Boj o život kapitola 5 – Zbytočné? Už nikdy! • OurStories.cz ~ naše povídky

Ligot krvavých diamantov vrcholí. Akcia v Kongu sa končí. Otázkou ale je, ako? Simone, pochovaná pod Africkou zemou, bojuje o život. Stane sa Kongo jej hrobom?

25.11.2013 (17:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 5× • zobrazeno 963×

Tmavé chodby podzemných tunelov boli prázdne. Jediný život v nich predstavovala malá postava ženy s polodlhými, hnedými vlasmi, ktoré sa pri behu metali ako oheň.

Malé hodinky na zápästí odpočítavali čas do výbuchu.

Už len jedna minúta a dvadsaťdeväť sekúnd.

Do riti, nestihnem to! nadávala si v duchu Simone.

Nie, musím! Musím to... George, mysli na Georga! kázala si.

Ostávalo niečo vyše päťdesiatosem sekúnd a ona musela prebehnúť, prinajmenšom, pár desiatok metrov.

Svetlo, vykríkla nadšením. Bežala ako o život, o ktorý jej aj v skutočnosti išlo. Pozrela na hodinky a po chrbte jej prebehli zimomriavky.

Ostávalo štyridsaťjeden sekúnd a svetlo stále ďaleko. Pridala, aj keď si myslela, že viac to už nejde. Malý otvor mihajúci sa pred ňou, bol jej jedinou šancou na život. Svaly ju boleli ale nespomaľovala.

Dvadsať sekúnd.

Zvládnem to! jasala v duchu. No vtom, pár centimetrov pred koncom, zakopla o koreň a spadla.

Šestnásť sekúnd

Toto je môj koniec!

Niéé! Otec ešte nezažil, ako chutí moja pomsta! dovolávala sa spravodlivosti.

Stavala sa na nohy, no uvedomila si, že s vyvrtnutým členkom kráčať - a nie to ešte bežať - nedokáže. Ako zázrak z čistého neba prišli dve silné paže. Zovreli jej plecia a surovo ju vytiahli z diery. Vykríkla od bolesti v členku.

Neznámy, keď si uvedomil, že chodiť nedokáže, si ju rovnako surovo prehodil cez plece. Prebehol pár metrov, keď ho tlaková vlna, zrazila na nohy. Chvíľu pred dopadom ju však zakryl vlastným telom a tým ju chránil pred kusmi lietajúcej hliny a kamenia.

Simone ani neznámy nevideli, ako sa planina prepadla do seba a ako z nej šľahajú vysoké plamene. Simone váha tela drvila, ale aj tak v nej cítila niečo známe. Otvorila oči. Stačil jediný pohľad na čierne vlasy, aby si urobila veľmi jasnú predstavu o tom, kto to na nej vlastne leží.

„Michael!“ zasyčala. Kolos sa pohol. Nadvihol sa tak, aby na nej neležala celá váha, no šancu na útek jej neposkytol. Navyše pochybovala, že by mu s vyvrtnutým členkom ušla ďaleko.

„Ty, ty šialené, nezodpovedné, tvrdohlavé decko,“ zavrčal. „To z pomsty sa necháš zabiť? Nepreháňaš to už trocha?“ V sivých očiach mu plápolal búrlivý hnev.

„Zlez zo mňa!“ vyštekla. Poslúchol, ale ruky jej zvieral stále. Chcela ho kopnúť. Aj to urobila, no zabudla na vyvrtnutý členok. Zrevala od bolesti, načo ju Michael pustil.

Aj cez bolesť myslela na útek, bol jej jedinou možnosťou. Musí sa oň aspoň pokúsiť, skôr ako jej dajú... Michael ju posadil, ruky vykrútil za chrbát a tam jej ich uväznil v putách.

„Buď dobrá a nesnaž sa utiecť,“ vystríhal ju. „Nepodarí sa ti to.“ Simone sa zmohla len na zlostné zaškrípanie zubov.

„Guamby,“ oslovil malého chlapca, pár metrov od nich. „Zavolaj doktora!“ prikázal mu. Chlapec sa rozbehol vyplniť jeho príkaz.

„Čo s ňou urobíte?“ ozvalo sa z opačnej strany.

„Nestaraj sa do toho!“ oboril sa Michael na vysokého, statného černocha.

„Nič mi do toho?“ vyštekol podráždene. „Táto mrcha ma práve pripravila o pekný balík peňazí a ja sa do toho nemám starať?“

„Ako som povedal, nie je to tvoja starosť!“ varoval ho Michael, no černoch to nebral na vedomie.

Vykročil smerom k Simone a skôr, ako sa Michael stačil spamätať, päsťou ho trafil do brady, načo stratil rovnováhu a spadol na zaprášenú zem. Černoch sa nezastavil pri ňom, ale pokračoval ku zdroju problémov. Zdrapil ju za golier a surovo vytiahol na nohy. Od bolesti zvreskla.

„Za toto mi zaplatíš!“ zavrčal jej do ucha.

Surovo ju praštil o zem a potom jej kopol do brucha. Pripravoval sa na ďalší výkop, plány mu však prerušila jej noha v jeho slabinách. S vytknutým členkom a rukami pritlačenými pod chrbtom k zemi sa nedokázala dostatočne brániť. Stále jej ale ostávala jedna zdravá noha a to mala v pláne naplno využiť! Černoch sa v bolestiach zviezol k zemi. Simone neváhala a pätou zdravej nohy ho zasiahla do tváre. Zvreskol a po tvári mu stekali pramienky krvi, zmiešané so slzami.

„Ty suka!“ skríkol a spoza opaska vytasil zbraň.

Hlavňou namieril do Simoninej tváre. Vystrelil, ale guľka minula ciel. Michael po černochovi v poslednej chvíli skočil a zbraň odklonil. Až teraz si Simone všimla zmätok naokolo. Michaelovi muži sa pustili do svojich počerných sokov a behom pár minút vyhrali.

Pláň bola pokrytá mŕtvymi, čiernymi telami. Jej pozornosť sa znova vrátila k Michaelovi. Stál nad mohutným telom svojho doterajšieho spoločníka a na tvár mu mieril jeho vlastnou zbraňou.

„To neurobíš!“ Černochovi od strachu preskakoval hlas. „Zabil by si ma kvôli nejakej štetke?“ Hlas sa mu triasol. „Čo by na to povedal Nataniel? Naštval by si ho!“

„Nie si pre nás viac užitočný! Už nám nemáš čo ponúknuť!“ odpovedal mu ľadovým hlasom Michael.

„NIE! To nie je pravda! Stále mám diamanty! Veľa diamantov! Nezabíjaj ma... prosím!“ žobronil černoch, ale na Michaela to nemalo žiadny účinok. Mrazivo sa zasmial.

„Nemáš nám čo ponúknuť!“ vyhlásil sebavedomo. „Posledné diamanty sme vyťažili pred týždňom.“ Usmial sa nad jeho nevedomosťou. „To ti matka nikdy nevravela, že zapliesť sa s mafiou je nebezpečné?“ Černoch smrteľne pobledol a Simone s ním.

Takže toto všetko... všetky starosti... vyvrtnutý členok, zranená pýcha a podryté sebavedomie - bolo zbytočné? Navonok si zachovávala tvrdý výraz, ale vo vnútri sa šialene smiala. Všetko to bolo zbytočné!

„Nie, to nie je pravda. Ja vám mám čo ponúknuť. Len mi musíš dať ešte jednu šancu. Michael, prosím, naše obchody boli výnosné pre obe strany.“ Michael si ohmatal udretú sánku a chvíľu premýšľal. Nakoniec sa pozrel na Simone, a z očí mu zmizol aj posledný náznak súcitu.

„Myslím, že nie,“ vyhlásil rozsudok smrti.

„Hádam ma nezabiješ kvôli nejakej skurvenej fľandre?!“ škriekal černoch a z tváre mu zmizla aj posledná kvapka farby. Michael ho tvrdo kopol do brucha, ako on pred chvíľou Simone.

„Ty nemáš ani páru o tom, kto ona v skutočnosti je?!“

„Kto si?“ spýtal sa jej mŕtvo černoch. Odpoveď prišla od Michaela.

„Je to Simone Bailey, dcéra nášho šéfa.“ Černoch sa chytil za srdce. Pozrel na Michaela.

Otváral ústa, aby mohol prehovoriť, avšak jeho slová už nikdy neuzreli svetlo tohto odporného sveta. Zvalil sa na zem a z diery medzi očami mu po nose, lícach a brade stekal pramienok krvi. Ten sa nakoniec vsiakol do suchej pôdy, na ktorej vytvoril nepravidelný, červený kruh. Simone zamrzla na mieste. Tak rýchlo dokáže život opustiť žijúceho človeka. Striasla sa, no nie od zimy.

Spomenula si na svoju prvú vraždu. Vydesené, prosebné oči tridsaťročnej šikmookej, čiernovlasej ženy. Musela umrieť! Bola horšia ako zviera. Svojich zamestnancov zdierala na smrť. Nezaslúžila si žiť. Istotne nie viac, ako tých pár stoviek úbohých Kambodžanov.

„Odchádzame!“ zavelil Michael svojim mužom.

„Michael,“ oslovil ho postarší, svalnatý muž.

Simone v ňom rozpoznala Ethana Coopera, otcovho veliteľa ochranky a bývalého vojaka. Pamätala si, ako sa ako malá hrávala v zbrojnici so zbraňami a on jej vždycky – ale jemne a otcovsky – neúspešne vysvetľoval, že si môže ublížiť a vyťahoval z nich náboje. Mala ho rada ako starého otca a on ju ako vnučku, ktorú nikdy nemal. Jediný syn mu zomrel vo vojne na východe.

Simone v skutočnosti nikdy nepoznala svojich starých rodičov. Otcovi rodičia zomreli pri atentáte, ktorý bol na nich spáchaný, keď mal dvadsať šesť a mamini zas pri autonehode, pár dní po Simoniných prvých narodeninách. Mame potom ostala iba jej sestra a nová rodina. A o nich Simone prišla o šesť rokov neskôr, pri atentáte na lietadlo, v ktorom sa viezli. Z jej mami Miriam, o rok mladšej sestry Louanne a tety Sienny našli len obhorené kosti. Nijaká rozlúčka, ich rakvy priviezli aj pochovali zavreté.

„Áno, Ethan?“ Obrátil sa Michael na starého veliteľa.

„Odvoz tu bude do minúty,“ oznámil mu a ako na potvrdenie jeho slov, ovzdušie zaplnili trhané zvuky, vychádzajúce z vrtúľ piatich vojenských vrtuľníkov. Michael sa spokojne usmial. Natiahol sa po Simone. No odpoveďou mu bol kopanec do píšťaly. Zavrčal.

„Simone, buď budeš spolupracovať, alebo ťa nadávkujem anestéziou tak, že najbližší týždeň o sebe nebudeš vedieť!“ vyhrážal sa. Ju ale nevystrašil.

„Budiš! Aspoň sa nebudem musieť pozerať na tvoj odporný ksicht!“ vyštekla, načo sa Ethan veselo zasmial. Ona aj Michael si ho zmerali podozrievavým pohľadom.

„Vôbec si sa nezmenila!“ Radostný úsmev mu vyzdobil zjazvenú tvár.

Michael po Simone znovu chňapol, no skončilo to rovnako ako predtým. Bezradne sa pozrel na Ethana. Ten pokrčil ramenami a prikročil k Simone zozadu. Jemne ju zdvihol na nohy, ale keď videl bolestivý výraz, ktorý jej preletel zaprášenou tvárou, zdvihol ju na ruky. Simone sa nechala. Nevedela si predstaviť, že by tomuto dobrákovi ublížila rovnako, ako pred chvíľou Michaelovi.

Vrtuľníky sa vzniesli do vzduchu, nechávajúc za sebou zvírené kúdole prachu.

„Ako sa máš?“ spýtal sa jej potichu Ethan.

„Ako asi?“

„Tak teda inak. Ako si sa mala pred touto „akciou“? Kedy ťa, prosím ťa, prestane baviť robiť otcovi škrty cez rozpočet?“ nedal sa.

„Nikdy!“ skoro zvreskla. „Tomu bastardovi, akurát tak...“ Ethanov pohľad ju umlčal.

„Ale je to v prvom rade tvoj otec! Jediná rodina, ktorá ti ostala.“

„Áno, jediná. Ale len preto, že vďaka nemu sú všetci ostatní mŕtvi!“ Snažila sa ovládať, ale išlo to ťažko.

„No tak, Sim...“

„Ethan! Nebavme sa o tom.“ Napoly prosila, napoly zúrila.

„Tak fajn. Ako sa ti žije v Londýne?“ pokračoval, snažiac sa udržať jednoduchú konverzáciu. Ale prečo?

„Vieš, otec má veľa neprajníkov, takže, stále je čo robiť.“ Neodpustila si. „Navyše veľmi dobre platia.“ Na chvíľu sa zarazila, ale nakoniec dodala. „Pridaj sa ku mne, Ethan. To čo ti dáva Nataniel, ti potom bude pripadať ako nič.“ Zasiahla ciel. Ethan zaškrípal zubani. Zbožňoval jej otca rovnako, ako Michael.

Obaja sú hlupáci. Zaslepení, poslušní psi!

„Stále ho nenávidíš?“ Nepýtal sa, len sucho konštatoval. Simone sa mierne hystericky zasmiala.

„Nenávidím ho ešte viac, ako predtým,“ priznala sa úprimne a v hnedých očiach sa usadil vražedný tieň. Ethan viditeľne posmutnel.

„Michael, toto nemá cenu,“ povedal a pokynul hlavou k červenej skrinke. Michael sa k nej naklonil a vytiahol dlhú injekčnú striekačku.

Simone ju spoznala. Anestetiká! Ešte predtým ako pocítila dlhú ihlu v ramene, postrehla Ethanov bolestivý pohľad. Vzápätí sa pod ňou pohla zem a ona o sebe viac nevedela.

ooOOOoo

Hluk z hlavnej ulice pred hotelom King of Brazzaville sa duto rozliehal izbou. Simone sa nepokojne pomrvila a otvorila oči. Pohľad jej padol na kávový strop z ktorého visel veľký, krištáľový luster. Prudko sa posadila. Ležala na vysokej posteli s nebesami v luxusnom, priestrannom apartmáne. Dvere izby sa nečakane otvorili a dnu vstúpilo tmavšie, mladé, asi osemnásť ročné, dievča. Predstúpilo pred Simone a hlboko sa uklonilo. Simone sa jemne začervenala. Nebola zvyknutá na takéto správanie.

„Pani sa zobudila,“ prehovorilo lámanou, ale zrozumiteľnou angličtinou. „Bude si, pani, priať jedlo? Kúpeľ? Alebo hocičo iné?“ pýtalo sa s očami stále sklopenými k zemi. Simone si ju zvedavo prezrela. Potrebovala odpovede a toto dievča jej ich mohlo dať.

„Prosím, neklaň sa,“ vyzvala ju mierne. Dievča to prekvapilo a pozrelo sa na ňu s otázkou v očiach. „Pripadám si potom divne,“ dokončila. Neznáma sa vystrela. Bola prinajmenšom o hlavu vyššia ako Simone.

„Ako prikážete,“ povedala.

Teraz je moja šanca, pomyslela si Simone.

„Hmm, mohla by si mi povedať, kde to som?“ Dievča jej otázka zaskočila.

„V hoteli King of Brazzaville v hlavnom meste Brazzaville,“ vyhovela jej černoška.

„Hlavnom meste Brazzaville? To je hlavné mesto Konga?“

„Áno, pani.“

„Nevolaj ma pani, ale Simone. Nie som až taká stará!“ prosila ju. Dievča jej prosba prekvapila. „Ako sa voláš?“ pokračovala. Černoška jej musí veriť, ak chce, aby jej pomohla v úteku.

„Ja... hm... ja som Shanby,“ vykoktala nakoniec.

„Shanby? Pekné meno,“ zaklamala Simone. „Shanby, nevieš ako som sa sem dostala?“

„Pani... teda Simone, priniesli muži z vrtuľníkov,“ chvíľu sa zarazila, no pokračovala. „Simone bola v spánku, keď ju sem doniesli. Mala zlomenú nohu.“

Zlomenú? Zarazila sa Simone a pohla namáhavo nohou. Holka asi nevie, čo je to zlomená noha!? Lebo toto je stopercentne iba vytknuté. To jej nahrávalo do kariet. So zlomeninou by odtiaľto tak ľahko neušla.

„A potom páni zavolali doktora a ten sa na zlomenú nohu pozrel.“ Simone jej opäť venovala pozornosť. „A povedal, že Simone sa nesmie namáhať, ale musí ležať.“

„Shanby, ako dlho sme tu ubytovaní?“

„No, už to bude tých dvadsať štyri hodín,“ ozvalo sa od dverí.

„Michael!“ zasyčala Simone. Ten sa iba šibalsky usmial.

„Áno? Chceš sa mi poďakovať, že som ti opäť vytiahol zadok z ohňa?“ pýtal sa nevinne.

„Skôr ti ten tvoj podpáliť,“ zavrčala, no odpoveďou jej bol len jeho smiech.

„Ako vidím, nálada sa ti spravila,“ prehodil.

„Áno, dokým sa tu neobjavila tvoja zjazvená tvár, bola v pohode,“ odbila ho.

„Ouu, to bolelo!?“ Zatváril sa dotknuto.

„Veď aj malo!“

Shanby ich nechápavo sledovala.

„Choď zobrať niečo na jedenie,“ prikázal Shanby Michael. „Slečna Bailey je isto hladná.“ Tá sa otočila na opätku a vybehla z izby.

„Vieš, že ťa skutočne nenávidím?“ vyštekla Simone. „Prečo sa do všetkého musíš pchať?“

„Uvedomuješ si, že keby som tam nebol, tak by si dnes nežila?“ povedal a v očiach sa mu mihol zúrivý tieň. Na to Simone nemala čo dodať.

„Fajn. Čo so mnou chceš robiť?“ Zmenila tému a v hlase sa jej pohrával nádych sarkazmu. Nastalo pár sekundové ticho.

„Tvoj otec mi dal príkaz, doviesť ťa k nemu,“ objasnil nakoniec.

„Kam k nemu? Do New Yorku, Viedne alebo niekam inam?“

„Do Tokia.“

Tokio? Fajn. Odtiaľ sa dá celkom v pohode zdrhnúť. A potom sa opäť pripojí k Sammymu, pomyslela si, no jej plány prerušilo slabé zaklopanie na dvere. Ako prvý vošiel Ethan a ten za golier košele ťahal vysokého, blonďavého muža.

„Sammy? Doriti! Čo tu, ksakru, robíš?“ vyštekla Simone polo prekvapene a polo naštvane.

„Prepáč Simone. Dostali ma,“ priznal sa so sklopenou hlavou. Blonďavé lokne mu padali do tváre a okuliare sa zošmykli na koniec špičky nosa. Rýchlo ich zatlačil na ich pôvodné miesto.

„Ale ako?“ nechápala. Veď Sammy bol dobre schovaný. Ani ona nevedela, kde presne.

„Jednoducho,“ odpovedal Michael. „Jeho počítače vysielajú slabý signál, ktorým sme ho zamerali. Našli sme ho a potom podľa vysielača v tvojej kapse našli aj teba a tak sme vedeli aj to, kam smeruješ,“ objasnil. Simone vedela o tejto možnosti. Ale so Sammym si na to dávali veľký pozor.

Museli vymyslieť nejakú novú techniku, pomyslela si zúfalo. No navonok nedala nič poznať.

„Ďakujem, že ste nám to tak pekne objasnili. Nabudúce si budeme dávať väčší pozor,“ prekvapilo ju, keď sa Sam nervózne ošil.

„Simone..“ prehovoril jemne. „Vieš, že ťa mám rád ako vlastnú sestru!?“ prehodil nervózne. Simone prikývla. „A vieš, že by som pre teba urobil všetko na svete?“ pokračoval a ona opäť prikývla.

Nevedela, kam tým smeruje, ale nepáčilo sa jej to.

„Vieš... no...“ opäť sa nervózne ošil a Simone sa zamračila.

„No tak to už konečne povedz!“ vyzvala ho a on sa na ňu pozrel tým najbezbrannejším pohľadom. Mala sto chutí ho objať, aj keď to ešte nikdy neurobila.

„Ja... ja už s tebou viac pracovať nebudem,“ povedal napokon a jej tým vyrazil dych.

„Sammy. Prečo?“

„Už dlhšie som stým chcel seknúť,“ priznal sa.

„Ale prečo?“

„Bože, Simone! Veď naše misie sú čím ďalej, tým nebezpečnejšie! Ksakru, ty sa nezastavíš pred ničím, aby si sa pomstila otcovi! Veď to už hraničí s posadnutosťou!“ Bol zúfalý a bál sa jej reakcie.

„Nevymýšľaj si, Sammy! Naše misie boli nebezpečné už od začiatku!“ vyštekla podráždene, ale tým len maskovala vlastné zúfalstvo. Opúšťal ju jej jediný priateľ.

„Áno, to boli, ale všetko sa zmenilo...“

„Nič sa nezmenilo! Všetko je ako predtým!“ skočila mu do reči.

„Nič nie je ako predtým! Ty nevieš... ty nemáš ani potuchy, ani poňatia, aké to je....“ koktal nešťastne a zúrivo zároveň. Jeho hlas oplýval všetkými ťažkými emóciami.

„Aká je čo?!“ zvreskla Simone.

„Aké je, myslieť si... nie, aké je vedieť, že tvoj priateľ, tvoja sestra, bojuje o život a ty s tým nedokážeš nič urobiť! Vieš, aké to pre mňa bolo strašné, počúvať tvoje kroky, tvoj beh v slúchadlách, tvoje výkriky a vedieť, že nemáš šancu sa odtiaľ dostať včas?“ už kričal „Nie, ty o tom nemáš ani potuchy!“ Hlas sa mu zlomil a len bezmocne na ňu hľadel. „Už to viac nechcem zažiť. Už nikdy!“

„Sammy, ale veď ja stále žijem,“ povedala jemnejšie.

„Ha, ale len vďaka Michaelovi. Keby tam nebol, už by si bola dávno mŕtva a ja by som sa zožieral výčitkami, že som ťa mohol nejako zachrániť, ale neurobil som to.“ Pozrel na ňu. „Simone, ja to už nikdy viac nechcem zažiť. Hnevaj sa na mňa. Nenáviď ma. Ale ja už viac nechcem len sedieť a sledovať, ako sa mi najbližší človek na tomto skurvenom svete rúti do záhuby!“ Ako to dopovedal, vytrhol sa Ethanovy a vyrútil sa von z izby.

Simone naposledy plakala na pohrebe svojej mamy a sestry, ale teraz sa jej po lícach kotúľali slzy veľké ako hrachy.

Som v tom sama, uvedomila si. Toto zistenie ju bolelo. Sam bol jej najbližší priateľ. Ale kdesi v kútiku duše s ním ticho súhlasila. Ani ona by nedokázala len nečinne sedieť a prizerať sa, ako sa jej najlepší priateľ rúti katovi v ústrety.

„Simone," prihovoril sa jej Ethan.

„Vypadnite! Obaja!“ vyštekla. Potrebovala byť sama. Musela si zrovnať v hlave myšlienky, ktoré sa v nej vírili ako rozbúrený oceán.

V jednom ale mala isto. Kongo sa stalo hrobom jej dlhoročného spojenectva.

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction