môj Draco!

„Vstávaj, humusáčka!“ zavelil posmešným tónom Lucius Malfoy a ja som sa konečne odhodlala sa pohnúť.

Neurobila som mu však tú radosť, aby som vstala, len som sa pohmýrila a nadvihla sa na lakte, aby som na nich mohla pohliadnuť. Predo mnou stáli Lucius a Bellatrix a vznešená pani Malfoyová, ktorá mala dušu černejšiu než smola, stála ďalej, akoby sa bála, že sa nakazí nejakými mojimi baktériami.

„Keď sa môj šibnutý syn vráti, postarám sa o to, aby trpel!“ povedal mi Lucius Malfoy a v jeho hlase zaznievala vyhrážka. „Ale najskôr budeš trpieť ty, za chyby, ktoré ste urobili!“

„Chceš s ňou strácať čas?“ prehodila márnivo Narcissa a znechutene si odfrkla. „Radšej ju hneď zabi!“ vyštekla. „To kvôli nej sa náš syn zbláznil.“

„Počkaj, sestrička,“ prerušila ju Bellatrix a veľavýznamne sa zahľadela najskôr na mňa a potom na svoju sestru. „Dajme ju do väzenia a keď sa nám podarí nájsť Draca, za trest ho prinútime sledovať, ako z nej vyprcháva posledná kvapka života,“ povedala a pomädlila si ruky.

Lucius očami šľahol po svojej manželke, ktorá len nemo zízala na Bellatrixin zjav. Toto snáď nemyslia vážne.

„To chcete naozaj dovoliť, aby váš syn takto trpel?“ otočila som sa na Narcissu. Bola mojou jedinou možnou nádejou. Je predsa Dracovou matkou a matky chcú pre svoje deti vždy len to najlepšie a Lucius s Bellatrix mu chcú ubližovať.

To by žiadna matka predsa nemohla dovoliť. Ani taká, akou je Narcissa Malfoyová.

„Ticho!“ zahriakla ma znechutene. „Môjmu synovi treba otvoriť oči. Musí pochopiť, že zahadzovať sa s takou pliagou ako si ty, nie je správne!“ povedala mi a ja som z tónu jej hlasu pochopila, že ona svojim slovám naozaj dôveruje.

Tá žena ma proste vymytý mozog a ja sa tomu ani nemôžem diviť. Žije po boku dvoch bláznov a je oddaná Voldemortovi. Ako, by taký človek mohol uvažovať triezvo? Ona sa proste upla na predstavu, že ja som Dracovou skazou a nič ju nepresvedčí, že to tak nie je.

„Vidím, že máme návštevu!“ ozval sa sykavý hlas a mne sa razom urobilo zle.

Ak som doteraz mala za to, že som na tom biedne, od tejto chvíle som na tom ešte horšie, než by si ktokoľvek dokázal predstaviť.

Do môjho zorného poľa elegantne vplávala štíhla postava, ktorú zahaľoval plášť farby tej najtemnejšej noci. Krvavé štrbiny sa do mňa zabárali a nepríjemne ma prepaľovali až do najhlbšieho vnútra môjho ja.

A vtedy sa to stalo. Diadém v mojej kapse sa odrazu zbláznil a pýtal sa von. Musel vycítiť prítomnosť svojho majiteľa a chcel ísť k nemu. A najhoršie na tom bolo, že Voldemort vycítil taktiež prítomnosť viteálu.

Jeho pohľad sa zabodol do môjho vrecka a ja som už mala naozaj všetko márne. Nebolo nič, čo by som mohla urobiť. Dokonca by mi v tejto chvíli nepomohol ani prútik, ktorý som vo vrecku necítila. Len mi nešlo do hlavy, kedy mi ho Lucius stihol vziať.

Voldemort odrazu mávol rukou a diadém z môjho vrecka vyletel a zväčšil sa do svojej pôvodnej podoby.

Bellatrix, rovnako ako aj Lucius a Narcissa sa prekvapene priblížili ku korunke, ktorá sa stále vznášala nado mnou. Voldemort zostal na svojom mieste a neprestajne si obzeral diadém.

„Donáška do domu?“ prehodil posmešne. „Vy si vášne myslíte, že mňa, Knieža temnoty, môžete poraziť?“ spýtal sa a silene sa zasmial. „Povedzte, priatelia,“ otočil sa odrazu na tých troch, ktorí stále civeli na diadém, „nie je to rozkošné?“ spýtal sa a všetci traja vybuchli do smiechu.

Na Voldemortovej tvári sa rozlial pokoj. „Povedz mi, maličká, koľko ste ich už zničili?“ spýtal sa a všetku svoju pozornosť sústredil len na mňa.

„Nikdy vám nič nepoviem!“ zarevala som a takmer okamžite som pocítila obrovský nával bolesti, ktorý sa z mojej hlavy šíril do celého môjho tela.

oOo

Pomaly som zaklipkala očami a na stotinu sekundy ich pootvorila. Bála som sa svetla, nechcela som, aby sa mi zarezalo do očí a vohnalo mi do nich slzy, ktoré sa pýtali von. Už znova.

Pokúsila som sa pohnúť, ale nedalo sa. Bolel ma každý jeden milimeter môjho tela a všetky svaly som mala v kŕčoch. Dokonca som si uvedomila, že mám zlomenú ruku, keďže som cítila, ako mi bolestivo pulzuje a opúcha a absolútne som ňou nedokázala pohnúť. Šaty som mala prilepené na telo a páchli ostro a železnato, ako krv.

Odvážila som sa pohmýriť a uvedomila som si, že ležím na kamennej podlahe, ktorá ma bolestivo tlačí a nepríjemne chladí.

Prevalila som sa na chrbát, pričom celý tento proces bol sprevádzaný nadávkami a bolestivými stonmi.

„Pri Salazarovi,“ ozval sa odrazu známy hlas, „doriadil ťa viac ako mňa a to som si myslela, že také niečo je nemožné.“

Nevedela som kto to je, ale vedela som, že ten hlas mi je známy. Lenže moja ubolená a zdesená myseľ odmietala pracovať. Jediné, nad čím som teraz dokázala premýšľať, bola hrozná bolesť na celom tele.

„Pomôžem ti,“ povedal znova ten hlas a ja som zacítila, ako ma niekto ťahá do sedu.

Nevzpierala som sa a o chvíľu som bola opretá o stenu a zdravou rukou som si pošúchala boľavú nohu. Celé šaty som mala dotrhané a zašpinené.

„Ako ti je?“ znova sa mi prihovoril ten hlas. „Napi sa!“ prikázal a strčil mi do ruky železný pohár plný priezračnej tekutiny.

Zodvihla som pohľad k tej osobe a uvedomila si, že civiem do tváre Pansy Parkinsonovej, Dracovej nastávajúcej.

V prvom momente som chcela začať kričať a minimálne jej vyraziť pohár z ruky, ale potom som si uvedomila, že je celá špinavá a zakrvavená.

„Čo sa ti stalo?“ vyjachtala som pološeptom a Pansy sa smutne uškrnula.

„Pomohla som Dracovi ujsť, chcel byť s tebou,“ začala a uvelebila sa pri mne. „Myslela som, že moja oklumencia je dobrá, ale na Temného pána nestačila a všetko odhalil.“

Zdesene som na ňu pozerala a vstrebávala to, čo mi práve povedala. Pansy Parkinsonová, tá namyslená fiflena zo Slizolinu, sa rozhodla pomôcť mne a Dracovi?

„Ja viem, je to celkom neuveriteľné,“ prehodila, keď si uvedomila môj neveriaci pohľad.

„Prečo ťa tu držia?“ spýtala som sa prvú vec, čo mi napadla.

„Pre to isté, prečo aj teba. Myslia si, že sem tak nalákajú Draca. A ten tvoj Draco je taký magor, že sem príde a to bude náš koniec,“ povedala a na dôvažok ešte prikývla.

„Nie, ak sa odtiaľto dostaneme!“ zavrčala som a konečne si vzala pohár s vodou.

Studená voda mi síce na ubolené hrdlo nerobila dobre, ale bolo to lepšie ako nič. Vypila som ju a pozrela sa do Pansyných očí, ktoré si ma neprestajne premeriavali.

Pravdepodobne teraz uvažuje, prečo chce Draco mňa, keď môže mať ju. Ona je krásna, čistokrvná, bohatá a jej otec je Smrťožrút.

Ja som škaredá, muklorodená, chudobná a môj otec je zubár. Draco má zvláštny vkus, ale som zaň naozaj rada, i keď v tejto situácii by som asi nemala byť.

„Odtiaľto sa dostať nedá,“ skonštatovala a pochybovačne vykrivila obočie.

„Všetko sa dá,“ povedala som jej a rozhliadla sa po cele, v ktorej nebolo vôbec, ale vôbec nič.

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Spáry minulosti (13):