OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Felicity - 5. kapitola

14.01.2014 (14:00) • Bethany • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 7× • zobrazeno 2042×

5. kapitola – Bezdomovec

Keď so mnou Oliver pomaly prešiel ku pohovke a pomohol mi si na ňu ľahnúť, ani by ma nenapadlo, že by som dokázala tak rýchlo zaspať. Pravdaže, môj spánok nebol vôbec pokojný, ale zato som celú dobu vedela, že chalani sú v tej istej miestnosti a preto som sa cítila omnoho istejšie, cítila som sa byť chránená. Až neskoro v noci, keď som sa už poriadne zobudila ma napadlo, že som im chudákom aj mohla trochu pomôcť. Vymotala som sa z deky a pomaly sa postavila na stále nestabilné chodidlá. V miestnosti bolo prítmie, ale aj tak som ihneď uvidela Oliverovu postavu, ktorá sa krčila za počítačom. Bol úplne zahľadený na obrazovku, takže si ani neuvedomil, keď som sa potichu postavila za neho.

„Prečo nespíš?“ spýtala som sa ho na rovinu a uvidela som na jeho chrbte, ako sa jemne napriamil pri zvuku môjho hlasu. Pomaly sa na mňa otočil.

„Už si hore. Nie si hladná?“ spýtal sa zase on a ignoroval tým moju predošlú otázku. Len som potichu potriasla hlavou a jemne sa naklonila, aby som videla na obrazovku. Boli na nej záznamy z vrážd všetkých tých žien.

„Prečo to ešte pozeráš? Však už sa nemáme čoho báť,“ povedala som roztraseným hlasom a so zatajeným dychom sa dívala na Olivera. Žeby bol ešte tretí? Mohol by byť ešte tu niekde. Možno si chce prísť pre mňa. Vie Oliver niečo viacej ako ja? Teda, jasné že Oliver vedel vždy viac ako ja, ale ohľadom tohto prípadu, to bolo niečo iné.

„Len som sa uisťoval, Felicity. Neboj sa, nič sa nedeje,“ uistil ma. V jeho očiach sa odrážala vlna pokoja, ktorú vysielal priamo ku mne. Po chvíli som sa naozaj upokojila. Ale v tej chvíli som zase začala racionálne rozmýšľať. U Olivera a Digga som nemala žiadne veci a nieže by mi vadilo nosiť tie Oliverove, ale predsa pohodlnejšie sú tie moje a doma som ich teda mala dostatočne veľa.

„Oliver, potrebujem si ísť po veci do svojho bytu,“ povedala som mu mierne rázne a zapozerala sa do jeho tajomných očí.

„Môžeme ísť ihneď ráno,“ pristúpil na moju požiadavku a jemne mi pokynul, aby som si išla ešte ľahnúť od jeho spálne.

Vedela som, že už asi nezaspím, hlavne teda keď budem sama, ale aj tak som poslúchla a išla do jeho spálne. Mohutná drevená posteľ s čiernymi nebesami dominovala tejto izbe. Ostatné vybavenie boli už len skrine a knihovnička po obvode izby. Celá izba ma doslovne desila. Aj túto izbu dokázal svojou prítomnosťou úplne zničiť. Predtým sa mi tu spalo skvele, ale teraz to už nebude až tak jednoduché.

Celá noc bola naozaj nepokojná, ale poslednou dobou som si už tak nejako zvykla. A vedela som, že toto nebude posledná nepokojná noc. Ráno ma v pracovni privítal s úsmevom Diggle. Bola som rada, že to nejako neriešili. Stačilo, že moja hlava to stále riešila. Spoločne sme sa naraňajkovali a počkali, kým prišiel po nás Oliver. Cesta autom bola naozaj krátka. Prišlo mi, že vonkajší svet som nevidela už naozaj dávno. Keď sme zastavili pred mojim bytom, nechcene mi preskočil hlas ako som ďakovala Diggovi za otvorenie dverí. Nervozita a strach zo mňa len sršali.

No najväčší šok nastal, keď sme sa dostali pred moje dvere. Digg si ma schoval za chrbát a Oliver pomaly otvoril už vylomené dvere. Po chvíli čo vstúpil dnu aj vyšiel a pokynul nám, že môžeme ísť dnu. Bolo to hrozné... Všetko bolo zničené, zlámané, rozbité. Nenechal absolútne nič bez svojho dotyku. Bolo mi zle z celého bytu, zo všetkého, nebola som schopná nič na to povedať. Otvorila som rozlomené dvere mojej izby. Bola úplne zničená, dokonca bol po nej porozlievaný benzín. Ako je niekto schopný takej veci? Ako to môže niekto urobiť? Oliver zavolal Digga ku sebe a tak ma nechali chvíľu osamote.

Zapozerala som sa na všetky veci, celý môj život v Starling city. Nedokázala som to ustáť. Ťažko som dopadla na holé kolená. Neostalo mi nič, všetko mi vzali. Moju dôveru, lásku v ľudí, môj domov a skoro aj môj život... Tiché slzy mi zmáčali celú tvár a dokonca aj Oliverove tričko. Sedela som si na nohách a ticho nariekala za svojím skvelým životom. Až teraz som si naozaj uvedomovala aký bol skvelý.

Nikdy som nemala veľa priateľov a nebola som bohatá, ale ten môj život mi tak veľmi vyhovoval, lebo bol môj. V tejto chvíli som ani nevedela, koho život práve prežívam a o koho živote chcem rozhodovať. Chcem byť tá slabá a vzdať sa všetkého, odísť? Alebo byť tá silná, bojovať a znovu sa postaviť na vlastné nohy? Vedela som o jednom jednoduchom a rýchlom riešení, ale v hlave mi stále blikalo, že to nie je vôbec správne.

Pomaly som sa postavila a otrela si slzy. Za pár posledných dní som plakala a smútila až príliš veľakrát. Zo šuplíka som vytiahla make -up na tvár a prešla ku zrkadlu, ktoré bolo celé dopukané. Moja tvár vyzerala ešte horšie, ako som si myslela, ale vďaka naozaj dobre kryciemu make -upu som po pár minútach mala všetky nedostatky preč. Na chvíľu som zase vyzerala ako tá stará dobrá Felicity. Ale už nikdy taká nebudem.

Zo skrine som si zobrala len pár, naozaj veľmi obľúbených vecí. Nanešťastie šuplíky, kde som mala spodné prádlo boli celé pooblievané benzínom, takže som vedela, že musím ísť dnes na nákup. Trochu som si aj namaľovala oči. Z izby som vyšla len s dvoma cestovnými kuframi. Nič viac som si nemohla z bytu zobrať, bolo to zničené.

„Oliver, ja viem že asi od teba žiadam už veľa... Ale nemohol by si, prosím, zariadiť aby sem prišiel niekto, kto by všetky veci stadiaľto povyhadzoval? Nech môžem dať byt na predaj.“

Oliver len potichu prikývol a spoločne s Diggom mi pomohli ešte zobrať zopár vecí, ktoré boli funkčné.

Keď sme dorazili do starej továrne Queen Consolitadet, Oliver aj s Diggom len podávali veci dnu a znovu nasadli do auta. Prešlo možno desať minút a už sme stáli pred nie veľkým nákupným centrom. Rýchlo sme do neho spoločne vkĺzli a ja som začala behať po obchodoch. Nechcela som vôbec zdržiavať a tak som rýchlo brala naozaj potrebné veci. Digg aj s Oliverom poslušne chodili za mnou a všetky nakúpené veci mi držali. Najhoršou chvíľou bolo keď sme zastavili pred obchodom so spodným prádlom. Začervenala som sa a s tichým: „Hneď som späť,“ som sa vybrala dovnútra. Pobrala som si toho čo najviac. Na karte som mala pre prípad, ako bol tento, dostatok peňazí. Celá červená som priam utekala z obchodu, až som započula Diggove zachichotanie sa.

Oliver navrhol, či by sme sa niekam nešli naobedovať. Na jednej strane som sa aj potešila tomu, že budem konečne niekde vonku, ale na strane druhej, nemala som moc dobrý pocit, keď som bola na verejnosti. Oliver ma ale ubezpečil, že pôjdeme do reštaurácie, kde nám vybaví stôl v súkromí. A tak to aj bolo.

Cítila som sa mierne prominentne, keď sme boli vo veľkej miestnosti ladenej do zlata a uprostred nej bol len jediný stôl a to len pre nás. Ale keď som sa pozrela na pohodového Digga, tiež som sa trochu uvoľnila. Spoločne sme dojedli jedlo a išli znovu do továrne. Oliver musel potom niekam odísť a tak som tam znovu ostala len s Diggom. Navrhla som mu, či si nepozrieme znovu nejaké časti s Doktorky Hartovej. Na moje prekvapenie nadšene prikývol a tak sme sa celé poobedie zabávali týmto seriálom. S Diggom mi bolo naozaj skvelo, až som zabúdala na všetky tie zlé veci, čo boli okolo mňa.

Pred večerom som si šla vybaliť pár vecí, ako mi Oliver povedal, do jeho skrine. On tam aj tak nemal veľa vecí, takže to vôbec nebol problém. Oliver prišiel okolo siedmej večer a o deviatej prišiel Diggle za nami so správou, že musí odletieť za svojimi rodičmi na pár dní. Jeho otec liezol po rebríku a spadol z neho, takže bolo jasné, že sa o neho strachoval a chcel za ním ísť. Oliver mu na to nielen že prikývol, ale mu aj vybavil čo najskorší let domov. Takže som tam nakoniec ostala len s Oliverom. Ale vôbec mi to nevadilo.

Oliver stále niečo robil na počítači a ja som sa konečne za tú dlhú dobu pripojila na svoj laptop. Na facebooku ani na maily ma nečakali žiadne správy od kamarátov, kde som tak dlho bola, čo som robila a podobne. Jemne ma pichlo pri srdci, keď som si uvedomila, že keby zomriem, tu v Starling city by sa o to asi nikto nezaujímal. Bola som nudná, nemala som žiadny spoločenský život a mojím najlepším kamarátom, s ktorým som trávila najviac času, bol môj laptop.

Pozerala som na internete nejaké novinky z mesta, keď v tom sa mi za chrbtom objavil Oliver.

„Felicity, asi budem musieť ísť domov,“ povedal tichým, ale mierne naštvaným hlasom. Obrátila som sa na neho s otázkou v očiach. Ak tu budem musieť byť sama, prežijem to. Ale neviem, či ja sama si to trúfam vysloviť nahlas. „Pobaľ si, prosím, pár vecí, o desať minút vyrazíme.“ Ďalej pokračoval a ani nezaváhal a nepočkal na moju odpoveď.

A tak mi došlo, že asi nemám na výber. Oliverova nálada asi nebola pripravená na moje odvrávanie a tak som len ticho opustila miesto na sedačke a išla sa pobaliť. Bolo už skoro jedenásť a tak som dúfala, že už nikto u nich nebude doma a skoro ráno znovu opustíme ich dom. Po ceste ku ním domov som rozmýšľala nad tým, čo sa asi mohlo u Queenových doma stať. A prečo vyzeral byť Oliver naštvaný?

Ako náhle sme prišli ku nim, Oliver mi len ukázal kde má izbu a rýchlymi krokmi odišiel preč. Čakala som na neho asi dve hodiny, ale keď ani potom nechodil, únava ma zmohla a ja som si ľahla na jeho posteľ. Myslela som si, že ešte zo nejakú hodinu vydržím, ale pravdou bolo, že som vydržala snáď desať minút a zaspala som. Avšak tento spánok vôbec nebol taký kľudný, ako ten predtým. Mala som strašný sen, ktorý sa stále opakoval a ja som sa chcela z neho zobudiť, ale nedarilo sa mi to. Ten sen nechcel skončiť a v niektorých chvíľach som si nebola istá, či je to len sen. Až nakoniec...

„Felicity,“ zašepkal zdesene Oliver, keď som sa vyšvihla do sedu na posteli a on ma zachytil za ruky.

„Oliver?“ spytovala som sa pološeptom a slzy mi rýchlo stekali po tvári, takže keby niet jeho hlasu, ani by som nevedela, že to je on.

„Felicity, to som ja Oliver,“ uistil ma a ja som sklopila tvár, aby nevidel strach, ktorý som počas spánku prežívala. Pomaly ma chytil za ruku a ja som si druhou otrela tvár.

„To je v pohode, Felicity, ja to chápem,“ hovoril ďalej a ja som sa na neho spýtavo pozrela. Zhlboka sa nadýchol a jemne mi stisol ruku. „Keď som prvýkrát spal doma, po ostrove, bola to hrôza. Budil som sa a nerád to priznávam, ale často aj so slzami... A dokonca ešte aj teraz niekedy sa v noci budím a najskôr sa zľaknem, lebo neviem, kde som. Ale neboj sa, Felicity, raz to prestane, to ti sľubujem.“ Tvrdo zaťal sánku, keď mi dopovedal svoje trápenie.

Jemne som mu dlaň položila na líce a všimla si, ako sa mierne do neho oprel. Olivera sa asi všetci báli a všetci si mysleli, že je v poriadku, ale nebol. Bol ako ja, navždy zlomený osudom.

„Ja viem a ďakujem za všetko, čo pre mňa robíš. Nikdy nikto pre mňa neurobil toľko, ako ty a Digg, do konca života vám budem zaviazaná,“ šepla som smerom k nemu a všimla si, ako znovu zaťal sánku. Striasol moju dlaň z jeho líca a pozrel sa do okna.

„Felicity... Keby niet mňa, nič čo sa ti stalo, by si nemusela prežiť. Som za všetko vinný a prisahám ti, že už nikdy nedovolím, aby ti niekto ublížil. A dokonca života ti budem dlžný všetok strach, bolesť a smútok, čo si kvôli mne musela zažiť. Nikdy som ťa nemal do toho zaťahovať,“ šepkal zlostne a neodtrhol pohľad od okna.

Prekvapene som sa nadýchla a vymotala z prikrývky. Postavila som sa pred neho, ale keď sa stále díval akoby cezo mňa, kľakla som si pred neho. Až vtedy som ho prinútila upriamiť pozornosť na mňa. Škaredo sa na mňa zamračil a okamžite ma postavil zo zeme a ukázal mi, aby som si sadla. Priamo sa mi zahľadel do očí a bol pripravený na moju odpoveď, síce nepovedal otázku.

„Oliver, prestaň! Okamžite sa prestaň z toho obviňovať. Nebola to ani tvoja, ani Diggova chyba! Je to môj život a moje rozhodnutia. Vždy, keď si prišiel za mnou, vedela som, že to nie je tak úplne správne... Ale urobila som to, sama som sa rozhodla. A to, že ma našli? Mohla to byť len zhoda náhod. A keby ma nenašli, nedostali by ste ich. Vraždili by ďalej, boli by na slobode a nikto by nevedel, kde sa skrývajú. Áno, mám strach a vo vnútri cítim strašnú bolesť a prázdno... Vzali mi toho veľmi veľa, ale aj dali. Dali mi odvahu a silu ísť ďalej. A ty s Diggom ste zachránili celý môj život. A tak to je, Oliver, pochop to už,“ naliehala som na neho a dívala sa do jeho očí, plných bolesti. Bol zlomený, ako ja, ale nie nenapraviteľný, tak isto ako ja.

„Ty vždy vidíš v každom len to dobré, že Felicity?“ spýtal sa s miernym úsmevom a znovu sa zahľadel do okna. Bola som rada, že ďalej nerozoberal tento dialóg.

„Oliver, čo sa stalo, že si musel ísť domov?“ spýtala som sa po chvíli ticha, keď som si spomenula, že sme u Olivera.

„Niekto uniesol Waltera,“ odpovedal chladne a s drsným pohľadom sa na mňa otočil. Oliver v niektorých situáciách naháňal strach.

„Čože? Ako... Ako je to možné?“ Mojím telom prešla vlna prekvapenia a skľúčenia. Walter bol skvelý šéf a verím tomu, že aj človek.

„Ja neviem, Felicity, ale od zajtra budem musieť pracovať na tom, aby som ho čo najskôr našiel a viem, že to vôbec nebude ľahké, nemám absolútne nič. Len záznam z videokamery v spoločnosti.“

„Ja ho dokážem nájsť, Oliver, istotne!“ odpovedala som mu rýchlo a všimla si jeho zrazu naštvaného výrazu.

„Zbláznila si sa už, Felicity? Chceš, aby som ťa zase zatiahol do nebezpečenstva!“ Nebola to otázka, len chabé konštatovanie.

„Aj tak vieš, že mi v tom nezabrániš. Buď v tom budeš so mnou a budeš na mňa dozerať, alebo to budem robiť za tvojim chrbtom,“ prehlásila som nekompromisne a založila si ruky na hrudi.

Oliver nevedel ani, čo má nato povedať. Najskôr sa ešte pokúšal vzpierať sa mi, ale keď videl, že na mňa to nemá absolútne žiadny účinok, nakoniec pristal. Poslednou vecou, čo sme museli v ten deň vyriešiť bolo spanie. Oliver nikomu nepovedal, že som v dome a ešte k tomu, mala som silnú túžbu spať s niekým v miestnosti. Znelo to omnoho horšie, ako som to myslela. Nakoniec sa Oliver obetoval a zostal spať na rozkladacom kresle, ktoré mal v izbe. Taktiež priznal, že ma nechce nechať spať v tej izbe samú a tak som ja, Felicity Smoak, obyčajný človek bez ničoho, spala v kráľovskej posteli rodiny Queenových, zatiaľ čo strážca celého Starling city spal na gauči, aby mohol dávať na mňa pozor. Lepšie strávenú noc som si ani nemohla predstavovať...

Takže, od ďalšej kapitoly by som to chcela pojať aj trochu zábavnejšie. A trochu viac sa aj dozviete o samotnej Felicity, Diggovi a Oliverovi, plus sa zoznámite s Oliverovou rodinou. Ako asi budú reagovať na Felicitine prespatie?

Veľká vďaka patrí každokapitolovým komentátorkam, ktorým som strašne vďačná!!! A to: Ninik, Denisa, Kika a Denii!

Veľmi si vážim každého, kto si nájde čas a prečíta si túto poviedku, ďakujem veľmi!

Autor: Bethany (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Felicity - 5. kapitola: