Gillian a jej každé ráno. Budí sa s pocitom, že na svete má len troch ľudí. Jessicu, svoju najlepšiu kamarátku a rodičov vo väzení. Avšak, čo prinesie na prvý pohľad všedný deň?
29.12.2013 (12:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1555×
Opäť sa ocitla pred školou. Všade naokolo zneli sirény.
„Hej, Gillian!“ volali za ňou chalani pri školskej bráne. „Páči sa rodičom basa?“
Očervenela od hnevu a zhrbila sa. Želala si, aby to všetko nebola pravda. Aby kričali na niekoho iného. Žiaľ, bola to pravda a pokriky neustávali. Iní na ňu len mlčky zízali. Desiatky nevraživých, nenávistných, pohŕdavých, či posmešných pohľadov, ju prepaľovali. Všade naokolo znel šepot ako syčanie hadov. Každý sa vyškieral.
Chcela podísť k svojim priateľom, no len čo zbadali, že ide k nim, zamierili preč a nikto z nich sa na ňu ani neobzrel.
Hodiny na školskej veži boli poskrúcané a obrovský čierny vlk pri bráne sa chystal zaútočiť...
A tak skončila sama. V lavici, v škole, v celom svojom živote. Až teraz si naplno uvedomila, čo sa stalo.
Každý to už vie! A ona je odteraz v ich očiach nová osoba. Meno Gillian Doranová dostalo nový zmysel. Už to nebolo trinásťročné, obyčajné, ale obľúbené dievča s rodičmi, ktorých jej každý závidel. Ani oni už neboli uznávanými podnikateľmi a úžasnými ľuďmi.
Za jedinú noc sa to všetko zmenilo. A tento obraz sa zachoval doteraz.
Vlk sa pripravil na skok. Krátka bolesť... tma... a víťazné zavytie....
„Nie!“ zvrieskla Gill na plné hrdlo a prudko si sadla. A hneď na to si riadne udrela hlavu.
„Au!“ zaznel Jessicin hlas. Gill otvorila oči. Pred ňou sedela Jess, masírujúc si čelo. „Ty teda máš ranu!“
„Nemala si sa nakláňať,“ odvetila Gill prosto.
„Mary odkazuje, že raňajky sú už hotové.“ Jessica zliezla z postele, natiahla na seba svetlomodrú mikinu a na prenikavo modré oči si nanášala špirálu. Rovné vlasy, podobné levej hrive, jej elegantne padali na plecia. Gill sa pozrela do zrkadla. Bola biela ako stena a zeleno-hnedé oči jej napriek únave svietili. Inak dlhé a rovné vlasy mala celé pomotané. V slnku sa ich však gaštanová farba pekne leskla. V svetlých šortkách a sivom tričku vynikala jej štíhlosť a výška.
Zo skrine vytiahla prvé veci, čo jej prišli pod ruku. Dovliekla sa do sprchy a vychutnávala si teplú vodu. Nebola hladná, takže si hneď aj vyčistila zuby.
Zišla do jedálne. Do žltej, veľkej miestnosti s obrovským svetlohnedým stolom uprostred. Po celej stene bola rozmiestnená kuchynská linka, chladnička a mraznička.
Všetky decká, malé či veľké, sa napchávali ovsenými vločkami, niektoré hriankami, iné vajíčkami. Gill pri tom pohľade naplo. Zobrala si zo stola minerálku a sadla si k Jessice.
„Vaše desiaty,“ povedala ich kuchárka Lucy a podala im balíčky v hnedom vrecku.
„Vďaka.“ Gill mrkla na hodinky visiace nad vchodom do spoločnej izby. Bez slova si vzala vrecko a pobehla k dverám. Opatrne vykukla.
„Samozrejme,“ zašomrala Gill a vyšla von. Na konci ulice stálo čierne Audi. Chlapík, čo práve nastupoval, niesol noviny a kávu.
„Hej! Čo ma nečakáš?!“ opýtala sa Jess a bežala za ňou, práve keď Gill prechádzala okolo školského autobusu. Gill ten autobus nenávidela. Najmä nápis: Detský domov Smile s ilustráciami usmievavých kvetiniek a tváričiek. Tie však teraz prekrývali nadávky, ktoré sa stále nepodarilo odstrániť. Bola nesmierne šťastná, že už ním nemusí chodiť.
Matne sa jej vybavila spomienka, ako ním šla po prvý raz. Bolo to asi dva dni po tom, čo jej rodičov zatkli. Hneď, ako z neho vystúpila, cítila na sebe všetky tie posmešné pohľady.
„Sú tu?“ dovtípila sa Jess, keď zachytila Gillin nevraživý pohľad.
„Divím sa, že ich to po troch rokoch ešte baví. To nemajú nič iné na práci?!“ hromžila ako každé ráno.
„Asi to považujú za adrenalín, keď chceš stále ujsť,“ uškrnula sa Jess.
„Ibaže mňa to po roku prešlo!“
Debilní policajti! Ja tie prachy nemám! Ak by som mala, neostala by som tu ani sekundu!
Znova sa jej v mysli vybavila tá noc. Vracala sa domov z kina, keď to uvidela. Rodičia práve nasadali do policajného auta.
„Čo?... Čo sa deje?!“ kričala a chcela sa k nim vrhnúť, ale zastavili ju.
„Poď zlatko... Porozprávame sa,“ mrmlala policajtka so srdečným úsmevom. Mala chuť doškriabať jej tvár.
„Tvoji rodičia... boli zatknutí za lúpež v banke,“ začala vysvetľovať pokojným hlasom.
Prečo to nemohla byť nejaká jednorázovka? Prečo museli lúpiť? A prečo sa neuspokojili s jedným štátom? Na to sa jej rodičia márne snažili dať odpoveď. Doteraz to nechapála.
Gill ohromene počúvala policajtku, čo ju vtedy odviedla aj na stanicu, keď jej rozprávala, ako sú jej rodičia obvinení z ukradnutia minimálne sto miliónov dolárov. A vraj to robili už desať rokov. Teda odvtedy, ako mala tri.
Najprv sa z toho začala smiať. Prišlo jej to také neuveriteľné! Jej rodičia! Tí najväčší podnikatelia v celej oblasti, čo mali na konte niekoľko sto tisíc dolárov, práve oni boli z toho obvinení! To nemohla byť pravda! Nechcela tomu uveriť.
Po niekoľkých dňoch sa však ukázalo, že je to pravda. Jej rodičia sa priznali. Nemalo zmysel klamať. Dôkazy jasne hovorili proti nim. Proces netrval dlho. K pôvodnému trestu však pridali aj obvinenie z vraždy, pretože jeden strážnik zahynul pri výbuchu trezoru. Proti tomu však rodičia namietali, že tam žiadny strážnik nebol, no nikto im neveril. Takže k pôvodným dvadsiatim rokom sa pridalo desať.
Tridsať rokov. Keď to sudca vyriekol, mala chuť kričať, kopať, urobiť hocičo len, aby to zmenila. Pôvodne na súde nemala byť, ale svoju práve začínajúcu kurátorku Jane, ľahko presvedčila.
A nasledujúce tri roky ich videla len dvakrát. Inak dostávala listy, v ktorých sa jej to rodičia pokúšali vysvetliť a stále ju prosili o odpustenie.
Zo spomienok ju vytrhla Jessica, potiahnutím za bundu.
„Gill! Vnímaš ma?“
„Čo?“ Nesústredene na ňu pozrela.
„Pýtala som sa, či máš matiku... Si v pohode?“ Znepokojene si ju premerala.
„Hej, iba som ešte zaspatá. Tvoj budíček nebol vôbec príjemný, stále mi zvoní v ušiach.“
„Ty mi niečo hovor! Po tej hlavičke som skoro zletela z postele. Budem mať šťastie, ak nebudem mať modrinu.“
„Prepáč... bol to reflex,“ ospravedlnila sa Gill. Naozaj ju to mrzelo. Jessica bola jej najlepšia kamoška, a vlastne jediná kamoška, odkedy prišla do Smileu. Šupli ju do jej izby a odvety boli stále spolu. Nie, žeby sa s ostatnými deckami nebavila, ale Jess bola jednoducho na rovnakej vlnovej dĺžke. S ňou mohla hovoriť o všetkom.
„V pohode.“ Mávla nad tým rukou. „Ozaj! Chcela som sa ťa spýtať, čo chceš na narodky.“
„Nič,“ odvetila pohotovo.
„Ale no tak! Je to šestnástka! Aj tak ti niečo dám. To vieš.“
„Ak zariadiš, aby mi všetci dali pokoj bude to stačiť,“ nadškrtla ironicky. Prečo jej to musela pripomínať? Tieto narodeniny nechcela oslavovať.
„Ale no tak! Čo ti sadlo na nos? Naposledy si bola taká podráždená, keď si sem prišla.“
Kráčali po parku, svojou obľúbenou skratkou. Audi ich tu nemohlo sledovať. Iba tu si Gill mohla trochu vydýchnuť.
Všade boli vysoké javory so žltými, červenými a hnedými listami, jemne šuštiace v chladnom vánku. Listy pomaly padali na lavičky, betónové ihrisko a do malej kruhovej fontány, v ktorej strede sa nachádzalo malé, otrhané dievčatko, s krásnym medailónikom na krku. Gillian sem rada chodila a dívala sa na tú sochu.
„Chýbajú mi naši,“ priznala po krátkom tichu. „A tieto narodeniny... vieš, mali byť tie najlepšie. Najväčšia oslava s nimi, mojimi priateľmi a teraz...“ Zmĺkla. „Jediné, čo si želám je, aby tu boli so mnou.“
„Nie si sama,“ povzdychla si Jess. Jej rodičia boli mŕtvi. Otec zomrel pri autonehode. Šmykol sa na ceste, keď po ňu šiel do školy a matka spáchala samovraždu. Jediné, čo zanechala bol list, kde písala, že ju to mrzí. Nič viac. Žiadna zmienka o svojej dcére. Jessica nemala iných príbuzných, preto putovala mnohými domovmi, až v jedenástich prišla do Smileu.
Objali sa, každá s vlastnými myšlienkami, a kráčali do školy.
Na miesto v triede si sadli v tej chvíli, ako vošiel ich profesor angličtiny s prísnym výrazom v tvári. Celá hodina bola nesmierne nudná a Gill sa nedokázala sústrediť. Po zazvonení sa rozlúčila s Jessicou a ponáhľala sa na hodinu dejepisu, ktorú mala na druhom konci školy.
Prekvapene zastala, keď sa spoza nej ozval melodický hlas: „Môžem ísť s tebou?“
Tak som opäť tu s Gillian. Dúfam, že sa vám táto upravenejšia verzia bude páčiť. Viem, že v tejto časti nie je veľa zmien, ale myslím, že v nasledujúcich častiach to bude viac vidieť. Opravila som a pridala isté detaily, na ktoré ma čitatelia prvej verzie upozornili a tak isto som si vzala k srdcu aj vaše ostatné slová. Takže vám veľmi pekne ďakujem a dúfam, že aj teraz budete sledovať Gill na jej ceste. A nie len starý čitatelia, ale aj nový.
Vaša Trish :-) .
Následující díl »
Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování
Diskuse pro článek Pád princeznej - 1. časť:
Vďaka Perla, som rada, že sa ti táto verzia páči. Pri písaní som sa bavila a aj sa stále bavím. Moc krásne ďakujem. A čo sa týka pokračovania, mám napísané viac, takže sa posnažím pridávať tak každé 2 dni od vydania jednu časť. Ale keď začne škola, neviem ako to budem stíhať.
No tak ja som tu ako vždy.
Táto pozmenená verzia sa mi páči viac, nakoľko mi príde taká viac prepracovanejšia oproti prvej. Nuž a teším sa na ďalšiu. Je skvelé, že si znova začala písať a pridávať, lásko, pretože už to chcelo niečo od teba.
A kedyže sa dočkáme pokračovania?
Přidat komentář:
- The Killing Past (Prolog)
- Smrťák 2 - Kylův život za tajnými dveřmi 1/2
- Zdrávas Maria
- Smrťák 2 (1. část)
- Smrťák 1/2
- Who He Really Is
- Priznanie
- Pán šeliem
- Ráno v blátě
- Stručná a třaskavá historie podle A. J. Crowleyho
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře
Kdo je tu z členů? Klikni!