Prinášam vám prvú kapitolu môjho nového príbehu!
Ľudia žijú v odlišnom svete, než aký si vieme predstaviť. O existencii magických bytostí už dávno vedia a rôznymi zákonmi sa snažia ochrániť. Takmer všetci sú sledovaní. V tomto svete žije aj Brax, človek, ktorý sa dokáže premeniť na bieleho tigra a pravdepodobne je jeden z posledných v rodovej línii bielych dlakov. Po dlhé roky utekal a skrýval sa, aby ochránil knihu, o ktorej v podstate ani nič nevie. Ako sa zmení jeho život po tom, ako sa presťahuje? Ako ho ovplyvní stretnutie s Phoebe, energickou študentkou, ktorá len predstiera, že je človek?
Príbeh je zase z iného súdku a ja som veľmi zvedavá, ako sa vám zapáči. Prajem príjemné čítanie! Lili :)
31.01.2013 (15:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 2168×
Prológ
Prastará legenda
V kráľovstve, kde prekvitala mágia a obyčajnosť bola len ľudským vtipom, vládol mocný kráľ. Bol z rodu nadaných čarodejníkov a okrem talentu pre predpovedanie budúcnosti vedel meniť aj osudy svojich poddaných jediným kúzlom. Spoliehal sa na svoje schopnosti a veril im. Vďaka ním jeho ľud žil dlhé roky v mieri.
Keď sa mu jedného dňa snívalo o žene, ktorú by si mal zobrať za manželku, podriadil sa. O niekoľko mesiacov neskôr sa stal otcom prekrásnej dcérky. No ani vďaka svojej mágii a všetkým schopnostiam ju nedokázal ochrániť a vyliečiť. Narodila sa slabá, nebola dostatočne silná, aby sa kúzlami vyliečila, aby vôbec prežila. Kráľ mal hlavu v smútku. Dokázal ovplyvňovať osudy toľkých ľudí, ale nevedel zachrániť ani vlastnú dcéru. Bola taká maličká, len dieťa, ktoré malo platiť za to, že sa narodilo, vlastným životom.
Každý deň prosil bohov o silu a nejaké znamenie. No bez väčšieho úspechu. Roky ubiehali rýchlejšie ako voda v rozbúrenej rieke. Z dievčatka vyrástla mladá, krásna dievčina, ktorú všetci milovali. Každý deň však čakali, či bude jej posledným. Otec jej chcel dať všetko, no cítil sa priveľmi starý. Bol ochotný obetovať aj sám seba len aby ona mohla žiť. Keď už myslel, že sú všetky nádeje stratené, nečakane prišla pomoc. Jednu noc ho vo sne navštívila prekrásna žena. Tvár mala krajšiu než najušľachtilejší anjeli; dlhé, zlatom sa lesknúce kadere jej lemovali štíhlu postavu. Nemusel sa pýtať, aby vedel, že sa mu zjavila samotná bohyňa Sif.
„Vyslyším tvoje prosby, kráľ. Zachránim tvoju dcéru, ukážem ti ako, ale chcem niečo na výmenu.“
Jej hlas znel ako symfónia vysokých tónov hraných na jemnej harfe. „Žiadaj čokoľvek.“
„Tvoja dcéra nie je dostatočne mocná na to, aby sa vykúpila. Daruj jej svoju mágiu, aby svoj život mala za čo vymeniť.“
Kráľ sa pri jej slovách preľakol. „Žiadaš moju moc a schopnosti výmenou za život mojej jedinej dcéry?“
„Je to malá obeť. Viac sa už nebudeš strachovať, že ďalší deň môže byť jej posledný.“
„Moje schopnosti udržujú túto krajinu v mieri. Nemôžem obetovať blaho svojho ľudu!“ skríkol pobúrene, hoci srdce mu pukalo. Nedokázal sa primäť urobiť túto obeť. Nie za takú veľkú cenu.
„Dovoľuješ si odmietnuť moju ponuku, ty slaboduchý červ? Som bohyňa! Ak budem chcieť, zoberiem ti tvoju moc bez opýtania a nechám tvoju dcéru zahynúť strašnou smrťou!“
Kráľ sa zľakol jej hnevu. „To by som sa neodvážil, všemocná Sif. Žiadaš všetko čo mám, aby som mohol vidieť svoju dcéru dospieť. Povedz mi, ako ju môžem ochrániť. Dám ti za to všetko, čo mám.“
„Múdre rozhodnutie,“ pritakala spokojne bohyňa.
Kráľ sa bál, že všetko, čo sa práve deje, je len sen a ráno si nespomenie ani na jediné slovo z toho, čo mu bohyňa prezradila. Ale mýlil sa. Po ďalšie dni ho tie slová prenasledovali na každom kroku. Sif sa viac neukázala, ani ho nenavštívila v snoch, no cítil jej prítomnosť. Neodvažoval sa ani pomyslieť na to, že by sa snažil obísť jej podmienky. Bohovia sa zahrávali so všetkými živými bytosťami. Nevedel, čím si zaslúžil toľkú poctu. Dostal možnosť konečne zachrániť svoju dcéru, keď už nevedel ochrániť jej matku. Ale priveľmi sa obával následkov na to, aby len tak bez zaváhania prijal. Teraz už poznal cestu, vďaka ktorej by zmenil to, čím sa narodilo jeho malé dievčatko. Nemohol ju len tak zmeniť bez toho, aby vedel, čo očakávať.
Skoro ráno sa vybral do domu na okraji mesta. Dvaja bratia, dvojčatá, ktoré okrem dňa narodenia nemali nič spoločné, mu boli bez výhrad oddané. Obaja boli z mocného rodu čarodejníkov. Dal im na výber a oni bez zaváhania prijali. Na večer sa stretli a nasledovali príkazy mocnej bohyne. Pri zložitom rituáli, ktorý sprevádzalo zaklínanie v pradávnom jazyku severských bohov, prijali možnosť na nový život. Pri poslednom slove sa však všetko zmenilo. Na kolená ich položila nesmierna bolesť, ktorá im opantala myseľ a znehybnila telá. Mali pocit, akoby sa trhali na maličké kúsočky, keď im vlastná mágia pretekala pomedzi prsty, aby jej miesto mohlo zaujať niečo iné, hrejivé, zvieracie.
Keď sa všetko skončilo a oni konečne otvorili oči, zistili, že bohyňa Sif ich zmenila z čarodejníkov na zvieratá. Aby sa odlišovali od vlkolakov, mali biely kožuch a podobu iných zvierat, než boli práve vlci. Bratia sa cítili zvláštne mocní a hoci prišli o všetky schopnosti, nahradili ich inštinktmi šeliem a večnými priateľmi v podobe zvieracích duší. Kráľ sa zdesil toho, že by jeho dcéra mala tiež pobehovať po štyroch, no nemohol zabrániť neodvratnému. Čarodejnícke schopnosti výmenou za večný život a zdravie. Bol ochotný svoj trón dať do jej rúk, ak by stratil pred svojimi ľuďmi tvár.
Ešte toho večera usadol za stôl a začal písať. Ak mal prísť o svoje vízie, musí zapísať aspoň tie, ktoré sa ešte nestali, ale mohli by ovplyvniť život všetkých ľudí. Spolu z rôznymi obradmi a kúzlami, ktoré poznal len on sám, zapečatil knihu a dal jej meno Kniha legiend, pretože sa domnieval, že tak bude vo väčšom bezpečí. Vložil ju do rúk prvých dvoch dlakov a vynútil si od nich sľub, že nech by sa stalo čokoľvek, nikdy knihu neotvoria a budú ju chrániť a rovnako aj všetci v ich pokrvnej línii, ktorí prídu po nich.
Za pomoci jednoduchého zaklínadla preniesol všetku svoju moc na svoju dcéru a ukázal jej, ako prijať podobu bieleho dlaka. Bez opýtania prijala. Po mnohých rokoch sa cítila zdravá a plná života. Vzápätí prijala podobu bieleho leoparda. Kráľ si vydýchol.
Odovzdal jej trón a sním aj vládu v kráľovstve. Všetci vyzerali spokojní. No bola to len klamlivá ilúzia. Čoskoro sa aj iní čarodejníci dobíjali práva stať sa čímsi viac ako obyčajnými smrteľníkmi. Síce mali schopnosti, ale raz predsa len museli zomrieť. Lenže vo zvieracom kožuchu by už nemuseli. Kráľovná nevedela ako ďalej. Vedela, že by im mala umožniť rozhodnúť sa, čo urobia so svojimi životmi, lenže na druhej strane nechcela pokúšať bohyňu. Jej otcovi zverila tajomstvo jej záchrany, nie premeny všetkých čarodejníkov v kráľovstve. V strachu pred hnevom bohov odmietla.
O niekoľko dní vypukol boj. Povstalcov viedol jeden z dvojčiat. Cítil svoju príležitosť dostať sa k moci. Ukázal niekoľkým vyvoleným ako získať to, čo mu daroval naivný kráľ. Jeho vlastný brat ho prosil, aby s tým prestal, no odmietol. Dal mu na výber – buď mu dá knihu, alebo ho zabije. Lenže on nechcel boj a zradu. Ešte skôr, ako na kráľovstvo dopadla ťaživá temnota vojny, ktorá bola každým dňom bližšie a bližšie, zobral s kráľovniným požehnaním Knihu legiend a utiekol. Prisahal, že kým bude žiť on alebo niekto z jeho potomkov, nedostanú sa tajomstvá napísané na jej stránkach do nepovolaných rúk. Nikto ho už viac nevidel...
Po mnohých desaťročiach krvavá vojna konečne skončila. Magické kráľovstvo bolo rozvrátené a moc do svojich rúk uchvátili obyčajní ľudia. Rodová línia bielych dlakov sa stále šírila a šírila, až odrazu nebol potrebný rituál na prijatie zveriacej podoby a obetovania schopností, ale čarodejníci sa už ako dlaci rodili. Bohyňa Sif len ticho prizerala ich skaze a keď sa zdalo, že celý svet bude plný len mocných bielych beštií, rozhnevala sa. Uvalila na vlastné dielo kliatbu, ktorá im zabraňovala počať dieťa, ktoré by sa narodilo ako biely dlak. A tak sa stalo, že rovnako rýchlo ako sa začali rozširovať medzi magickými bytosťami, začali odrazu vymierať. Z tisícok ich ostalo len pár desiatok. A odrazu sa zdalo, že si už nikto nepamätá starý rituál.
Podľa príbehov rodová línia bielych dlakov vymrela, pretože nežil už nikto, kto by čarodejníkom pomohol premeniť sa. Kniha legiend ani jej ochranca sa už nenašli, až všetci začali predpoklad, že zomrel a tajomstvá v knihe zničil. Z príbehu padlého kráľovstva sa stala rozprávka pre deti, ktorej nikto neveril. Takmer nikto. Pretože všetky legendy sa predsa zakladajú na pravde... Aspoň sčasti.
Kapitola 1.
O niekoľko storočí neskôr
Brax sa prudko otočil a zadíval sa okolo. Tmavohnedé vlasy mu padali do očí, no neodhrnul si ich. Aspoň nikto neuvidí jeho zvláštne chladné svetlomodré oči, ktoré sa ani trochu nehodili do tváre človeka. Dlhé roky bol na úteku. Naučil sa rozpoznať hrozbu nech už predstavovala čokoľvek. Alebo kohokoľvek. Zabil viackrát než by mohol spočítať, no ani to ho nepripravilo na toto všetko. Ľudia chceli vládnuť magickým bytostiam. Sám pre seba sa musel zasmiať.
Po vojne, ktorá rozvrátila celé magické kráľovstvo, ľudia odmietali len tak prizerať nadvláde mágie. Vyhnali všetky bytosti z ich domovou a naivne si mysleli, že ich vyhubili. Ako škaredo sa mýlili zistili v deň, keď sa prevalili niektoré nevyriešené prípady náhodne mŕtvych bezdomovcov alebo mladíkov s prehryznutými hrdlami a zvláštnym vírusom v tele. Magický svet nezanikol. Len ticho koexistoval s tým ľudským. A neopatrnosť ich doviedla až k súčasnej situácii.
Smrteľníci nikdy nepredstavovali hrozbu. Ale ich nové technológie a laboratóriá áno. Skúmaním jedného jedinca z každého národu poľahky zistili ich slabiny. Prinútili ich registrovať sa, aby si ich pod číslom mohli zapísať do katalógu. Ak vlkolak vyl na mesiac pred nesprávnym domom, našli ho a nasadili mu náhubok zo striebra. Čarodejnica, ktorá ukradla rozmarín z nesprávnej záhradky len aby si mohla uvariť čaj, prišla o knihu kúziel. Telá bez krvi ako pozostatky po úpirskom večierku sa tiež stali minulosťou. Kriminalita rapídne klesala, lenže za akú cenu.
Magické bytosti, ktoré boli dlhé roky slobodné a mohli žiť tak, ako chceli, odrazu mali na krku obojky a bez dovolenia príslušných orgánov si nemohli ani utrieť nos, ak si kýchli. Pracovali na tom, čo im pridelili ľudia. Dostali zaplatené len vtedy, keď to schválili ľudia. Žili len vtedy, keď o nich ľudia všetko vedeli. Brax nenávidel túto dobu. Mágia sa nedala spútať a predávať vo fľaštičkách ako lieky. Lenže ľudia verili, že správnym výskumom by získali moc od všetkých bytostí bez toho, aby sa stali jedným z nich. Odmietali priznať, že to nefunguje.
„Ďalší prosím!“ vzniesol sa nad tichý šepot všakovakých ľudí i bytostí rázny hlas oficiálne vyzerajúcej úradníčky.
S úškrnom sa postavil a prešiel k pultu. Ak chcel niekto prekročiť hranice, nestačilo kúpiť si auto alebo letenku, či lístok na vlak. Museli ste overiť svoj pôvod na Registračnom úrade. Ak ste boli človek, nechali vás ísť. Ak nie, do večera ste mali o zábavu postarané. Ani vlastná matka by sa vás nepýtala toľko o malom výlete.
„Vaše doklady,“ vyštekla naňho netrpezlivo.
Bez jediného zaváhania jej podal falošný doklad totožnosti, ktorý hlásal, že je tridsať ročný robotník menom Brandon Wilkinson. Človek každou bunkou.
„Vašu pravú ruku.“
Natiahol požadovanú dlaň dopredu. Úradníčka s menovkou na pravej strane hrudníka, ktorá hlásala, že sa volá Caroll, natiahla ruku s titánovým perom. Brax vedel, čo očakávať, ale keď ucítil mierne bodnutie malej ihly na prste, trhol sebou. Akoby skutočne bol len človek.
Ľudia sa potrebovali cítiť dostatočne mocní, takže si vynašli malé vynálezy, ktoré im umožňovali len z krvi zistiť, o akú magickú bytosť sa jedná. Malo to viacero výhod, lenže ak narazili na krv, ktorá nie je v systéme, nemali ani šajnu s kým jednajú. Takto sa medzi nimi anonymne ukrýval nielen on, ale aj niektoré frakcie smrteľných magických bytostí. Napríklad také nymfy, či morské panny. Viac ako dvadsať druhov. O niektorých ani sám nevedel.
Prístroj v ženinej ruke zabzučal, keď vyhodnotil výsledok. Vedel, čo tam uvidí. Krvná vzorka nie je v systéme. Ak bude mať šťastie, bude ho Caroll považovať len za ďalšieho úbohého človeka, ktorý sa príliš zaplietol s vlkolakmi alebo upírmi.
Premerala si ho nenávistnými, zelenými očami. Keby sa na chvíľku prestala mračiť, vyzerala by celkom atraktívne. Brax sa zamračil, keď si spomenul, kedy naposledy sa zaplietol s nejakou ženou čo i len na jedinú noc. Život na úteku z neho čoskoro urobí impotenta.
„Bol ste v poslednom čase vystavený mágii, alebo ste robili spoločnosť upírom, po prípade iným bytostiam?“ spýtala sa plechovým hlasom.
Nemohol si pomôcť, proste sa na ňu musel zaškeriť. „Vážená slečna, ak ste nespali s vlkolakom, ani ste nežili! Tá ženská ma skoro zničila!“ vzdychol teatrálne a v duchu sa bavil jej hnevom a rozpakmi červenou tvárou. Bolo očividné, že nenávidela magické bytosti. Všetky.
„Zmiznite,“ precedila pomedzi zuby. „Užite si svoju dovolenku a dúfam, že po nej sa naučíte, ktorá strana barikády je určená ľuďom.“
Roztržito okolo seba hrabala rukami, keď sa čo najrýchlejšie snažila napísať na čierny riadok správne meno a identifikačné číslo, ktoré dokazovalo, že je tým, za koho sa naozaj vydáva. O tom, že v podstate neexistoval, radšej pomlčal. Keď celou silou udrela pečiatkou po papieri modrej farby, sám pre seba sa usmial. Nepochyboval o tom, že si teraz veľmi jasne predstavovala na mieste toho úbohého papiera jeho hlavu. Šťastie, že bola len človekom.
S nesmiernym pobavením si od nej prebral celú kôpku papierov a tváril sa, že veľmi pozorne a svedomito počúva jej inštruktáž. Povolenie platilo desať mesiacov. Viac nepotreboval. S popriatím dobrého dňa si falošné doklady založil do zadného vrecka. V duchu si nostalgicky povzdychol. Kde sú tie časy, keď overovali pravosť každého kúsku plastu s vašimi osobnými údajmi. Od času, keď sa prevalila existencia pozostatkov magických bytostí, sa ľudia zamerali na ich hľadanie a odhaľovanie. Niečo také malicherné ako chytanie podvodníkov ich nezaujímalo. Keby mal na karte napísané meno Mickey Mouse, fotku tučnej pandy Po a v kolónke zamestnanie uvedené prezident Kazachstanu, ani by sa nad tým nepozastavili. Naozaj nevedeli, čo je pre nich dôležité.
Keď prechádzal okolo malej čakárne, všimol si, ako sa naňho skupinka vlkolakov spokojne zazubila. To, že ľudia nemali potuchy o existencii niektorých bytostí, neznamenalo, že sú na tom rovnako aj ostatní. Mágia bola ako druh parfumu a tí, čo ju vedeli používať, sa navzájom dokázali vycítiť. Možno nevedeli, kým je, ale vedeli, že bol jedným z tých, ktorí sa rozhodli oklamať systém.
S ľútosťou pozrel na ich krky, ktoré zdobili malé čierne značky pripomínajúce tetovania. Lenže tieto mali na svedomí ľudia. Vynašli látku, ktorá sa nedala ničím zmyť a začali ňou kresliť na telá všetkých bytostí. Ak ste boli vlkolak, mali ste na krku vlka, upíri dostali netopiera, škriatkovia krompáč, elfovia zase dubový lístok, čarodejnice malé, čierne mačky a víly motýľa alebo motýlie krídla. Ľudia nemali predstavivosť, nehovoriac o tom, že zabudli na jednu dôležitú vec – ani fakt, že poznajú nepriateľove slabiny, ich nezachráni, keď príde na otvorený boj. Netrápili sa ani tým, aby si zistili, ako sa od seba odlišujú niektoré bytosti rovnakého druhu. Chceli len vládnuť a pritom im unikala hrozba vojny, ktorá doslova visela vo vzduchu.
Kývol vlkolakom na pozdrav a v duchu ich ľutoval. Určite tu sedia už minimálne od rána, ak nie ja od včerajšieho večera. Tieto úrady pracovali nonstop. Mali tak miziví pocit bezpečia. Lenže tento svet bol všetko len nie bezpečný. Brax cítil hlboko v sebe odpor. Nadhodil si na pleci starý ruksak a poobzeral sa okolo seba. Nenávidel to, čo zostalo zo slobody. Všetko bola len ilúzia. Tí blázni sa rozhodli mať pod kontrolou mágiu a pritom ani nevideli, ako napomohli vlastnej skaze. Ak sa niekedy to, čo ukrýva už dlhé roky, dostane do nepovolaných rúk, svet skončil. Ani on sám nevedel, čo vlastne chráni. Nikto mu to poriadne neobjasnil. Očividne to ale stálo za niekoľko životov. Stoviek životov.
Na oči si nasadil slnečné okuliare a poslednýkrát sa popásol v hrejivých lúčoch zapadajúceho slnka. O niekoľko dní bude rád, ak mu neprimrzne zadok k motorke. Život, aký viedol, ho už unavoval. Ale nemohol prestať. Sťahovať sa pravidelne každého pol roka bolo to najmenšie, čo mohol pre vlastnú ochranu urobiť.
Miesto toho, aby vysadol na svojho verného kovového tátoša, zamieril dole cestou. Mesto rozdelili na niekoľko štvrtí a každú obýval iný magický druh. Táto časť patrila vlkolakom. Napriek pokojnému večeru nikoho nestretol. Všetci radšej sedeli doma a predstierali, akí sú šťastní. Mizerná ilúzia. Ak ste mali dostatok peňazí, vláda sa o váš zadok s radosťou postarala. Ak nie, mohli ste len dúfať, že ak vás niekto zabije, aspoň vás pochovajú. Magické bytosti podľa nich nemali nárok na žiadnu úctu. A pritom mali často viac úctyhodných vlastností, ako všetci ľudia dohromady. Ironicky sa pousmial. Nie často, ale vždy.
Keď došiel do cieľa, na chvíľku sa zastavil. Vysoká budova, ktorá predtým bývala školou, teraz predstavovala bar a ubytovňu pre tých, čo nemali kde skloniť hlavu. Rozrazil dvere a neprítomne prechádzal až k baru. Po zuby ozbrojení muži i ženy mu kývali na pozdrav. Automaticky ich gesto napodobňoval bez toho, aby vedel, koho to vôbec zdraví.
Posadil sa na svoje obvyklé miesto pri bare a kývol barmanovi, aby mu nalial. Bol tu už veľakrát, takže sa ani nemusel pýtať, čo by si dal. Sotva o minútku neskôr pred ním pristál vysoký pohár plný zlatistej tekutiny s penou na vrchu. Sklo sa orosilo. V takomto teple studený dúšok piva padne viac ako dobre.
Zaklonil hlavu a pozrel do tvrdých očí vysokého chlapa. Keď sa naňho pozeral, vedel si veľmi dobre predstaviť, ako ostatných prinútil, aby ho poslúchali. Alfa vlkom sa nestal nikto len za pomoci láskavého pohladenia. Jazvy na tvári tohto muža boli toho jasným dôkazom.
„Pozerám, že si sa už stihol vrátiť, Brax. Naozaj tu nechceš radšej ostať? Lovci by privítali tvoju účasť na niektorých akciách.“
Brax pokrútil hlavou nad ich neústupčivosťou. Keď sa vláda odmietla starať o záležitosti magických bytostí a riešiť ich problémy, zobrali veci do vlastných rúk. Založili si tajnú organizáciu, ktorá dohliadala na dodržiavanie magických pravidiel. Ľudia by im mali ďakovať. Vďaka nim ešte nedošlo ku krviprelievaniu alebo zbytočným úmrtiam. A táto, teraz už veľká, spoločnosť, ktorá sa stretávala v tomto bare, ho chcela zverbovať. Keby toľké roky neplnil vlastnú úlohu, bez zaváhania by prijal. Aspoň by vniesol do svojho života trochu akcie.
„Pozri, Fin, prišiel čas zase sa posunúť z miesta. Už ma to tu nudí.“ Sám cítil zo seba tú lož, ale nezaváhal.
Vysoký muž pokýval hlavou na znak súhlasu. „Si tu kedykoľvek vítaný. Ešte stále ti dlžím láskavosť za záchranu života mojej ženy. Nech by si potreboval čokoľvek, zavolaj,“ prehlásil a podával mu malú kartičku s logom baru a jeho číslom.
Vďačne prikývol, presvedčený, že sa už nikdy v živote nebude s týmto vlkolakom rozprávať. Ani s jeho ženou.
„Ďakujem, priateľu.“
Vlkolak pokýval hlavou. „A teraz sa choď rozlúčiť s Lori. Už na teba čaká.“
S povzdychom sa pozviechal na nohy. Nemal priateľov. Bol to luxus, ktorý si nemohol dovoliť. Žil ako samotár z presvedčenia. Lenže keď niekomu zachránite život, len ťažko mu potom vysvetlíte, aby sa vám vyhýbal. Pretože je to osobné. Musel byť sám k sebe úprimný. Hoci o tej maličkej, ale veľmi energickej, Španielke nič nevedel, mal pocit, že mu bude chýbať. Rovnako ako toto miesto.
Všetkým, ktorí sa rozhodli prečítať si túto kapitolu, veľmi ďakujem. Dúfam, že sa vám páčila. Ak nie, pokojne kritizujte. Som otvorená akýmkoľvek komentárom. :)
Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování
Diskuse pro článek V srdci tigra - Prológ + Kapitola 1.:
Projížděla jsem si tvé shrnutí a zaujal mě obrázek, následně i téma povídky a u prologu jsem sotva dýchala. Ta legenda je skvěle vymyšlená, do detailů.
Zaujalo mě to a ve chvílích volna si ráda přečtu další kapitoly.
Úžasné, páči sa mi to. Už teraz sa neviem dočkať pokračovania. Som si istá že aj táto tvoja poviedka bude dokonalá ako tie ostatné.
Tak na začiatok musím povedať, že klobúk dolu pred tvojou predstavivosťou. Všetky tvoje poviedky sú odlišné od ostatných a každá je niečím iným výnimočná a ja vyhlasujem, že túto poviedku ti budem svedomito kapitolu po kapitole komentovať, lebo je geniálna
Prológ ma úplne dostal a vylíčenie celého toho príbehu sa mi veľmi páčilo a hlavne ti teda musím vzdať hold za ten záver A prvá kapitola... no povedzme, že v takom svete by som žiť rozhodne nechcela. A ani nebudem klamať ak poviem, že ľudia sú zaslepení aj v skutočnosti nie len v tejto poviedke.
Som naozaj zvedavá, ako sa to bude ďalej vyvíjať a už teraz sa teším na pokračovanie
zacina to zaujimavo
Těšila jsem se. Strašně moc. Očaroval mě ten pohádkový začátek. A pak zase rozčarovalo pokračování. Líbilo se mi to. Podle mě jsi do určité míry vystihla povahu lidstva a nutkání všechno kontrolovat. Jen mi ten přechod mezi pohádkou a skutečností přišel moc krutý. Tím nechci říct, že by to bylo špatně, to ne. Líbilo se mi to. Čičíí.
P.S.: Mám teď 11 dní volno, tak snad konečně doženu Vanea.
No, MINE, myslím, že jsi začala dobře. Prolog skvělý, možná bych řekla, že na legendu trošku delší, ale zase každému po chuti, že jo.
Každopádně svět, jak jsi ho vylíčila, se mi nelíbil. Ne proto, že bys špatně popisovala, představit jsem si to dokázala, jen se mi prostě nelíbilo, co se z něho stalo. Do povídky se ale hodí. Takže se mi nelíbil, ale v tom dobrém slova smyslu, jestli mě chápeš.
A jelikož jsi moje MINE, myslím, že chápeš.
Ano, nejsem spokojená, že jsi nepsala to, pro co jsem hlasovala já, ale tak co už. Snad to přijde na řadu po téhle povídce. Už se na to těším. Ale tohle rozhodně číst budu tak či tak.
Jinak, všimla sis, jak ses zlepšila? Jak jsi to všechno, hlavně ale tu 1. kapitolu, psala jako profesionálka? Píšeš tak přirozeně, nenašla jsem tam žádné zádrhely, které by se nehodily, které by vyrušovaly, prostě všechno tak, jak má být.
Gratuluju :) (A doufám, že tvůj net tě už nebude otravovat tím, že se mu nechce do práce. )
Přidat komentář:
- English Gentleman - 1. kapitola
- Smrťák 3 (1. část)
- Setkání v lese
- The Killing Past (Prolog)
- Smrťák 2 - Kylův život za tajnými dveřmi 1/2
- Zdrávas Maria
- Smrťák 2 (1. část)
- Smrťák 1/2
- Who He Really Is
- Priznanie
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře
Kdo je tu z členů? Klikni!