Boj o život kapitola 9 – Michael? Ethan? • OurStories.cz ~ naše povídky

Tokio. Bezpečné, pokojné miesto plné ľudí... hm, teda aspoň bývalo... všetko sa ale zmení. Simone prichádza a s ňou aj problémy. Skutočné problémy plné zbraní, plánov, automobilových honov a výbuchov.

26.01.2014 (19:00) • sisa118 • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 1× • zobrazeno 860×

Kapitola 10 – Michael? Ethan?

Zobudila sa na chlad. Rukou šmátrala po matraci, ale on tam nebol. Posadila sa tak rýchlo, že aj kobra by jej mohla závidieť.

„George?“ zvolala do tmy apartmánu. Žiadna odpoveď. Omotala si prikrývku okolo nahého tela a vyšla zo spálne. Prvé čo si všimla, bol nezabudnuteľný výhľad na nočné Tokio. V diaľke sa ozývali policajné sirény a nočný hluk.

Kde len si? spýtala sa v duchu. Práve pre toto nechcela, aby išiel. No, jemu sa ju nakoniec, nejakým zázračným spôsobom, podarilo presvedčiť.

„George?“ zvolala znova. Nič. Žiadna odpoveď. Začínala mať strach. Vrátila sa do spálne a narýchlo si obliekla aspoň spodné pádlo a naň (jediné čo v tej rýchlosti našla) jeho košeľu. Prehľadala celý apartmán. Ale on nikde. Zavolala na recepciu, ale tam jej to nikto nezdvíhal.

Tu sa deje niečo zlé! vravel jej šiesty zmysel.

Kopla do kufra hodeného pri posteli a vytiahla novú zbraň, Alaven XI. Druhú zobrala spod vankúša. Staré, ale strategicky nenahraditeľné miesto. Obe zohnala krátko pred odletom z Anglicka, spolu s ďalšou výbavou, ktorá sa prirodzene nenachádzala v apartmáne. Skľudnila dych, spomalila tep srdca. Časovač za nočným stolíkom nastavila na tri minúty a potom sa pomalými krokmi vrátila do predsiene. Za dverami sa ozývali kroky. Tiché, ale pre ňu aj tak jasne zreteľné. Pomaly sa k nim približovala, aby zapla aj druhý časovač na bombe, pod konferenčným stolíkom.

Ksakru, George, kde si? šalela od strachu, aj keď vedela, že ním sa nič nevyrieši. Už stála skoro pri nich, keď sa z tmavého rohu, na opačnej strane, ozval známy hlas.

„Tá je jeho?“

Bleskovo sa zvrtla a teraz hlavňami zbraní, mierila na Michaelovu hruď.

„Michael!“ zasyčala.

„Tá košeľa... je jeho?“ zopakoval a ona mu v hlase rozpoznávala tú najhoršiu kombináciu citov. Hnev, opovrhnutie, žiarlivosť a bolesť. A nie len v hlase. Jeho pocity sa mu odrážali v tvári.

„Tak, je jeho?“ zreval. Vedela, že v tejto chvíli bolo nebezpečné provokovať ho, ale nemohla si pomôcť.

„Hej. Je jeho,“ prehodila škrobene.

„Takže s ním spávaš?“ Chcel vedieť.

„Do toho ťa nič!“ štekla.

„Je ma do toho veľa!“ zúril a vrhol sa dopredu. Zastavil ho výstrel z jednej zo zbraní.

„Nie. Nie je ťa do toho nič. Hádam si si nemyslel, že budem žiť ako mníška?“ štekla. Od zúrivosti a neschopnosti, ktorá mu zaplavila vnútro, zreval.

„Prisahám, že už nikdy...“ nedopovedal, ale ona vedela, čo chce povedať. Zvonivo sa zasmiala.

„Nikdy ho neuvidím? No tak. Vzchop sa!“ zavelila. „Aj keby si ma teraz odviedol ku otcovi... vážne si myslíš, že by si ma tam udržal? Vážne si myslíš, že by ste ma mohli donútiť, aby som celý život žila v celibáte?“ hovorila k nemu ako milá pani učiteľka, ktorá kára jedno z neposlušných detí.

A jeho to očividne rozzúrilo ešte viac. Presne to potrebovala. Teraz, keď sa jej nepodarilo spustiť časovač pri dverách, je jej jedinou záchranou bomba v spálni, ktorá odpáli aj bombu pri dverách. Teraz sa len musela dostať dosť ďaleko, aby ju výbuch nezasiahol.

„No tak, nebuď naivný. Nezabudni ako „drahý otecko“ túži po vnúčatách,“ pripomenula mu a milo sa usmiala, aby jej nasledujúce slová zarezali pekne hlboko. „A ty ich otcom nebudeš!“

Divoko zreval. Vedela, že ju stále miluje, ale nevedela, že až tak moc.

Nastal ten správny čas. Hodinky na drese ukazovali čas 03:28:39. Mala niečo cez dvadsať sekúnd, aby sa dostala na Michaelovo miesto. A našťastie sa jej v tom Michael rozhodol pomôcť. Simone mala Michaela stále rada. Možno ho ešte stále milovala. Aj keď nie tak, ako Georga, ale v nijakom prípade nezabúdala na to, že teraz je jej nepriateľom.

Potrebovala ho rozzúriť do takej miery, že zabudne na zbraň zavesenú na opasku. Potrebovala, aby sa na ňu vrhol. Ale muselo to byť v tej pravej chvíli. Vo chvíli, ako je táto. V takýchto chvíľach bola vďačná za dlhé hodiny na strelnici a aj za vrodený talent. Vystrelila z oboch pištolí a obe guľky zasiahli cieľ. Michaelove ramená.

Náraz do odhodil späť, kde dopadol na dlážku. Zreval, ale tento krát od fyzickej bolesti. Simone rýchlim pohľadom preletela cez hodinky a v poslednej chvíli sa hodila dopredu. Pri dopade urobila kotrmelec a sekundu pred výbuchom stiahla Michaela ku sebe, za širokú pohovku. Nezaspala však na Vavrincoch.

Jedným pohybom mu spoza opaska vytiahla zbraň, postavila sa a vybehla z úkrytu, pričom ostreľovala dieru, ktorú len pred pár minútami tvorila pevná stena a dvere. Vbehla do spálne, alebo skôr do toho, čo z nej ostalo. Preskočila trosky postele, potom polmetrový pozostatok steny za ňou a ocitla sa vo vedľajšom apartmáne. Vzduchom preletela guľka, ale namiesto nej zasiahla vnútorný okraj steny.

Simone sa zvrtla a chrbtom narazila do steny na druhej strane. Nevidela strelca a ani to nemala v úmysle. Znova sa rozbehla, pričom vedela, že prach a kusy sutín jej prenasledovateľom sťažia cestu. Preletela obývačkou s predsieňou a ocitla sa pred vchodovými dverami. Zhodila kvetináč z konferenčného stolíka a zobrala si odtiaľ kartu. Bude ju potrebovať, ak sa chce nepozorovane dostať do garáží. Trhnutím otvorila dvere, pričom tým spustila ďalší časovač. Teraz mala ďalších desať sekúnd. Opäť sa rozbehla a bosé nohy jej chladila kamenná podlaha. Všetko mala už dopredu naplánované.

Kde je George? nedalo jej pokoja. Stále naňho musela myslieť. Zabočila za roh a znova sa rozbehla. Nemohla použiť schodisko ani výťah. Jej jedinou šancou bola ventilačná šachta, ktorej senzory vyradila v deň, keď do hotela prišla. Za desať sekúnd vytiahla skrutky a vhupla dnu. Chladný kov jej na koži vytváral zimomriavky.

Nie je tomu tak dávno, čo mi zimomriavky vyvolávali Georgove šikovné ruky, prebehlo jej hlavou a miesta, kde sa jej dotýkal, začali brnieť. Musela si zahryznúť do jazyka, aby zastavila, v tejto chvíli, nežiaducu reakciu jej tela. George, kde len si?

Rukami si z očí odhrnula neposlušné vlasy a pustila sa do plazenia. Priestory šachty boli malé, ale to jej nerobilo problém. Preplazila sa do vedľajšej chodby. Vedela, že v tomto čase sa robí výmena prádla v nepoužívaných izbách a v tejto chvíli končia na tomto podlaží. Ani nie tri metre od nej stál kôš s použitou bielizňou, ktorú musí služobná zniesť na prízemie. Toto bola nevýhoda izby na šesťdesiatom siedmom poschodí. Prehodila jednu nohu cez okraj koša, potom druhú a zahrabala sa pod bielym a modro-zeleným pádlom.

Ako predpokladala, služobná zamierila do výťahu a potom na prízemie. Vo chvíli, keď šikmooká žena odišla z práčovne sa Simone, pod vrstvami pádla, pohla.

„Doriti!“ zanadávala. Noha sa jej zamotala v zeleno-modrej látke. Zdvihla hlavu, keď sa za dverami ozvali zvuky.

Ksakru, zanadávala tento krát v duchu. Trhla látkou a nemotorne vyskočila z vozíka. V poslednej chvíli pred tým, ako sa otvorili dvere, vbehla za roh. Vydýchla úľavou. Nežiaducim návštevníkom bol len ďalší z pracovníkov hotela. Pre istotu sa ale aj tak hlbšie stiahla do tieňov. Žena si zobrala čisté pádlo a vyšla von.

Simone by sa vcelku hodilo nejaké oblečenie. Brala by aj to, v ktorom ušla z hotela v Kongu. Ale to sa teraz, nanešťastie, váľalo niekde v Georgovom dome. Neostávalo jej teda nič iné, ako odtiaľto vyjsť iba v béžovej košeli. Jediným šťastím pre ňu bola jej dĺžka. Siahala jej do polky stehien. Pohľadom prehľadala práčovňu, ale nič čo by si mohla obliecť nenašla. Tu prali iba posteľné prádlo. Jediné, čo si zobrala, bola povliečka na malý vankúš, do ktorého schovala zbrane.

Rozbehla sa po chodbe, smerom ku garážam, keď ho uvidela. Kráčal smerom k výťahu a niečo si šomral. Chcela naňho zvolať, ale v tej samej chvíli sa na prízemí objavil niekto ďalší. Niekto, koho dobre poznala. Ethan sa spolu s piatimi chlapmi blížil Georgovím smerom a tváril sa dosť nepríjemne. Simone si bola stopercentne istá, že niekto slabšej povahy by sa zložil, keby sa naňho Ethan pozrel tak, ako teraz hľadel na Georga. Bol od neho iba necelých sedem metrov, keď sa konečne rozhodla. Musí Georgovi pomôcť. Neujde, aj keď by si tým ušetrila kopec problémov.

Robila to nerada. Nerada sa konfrontovala s Ethanom, ale nemohla mu dovoliť, aby Georgovi ublížil. Teraz splatí svoj dlh z Afriky. Len ešte nevie ako. Vtom ju osvietilo. Prvé, čoho si všimla - keď vstúpila do hotela, bol krištáľový luster, na ktorom viseli desaťmetrové kusy zlatého hodvábu. Namierila na reťaz, ktorá luster držala a vystrelila. Stačil jediný výstrel a reťaz sa pretrhla. Luster sa rýchlo rútil na mramorovú podlahu.

„George!“ skríkla po ňom. George zareagoval hneď, ako si ju všimol. Nevedel, čo sa deje, ale pohľad na Simone v jeho košeli a rozbitý luster medzi ním a vražedne sa tváriacim vojakom, mu poskytol akú - takú predstavu.

„George!“ zvolala znova „Bež!“ poslúchol a vbehol za ňou do jednej z bočných chodieb.

„Simone, čo sa deje?“

„Neskôr! Teraz sa odtiaľto musíme dosta...“ nedopovedala. Prerušila ju streľba a mohutný hlas vojaka.

„Vy idioti. Nestrieľajte!“ štekal na svojich „Sai! Sroj!“ volal.

„Možno tak vo sne, Ethan,“ zamrmlala. „Tadeto!“ Zabočila do chodby v pravo. „George, vidíš tie dvere vpredu?“

Prikývol.

„Otvoríš ich týmto,“ štekla po ňom a podala mu kartu, ktorú zobrala zo susedného apartmánu. „Kód je deväť, nula, nula, šesť, päť, štyri.“

„Ale prečo?“

„Nepýtaj sa a rob čo vravím. Teda, ak nechceš skončiť pred mojím oteckom,“ vrčala.

„Fajn,“ kapituloval napokon a začal otvárať dvere „A ty by si mala...“

„...začať strieľať!“

Ako povedala, tak aj urobila. Guľka zahnala prenasledovateľov späť za roh.

„Simone, chceme sa len porozprávať,“ prehovoril Ethan.

„Ja nie, Et.“

„Simone, daj nám šancu!“ prosil.

„O to si mal prosiť skôr, ako ma Michael prepadol hore,“ štekla.

„Prečo si tu?“

Konečne sa dostávame k jadru veci, prebehlo jej hlavou. Len škoda, že musím klamať. Nesmiem mu potvrdiť jeho podozrenie. Teraz nie.

„Na dovolenke.“

„So zbraňami?“ neveril.

„Zbrane nosím všade! To by si mal vedieť. Veď si to bol ty, kto ma to učil!“ pripomenula mu.

„Naučil som ťa veľa vecí, ktoré by si vedieť nemala,“ zavrčal.

„Vážne? To si nemyslím. Koniec koncov, to boli práve ony, čo mi proti otcovi pomohli najviac,“ kričala, aby dobre počul.

„Simone, ak ideš znova proti Natanielovi...“

„Prečo? Čo robí môj podarený otecko, že by som o tom mala vedieť? Tak čo, Ethan? Spáva s ďalšou z jeho šľapiek? Zabíja? Kradne? Hrá sa s ostatnými na mačku a myš? A vo voľnom čase, ako kratochvíľu, kradne deťom lízanky? No tak, Et, ja o tom všetkom viem.“

„Simone!“ varoval ju. „Čo tu robíš?“

„Som na dovolenke! Chceš podrobnosti? Chceš vedieť, čo som stihla, za ten jeden deň, čo som tu? No povedzme, že postele tu majú veľmi, ale veľmi príjemné...“

„Simone!“ zvolal, tentoraz pobúrene.

„...len škoda, že ten výbuch tú moju zničil.“

Za rohom nastalo ticho.

„George, čo ti to tak dlho trvá?“ oborila sa šeptom na partnera.

„Už to bude,“ zamrmlal a nenápadne spoza opaska vytiahol prútik. V tejto chvíli bol vďačný za to, že to s neverbálnymi zaklínadlami nevzdal.

„Aký výbuch?“ ozval sa napokon Ethan so strachom. Simone vedela, že myslí na Michaela. Dvere garáže sa s cvakotom otvorili.

„Mám to!“ šepol George.

„Povedz Michaelovi, že mi je to ľúto,“ povedala na rozlúčku. Keď to Et započul, vybehol spoza rohu.

„Čo si mu spravila?“ Neodpovedala.

Namiesto toho za sebou zabuchla dvere a jedným výstrelom vyradila otváranie. To by im malo kúpiť nejaký čas. Vedela, že si to u Ethna dosrala. Vedela, že sa proti nej, doteraz, otvorene nestaval, že sa len prizeral z ústrania... odteraz sa všetko zmení. Ethan mal svoje zásady a jednou z nich bolo: „Po rodine sa nestrieľa.“ Aj keď nechápala prečo, ona, jej otec a Michael do tej jeho patrili. A ona teraz porušila jedno, z jeho najsvätejších pravidiel. Pôjde po nej. Nie pre to, že by sa chcel pomstiť. To nie. Ako vravieval: „Rodina je rodina a nikdy sa ku nej neotáčaj chrbtom! Je jedno, že ona sa tebe otočila.“

Teraz po nej pôjde, aby ju doviedol domov. Aby si ju zavolal na koberček a pekne jej vyčistil žalúdok. Aby na ňu dozeral, až kým sa nezmení a neprijme jeho pravidlá. V jej prípade, dokým neprestane útočiť na otca. Ale to sa nestane. Nikdy! Ju nezlomia! Môžu jej zobrať Samma, môžu ju pripraviť o Georga, ale každý ich pokus, všetka ich snaha v nej akurát tak podnieti plameň, ktorý v nej horí. Rozhliadla sa po miestnosti, do ktorej sa dostali. Garáž bola obrovská a plná drahých, elegantných áut.

„Simone, ktoré?“ zvolal George.

„To tmavo modré so striebornými plameňmi,“ odvetila automaticky. To je jedna z výhod, keď je váš kamarát odborníkom cez rýchle mašiny. Nasadli a ona si užívala príjemné pradenie motora.

„Kam pôjdeme?“ Chcel vedieť.

„Navštívime starého priateľa,“ prehodila tajomne. „Drž sa!“

Vyštartovala k východu. Preletela tých niekoľko metrov a prerazila zátarasy. Výhoda závodných mašín. Sú stavané na prerážanie vecí. Ako predpokladala, za zátarasami ich čakala spoločnosť. Brzdy škrípali. Na ceste zostávali čierne stopy. Zaradila a pridala na plyn. Ručička na tachometri nezastaviteľne stúpla. Preletela niekoľko odbočiek. Uhýbala sa pomalším autám a užívala si jazdu.

George s prekvapením sledoval jej tajomný úsmev a iskru v očiach. Napadlo ho, že keby toto bol metlobal, ona by vyhrala. Jedno z čiernych áut sa k nim blížilo sprava. Vedela o ňom a vedela aj, ako sa ho zbaví. Preradila a dupla na spojku. Auto sa dostalo do šmyku, ale ona ho bez najmenších problémov zvládla a znova pridala. Hnala sa úzkou uličkou ako nočný prízrak. Na opačnom konci jej cestu zatarasili dve čierne vozidlá. Jednou rukou vysunula palubný počítač a zadala príkaz. George to všetko sledoval s malou dušičkou. Každých pár metrov mal pred očami katastrofu, ktorá by sa mohla stať, ale stačil mu jediný pohľad na pokojnú Simone a strach ho opustil.

„Čo robíš?“ spýtal sa jej.

„Pozeraj a uvidíš!“ zasmiala sa, adrenalín z rýchlej jazdy jej koloval v žilách. Z miesta, kde len pred chvíľou bola kapota, sa vysunulo niečo veľmi podobné tomu, čo mávajú ľadoborce. Pridala a Georga to ešte viac zatlačilo do kožených sedadiel.

Pane Bože, toto neprežijeme! strachoval sa. Chcel zavrieť oči, ale niečo v ňom mu to nedovolilo. Boli od prenasledovateľov necelých pätnásť metrov, keď sa čierne autá stiahli a oni okolo nich preleteli bez jediného škrabanca. Tachometer zasa stúpal. Už presiahol rýchlosť dvestotridsať kilometrov.

Vyleteli na hlavnú cestu, kde sa skoro zrazili s jedným z áut. Simon prudko trhla volantom, aby zrážke zabránil. Stratila tak niečo zo svojej rýchlosti, ale hneď to začala doháňať. O pár metrov sa na ňu znova napojili otcovi muži. Zabočila do bočnej ulice. Tento krát dosť širokej pre tri autá. Preletela ďalších päťdesiat metrov. Jedno z áut to v rýchlosti nezvládlo a napálilo to do pristavenej dodávky. Mínus jeden, ostávajú štyria.

Nočné Tokio sa za oknami auta zlievalo do sivej šmuhy. Simone, v tejto časti mesta poznala každý kút. Dostali sa na jej územie a ona toho mienila naplno využiť.

O dvesto metrov by malo byt stavenisko. Zapátrala v pamäti. Nie je tomu dlhšie než rok, čo tu brázdila ulice ako nočný závodník. Na stavenisku bolo veľa vecí, o ktoré sa autá môžu rozbiť. Tak sa aj stalo. Jedno z áut to na začiatku napálilo do betónového kvádra a druhé si pretrhlo podvozok o titánový hrot. Zo staveniska ju prenasledovali už len dvaja a boli značne nasratí. Spolujazdci sa vyklonili cez okná von a začali ostreľovať ich zadné sklo. To vydržalo, keďže bolo nepriestrelné.

„Pokiaľ ma chcete zastreliť, budete potrebovať niečo ťažšie!“ zvolala, čím Georga vyviedla z miery a znova pridala plyn.

Preletela niekoľko odbočiek a mierila si to k mostu. Za mostom zahla na prvej zákrute doprava. Opäť pridala. Otcovi muži ju prenasledovali, ale už nestrieľali. Nepamätala si, že by v ich blízkosti mali byť nejaké prekážky, zato tu bolo veľa parkovísk a temných zákutí. Zahla do temnej, úzkej uličky. Pred prenasledovateľmi mala vcelku slušný náskok a teda aj čas schovať sa. V uličke zahla medzi dve budovy. Cesta bola taká úzka, že sa jej podarilo poškrabať lak na jednom zo spätných zrkadiel. Vypla motor a čakala. O pár sekúnd okolo nich preleteli dve čierne, mohutné vozidlá. Podarilo sa.

V duchu narátala do päť a až potom zapla motor. Ticho zapriadol. Nijako nedal na sebe poznať, že, ani nie pred minútou, to vytiahol až na dvesto sedemdesiatku. Láskyplne pohladila kožu na volante a potom uprela pohľad dopredu. Postupovala opatrne, aby neobila viac častí auta.

„Čo teraz?“ prehodil George.

„Ako som povedala, ideme na navštíviť starého priateľa.“

Dupla na plyn a vyrazila po jednej z tmavých ulíc.

„Koho?“ chcel vedieť.

„Toho, od koho mám toto auto.“

Autor: sisa118 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction