Tornádo, menom Annie, nastupuje, no čo bude Gill robiť s hurikánom: Nebezpečenstvo?
01.01.2014 (13:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1040×
Gill sa ohromene obrátila. Annie vyzerala nesmelo a tak pôsobila ešte menšia. Krátke hnedé vlasy jej padali do tváre a skoro zakrývali modro-sivé oči. Jej postava bola trošku zaoblená, najmä prsia, na veľkú chalanskú radosť. No obletovali ju aj pre jej spontánnosť a večne dobrú náladu. Stále sa usmievala a žartovala.
Teraz však pôsobila akosi... ostýchavo. Upierala na Gill pohľad plný nemej prosby.
„Myslela som, že máš matiku. To je na druhej strane.“ Snažila sa, aby to nevyznelo chladne.
„Prehodila som si to.“ Pokrčila Annei plecami. „Tak môžem...?“
Gill sa pomaly zvrtla, kým k nej Annie s úsmevom podišla.
Kráčali v tichosti. Annie síce párkrát otvorila ústa, že sa jej niečo opýta, ale nakoniec si to rozmyslela.
Gill na tom bola rovnako. V jej hlave sa rojili tisíce otázok, ale nedonútila sa na žiadnu spýtať nahlas.
Napokon si pomyslela, že je to jedno. Dokonca ani ona, jej najlepšia kamoška, ju nepodržala, ale obrátila sa jej chrbtom vtedy, keď ju najviac potrebovala. A to už nezmení.
No zdá sa, že jej je to ľúto, pomyslela si Gill. Možno sa s ňou chce znova kamarátiť alebo sa aspoň zmieriť. Prečo by inak išla vedľa totálnej nuly, teda, ak by sa nechcela vedome odpísať?
Kráčali vedľa seba ako kedysi a Gillian mala pocit, akoby stále boli kamarátky. Akoby sa to puto nikdy nepretrhlo. No pretrhlo sa. Na to nemohla zabudnúť. Bola jej najbližším človekom, hneď po Scottovi... Privrela oči. Nie, naňho nebude myslieť. Odišiel do Turecka. Aj on už zabudol.
„V kine pôjde od piatku Hobit 3,“ osmelila sa konečne.
„Viem,“ odvetila úsečne.
„Pôjdeš?“
„Asi nie. Vtedy už mám program.“ Áno. Moja suprová narodeninová oslava, pomyslela si kyslo. Malé deti budú zababrané od koláčov a keďže tak, ako posledné narodeniny, ju budú stískať, skončí to na nej. Čo viac si môžem želať.
„Myslela som... že by sme tam šli spolu... alebo aj s Jessicou, keď chceš,“ dodala, keď sa na ňu Gill pozrela. „Ako darček k narodeninám. Viem, že sa ti ten film páčil, tak som myslela...“ mlela Annie a celý čas sa dívala do Gillinej zarazenej tváre.
„Annie!“ stopla ju Gill. „Je to fajn nápad...“
„To fakt?! Super! Celý čas som si myslela, že odmietneš...“ skočila jej dychtivo do reči a oči jej žiarili radosťou.
„... ale ja nepôjdem.“ Úsmev na Anninej tvári zmizol ako keď zhasne žiarovka.
„Ale... Gill... prečo?“
„Úprimne? Nechcem.“
Annina tvár posmutnela. „Ty mi neodpustíš, čo?“
„Tri roky som pre teba ako vzduch a zrazu prídeš, či nejdem do kina. Teraz! Kde si bola vtedy? Hm?“
Neodpovedala, iba zízala na svoje ružové lodičky.
Gill si pohŕdavo odfrkla. „Myslela som si.“
Odkráčala od nej. Čo som si vlastne myslela? Teraz sa ide hrať ako ju to mrzí... Gill sa snažila zadržať slzy. Vedela, že Annie to myslela úprimne, avšak nedokázala hodiť všetko za hlavu. Štvalo ju aj to, že sa ani nepokúšala nič povedať. Nič, čím by sa obhájila. To sa bilo s tým, aká Annie bola. Vždy povedala svoj názor a bránila sa. Teraz tu stála ako malé dievčatko pristihnuté pri niečom zlom a ani len neotvorila ústa.
Gill si naštvane sadla a knihu s treskotom položila na lavicu. Annie vošla tesne za ňou. Tvárila sa smutne. Vrhla sa na Gill pohľad, ktorý hovoril: „Aspoň si mi mohla dať šancu.“
To ju zamrzelo. Dostala šancu. Šancu, ktorú si na začiatku vymodlievala. Teraz ju dostala a zahodila. To Gill štvalo najviac, ale nechcela si to pripustiť.
Annie ešte vždy stála vo dverách. Nikde nebolo voľné miesto. Iba pri Gillian. No nešla k nej.
Gill si to všimla a s prevracajúcimi očami jej pokynula, aby si sadla.
„Vďaka,“ šepla takmer nečujne.
„Nenechám ťa predsa sedieť na dlážke.“
„Mám to brať tak, že ma máš stále aspoň trošku rada?“ Nádej v jej hlase sa nedala prehliadnuť.
„Neber to nijako. Len preto, že dnes sa so mnou rozprávaš, sa nič nezmení.“
„Uvedomuješ si, že aj ty si mohla prísť za nami?“ povedala Annie jemne, ale priamo. „To ty si sa rozhodla byť sama.“
Gill zaťala päste. Ja som sa tak rozhodla?!!! Nadýchla sa, všemožne sa snažila na ňu nevyletieť. „Ja som za vami šla a nebolo to len raz. To vy ste sa vždy otočili a nenechali ma nič vysvetliť,“ precedila pomedzi stisnuté zuby.
„To nie je pravda.“
„Ale je! Jess aj ostané decká ti to dosvedčia.“
„Keby si za mnou šla...“
„Šla som. Tvoja mama ma s veľmi milým úsmevom vyhodila. Vraj sa už so mnou nechceš stretávať.“ Mykla plecami. „Tak som ti vyhovela. Vieš, že sa nepotrebujem niekomu pchať do zadku.“
„Tak o tom sa s mamou ešte porozprávam!“ zahundrala Annie zlostne.
„Nechaj to tak. Ktorá matka by chcela, aby sa po jej prepychovom domčeku premávala dcéra zlodejov?“ Pri posledných slovách vykrivila pery.
„Nemyslím, že by si niečo dokázala ukradnúť,“ poznamenala Annie ticho, lebo profesorka bola dosť blízko. Kontrolovala, či si všetci robia poznámky.
„Ostatní si to nemyslia.“
„Oni ťa nepoznajú.“
„A ty áno? Zmenila som sa.“
„Až tak nie. Možno si oveľa tvrdšia a divšia, ale ja viem, že pod tou maskou je stále tá citlivá a úprimná Gillian, ktorú mám tak rada.“
Pozrela na ňu. Ich pohľady sa stretli. Nebolo pochýb, že to myslí úprimne.
„Môžeš mi odpustiť? Prosííím.“ Urobila psie oči, na čo sa Gill zasmiala. Stále bola trocha nahnevaná, no nedokázala si pomôcť.
Chvíľu nad tým akože uvažovala. Už si to vyjasnili a Annie slovo pretvárka nepozná. Navyše pravdou je, že jej veľmi chýbala.
No budem na to môcť zabudnúť? To asi ťažko. Ale v každom priateľstve je aspoň jeden uzol... Zazvonilo na prestávku.
„Myslím, že hej,“ odvetila a krátko sa usmiala, keď sa zastavili pri Gillinej skrinke.
„Takže pôjdeš do toho kina?“
„Kam do kina?“ Jessica práve vyšla spoza rohu.
„Do mesta. Môžeš ísť tiež, ak chceš,“ ozvala sa Annie skôr, ako Gill.
Jess udivene pozerala z jednej na druhú.
„Ušlo mi niečo?“
„Cez hodinu sme si to vyjasnili,“ vysvetlila Gill. „A ja som jej povedala, že by som jej aj odpustila. Čo však neznamená,“ otočila sa späť k Annie, „že niekam pôjdeme.“
„Vážne si to chceš nechať ujsť?“ neverila.
„Ja som sa už s Gill dohodla,“ zamiešala sa do toho Jessica a nenápadne na Gill žmurkla. „Mám pre ňu malé prekvapenie.“
Gill sa na ňu vďačne usmiala. Necítila sa na babskú jazdu s Annie.
„Tak fajn,“ rezignovala. „Ale aj tak sa ma nezbavíš.“ Usmiala sa na ňu a odišla.
„Veď to," zamrmlala Gill. Zachytila Jessicin zvedavý pohľad.
Pustila sa teda do rozprávania.
„... je fajn, že sme sa zmierili, no to kino by bolo príliš rýchlo, nemyslíš?“ zakončila to.
„No... asi áno. Ale bol by to dobrý narodeninový darček. Aspoň by si sa vyhla oslave.“
„Hm... stále sa môžem vypariť.“
„Alebo...“ Jess sa neprítomne zahľadela do diaľky a tvár sa jej rozjasnila.
„Alebo čo?“ spýtala sa Gill trocha ustráchane, lebo veľmi dobre poznala tento pohľad. Znamenalo to, že Jess dostala “fantastický“ nápad a obyčajne sa nezastavila, kým ho neuskutočnila.
„Nič,“ zasmiala sa Jess, hoci dobre vedela, že jej Gill neverí. Tak ako aj ona vedela, že to z Jess nevytiahne.
* * *
Chlap v tmavých rifliach a košeli zastavil pred Smileom.
„Kuriatko vchádza do kurníka,“ zamrmlal znudene a napravil si neviditeľné slúchadlo.
„Rozumiem,“ odvetil strohý ženský hlas.
„Rozumiem. Končím.“
Vytiahol si ho a pozrel na kolegu začítaného do magazínu.
„Ako dlho to ešte máme robiť?!“ vybuchol zlostne. „Tri roky sa flákame za tou babou a nič! Viackrát nám utiekla. Vie o nás, tak načo strácame čas? Za tú dobu som mohol vyriešiť kopy prípadov!“
Jeho partner znudene pretočil stránku.
„O pár dní končíme. Tú diablicu si vezme na starosť niekto iný.“
„Myslíš, že bude úspešný?“
Pokrčil plecami a pozrel ako sa Gillina hlava natriasa smiechom.
„Dúfajme. Tej malej hrozí nebezpečenstvo a ak si nás všimla ona, tak oni tiež.“
„Stavím sa, že ona by si s nimi poradila. Je riadne mazaná, to sa musí uznať.“
Partner sa iba chrochtavo zasmial.
Večer sa Gill uvelebila do kresla pred telkou a robila si domáce úlohy. Práve bežali správy, no veľmi ich nevnímala. Podišla k nej Susan.
„Gill, toto ti dnes prišlo,“ podávala jej veľkú hnedú obálku. Keď si ju vzala do trasúcich rúk, zovrelo jej srdce. Nahmatala tam niečo veľké a tvrdé. Vedela, čo tam je a zároveň to nevedela. Rodičia sa vždy postarali o prekvapenie. Odložila zošity a ponáhľala sa hore. Jessica, ktorá pomáhala Michaele a Carle, sa mykla, keď Gill prudko rozrazila dvere. Ostatné dievčatá zapišťali.
„Chceš nás vydesiť na smrť?“
„Sorry!“ zahundrala rozrušene. Prudko roztrhla obálku a okrem listu vytiahla aj kovovú škatuľku. Bola dlhá desať a vysoká približne päť centimetrov. Farbu mala ako polnočná obloha, striebornou tuhou sa po celom obvode tiahli strieborné ornamenty, tvoriace kvetiny, géčko a niekde boli bodky, pravdepodobne hviezdy.
Nedočkavo otvorila veko s veľkou ozdobenou šestnástkou.
Vnútri bol panáčik. Vyrobený s pingpongovej loptičky obtočenej telovou nitkou s vláskami z hnedej lesklej vlny, oblečenej v maličkých rifliach. Usmiala sa. Boli presnou kópiou jej obľúbených riflí a čierneho čipkovaného topu. Zasmiala sa keď zbadala mrňavé ihličky, presnú kópiu maminých, po ktorých stále túžila. Nikdy jej ich nechcela požičať.
„Zase nejaký panák?“ trochu opovržlivo a predsa aj trocha závistlivo sa spýtala Jess. Pre ňu bolo nepochopiteľné, že jej stále posielajú hračky. Pre Gill to bol poklad. Nielen preto, lebo to bolo jediné okrem listov, čo jej posielali, ale aj pre to, lebo to bola rodinná tradícia. Už od čias jej prababičky. Vedela, že je to detinské, ale to jej nevadilo. Každý má svoje úchylky.
„Veď to vidíš, nie?“
Michaela a Carla podišli bližšie.
„To je milé!“
„Ako to, že sme ich tu nikdy nevideli?“
„Gill si ich schováva. Nechce, aby jej ich decká zničili,“ odvetila Jess namiesto nej.
„Preto o nich môžete pomlčať.“ Nebála sa len malých deciek, ale aj veľkých. Tí, čo ju neznášali, by panáčika s radosťou zničili. Napríklad Rayne či Zoe. Boli to najstaršie baby. Nemenované šéfky Smileu. Gill sa im postavila asi pol roka, čo prišla a chceli ju pritlačiť k poslušnosti. Nehodlala poslúchať také naduté sliepky. Preto si to mala zliznúť. Lenže Gill chodila na karate, takže sa ľahko ubránila. Odvtedy jej škodili ako mohli.
Michaela a Carla prikývli a vrátili sa k učivu. Keď bolo po večierke a Mike a Susan skontrolovali, či sú v posteliach, Gill vyštartovala k oknu, bleskovo preskočila na dub, ktorý rástol tak meter od ich okna. Tíško a rýchlo, tak ako to robila skoro každý večer, zliezla a šprintovala k bráne. Šikovne preliezla a porozhliadala sa. Audi na ulici nebolo. Zamračila sa.
Kráčala za mesto do lesa. Obzerala sa, či ju nesledujú, ale tak ako vždy si vydýchla. Prišla na miesto.
Uprostred lesa na malej čistinke stála opustená kôlňa, ktorú objavila ako jedenásť ročná. Bola si istá, že okrem nej o tomto mieste nevie nik. Teraz si tam zriadila malú skrýšu. Kôlňa sa v mesačnom svetle ostro črtala v tme, vďaka čomu vyzerala trocha strašidelne. Pevne v ruke zovrela mamin odkaz.
Odomkla si hrdzavým klincom. Vnútri ju privítal trocha zatuchnutý vzduch. Všetko tu vyzeralo opotrebované, ale Gill si dala tú námahu a začala to tu udržiavať.
Prešla k stolíku s jej poznámkami, knihami o výbušninách, jedoch, nebezpečných chemických zlúčeninách, takisto o zbraniach a ich čistení. Spratala ich do falošného dna veľkej truhlice, stojacej v kúte tak, že by si ju nikto nevšimol.
Sadla si na jej veko a začala čítať mamin list:
Drahá Gill,
najprv Ti želám všetko najlepšie k narodeninám!
Nech si šťastná, zdravá, a stále sama sebou a v bezpečí. To je to hlavné. Preto, keď budeš oslavovať, rob to s mierou, aby sa Ti niečo nestalo a nevyviedla si nejakú hlúposť!
Kiežby som v tento deň mohla byť s tebou, zlatko. Veľmi mi chýbaš... Je šialené ako ten čas letí. Prednedávnom si bola malé dievčatko pokúšajúce sa vyliezť na preliezku a teraz máš šestnásť...! Máš svoj vlastný život, vlastnú hlavu a vlastné dobré aj zlé rozhodnutia.
Takže najviac zo všetkého Ti želám, aby si sa vždy rozhodovala podľa toho, čo je správne a najlepšie pre Teba a nie ostatných. Aby si nerobila chyby ako ja a Tvoj otec, ale mala šťastný a dokonalý život, aký si zaslúžiš.
Ľúbim ťa, mama.
Zistila, že plače.
„Aj ja ťa ľúbim, mami,“ šepla a snažila sa preglgnúť hrču v hrdle. Tak veľmi jej chýbala. Síce jej nenapísala veľa, ale vložila do toho svoje srdce a aj keď nebola pri nej, cítila jej objatie a nežnú magnóliovú vôňu.
Nežne pohladila panáčikovo telíčko v škatuľke. Predstavovala si mamine teplé mäkké ruky ako zašívajú do látky vatu, strihajú rifle a top.
Spomenula si, ako rada stláčala panáčikove telíčko. Páčilo sa jej, ako sa mu vydula hruď alebo ruka. Aj teraz to podvedome urobila. No pod vatou však zacítila ešte niečo. Zdalo sa, že je to nejaký malý obdĺžnik.
Šla do skrinky, kde mala náradie a iné veci, čo si sem počas rokov doniesla z domu. Avšak zbrane si zaobstarala sama, pretože tie, čo sa našli v dome, zhabala polícia.
Vyzliekla panáčikovi top, vybrala zo skrinky vreckový nožík a rozpárala mu chrbát.
Vybrala odtiaľ kúsok papiera. Na jej prekvapenie bol úplne čistý. Zmätene ho prevracala v rukách. To je čo za žart? pomyslela si naštvane. No vedela, že mama by jej neposiela nejaký zdrap papiera v panáčikovi len tak. Musela to byť šifra. Super! Ale aká? V hlave sa jej premietali rôzne spôsoby šifier, ktoré ju rodičia naučili. Ako napríklad jej v tme svetielkovali morzeovku, dávali hádanky a rébusy...
Zamyslene sa prechádzala po izbe a upravila poličku s lekárničkou. Zmeravela. Rýchlo ju otvorila a prehrabávala sa v obväzoch a leukoplastoch, až našla, čo hľadala. Bol to jódový dezinfekčný prostriedok. Nakvapkala ho na vatu a jemne ňou prešla po papieriku. O pár sekúnd sa zjavili maličké písmena. Natešene čítala:
Gillian,
kým čítaš tento list, niekto po tebe ide. S tvojím otcom ešte zisťujeme kto, lebo stôp je málo. Preto si dávaj ešte väčší pozor! Vieme, a určite si si všimla, že ťa sleduje polícia. Neskrývaj sa pred nimi! Chcú ti pomôcť! Nech ide po tebe ktokoľvek, myslí si, že vieš, kam sme ukryli peniaze. Takže oči na stopkách, nikomu never a dávaj si pozor na to, čo hovoríš!
Ohromene sedela s vyvalenými očami. Preletela ňou triaška. Prečítala si papier druhý raz a nastúpil hnev. Zase sa to začína! Najprv sa jej pýtala polícia, potom sa to z nej snažili vymlátiť Zoe s Rayne a iní.
Vždy ide len o prachy. O nič iné. Nikto mi neveril, že naozaj nič neviem a ani ma to nezaujíma.
A prečo by mali? ozval sa tichý hlások v jej hlave.
Dobre, iba blázon by to nechcel vedieť, ale pre tie sprosté prachy som skončila v Smile.
To nie je pravda, poznamenaj ten hlások. Za to môžu tvoji rodičia. Oni ich chceli.
Áno. Ale ak by ich odovzdali všetky, teraz by po mne nikto nešiel. A ja by som aj s nimi žila v pokoji!
Chvíľu takto sedela a premýšľala, kto by to mohol byť. Nikto jej však nenapadal.
Možno to zistia. A pošlú mi to na narodeniny. Jediné, čo by mohla čakať, bol list. Telefón by mohol byť napichnutý a Jane by mi nedovolila ísť za nimi.
Neostáva jej teda nič iné, len čakať. A to Gill neznášala.
Aby sa nejako zamestnala, odtiahla drevo tvoriace stenu kôlne, a odhalila tak pár zbraní ako Colt Double Eagle s dostrelom až tridsať metrov, ITHaca 37, či Beretta 92fs; poličku s piatimi granátmi a troma vlastnými rozbuškami. Náradie na čistenie vybrala zo skrine oproti. V mesačnom svetle videla jasne.
Neponáhľala sa. Pomaly čistila hlavne a premýšľala. Rozčuľovalo ju, že nevie o koho ide. Zamračene odložila kefku, ktorou čistila hlaveň ITHaca 37-čky a prepočítala si náboje a peniaze. Tie našla v dome potom, ako si konečne mohla ísť po veci. Boli rafinovane uložené v pokazenom počítači. Z ventilu trčal malinký rožtek, čo by si nevšimla, keby si oň neobtrela ruku. Nebolo ich veľa, ale stačilo to, aby si nakúpila tých pár zbraní. Vedela, že ak chce vyslobodiť rodičov tak potrebuje plán, ktorý zbrane bude musieť obsahovať. A práve preto nemohla spolupracovať s políciou. Už teraz ju sledujú na každom rohu. Ak by za nimi šla boli by aj pri dverách kúpeľne. A nie len to. Zistili by, čo chystá. Určite by sa dozvedeli, že plánuje vyslobodiť rodičov.
Nemohla by som prísť ani sem a toto sa treba starať!
Zahryzla si do pery a zadívala sa na zbraň. Odteraz bude musieť pri sebe stále niečo nosiť na obranu. Tých ľudí zaujímajú peniaze a nie jej život.
Striaslo ju a inštinktívne sa pozrela von oknom. Nikoho nezbadala.
Podišla k skrini a do vrecka si strčila vreckový nôž. So zbraňou nemohla riskovať. Otočila sa a začala všetko dávať na miesto. Ruky sa jej mierne triasli. Mala by som sa vrátiť.
Na odchode si celú miestnosť riadne prezrela. Falošná stena vyzerala ako skutočná. Všetky knihy, zošity aj oblečenie boli v truhlici. Nič neprezrádzalo niečo ilegálne.
Na druhý deň vstala celá rozospatá. Absolútne nemohla spať. Snívali sa jej nočné mory o tom, ako bola v lese pri kôlni keď začula výstrely. Čierne postavy k nej bežali a ona sa nemohla pohnúť hoci sa snažila bežať zo všetkých síl.
Boli blízko. Rehotali sa škrekľavým neľútostným smiechom. Jedna z nich vybrala revolver a priložila jej ho k čelu... výstrel a tma... Tým sa to všetko skončilo.
„Všetko najlepšie!“ ozval sa jej do ucha Anniein hlas. Poskočila od úľaku.
„Ann!“ zahromžila Gill a masírovala si ucho.
No to už bola Annie na druhom konci chodby, keďže práve zazvonilo. Takto jej celý deň zablahoželali skoro všetci z Domova.
Keď sa škola skončila a prišla s Jess do ich izby, Gill sa okamžite vrhla do postele. Jess nasledovala jej príklad. Bol predsa piatok. Úlohy mali čas.
„Dnes ma pozvali na jednu párty,“ nadhodila Jess len tak mimochodom. „Nepôjdeš so mnou? Nechcem ísť sama.“
„Nie, nechce sa mi,“ odvetila s hlavou pod perinou.
„Ale no tak! Bude tam väčšia zábava ako na tej oslave, čo ti chystá Jane. A nikto tam nevie, že máš narodky,“ dodala.
Gill mlčala, preto sa Jess razantne postavila, stiahla z nej paplón, otvorila Gillinu skriňu a hodila do nej jej najlepšiu čiernu sukňu a čipkovaný top.
„Jeeesss!“ zamrnčala Gill a opäť sa zakutrala do postele.
„Ideš! Keď už nechceš žiadny darček, tak sa aspoň zabavíš.“ Z jej tónu bolo jasné, že neprijíma žiadne námietky.
Vzdychla si. Toto nevyhrá.
No čo už. Možno sa fakt zabavím. Koniec koncov, tam, kde sa človeku ísť nechce, sa najlepšie zabaví, prehovoril tenký hlások optimisticky.
Gill sa nevoľky postavila a začala sa obliekať. Pár krát sa Jess snažila odhovoriť, ale tá trvala na svojom, takže to Gill vzdala. Namaľovala a napokon konečne vyšli von.
Podozrenie sa jej začalo zmocňovať, až keď kráčali po ulici, kde Gill kedysi bývala.
„Kam to ideme?“
„Uvidíš!“ zasmiala sa Jessica. Gillian sa to celé prestávalo páčiť. Kto by tu Jess pozval? Z tejto štvrte nemá nikto rád decká zo Domova.
Jessica zahla doľava. Mierila k veľkému, jemne zelenému domu s bielymi oknami a záhonom ruží.
Prečo mi to nenapadlo? spýtala sa Gill samej seba. Jessica odťahovala bielu bránku a vstupovala na kameňmi vykladaný chodník. Gill len stála na mieste. Vtom sa dvere rozleteli a stála v nich Annie.
„No konečne!“ usmievala sa od ucha k uchu. Zvnútra Gill počula hudbu a videla mnoho postáv zo školy. Väčšinu tvorili jej bývalí priatelia a aj niektoré decká zo školy a Smileu.
„Tak poďte ďalej!“ volala ich. Gill sa na Jessicu zamračila.
„Čo to má byť?“ spýtala sa, keď vošla do útulne zariadenej obývačky a nad kozubom zbadala veľký čierno-červený transparent, na ktorom bolo napísané:
Všetko najlepšie, Gillian!
Jessica otáľala s odpoveďou. Obrátila sa teda na Annie.
„Tvoja narodeninová oslava,“ odvetila priamo, vysmiata ako lečo.
„Moja čo...?“ vyhŕkla.
„Oslava,“ zopakovala Jess. „Povedala si, že na šestnástku si chcela párty so svojimi priateľmi,“ ukázala na všetkých okolo, „tak ich tu máš.“
Gill sa poobzerala. Všetci na ňu hľadeli s úsmevom a blahoželali jej. Mnohí sa jej ospravedlňovali a objímali ju. Ona vracala úsmevy len apaticky. Väčšina z nich tu bola len na pivko a koláče. To videla veľmi jasne. Okrem Jess a Ann tu Gill nemala nikoho, kto bol naozaj rád, že ju vidí. No bola vďačná aspoň za ne-
Snažila sa teda zabávať, nikomu nevraziť a nehádať sa, pretože vedela ako sa na tom nadreli. Už len ten transparent, jedlo, výzdoba...
„Viem, že to hrajú, ale oslava je aj tak super, nie?“ zakričala Jess cez tú hudbu.
Gill s úškrnom prikývla. Na to ju schytila za ruku a začala s ňou tancovať.
„Hej! Nerozmliaždi si tortu!“ Zasmiala sa Ann a pretancovala okolo nich s veľkou bielou tortou so šestnástimi sviečkami.
„Stav sa, že viem, čo si si želala,“ zaškerila sa Annie, keď ich sfúkla.
„Keď myslíš,“ zasmiala sa. Vlastne to nebolo ťažké. Chcela byť s rodičmi. A možno...
Jessica sa na Annie uškrnula a otvorila dvere do pracovne.
„Prekvapenie!“ zvolali naraz a Gill takmer zastalo srdce.
Vo dverách stál chalan s nakrátko ostrihanými čiernymi vlasmi a ofinou padajúcou do tmavomodrých očí. Bol oblečený v čiernom tričku AC/DC a roztrhaných riflí.
Usmial sa na ňu známym úsmevom.
„Čau, princezná!“
« Předchozí díl Následující díl »
Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování
Diskuse pro článek Pád princeznej - 2. časť:
Takže, nakoľko som do časti, ktorá bude nasledovať už nič nevtesnala tak akcia bude až po návšteve, kedy Jess... veď vieš :D zistí to, čo nemá
Miláčik, ja ti vážne nechcem kaziť radosť, ale za radovou číslovkou sa vážne píše medzera.
Tak, aby si si náhodou nemyslela, že som na teba zabudla, tak som tu.
Nakoľko to už mám pár krát prečítané, neviem, čo ti mám na to napísať. Akurát to, že sa teším na ďalšiu časť už len kvôli návšteve, ktorá k Gill prišla. A ako to dopadne s tým tvojím nápadom na akciu.
Tak šup šup písať.
Ďakujem Lili, som veľmi rada, že pokračuješ v čítaní. Tvoj komentár ma veľmi potešil . Jasne v pohode. Dám väčšie písmo.
Dlho som rozmýšľala, čo ti k príbehu napísať. Ponechala si si konštrukciu, len si trochu poprepisovala samotné udalosti v príbehu. Zatiaľ neviem, či je to dobré alebo zlé, pretože vieš, že tento príbeh sa mi páčil už predtým. Zatiaľ to vyzerá sľubne a dúfam, že to takto bude pokračovať. Ako čitateľku si ma zaujala, vložila si tam emóciu, tajomstvo a nejaký ten prísľub akcie do budúcnosti. Uvidíme, ako sa s tým popasuješ.
BTW: Prosím ťa, nemohla by si si dávať trošku väčšie písmo, alebo iný štýl? Zle sa to číta.
Jeej ďakujem . Tvoj komentár ma veľmi potešil. A asi ťa sklamem, akcia v nasledujúcej časti nebude, až v časti po nej, no dúfam, že aj tak po nej hodíš očkom .
Páni!Tvoj nápad je úplna pecka!Prvú a túto časť som zhltla na jeden šup aj keď na mňa bola kus dlhá. a šikovná finta s panáčikom.
dúfam, že nabudúce bude aj nejaká akcia
Přidat komentář:
- The Killing Past (Prolog)
- Smrťák 2 - Kylův život za tajnými dveřmi 1/2
- Zdrávas Maria
- Smrťák 2 (1. část)
- Smrťák 1/2
- Who He Really Is
- Priznanie
- Pán šeliem
- Ráno v blátě
- Stručná a třaskavá historie podle A. J. Crowleyho
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře
Kdo je tu z členů? Klikni!