OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » HP: New Generation - Kapitola 12

03.06.2019 (16:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 3× • zobrazeno 949×

Tak a som tu zas... Ja viem, trvalo mi to veeeľmi dlho.

Ak mám byť úprimná, tak som hodnú chvíľu bola v tom, že som tento môj koníček už definitívne zavesila na klinec, ale no... asi ešte nie. :D

Tak ak si ešte pamätáte, o čom tento príbeh bol, prajem vám príjemné čítanie. :D

Sisa

Kapitola 11

Ten kretén...

Od prekvapenia mi div srdce nevyskočilo z hrude. Vydesil ma. Poriadne! Otočila som sa a prudkým trhnutím si oslobodila ruku. Mračil sa na mňa s rukami založenými na hrudi. Ticho som zavrčala a potom znechutene zatiahla:

„Čo je ťa do toho!?“

„Tak od koho?!“ zavrčal.

Venovala som krátky pohľad môjmu novému náramku a on sa tam pozrel tiež.

„Od Ericha. Máš s tým problém?!“ Blbá otázka, očividne mal. Ale aj tak. Čo ho to, kruci, trápi!?

„Čo s ním máš?“ pokračoval vo výsluchu a tento krát som to bola ja, kto si založil ruky cez prsia.

„Potter, to ale fakt nie je tvoja vec!“

„Howellová! Odpovedaj! Prečo ti to dal!?“ syčal a ja som sa škodoradostne usmiala.

„Prečo? No, väčšina ľudí na narodeniny darčeky dostáva,“ schladila som ho a v jeho tvári sa dalo čítať lepšie ako v otvorenej knihe! O krok cúvol a obočie mu vyletelo k nebesiam.

„Ty máš narodeniny?“ spýtal sa zarazene. Odfrkla som si a znechutene zatiahla:

„Mám. Čo si si myslel? Že tie darčeky tu boli len tak na okrasu?“ vysmiala som ho.

„Aké darčeky?“ nechápal a ja som si až teraz uvedomila, že on ich vidieť nemohol. Mal tréning, o čom svedčí aj jeho metlobalový habit.

„To je jedno,“ uzavrela som. To posledné, čo som chcela, bolo hádať sa s ním. Nie, teraz som chcela zapadnúť do izby a všetko Molly vyrozprávať! Zveriť sa jej aj s tými najmenšími pikotinami! Tešila som sa ako malá. Aj keď som bola väčšinu svojho života nedostupnejšia než pentagonské tajomstvá, stále som bola násťročná baba, ktorá chce cítiť, že na nej niekomu záleží.

A Potter mi to zas kazil!

Otočila som sa mu chrbtom. Výnimočne mi nato nič nepovedal. Len tam tak vyjavene stál a... bol ticho. Divné.

„Baby, poďte,“ kývla som im a ony ma nasledovali. Boli zvedavejšie než babky na trhu! Ale dnes mi to nevadilo! Dnes som presne to chcela.

Zapadli sme na izbu a ja som im vyrozprávala takmer všetko. Pravda, niečo som si nechala pre seba, ale kedy som tak neurobila? Vždy som mala nejaké tajomstvá a bolo jedno, nakoľko úprimná som chcela byť.

„Ou, to je tak zlaté!“ zatiahla Priya, ale bola jediná, ktorá sa aj skutočne tešila. Molly? Tá sa radosť aspoň snažila predstierať, ale Rose? Kdeže. Tá sa mračila, akoby som jej práve oznámila, že som zabila bratranca. Nechápala som, o čo jej ide. To mi to chce pokaziť? Rozhodla som sa ju ignorovať. Koniec koncov, mohla som urobiť aj niečo iné? Vynadať jej? Nie, to mi zato nestálo.

„Ja viem,“ pritakala som. „Prisahám, ak som niečo nečakala, tak potom toto.“

„Oh, bože, tak ti dal kravinu za pár mediakov! No to je toho!“ zavrčala Rose a ja som k nej obrátila nasupený pohľad.

„Máš s tým problém? Čo ti vadí?! Celý čas len zazeráš a prudíš, akoby si po ňom... moment!“ A vtedy ma to napadlo. Pozorne som si ju premerala. Vážne by mohla? Je doňho buchnutá? Je a... no kruci, to by bolo fakt nahovno... Vytušila moje myšlienkové pochody a vyvalila na mňa oči.

„Preboha, nie!“ zatiahla zdesene. „Ani náhodou! Ja po MacMillanovi nejdem!“

„Vážne?“ pinkla som a ona mi to ráne zopakovala.

„Ani vo sne, Jack! MacMillan nie je môj typ a nikdy ani nebude!“ vyhlásila. „Nepáči sa mi!“

„Tak prečo?“ nechápala som. Tu mierne odula spodnú peru, ale odpovedať odmietla. Pokrútila hlavou, čím ma ešte viac nasrala. „Vieš, čo to pre mňa znamená!? Nikdy sa o mňa nik nezaujímal! Doriti, ani Finnigan a ten pretiahol aj Tessu Abbottovú! Bez urážky Priya,“ dodala som, lebo ona s ním momentálne chodila. Tá nad tým len kývla rukou a nechala to tak. Toto som na nej vždy obdivovala. Vedela zniesť pravdu, nech už bola akákoľvek a fakt, že Finnigan je kurevník, jej očividne nevadil.

„Nezaujímali?“ zamrkala prekvapene Rose a vzápätí prišla z novou várkou hlášok: „Chalani sa pre teba idú roztrhať, Jack!“

„To nie je pravda!“ zavrčala som.

„Ale je,“ postavila sa na Rosinu stranu Molly.

„Molly!“ zatiahla som zúrivo.

„No tak, Jack. Je to pravda. To, že to nechceš vidieť, ešte neznamená, že to tak nie je... Neviem podľa čoho posudzuješ chalanov, ale musíš mať fakt vysoké nároky, ak si všimneš len MacMillana,“ zapojila sa do toho Priya.

„Čo?“ štekla som. „To ste sa proti mne spikli? Teraz? Fakt teraz?!!“ odporúčala som im, ale oni to len tak nenechali. Hlavne Rose nie.

„Keby si sa trocha rozhliadla, našla by si oveľa lepších chalanov, ako je MacMillan!“

„Napríklad?“ vysmiala som ju, no ona sa len tak nedala:

„Otvor oči, Jack! Čo tak James? Roky po tebe ide!“

„Čo?“ vyprskla som. Prečo to hovorí?! Prečo? To mi vážne chce pokaziť radosť?! Teda niežeby sa tak už nebolo stalo. „Ja a Potter?! Preskočilo to? To je... to je... nemožné!!!“

„Ale len kvôli tebe!! Kebyže mu dáš šancu...“ naliehala. Vážne... jej musí poriadne kvapkať na maják!

„Ja jemu!? Neznášam ho! Nenávidím ho! A navyše, ak je Potter lepší ako Erich, tak zjem chrobáky!“ zaprisahávala som sa.

„Jasné, že je!“ zvolala Rose a ja som ju vysmiala.

„Možno tak pre teba. Si jeho sestrenica! Musíš ho mať rada.“

„Priya nie je jeho sestrenica a myslí si to isté!“

„Priya chodí s jeho najlepším kamošom!“ bránila som sa.

„Hej, Rose,“ skočila nám do debaty spomínaná. „Mňa z toho vynechaj.“

„Nie,“ zvrčala som a prudko vyskočila na nohy. „Vynechajte z toho mňa!“ štekla som. Nemala som im nič hovoriť! Nemala! Mala som si to nechať pre seba a tejto debilnej hádke by som sa vyhla! Práve pre toto sa s nimi o tom nebavím. Čakám, že ma podporia, že budú stáť pre mne... ale ony urobia presný opak. Mala som držať hubu a bol by pokoj. Mala som.

Vykročila som k dverám, no po pár krokoch ma zastavila Mollyna ruka.

„Jack, ona to tak nemyslela. Nechoď.“

Vytrhla som sa jej a zúrivo zasyčala:

„A ty sa mi čuduješ, prečo vám nikdy nič nepoviem? Tu máš dôvod. Vždy sa postavíte proti mne! Kašlete na to, čo chcem ja! Vždy sú vám prednejší oni!“

Viem, že to boli kruté slová, ale vážne som to tak cítila. Chcem tak veľa? Úplne by mi stačilo, kedy sa aspoň raz zachovali ako priateľky! Keby povedali: „Pri Merlinovi, to je skvelé! Len tak ďalej!“ a možno ešte pridali zopár dobre mierených rád. Ale ony? Nie, kdeže od nich sa dočkám akurát tak ohodnotenia, že som krava a že som si nevybrala toho správneho. Preboha a kde len prišla na to, že by som sa Potterovi... Bože blééé, ani nato nechcem pomyslieť! Nenávidíme sa! Ak sme v jednej miestnosti, lieta nábytok! Nie, toto ja fakt nepotrebujem.

A Molly? Krucinál! Poznala ma! Vedela, aká som a aj tak sa ma nezastala? Bolelo to a ja som vedela, že je to odo mňa sprosté. Snažila sa aspoň pretvarovať! Nie je to jej chyba. Môže za to jedine Rose! Možno som uzavretý človek, ale Molly milujem! Nechcem, aby sa strápila... aby bola smutné a už vonkoncom nie kvôli mne... Aj keď ma to stálo všetko sebazaprenie, ktoré som v seba našla... otočila som sa k nej a ticho, takmer nečujne zatiahla:

„Prepáč, Molly, ty za to nemôžeš.“

„To nič, Jack,“ šepla a potľapkala miesto vedľa seba, aby som si k nej prisadla. Pokrútila som hlavou a ešte tichšie zatiahla.

„Prepáč... ale nemôžem. Ja... potrebujem byť sama.“ Videla som v jej tvári bolesť, ktorá sa ale miešala s pochopením. Potriasla som hlavou a vypadla na chodbu. Kašlem na to, že už je po večierke. Potrebujem vypadnúť. Dostať sa na čerstvý vzduch. Bože, ako sa to mohlo všetko až takto dosrať? Ako?!

Mala som šťastie v nešťastí. Na chodbách som nestretla ani živú dušu – a to doslova. Aj duchovia niekam zaliezli. Nevedela som kam idem. Jednoducho som chcela byť sama. Nechala som nohy nech vedú a o chvíľu som vychádzala na nádvorie zaliate mesačným svitom. Mesiac nado mnou svietil ako LED žiarovka, ak keď mu do splnu ešte nejaký ten kus chýbal.

Posadila som sa na kamennú lavičku a zaklonila hlavu. Z nepochopiteľného dôvodu sa mi chcelo plakať. Prečo? Prečo by som mala revať kvôli niečomu tak... nedôležitému?! Ale... bolelo to.

Chcela som, aby sa tešili so mnou presne tak, ako som sa ja tešila s nimi! Veď nie sú práve od toho priateľa? Aby s nami zdieľali našu radosť? Možno...

Pohľadom som prečesávala oblačnú oblohu. Netrvalo dlho a veľké zlovestne vyzerajúce oblaky zakryli jediný zdroj svetla. A bolo po mesiaci aj hviezdach. Pri mojom šťastí, ešte začne pršať... ale v tej atramentovej temnote som si pripadala zvláštne chránená. Akoby sa okolo mňa obtočila mäkký deka, ktorá ma chránila pred svetom – pred ľuďmi – pred sklamaním.

Objala som sa rukami. Pripadala som si, že potrebujem objať, ale nikdy by som to nikomu nepriznala. Ale aj tak... chcela som, aby sa z temnoty vynorila Molly a venovala mi jeden z jej bezstarostných úsmevov. No na druhú stranu som veľmi dobre vedela, že by som jej to nedovolila. Poslala by som ju preč s tým, že „Vážne chcem byť sama.“ Som žalostné stvorenie. Viem to. Ani sama neviem, čo chcem a keď to viem, tak si to nedoprajem.

Začínala mi byť zima. Koniec koncov máme tu október! Ale kašľať na to! Dnu sa nevrátim! Nie teraz! Odhodlane som potlačila triašku a práve v tej chvíli mi na ramenách pristálo niečo ťažké a teplé! Prekvapene som zamrkala a v temnote hľadala príčinu. Netrvalo mi to dlho.

Ani nie meter odo mňa stál ten posledný človek, ktorého by som tu čakala. Pootvorila som pery a vyjavene hľadela do jeho tmavej tváre. Sean sa na mňa priateľsky usmial a ukázal na miesto vedľa mňa.

„Môžem?“ chcel vedieť a ja som bola v takom tranze, že som sa nezmohla ani na pokrútenie hlavou. Využil toho a bez ďalších slov sa posadil.

Nie je mu zima?

Jeho kožená bunda teraz spočívala na mojich pleciach. Zaklonil hlavu a aj on sa pozrel na zamračenú oblohu. Chvíľu mi trvalo, než som sa spamätala.

Čo teraz? Čo tu chce? Prebehlo mi hlavou, ale bála som sa spýtať. Neviem prečo, ale jednoducho to tak bolo. Nakoniec som to vzdala a tiež sa pozrela na prevaľujúce sa hromady atramentovej modrej nad nami.

„Chcem, aby si vedela...“ začal a ja som vedela, že to nebude nič, čo by sa mi páčilo. „...že James nie je taký zlý, ako si myslíš,“ dopovedal.

A je to tu... Nehovorila som?

„Ako?“ zatiahla som dezorientovane. Pozrel na mňa a mierne sa predklonil. Lakťami sa oprel o kolená, ale pohľad zo mňa nespúšťal.

„Viem, že Jamesa neznášaš...“

„To je slabé slovo,“ zavrčala som ticho, ale on pokračoval, akoby som nič nebola povedala.

„...ale on nie je taký zlý, ako si myslíš,“ zopakoval.

„No a? Je mi to jedno. Nezaujíma ma to...“

„James ťa... má rád.“

„Tomu uverím asi tak, ako že McGonagalová v Sieni slávy stepuje!“

„Prečo? Prečo by to muselo byť až tak neuveriteľné?“

„Lebo je?“ zatiahla som odhodlane a on si ticho povzdychol.

„Čo je medzi tebou a MacMillanom?“ vybalil neočakávane a ja som si podráždene založila ruky na prsiach.

„A čo je teba do toho!?“

„Ver mi, je mi do toho dosť!“

„Nechápem prečo! Krucinál!!“ štekla som a vyskočila na nohy. Strhla som zo seba jeho bundu a podala mu ju.

„Bude ti zima,“ namietal, ale ja som bola skalopevne presvedčená, že robím to najlepšie.

„No a? Nie je to tvoja starosť. Nie sme priatelia. Nemusíš sa starať o to, ako mi je!“ štekala som. Prečo? Prečo aj on? Prečo mi nikto nedopraje to, čo chcem ja? Prečo sa všetci postavili proti mne? Tak prečo?! „Jediné, čo chcem je, aby ste mi dali svätý pokoj!“ S tými slovami som sa otočila, ale jeho ruka ma zastavila. Zovrel mi zápästie. Nie bolestivo, ale pevne a zároveň akosi podivne jemne.

„Ja možno nie som tvoj priateľ, ale ony áno.“ zaútočil a ja som trhla rukou. Pustil ju.

„Úprimne? Práve o tom dosť pochybujem,“ zavrčala som. „Nikdy som od nich nič nechcela, fakt nikdy... ale občas vy ma kurva mohli aj podporiť!... Ale, pri Merlinovi! Prečo to hovorím zrovna tebe?!“

„Ver mi, nechaj MacMillana tak,“ radil, ale ja som pokrútila hlavou a zúrivo vyštekla.

„Prečo by som mala! Je podľa teba zlý?!“ počkala som si na odpoveď a on sa nervózne ošil.

„To nie, ale...“ Kašlem na ale! Pokračovala som.

„Je to hajzel, ktorý baby len pretiahne a nechá tak?!“

„No to nie, ale...“

„Je ako McBain?! Miluje bitky?!“

„Nie, ale...“

„Je ako Potter? Uráža ma od prvého ročníka?“

„Jack, nie, ale...“

„Tak mi kurva nehovor, čo mám robiť! Nie je to tvoja starosť! N-i-e j-e! Jasné?!“

„Howellová! On ale nie je...“

„Čo!!!“

Sean sa na moment zarazil a potom potriasol hlavou, akoby z nej chcel dostať nepríjemné myšlienky.

„Nie, máš pravdu. Rob si čo chceš. Nie je to moja vec... ale...“ Tento krát som ho nechala dohovoriť. „...nevydrží vám to.“

„A? Mám sedemnásť! Čerstvo sedemnásť! Prečo by mi malo záležať na tom či to vydrží, alebo nie?!“

Opäť pokrútil hlavou a ticho zatiahol. „Rob si, čo chceš...“

Aj budem! Otočila som sa na päte a vyrazila k... ani neviem kam. Nechala som ho za sebou a ignorovala všetko ostatné. Prečo by ma to malo zaujímať? Prečo? Aj tak... týmto rokom všetko končí. Škola, problémy s Potterom... a možno aj moje priateľstvá. Nenahováram si tie otrepané sračky o tom, ako budeme najlepšie kamarátky navždy. Škola skončí a každá z nás si pôjde vlastnou cestou. Nie je to pekná predstava, ale je to realita. Ako to bude inak, budem rada... ale nerobím si zbytočné nádeje. Nie som optimista! Nikdy som ním nebola!

Aj keď ja sama som nevedela, kam idem, moje nohy túto dilemu vyriešili za mňa.

Akromantule. Aj keď sú to malé potvorky, u nich si môžem byť istá všetkým. Nepretvarujú sa. Ak nie sú najedené, chcú zjesť mňa. Ak áno, tak sa potom nechajú s radosťou rozmaznávať. Nepretvarujú sa. Nepotrebujú to. A raz, keď budú dosť staré nato, aby uvažovali v širších súvislostiach sa mi možno poďakujú... alebo aj nie.

Preto mám rada všetky „beštie“. Nepretvarujú sa. Nepotrebujú to. Vedia, čoho sú schopné. Sú zákerné, sú kruté, ale s tým človek rátať jednoducho musí. Pokúsia sa vás zožrať, lebo je to ich prirodzenosť. Nie, nie sú ako ľudia. Usmievajú sa, a pritom vám do chrbta vrážajú jednu dýku za druhov... tvrdia, že sú vašimi priateľmi a pritom vám priateľstvo nikdy neopätujú!

Zastavila som sa až pri debnách.

Vzduch zaplnil vysoký, mučivý výkrik. Spočiatku som nechápala, odkiaľ prichádza, ale až potom mi doplo, že jeho zdrojom boli moje pery!

Jačala som a kolená sa mi premenili v želatínu. Dopadla som na zem a rukami sa chytila dreveného okraja. Triasla som sa tak moc. Namáhavo som prehltla a potom sa opäť rozkričala. Krik mi dral hrdlo, ale ja som neprestávala. Okrajom vedomia som zachytila zvuk otvárajúcich sa dverí.

„Jack?“ zahučal Garion. „Jack, si to ty?“

„Kto je tu?“ zahrmel profesorov hlas. Nedokázal som odpovedať ani jednému. Jediné, čo som mohla, bolo kričať. Kričať, kričať a kričať.

Zlyhala som. Nedokázala som to! Nedokázala!

Sklamala som ju! Sklamala som mamu...

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek HP: New Generation - Kapitola 12: