OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Záchranný šíp - 3. kapitola



Záchranný šíp - 3. kapitolaPosledná kapitola bola pre Felicity naozaj ťažkou a nedáva jej spávať. Čo všetko sa dozvie počas noci strávenej v sídle Queenov? A aké plány má pre ňu pripravené samotný Oliver Queen? Prajem príjemné čítanie, Beth.

3. kapitola - Obarená šéfom

 

„Každý deň je o novej výzve, každá nová výzva je o tvojom rozhodnutí."

 

Skoro celú noc som nespala. Ležala som v honosnej, drahej posteli v sídle jedného z najbohatších a najvplyvnejších ľudí, ale žeby mi to nejako pomáhalo, to som nemohla tvrdiť. Počas noci som myslela na Northonov strašidelný výraz v tvári. Myslel vôbec na niečo? Mal čas na to, oľutovať svoje životné hriechy? Myslím si, že vôbec nie. Zomrel nečakane rýchlo, ale zato skoro bezbolestne, nemusel trpieť. Vlastne, nebola to až tak hrozná smrť. Na tento názor som prišla nad ránom a rýchlo ho vyhnala preč z hlavy. Žiadna smrť nie je dostatočne dobrá, aby sa vyrovnala životu človeka. Smrť nikdy nie je dar, aj keď veľa ľudí si myslí že je, ale nie je. Je to ukončenie toho najkrajšieho stavu, stavu života. Pomrvím sa v posteli a nakoniec neodolám a vyjdem potichu von z izby.

 

Ešte včera večer som spoznala šéfovu sestru Theu, naozaj milá slečna. O niečo málo nižšia odo mňa, ale tvárou a aj postavou úplne typ modelky. Na jednu chvíľu som sa až pri nej hanbila s mojimi dioptriami a blond vlasmi zničenými od peroxidu. Zato Theine na krátko ostrihané vlasy, tak po plecia, vyzerali ako z reklamy na nejaký drahý šampón, prirodzene hnedé. Thea bola tak milá a požičala mi svoje pyžamo a nejaké oblečenie navyše. Trochu mi bolo jej oblečenie tesné, ale nič iné som nemohla čakať. Thea mala naozaj postavu modelky, úplne chudú, zato ja som nikdy nebola tučná, ale na bokoch som mala o nejaké to kilo navyše a to isté aj na rukách.

 

Vykĺznem na chodbu a obzerám sa po nejakej známke života, možno ešte všetci spia. Pomaly sa vyberiem po chodbe a dbám nato, aby som potichu dostupovala. Keď zahnem za roh, ako sa sídlo uzatvára do štvorca, započujem celkom známe hlasy. Miestnosť, z ktorej vychádzajú vyzerá ako pracovňa. Viem žeby som nemala, ale moja ustavičná túžba po novom, mi nedovolí otočiť sa a odísť do izby. Práve na opak, priblížim sa až tak blízko ku dverám, aby som počula rozhovor, ktorý sa odohráva vo vnútri. V hlave mi vyvstane tenký hlas, ktorý mi napovedá, že sa správam ako špión. Rýchlo ho potlačím a započúvam sa do dialógu Olivera Queena a Johna Digglea.

 

„Oliver, naozaj chceš ísť po ňom?“ Karhavý tón som ešte u Johna vôbec nepočula.

 

„Neviem presne, koho chcel zabiť, ale keby horšie mieril, mohol zabiť nás alebo Felicity. Je nebezpečný, Diggle. Je nebezpečný pre toto mesto. Musím sa ku nemu dostať a potom sa uvidí, čo s ním urobím. Môžem s tebou počítať?“ spytuje sa Johna Digglea. Zrazu započujem ťažké zošuchnutie a hlboký povzdych Johna Digglea.

 

„Oliver, prežili sme už spolu toho toľko a ty si ešte stále schopný mi dať takúto otázku. Pravdaže idem s tebou do toho, ale radšej by som bol, keby ho privedieme na policajnú stanicu živého. Nieže by si to zaslúžil... ale boli by sme ako on - bezcitní.“

 

Mierne sa mi zhupne žalúdok pri slovách o zabíjaní. To snáď nemyslia vážne? Čo sú nejakí ninjovia, keď chcú ísť po tom vrahovi? Všetko čo hovorili, hovorili s neobyčajným kľudom v hlase. A hlavne podozrivým kľudom, akoby to nerobili prvýkrát.

 

„Felicity ešte spí?“ spýta sa zrazu Oliver a ja nadskočím na mieste. Uvedomím si v akej som situácii, a tak nečakám na jeho odpoveď a potichu, ale o dosť rýchlejšie sa presúvam do mojej jedno-nočnej izby. Naozaj potichu zatvorím dvere a rýchlo sa zavŕtam späť pod perinu. Ani nie o tri minúty počujem otváranie dverí na mojej izbe. Stuhnem, ale keď sa v zápätí zatvoria, úplne sa upokojím.

Pravdaže som už ráno nespala, bolo niečo po ôsmej a ja som sa tešila na môj byt a moje veci. Nieže by mi bolo v tomto sídle zle, ale bolo to pre mňa neprirodzené. Raňajky mi naservírovala ich chyžná Raina priamo pred dvere mojej jedno-dňovej izby. Až do desiatej hodiny sa u mňa nikto neukázal a tak som si čakanie krátila prácou na tablete. Až tiché zaklopanie ma vyrušilo z nekončiacej nudy.

 

„Felicity, pán Queen sa chce s vami stretnúť,“ prehovoril na mňa milo John Diggle. Len som nemo prikývla a už aj za ním cupkala v oblečení od Thei.

 

Queen ako vždy sedel za mohutný stolom, ale tento raz nie v pracovni, ale u nich v jedálni. Pred sebou mal hrnček kávy a množstvo papierov zrovnaných v stĺpci. Ticho som ho pozdravila a sadla si oproti nemu. John sa postavil ku jeho ramenu a zahľadel sa kdesi za mňa.

 

„Felicity, všetkých včerajších udalostí mi je naozaj ľúto. Ale vďaka našej šikovnej polícii bol ten chlap ešte v noci dopadnutý, takže by sme sa už nemali čoho obávať. Keď budete chcieť, John vás hneď zavezie do vášho bytu. Pre istotu som vám ale ešte na túto noc vybavil hliadku pred bytom. Naozaj ma to veľmi mrzí, že ste bola vystavená takejto situácii.“

 

Moje oči sa mierne rozšírili potešením, že môžem ísť domov, ale rýchlo som sa ovládla.

 

„Nechcem vám byť nevďačná, ale rada by som išla aj hneď, ak pán Diggle nemá nič iné na práci. A naozaj Vám ďakujem za všetko a nevyčítajte si to, vy za to nemôžete,“ prehovorím na Olivera, ale ten ako keby bol myšlienkami niekde inde. Včera sa ku mne správal ako k priateľovi, ale dnes už to je zase neúprosný, nikdy sa neusmievajúci šéf. Asi by po nás mali častejšie strieľať...

 

Po príchode do môjho bytu sa John Diggle so mnou len rýchlo rozlúčil a odišiel. Prvé, čo som urobila, keďže mi Queen dal na dnes voľno, som si išla dospať deficit. Aj keď to nebol práve najdlhší spánok, stačili i tri hodiny a ja som sa pustila do varenia obedu. Celý deň som len preflákala, trochu si zacvičila a znovu ostala ležať pri telke. Bol utorok, a tak ma čakali ešte ďalšie tri dni strávené v práci, začo som bola vďačná. Vo chvíli, kedy som ostala sama, bez práce, myslela som na mŕtveho Northona. Nikdy som nevidela nikoho takto zomrieť, ani ten výraz v jeho tvári. Opakovane sa mi vrýval do pamäte, až som si bola istá, že dokonca života na neho nezabudnem.

 

Nadišiel víkend a ja som vedela, že to nebude vôbec dobrý víkend. Párkrát som volala mame, ale s Mathewom sa nič nezmenilo a taktiež s mamou nie. Bola zúfalá, nedávala mu šancu a stále mi opakovala, ako mám na neho zabudnúť a žiť svoj vlastný život. V správach sa čoraz častejšie začal ukazovať chlap v tesnom zelenom obleku, s kapucňou na hlave, takzvaný „Strážca“. Bol všade a zachránil každého a to pri tom len po každom strieľal lukom. Nemal žiadny dar, len asi chcel byť hrdinom. Na jednej strane na mňa vôbec nepôsobil dôveryhodne, ale na strane druhej, o niečo menej som sa bála v noci chodiť po prázdnych uliciach mesta.

 

Prišiel nový pondelok a v práci to vyzeralo o niečo chaotickejšie ako inokedy. Len tak-tak som prekĺzla cez všetkých ľudí vo vestibule a vyšplhala sa výťahom na najvyššie poschodie. Bolo tomu práce týždeň, čo Northona niekto chladnokrvne zabil. Počula som, že dokonca Queen zaplatil jeho celý pohreb a sám sa na ňom zúčastnil. Tomu sa hovorí príkladný šéf.

 

Poobzerala som sa okolo seba a zas a znovu nevidela nikoho v kanceláriách. Posadím sa do svojho kresla a kliknem na obrazovku. Vyskočí mi tam pár nových príkazov, ale tie mám počas dvoch hodín hotové. Ale čo mi príde najprekvapivejšie, na poschodí ešte stále nie je šéf, ani pán Diggle. Žiadna nová práca mi nechodí, a tak sa rozhodnem znovu zavolať mame. Pravdaže si od nej vypočujem ďalšie a ďalšie nariekanie a vyhrážky ohľadom Mathewovho odpájania. Už ma začínajú štvať tieto telefonáty, nemôžem dovoliť matke, aby niečo také urobil. Koniec koncov, aj ona by to oľutovala. A do konca života žiť s tým, že nechala Mathewa zomrieť, to nie je nič pre matku. Je to krehká žena, ktorá sa bojí veľkých rozhodnutí.

 

Po chvíli, ako si uvarím kávu, sa zrazu na mojej pracovni otvoria dvere a ja nadskočím zdesením, až si obarím ruku kávou. Ihneď ku mne pribehne šéf a sám mi pchá ruku pod studený prúd vody.

 

„Ospravedlňujem sa, Felicity, nechcel som vás znovu vylakať.“

 

„Tak nejako sa to stáva rutinnou, všakže.“ Mierne sa na neho usmejem a on sa pokúsi o niečo podobné, ako úsmev.

 

„Tieto ruky musia byť v stopercentnom stave, ste pre mňa neskutočne dôležitá, teda aj pre celú firmu,“ dodá a jemne mi oplachuje obarené miesto vodou.

 

„To je v poriadku, až tak veľmi som sa neobarila,“ pípnem tichšie, ako by som chcela. Nie som zvyknutá na pochvaly.

 

„Viete, prišiel som sem za vami, lebo mám na vás jednu veľkú prosbu. Idem na istý večierok a potrebujem mať vedľa seba človeka, ktorý vyzerá dobre, ale má aj niečo v hlave. A vy Felicity, ste naozaj vzdelaná a taktiež vyzeráte skvele. Musím mať niekoho, kto bude prezentovať firmu a tak som vybral Vás, ak teda budete súhlasiť.“ Queenove slová ma neskutočne prekvapia, až sa na neho šokovane pozriem.

 

„Prečo ja? Prečo nie napríklad Isabela Rochew, pokiaľ viem, je výborná v práci, ktorú robím a ešte k tomu je naozaj krásna.“

 

„To ste aj vy, Felicity, ale potrebujem tam mať niekoho, kto nebude očakávať, že skončí so mnou v posteli. Od slečny Rochew som dostal už pár návrhov a tak nechcem, aby od tejto akcie očakávala nejaké veci, ale to dúfam ostane len medzi nami." Pousmeje sa stroho a zahľadí sa mi do očí.

 

„Aha, chápem. Nebojte sa, ja isto s vami nechcem skončiť v posteli... Teda, nieže by ste neboli príťažlivý, myslím teda, sympatický. Ale ste môj šéf a to... to... jednoducho to sa nemôže,“ trepala by som a trepala. Úplne sa zahanbím a sklopím svoj červenajúci sa pohľad. V tej chvíli začujem niečo, čo som ešte nikdy nepočula. Queen sa rozosmeje síce tichým, ale pre mňa dosť úprimným smiechom.

 

„Ste úžasná, Felicity, mám to teda brať ako áno?“

 

„Áno, pane, veľmi rada,“ pípnem stále zahľadená na moju obarenú ruku a Queen mi položí teplú dlaň na plece.

 

„Som naozaj šťastný, že vás mám v týme, Felicity. Ten večierok je dnes večer, na dnes už máte voľno, keďže musím ísť plánovať program. O chvíľu príde sem do firmy Thea, moja sestra, s ktorou ste sa zoznámili minulý týždeň. Pomôže vám vybrať šaty a doplnky na dnešný večer.“

 

„Ďakujem vám.“ Len na to sa zmôžem a pozerám sa na Olivera Queena, šťastného a prekvapivo naozaj milého, ktorý opúšťa moju pracovňu. Tak tento rozhovor stál aj za tú obareninu.

 


PS: Rada by som si prečítala aj nejakú kritiku, alebo nejaký komentár, obidve veci by ma potešili. :)


« Předchozí díl


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Záchranný šíp - 3. kapitola:

1. Sid
25.05.2014 [14:06]

Ahoj, bude pokračování?? Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!