OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » FanFiction ostatní » Desiatnička Kallerová



Desiatnička KallerováPríbeh o enormnom nepriateľovi a mladej, životom skúšanej desiatničke Kallerovej, ktorá sa snaží len o jediné – prežiť. Ale podarí sa jej to tvárou v tvár najväčšiemu nepriateľovi jej sveta? Uchráni si právo na život aj pred titánmi? Beštiami bez štipky ľútosti? Pred monštrami s tupými výrazmi v očiach a zvráteným úsmevom? Prežije? Alebo skončí tak ako väčšina jej spolubojovníkov – ako ľudský zákusok – potrava pre monštruózne beštie?

Tak, toto je moje prvé fanfiction na anime sériu Shingeki no Kyojin. Dúfam, že sa bude páčiť a ak nie, tak majte so mnou strpenie, koniec koncov je to niečo, čo som ešte nikdy nepísala - teda, príbeh s takou koncentráciou krvi na meter štvorcový ešte nie. :)

P. S.: Dúfam, že zanecháte koment. :D

Sisa118


Videl niekto z vás umierať svojich priateľov? Sledoval, ako sa im údy oddeľujú od tela? Ako ich vrchná časť bezvládne klesá k zemi, odhryznutá obrovskými zubami? Odtrhnutá gigantickými rukami? Videli ste už, ako titáni decimujú vašu jednotku? Ľudí, ktorých ste poznali, ktorým ste verili? Ktorí boli pre vás, posledných päť rokov, jedinou rodinou?

Ja áno. Bola to posledná chvíľa môjho doterajšieho života. V tom momente som sa pýtala samej seba:

Prečo? Prečo sa to deje? Prečo nás zabíjajú? Prečo umierajú moji bratia a sestry? Prečo umriem ja?

No nech som sa snažila akokoľvek, odpoveď nechodila. Fráza „Umrite pre väčšie dobro. Položte svoje životy za ľudstvo!“ mi teraz pripadala nedostatočná. Ja mám umrieť za ľudstvo? A kto umrie za mňa? Vtĺkali nám do hláv, že je pre nás cťou položiť životy v mene vyššieho dobra. Ale aké je to vyššie dobro pre nás? Je to roztiahnutá obria papuľa, vykrútená do tupého úsmevu? Úsmevu, predpovedajúceho našu smrť?

Seriem vám na takéto dobro! Ja chcem len jediné. JA CHCEM ŽIŤ!

oooOOOooo

pred siedmymi hodinami

Prežila som štrnásť výprav. Obdivuhodné číslo, ak vezmem do úvahy fakt, že 30% kadetov neprežije svoju prvú a 60% bude do štyroch rokov po smrti. Za toho pol desaťročia som videla hrôzy, z ktorých by sa normálny človek nikdy nespamätal. Ale ja predsa len stojím na nohách a kráčam ďalej. Ale som v poriadku? Klamala by som, ak by som tvrdila, že hej. Po celú tú dobu sa mojím najlepším a najvernejším priateľom stal kontakt – vzájomný kontakt dvoch ľudských tiel, kde nie sú potrebné mená, ani iné osobné informácie. Kde je jedinou podstatnou premenou dostatočná blízkosť. Poznanie, že tu nie som sama. Že vedľa mňa leží osoba, ktorá aj keď ma nepozná, vie, že ešte stále žijem a to je veľmi podstatná informácia, lebo ja sama o nej často pochybujem. A práve v tejto chvíli si ju potrebujem dostatočne vtesnať do hlavy, lebo o pár hodín vysadnem do sedla Aurélie a vydám sa na pätnástu samovražednú cestu poza svätú hradbu Rose.

Zmučene prehodím ruku cez oči a zahalí ma tma. Kiežby bola skutočná a ja mohla ešte spať! Ale nemôžem. Bože, tak veľmi ľutujem, že som sa od toho nenechala odhovoriť! Prečo som, ja hlúpa, neposlúchla matku a otca, keď mi dohovárali, aby som nevstupovala do armády. Keď ma na kolenách prosili, aby som prebrala ich krajčírsku dielňu. Prečo? Odpoveď je rovnako naivná ako ja vtedy. Kvôli snom, predstavám a vidinám. Myslela som si, že keď sa pridám k Légii, tak budem niečo viac. Že urobím niečo viac, ako moji rodičia, ktorí sa celý svoj život krčili za hradbami ako králiky v nore schovávajúce sa pre líškou.

Stiahla som ruku a sledovala mokré stopy na koži. Končekmi prstov som sa dotkla kútikov očí. Boli mokré. Opäť plačem. Zaťala som zuby a zúrivo tie slzy zotrela. Ja nesmiem plakať! Sama som sa do toho namočila! Jednoducho to musím prečkať a hlavne prežiť. Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa predýchať tiaž, ktorá mi padla na srdce.

Pootočila som hlavu a pohľad mi padol na záplavu hnedých vlasov neznámeho robotníka. Stretli sme sa včera v jednom z pajzlov. Bol v takom úbohom stave, že pochybujem, že si z nášho nočného povyrazenia bude niečo pamätať. To ma však trápilo najmenej. Zovrela som jeho ruku a odbremenila od nej brucho. Potom som sa posadila. Chodidlá sa dotkli chladnej podlahy. Chlad mi nevadil. Bol oveľa príjemnejší, ako neskutočná horúčava rozkladajúcich sa titánich tiel. Hovoril mi, že som v bezpečí. Pretiahla som sa a vzápätí postavila. Nahá som prešla po izbe a zbierala rozhádzané kusy oblečenia. Pohľadom som sa snažila vyhýbať vlastnému telu. Bolo na ňom toľko jaziev, až bolo nereálne, aby som stále dýchala. Prežila som už všeličo a ono bolo jasným dôkazom.

Obliekla som sa v zlomku sekundy a vzápätí si už razila cestu na preplnenej ulici.

Odkedy padla stena Maria, je tu oveľa viac ľudí... a oveľa väčšia kriminalita, dodala som v duchu znechutene, keď sa ma, jedno chlapča, neúspešne pokúsilo okradnúť. Nebežala som za ním. Každý robíme všetko preto, aby sme prežili. On sa o to snaží tiež. Môžem mu to zazlievať? 

Po pol hodine som dorazila do kasárni, kde som sa v izbe prezliekla do uniformy a cez plecia prehodila zelený plášť so symbolom krídel – Krídla slobody.

Mala som pred sebou náročný deň a ak som chcela byť na jeho konci nažive, musela som začať s prípravami. Trvalo mi takmer hodinu, než som dokončila údržbu manévrovacieho prístroja a ďalšiu, než som dochystala všetko ostatné – počínajúc čepeľami, končiac základnou lekárskou výbavou, ktorá mi je aj tak k ničomu. Posledný krát som pozorne prebrala obsah vecí na stole, až môj pohľad padol na malú zbraň. Asi ste zvedaví, ako asi využijem niečo také proti obrom? Smola, tá nie je pre obrov... ale pre mňa. Ak nebudem mať inú možnosť. Ak sa zraním a nebudem môcť pokračovať s jednotkou, lebo by som sa stala príťažou, odmietam sa stať potravou pre tie monštrá! To sa radšej zabijem sama. Táto zbraň bude poslednou nádejou, v záverečných chvíľach môjho šialeného života.

Kruté? Ale taká je realita. Každý z Prieskumnej légie jednu má a každý z nás aspoň raz zvažoval, že ju použije. U mňa to bolo, po prvej výprave za hradby. Videla som vedľa seba umierať všetkých svojich spolužiakov. Počas jedinej misie! Počujete správne. Dvadsať osem naivných deciek umrelo počas dvanástich hodín tými najhrozivejšími spôsobmi, aké si len viete predstaviť. Zašliapnutie, odhryznutie, oddelenie hlavy od tela – prípadne inej časti, ako ruky, nohy... celého trupu. Tie beštie im lámali chrbtice, akoby boli obyčajnými zápalkami. Nič viac.

Potriasla som hlavou, aby som z nej dostala nepekné výjavy.

Ak nechcem dopadnúť podobne, nesmiem na to myslieť! Nič nie je nebezpečnejšie ako nepozornosť a hlavne, keď sú vašimi nepriateľmi titáni – monštrá bez zľutovania, s krvilačným úsmevom na mäsitých perách a tupým výrazom v očiach. Vždy sa usmievajú! Vždy! Akoby im naša smrť spôsobovala zvrátené potešenie!

„Ha,“ vydýchla som a pretrela si rukou tvár. Toto nikam nevedie. Rozmýšľanie nikam nevedie! Aj tak s ním nič nezmôžeme. Je to ako debatovať o nesmrteľnosti chrústa. Kedysi si ľudstvo myslelo, že jeho rozum ho ochráni pred všetkým, ale teraz vieme, že to tak nie je. Proti ničivej prevahe - proti ničivej sile našich nepriateľov - je nám celý náš veľký, skvelý mozog k ničomu. Iba ak bobrou pochúťkou pre ich nenažrané bruchá.

„Desiatnička Kallerová!“ zahrmelo moje meno a ja som sa automaticky postavila do pozoru s pravačkou na srdci a ľavačkou za chrbtom.

„Poručík Zamenhof!“ zasalutovala som vyššie postavenému mužovi predo mnou. Mohol mať tak okolo štyridsiatky - čo bol v našom remesle nesmierne zriedkavé - krátke hnedé vlasy a orieškové oči, v ktorých dominovali ako zelená, tak aj hnedá farba.

„Zvolajte vašu jednotku. Dnes slúžite podo mnou! Čakám vás vonku,“ rozkázal a ja som mierne vyvalila oči. Čo?

„Pane!“ zvolala som, keď som opäť dokázala hovoriť. V okamihu na mňa hľadel nepríjemnými očami, ale ja som neuhla. „Pane, smiem sa spýtať, čo sa stalo so seržantom Dukom?“

Premeral si ma nesúhlasným pohľadom. „Nie, nemôžete, desiatnička. Splňte rozkaz!“ zahriakol ma a ja som nemala inú možnosť ako držať jazyk za zubami. Ale aj tak som nechápala. Prečo? Pod Dukom slúžim tri roky. Za tú dobu sa naša jednotka stala efektívnou. Spoločne sme pobili toľko titánov ako len málo kto. Tak, kurva, prečo nás prevelili!?

Nemám rada zmeny. A hlavne keď sa týkajú velenia. Nerobí to dobrú krv, keď vás pridelia pod niekoho, o kom hovno viete a on rovnako veľké H vie o vás.

Prehltla som. Akoby nestačilo, že som s nervami v koncoch, ešte toto? Na stotinu sekundy som privrela oči, opäť vydýchla, akoby sa moje telo týmto spôsobom snažilo odventilovať prebytočné napätie a obrátila sa k miestu, kde som naposledy videla svojich spolubojovníkov. Stáli tam a nechápavo hľadeli na vzdiaľujúci sa chrbát nášho nového veliteľa.

Slobodník Ivan Dancej a desiatnik Róbert Frei stáli v rovnakom pevnom postoji. Nohy od seba na šírku ramien, ruky pozdĺž tela prípadne uchopené za chrbtom. V inej póze som ich hádam ani nevidela. Dokonca aj v momentoch, keď sa opíjali mali v sebe hlboko zakódované pevné držanie. Ivan bol vyšší, ako Róbert. Mal pevnú sánku s mierne zahnutým nosom. Tvrdé oči, ktoré toho v minulosti už veľa videli, mali chladnú hnedú farbu a vlasy taktiež. Nikdy v živote som ho nevidela usmievať sa. Nikdy! Róbert bol ako jeho psychologické dvojča, ale výzorom sa líšil. Jeho oči mali farbu ošťatého snehu a vlasy zas čerstvo padnutého lístia. Bolo to niečo medzi červenou a blonďavou. Nepekný opis? Možno, ale pekné veci som už pár rokov nevidela a ak aj áno, nevšimla som si ich. Na moje oči padol rovnaký chlad ako na ich. Videli sme len bolesť a smrť, preto neočakávajte, že vám začneme spievať serenády a vypočujeme vaše nezmyselné táranie o nespravodlivosti sveta. My sami veľmi dobre vieme, aký je.

Prešla som k nim a na bokoch sa mi pohojádal manévrovací prístroj.

„Čo je s Dukom?“ chcela som vedieť. Ivan pokrútil hlavou na znak rovnakej nevedomosti, aká pohltila moje ja.

„Od včerajšieho večera som ho nevidel,“ priznal Róbert.

„Slúžime pod Zamenhoftom. Muselo sa stať niečo vážne,“ šepla som a oni kladne prikývli. Nech bol seržant akýkoľvek nepríjemný, nikdy by nás nenechal ísť do boja samých. Sme tým! Alebo sme ním boli...?

„Ste pripravení?“ nadhodila som po pár sekundách ticha. Prikývli. „Tak poďme.“

Poručím Zamenhof čakal. Vedela som, že nám chcel dopriať čas, aby sme si zmenu velenia prediskutovali najskôr medzi sebou.

„Poručím Zamenhof!“ zasalutovali sme ako jeden muž a on nám odvetil tak, ako kázali pravidlá.

„Mužstvo,“ zahrmel. „Dnes nad vami preberám dohľad,“ začal a ja som vedela, že to je všetko, čo nám k tomu povie. Mala som pravdu. Nič, ani najmenšia zmienka o tom, čo sa stalo so seržantom! „Plán je nasledovný. Naším cieľom je zabezpečiť zásobovaciu trasu, pre plánované znovudobitie múru Maria. Budeme postupovať v prednej línii spolu s jednotkami desiatnika Leviho a nadporučíčky Madejovej. Hlavnou úlohou je odrážanie titánov dovtedy, dokým zásobovacie vozy nevyložia náklad,“ oznámil. „Podľa príkazov veliteľa Smitha ich má zásobovací tým vyložiť v mestečku Ottop, čo pre nás znamená dobré manévrovacie podmienky.“ Kývol nám rukou a prešiel pár metrov k veľkej mape, rozostretej na neďalekom stole. Bol na nej vyznačený plán postupu. Ottopo bolo od Rose vzdialené niekoľko desiatok kilometrov. Rutina. Toto robíme posledný rok, od pádu Maria. „Nejaké otázky?“

To si píšte, že nejaké sú!

„Tri jednotky majú odvracať útoky niekoľko desiatok titánov?! Ak nie rovno stoviek!“ zvolala som podráždene a len tak-tak sa mi podarilo udržal nesúhlas na uzde.

„Máte s tým problém, desiatnička Kallerová!?“ spýtal sa pevne a ja som mu mala sto chutí odseknúť: Jasné, že mám!, ale udržala som sa. Šklbalo mi v kútiku oka, ako aj v perách, ale sklonila som hlavu a chabo odvetila:

„Nie, nemám, pane.“

„Dobre. Ešte nejaké pripomienky?“

„Nie, veliteľ,“ odvetili moji spolubojovníci, ale ja som vedela, že majú. Prinajmenšom toľko, ako ja.

O necelé dve hodiny sa to všetko začalo.

Kone netrpezlivo prešľapovali na mieste. Od nozdier sa mi rozliehalo nervózne odfukovanie, akoby už vopred vedeli, že nás nečaká nič dobré. Ako by vedeli, že mnohí z nás sa už nikdy nevrátia! To vedomie ma požieralo zvnútra. Srdce mi zvierala kovová ruka strachu. Nedovolila mi dýchať a ja som vedela, že ak sa neupokojím – ak to takto pôjde ďalej – tak sa už fakt nikdy nevrátim. Nasala som vzduch a snažila sa započúvať do úderov srdca a potom to prišlo. Zvláštne chvenie hlboko vo vnútri. Toto bolo presne to, čo som potrebovala. Toto chcenie vo mne prebúdzalo to, čo ma doteraz vždy udržalo nažive. Pre niekoho to môže byť pud sebazáchovy, pre iného krvilačná šelma, ale pre mňa to je vedomie, že som šialená. Adrenalín z blížiaceho sa boja, sa mi začal rozlievať telom ako droga. Napumpoval každú bunku a tíško šeptal:

„Vydrž, už len pár chvíľ a krásna oceľ tvojej čepele presekne titánovi zátylok. Už len chvíľu a budeš môcť preliať ich krv.“ Zvrátené, ale práve na toto som sa tak neskutočne tešila. Na tú červenú tekutinu tryskajúcu s obrovského tela a následný tvrdý dopad. Zvrátené? Nie. Toto nie je zvrátené. Toto je len jednoduchá, úprimná a živočíšna túžba po odplate. Po pomste, na ktorú má ľudstvo nevyvrátiteľné právo!

Na ktorú mám ja právo!

Strach ustúpil. Adrenalín ma vypustil z jeho okov a dovolil mi dýchať – práve včas, aby som stihla príchod hlavy celej tejto maškarády. Najvyššieho veliteľa Erwina Smitha.

Bol to impozantný chlap. Vysoký a na vojenskom koni jeho mohutná postava ešte viac vynikla. Blonďavé vlasy mal, ako vždy, sčesané, tváre dokonale oholené a oči chladne upieral na bránu. Nikdy som sa s ním nerozprávala. Vlastne, okrem jeho mena a postavenia, som o ňom nič nevedela. A to mi bohovsky stačilo na to, aby som si o ňou utvorila vlastnú mienku. Patril medzi ten typ ľudí, ktorý je schopný obetovať menšinu v prospech väčšiny - pokiaľ mu ich obeta dá to, čo potrebuje.

Nájde si na to dostatočné ospravedlnenie, aby uchlácholil vedenie a svoje svedomie. Urobil to už veľakrát. Nechal ľudí – jednotlivcov – napospas titánom, zatiaľ čo zvyšok hnal do potrebnej stratégie. Je schopný obetovať každého, ale neviem, či si neuvedomuje – alebo si to uvedomovať nechce – že aj tí jednotlivci sú ľudia so snami a túžbami!?

Jedna moja časť ním opovrhuje, ale tá druhá ho obdivuje. Chápe, že je potreba práve takýchto ľudí – osobnosti, ktoré sú schopné stať sa monštrami, aby porazili monštrá – ale nestaneme sa potom aj my monštrami? Je správne obetovať jedného, aby mohol žiť iný? Kto je, že rozhoduje, koho život má väčšiu cenu?

Podľa mňa, to čo robí, nie je správne – podľa mňa je to nevyhnutné, ale to neznamená, že to isté si budem myslieť aj vtedy, keď ja sa stanem menšinou poslanou na bitúnok.

Pohľadom som skĺzla po pevnej krivke jeho chrbta a širokých pliec. Kto to vlastne je?

S nechuťou som si uvedomila, že mi v podstate môže byť totálne jedno, kým je. Podstatné je, že viem, že to práve on zviera môj život v rukách, pričom stačí jediné nesprávne slovo a môže ma premeniť na prach – alebo oveľa pravdepodobnejšie, na ľudské predjedlo.

„Mužstvo!“ zahrmel jeho hlas. Niesol sa ponad naše hlavy a zapaľoval strach aj v tých najstatočnejších srdcia. „Pripraviť sa!“

Dunenie zvonov zvlnilo vzduch. V duchu som odpočítavala údery.

Prvý. Vydýchla som a očami preletela cez dav na okolité domy. Vrátim sa ešte?

Druhý. Nádych. Pohľad mi zakotvil na tvárach spolubojovníkov. Na tvárach mužov a žien, ochotných obetovať to najcennejšie, čo majú - vlastné životy. Na Ivanovi a Róbertovi. Vrátia sa oni?

Tretí. Brána sa otvorila. Obrovský kus kameňa začal stúpať ku nebesiam a molekulami vzduchu k nám doľahol jasný rozkaz: „Vpred!“

A predstavenie sa môže začať.

Len dúfam, že toto nebude moja derniéra.

 

Ako vždy aj teraz sme vyrazili vpred v plnej rýchlosti. Konské kopytá dopadali na suchú zem a vírili kúdole prachu, ktoré sa nám neodbytne snažili dostať do očí. Pohľad som upierala vpred. Priamo pred seba. Na niekoľko sekúnd ma pohltil niekoľko metrový múr Rose a vzápätí som sa ocitla na nepriateľskom území!

Zosynchronizovala som pohyby s rytmom konského tela podo mnou a celé svoje vnímanie – celú svoju bytosť, zamerala na jedinú vec – prežitie!

Vietor mi nadhadzoval pevne zviazané vlasy a snažil sa oslobodiť ich spodručia neúprosnej gumičky. Bola to jednoduchá hra, no jej bezvýznamnosť bola až zarážajúca.

Postup bol priamy. Nevychýlili sme sa ani o kúsok. Moja jednotka postupovala po ľavici a túto stranu mala aj brániť. Levi si zabral stred a podplukovníčka pravicu. Dlhé minúty sme nenarazili ani na jediného titána, no ja som sa tým nenechala uchlácholiť. Sú tu. Blížia sa...

A mala som pravdu. Inštinkt nesklamal.

Čo si uvedomíte ako prvé, keď sa k vám priblíži titán? Nie, nevidíte ho. Na to je ešte ďaleko. Najskôr jeho prítomnosť prezradí jemné chvenie zeme - ako jeho chodidlá dopadajú na povrch tohto, kedysi nášho, sveta – dunenie, ako stovky bubnov a až potom - po pár desiatkach sekúnd, možno minúte – ho zbadáte.

Otočila som sa na ľavo a uvidela to. Tento patril do trinásť metrovej triedy. Nebol najvyšší, ale ani najmenší. Ruky mal pritiahnuté k telu a brucho vyvalené vpred. Asi ako naivná holčina, keď s nákupnými taškami poľuje na zľavy v obchodoch. Obrovské pery na tupej tvári boli roztiahnuté do šťastného úsmevu, pričom odhaľovali zástup nažltnutých zubov.

Skôr, ako som stihla povedať „Ten je môj,“ veliteľ Zamenhof vydal rozkaz.

„Desiatnička Kallerová! Postarajte sa o to!“

„Rozkaz, veliteľ!“

Trhla som opratami a odklonila Auréliu z formácie. Vydala som sa ústrety monštru, ktoré ma bez váhania zabije, ale malo smolu. Moja nenávisť bola väčšia, ako jeho túžba po ľudskom mäse. V rukách som zovrela rukoväte mečov, zamierila a vystrelila. Dlhé oceľové laná vyrazili vpred a mňa strhlo z Aurorinho chrbta. Letela som vzduchom. Stúpala do výšky. Jeden z úchytov sa zaryl hlboko do titánového ramena. Druhý som zacielila na jeho oko a to sa pod tlakom rozprsklo. Okolie skropili litre titániej krvi. Oslepila som ho a na chvíľu vyviedla z rovnováha. Zreval. Patril k tým citlivejším, čo bola pre mňa výhoda. Úchyt z jeho oka som siahla späť a vzápätí do využila na manéver, aby som sa dostala nad jeho zátylok – presnejšie povedané nad miesto, kde sa u ľudí nachádza miecha. Všetko trvalo krátko. Bolo to čisté eliminovanie cieľa. Švihla som čepeľami a vo vzduchu spravila 360° otočku. Chladný kov sa zaryl do horúceho mäsa. Pretínal svaly, šľachy a niečo viac. Niečo, čo bolo pre tieto obludy tak dôležité, že bez toho nemohli žiť. Jediný spôsob ako ich zabiť je vyseknúť im z krku meter hlboký a desať centimetrov široký pás. Jeho telo sa bez väčšieho vzdoru zviezlo k zemi. Urobilo tak a tým sa k mojej zbierke zabití pridalo ďalšie.

Stiahol ma so sebou, ale ja som svoje pohyby dokázala korigovať a dopadla som na obe nohy. Vzápätí som sa rozbehla k Aurelii, ktorá doteraz poslušne postávala obďaleč a súrila ju do náhlivého behu. Musela som sa vrátiť a zaujať pôvodné miesto vo formácii. Urobila som tak takmer o šesť minút neskôr. Cestou som míňala celú kolónu. Zásobovacie vozy tvorili centrum sprievodu. Kolo nich boli rozostavené jednotky, ktoré ich mali chrániť. Ako som sa približovala k stanovišti, stretala som niekoľkých známych a v strednej časti hrotu formácie som zachytila rozcuchanú hrivu blonďavých vlasov patriacu najvyššiemu veliteľovi. Nevenovala som mu zbytočnú pozornosť a namiesto toho spomalila Auréline tempo. Bola som späť v rekordnom čase a živá! No nik si toho neráčil všimnúť. U Prieskumnej légii na bojisku platí jediné pravidlo. Buď uposlúchneš rozkaz, alebo zomrieš. Jednoduché, výstižné a ľahko zapamätateľné.

Pokračovali sme v zúrivom tempe, ktoré by iné kone poslalo do onej konskej ríše, ale tie naše nie. Aurélia s jej bratmi a sestrami, boli vyšľachtený práve pre toto. Podľa mňa zúrivý beh, bol pre nich len zábavnou vychádzkou. A prečo aj nie? Veď titáni ich nežerú.

Sila našich koní nás hnala vpred. Ich odolné nohy neúnavne šliapali zelenú trávu a približovali nás k vytúženému a zároveň obávanému cieľu. Počas cesty sme narazili ešte na štrnásť oháv. Dva boli sedemnásť metrovej, štyria desať metrovej , traja sedemmetrovej a zvyšok trojmetrovej triedy. Ma mňa vyšli: jeden sedemnásť metrový a dvaja trojmetrový. Prežila som, ale to isté sa nedá povedať o zadnej pravej jednotke, ktorá bola zdecimovaná práve štyrmi desať metrovými. Ešte sme ani nedorazili k cieľu a už sme mali straty! A tam to bude oveľa horšie. Titáni sa oveľa radšej kulminujú pri ľudských sídlach... no na druhej strane, budovy nám poskytnú potrebné krytie.

Ani teraz som sa nemýlila. My - ako predvoj – sme schytali najväčšiu dávku útokov.

Prešli sme ledva desať metrov vnútri mesta a už po nás, z opačnej strany, vyštartoval jeden pätnásť metrový!

„Levi!“ zvolal na desiatnika veliteľ, ale ten sa neobťažoval s odpoveďou. Namiesto toho použil výstroj a do pol minúty ležal obor na zemi bez známok života. Desiatnik je jednoznačne jedným z najlepších obrobijcov! No na zbytočné premýšľanie nebol čas. Tie zmyje sa na nás zosypali z každej strany. Zatiaľ ich bolo osem pod sedem metrov. Zamierila som úchyty na murivo okolitých domov a vzniesla sa z Aurelineho chrbta. O pár chvíľ nato sa moje nohy dotkli spustnutej strechy starého domu. Moji spolubojovníci spravili to isté. Velitelia si medzi sebou vymenili príkazy. My sme sa mali postarať o troch naľavo. Livi si zobral taktiež troch.

„Ivan! Róbert!“ skríkla som na nich. „Formácia Fénixovho oka!“

Poslúchli bez reptania. Rozbehli sme sa k najbližšiemu a zvyšných dvoch zatiaľ nechali bez povšimnutia. Boli sme oveľa efektívnejší spolu. A čím väčšia efektivita, tým väčšia šanca na prežitie. Takto sme to robili vždy. My sme bojovali, a veliteľ odpútaval pozornosť, bola to rutina, no náš terajší nadriadený pre túto rutinu nemal pochopenia.

„Dancej! Frei!“ štekol vydesene. „Ku mne!“ jeho hlas sa triasol. Čo? Prečo sa bojí? A prečo svoj strach dáva takto otvorene najavo? Veliteľ sa nikdy nesmie báť otvorene! On tu má byť pre nás! On má byť našou pevnou kotvou, ktorá bude aj v okamihu vlastnej smrti neoblomne zvierať čeľuste a hľadieť smrti do roztvorenej papule! Tak prečo sa, kurva, bojí!? „Kallerová, postarajte sa o nich!“ rozkázal a ja som naňho uprela zhrozený pohľad.

„Čo! Ja sama proti trom titánom?“ nechápala som.

„Nepočuli ste! Postarajte sa o nich!“ zreval, ale ja som len záporne pokrútila havov.

„To je samovražda!“ zhúkla som. Viem, že toto nie je najlepšie miesto na hádky, ale to, čo po mne chce je... nemožné!

„Levi sa postará naraz aj o viacerých!“

„Ale ja nie som desiatnik Levi!“

„Kallerová! Splňte rozkaz, alebo zomrite!“ hučal a myslel to doslovne. Spoza cípu hnedej, koženej bundy vybral zbraň a namieril ju na mňa. Čo to, kurva, robí?

„Ale veliteľ..!“

„Nenúťte ma staviť to a vykonajte rozkaz!“ zhúkol. Ivan a Róbert sa pohli vpred, aby ho zastavili, ale ja som si uvedomila jedno. Nemôžeme ísť sami proti sebe. To je jednoducho neprípustné. A navyše som verila v to, že veliteľ má nejaký skrytý plán. Musel mať!

„To je v poriadku, Ivan, Robert. Je to predsa veliteľ!“ Moja dôvera v neho bola neotrasiteľná. Na koho by sme sa potom mali spoľahnúť, ak nie na našich nadriadených? „Verte veliteľovi.“

Rozbehla som sa. Staré škridle mi škrípali pod nohami. Okraj strechy sa nezadržateľne približoval.

Päť metrov.

Štyri... pohľadom som preletela cez naivné, obrovské tváre.

Tri... Zrak sa zakotvil na tej najbližšej.

Dva... zovrela som rukoväte a zamerala.

Jeden... skočila.

Laná sa napli, ako sa na nich ocitla celá váha. Letela som. V hlave sa mi črtal plán. V plnom švihu som sa zhúpla a opäť naberala výšku. Stačil mi jediný obrat, aby som zarezala dosť hlboko a zrazila prvého.

Povolala som späť úchyty a vystrelila ich na ďalšieho. No ten sa bránil lepšie. Natiahol sa za lanami a len tak-tak ich nechytil. Vo vzduchu som ich uvoľnila. Okamžite som začala klesať, ale nestrácala duchaprítomnosť. Vystrelila som. Tentokrát sa zaryli do stehenných svalov a ja som sa, len s metrovým rozstupom, minula so zemou, pritom som mu však nezabudla preťať šľachy na lýtkach a kolenách. Začal klesať k zemi a ja som sa vyšvihla hore. Stúpala som podľa zákonitostí gravitačnej fyziky a potom – v správnom okamihu – vystrelila a trafila jeho krk. Pritiahla som sa k nemu a zničila ho rovnako ako jeho brata. Plynulo a čisto. Jeho horúca krv mi dopadla na tvár a ruky. Pálila, ale v momente, ako sa skontaktovala s kyslíkom, začala v obláčiku pary vyprchať. Stekala mi do očí, ale ja som ju zúrivo zotrela. Ostával tretí.

Letela som priamo na neho a pokiaľ som nechcela skončiť, ako placka roztiahnutá po jeho rukách, musela som zmeniť smer. Podarilo sa. Natiahol sa po mne, ale ja som mu uťala prsty a zo zostalých pahýľov sa začala rinúť krv a sálať nevýslovné horko. Nechcela som mu ich uťať, ale nemala som na výber. Ak by som tak nespravila, chytil by ma. A teraz, keď som tak spravila, zatupila som si čepele, keď prechádzali cez kosti. Väčšina ľudí by si ich bola vymenila, ale ja nie. Ešte sa dajú použiť. O pól minúty ležal mŕtvi aj on a ja som sa náhlila na pôvodné stanovište. No to, čo som tam našla, bolo tisíc krát horšie, ako mŕtva trojica rozvalená medzi domami.

Ich zúfalý rev mi nivočil vnútro.

Nie!“ zrevala som.

Ivan! Róbert! Obaja...

Titánov bolo priveľa na našu malú jednotku.

Ivan skončil v zovretí jedného šestnásť metrovej triedy. Skurvené titánske prsty sa mu obtáčali okolo drieku. Zvierali ho. Tá beštia otvorila ústa. Ivan reval! Vzpieral sa, dokonca... dokonca plakal! Prosil o pomoc. Rozbehla som sa vpred, no neskoro. Obrovská ruka ho vydvihla, ignorujúc jeho protesty. Pritiahla si ho k doširoka roztvoreným, veľkým zubom a perám. Reval... ale aj tak sa mu tie zuby zahryzli do hrudného koša. Jeho zúfalé volanie, ku mne doľahlo aj cez to neúprosné zovretia zožltnutej skloviny a menilo sa na hrôzostrašný jakot. Titán zahryzol a potiahol. Ivanovo telo sa rozdelilo vo dvoje. Litre krvi sa vyliali z jeho rozdvojeného tela spolu s vnútornosťami. Bol to pohľad, ktorý som videla už nespočetne veľa krát, ale stále bol rovnako desivý. Trup visiaci z obrovskej huby, červené črevá tiahnuce sa metre k zemi ako nepodarené girlandy. Nohy v zovretí gigantickej končatiny. Vedela som, že mu už nepomôžem. Ale aj tak so nemohla inak. Musela som zrevať jednoduché, ale výstižné: „Nie!“

Vedela som, že je po ňom a aj keď som nevládala, obrátila som svoju pozornosť na Róberta. Ale ani tomu som nemohla pomôcť!!! Kurva! Jeho monštrum ho zodvihlo do vzduchu za ruky... trhlo a telo bez horných končatín sa znieslo priamo do roztvorenej papule.

No to nebol koniec. Môžete to vidieť tisíckrát! Môže vám pred očami umrieť tisíc priateľov, ale vám to vždy príde ako po prvý raz.

Zasekla som sa v polovici kroku neschopná pohybu. Nemo som hľadela do tvári vrahov mojich spolubojovníkov! A potom som kútikom oka zachytila rýchli pohyb. Zaostrila som naň a v mojom vnútri sa zodvihol nový cit. Bol pálivý – žeravý a nezmieriteľný. Bol to hnev.

Náš veliteľ Poručík Zamenhof, bol nažive, ale namiesto toho, aby pomohol svojim podriadeným, dal sa na útek. Na tvári sa mu zračil výraz úplného zdesenia! Ten skurvisin, ich radil! Od začiatku mu išlo len o tom, zachrániť si vlastný krk! Preto ma poslal na tých troch! Preto si pri sebe ponechal Ivana a Róberta! A preto ich predhodil im!

Zrevala som od zúfalej nemohúcnosti. V tej chvíli som ho chcela zabiť!! Chcela som zabiť každého, kto by sa mi dostal pod ruky. Vnútro mi krvácala rovnako ako Ivanovo.

Už mám toto dosť! Prečo? Prečo sa to deje? Prečo nás zabíjajú? Prečo museli umrieť?! Boli to dobrí ľudia! Oddaní vojaci a ešte oddanejší otcovia! Kto to oznámi ich manželkám a deťom? Kto im povie, že sa už nikdy nevrátia?

Rozbehla som sa. Opäť! Chcela som ich všetkých zabiť! Musela som ich všetkých zabiť! Ak by som to nespravila, mala som dojem, že by to bolo horšie ako smrť. Prekonala som hranicu strechy a zniesla sa do vzduchu. Manévrovací prístroj sa premáhal, aby mohol splniť všetky moje očakávania. Krútila som sa, sekala a keď sa mi otupila čepeľ, vymenila som ju za ďalšiu. Zabila som mnohých, ale ani zďaleka nie toľkých, koľkých som chcela. Túžila som, preliať krv! Šalela som za ich krvou! Musela som to urobiť!

Ale nebolo mi to dopriate. Amok na bojovom poli – to je to najnebezpečnejšie, čo môže byť a ja som naň doplatila. Jediná chyba stačila na to, aby som si podpísala rozsudok smrti. Zlý manéver a obria dlaň ma zasiahla do chrbta. Tvrdo som pristála na škridlách. Oškrela som si líce, prerezala obočie a rozbila peru. Krv zo mňa liala. Pokúsila som sa postaviť, ale išlo to len ťažko. Pri dopade som si vykĺbila rameno.

Tá istá ruka, ktorá ma sem zrazila, sa po mňa natiahla. Vypľula som sliny zmiešané s krvou. Hlava sa mi krútila. Cítila som horúce, veľké prsty, ako sa mi omotali okolo tela. Vnímala som len sťažka, ale aj tak dosť, aby som si nadosmrti zapamätala ten pohľad. Dlhé, ryšavé vlasy stočené okolo myšacej tváre so širokým, srdečným úsmevom. Pomaly sa roztvárajúce pery... veľké zuby... a bolesť, ktorá mi nemilosrdne vystreľovala z ramena, keď ma zovrel pevnejšie.

Taká hrozná bolesť! Vykríkla som. Bolo to neznesiteľné. Neskutočné! Vedela som, že toto neprežijem.

Prečo? Prečo sa to deje? Prečo nás zabíjajú? Prečo umierajú moji bratia a sestry? Prečo umriem ja?

Stále žiadna odpoveď. Zovretie zosilnelo a ja som to nevydržala.

Stratila som vedomie.

Vďaka Bohu...



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Desiatnička Kallerová:

5. PrincessCaroline přispěvatel
19.10.2014 [17:06]

PrincessCarolineMyslela som si, že to bude poviedka na pokračovanie. Absolútne som sa nepozerala v čom je to zaradené. Škoda, tešila som sa na nejaké pokračovanie, ale zas manga sama je plná prekvapení a... No nič Emoticon

4.
Smazat | Upravit | 15.09.2014 [19:20]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. PrincessCaroline přispěvatel
15.09.2014 [18:54]

PrincessCarolineTak toto...mi urobilo neskutočnú radosť Emoticon
Hlási sa nadšená fanúšička, ktorá zatiaľ konštatuje, že sa neviem dočkať ďalšej časti!
Je to aj zasadené do deja Titánov alebo vlastný dej s postavami? Bude tam aj Mikasa a spol?

Lili, odporúčam, aj keď anime či manga...pfúú...ale manga je podľa mňa lepšia. Ale pri pozeraní zas super animácia.

Sisa, dúfam, že si ešte neskončila so Solitude Emoticon

2. Akane
15.09.2014 [18:06]

Ááá to je dokonalý! :3 Emoticon Tohle anime miluju a ty umíš úžasně popisovat děj a pocity Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Akorát chudák holka, i když tam už to tak chodí Emoticon

1. LiliDarknight webmaster
14.09.2014 [22:46]

LiliDarknightAnime som ešte stále nekukala, takže o autentickosti nemôže byť ani reč. Hanbím sa, že som sa k tomu pozeraniu ešte nedostala, ale som si istá, že ak sa nebude dať inak, tak s jednotlivými časťami budem krátiť cestu zo školy a do školy (tých zhruba 5 hodín je ideálnych). Emoticon Emoticon
Ale aby som sa dostala k príbehu - bol úžasný. Nebolo tam nič zbytočné, boli tam emócie, surovosť toho sveta, malo to dej a čo je najdôležitejšie, malo to aj dynamiku. Mám pocit, akoby som si z príbehu niečo odniesla, niečo hlbšie a zatiaľ to neviem pomenovať, ale ďakujem za to. Nestáva sa mi totiž často, aby ma niečo takto zaujalo.
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
A teraz sa samej seba pýtam, ako je možné, že som sa do tvojej tvorby nepustila už skôr. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!