OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hra Padlých - Nenávisť - 22. časť

20.02.2013 (20:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1078×

Pocítila som príval energie, ako mi rozoberá celé telo. Oslepilo ma biele svetlo a stratila som zem pod nohami.

O pár sekúnd som však už stála vo svojej obývačke. Samove objatie pomaly povoľovalo. Vytrhla som sa mu.

„Musel si prísť?!“ zavrčala som a kráčala po celej izbe. Ruky som zvierala do pästí.

„Áno, musel. Nenechám vás pozabíjať sa.“

„To je naša vec!“

„Nie! Je to aj moja vec!“ zaziapal a po prvý raz som cítila jeho hnev. Sálal z neho a zdal sa mi strašný. Úplne desivý. „ Nedovolím ti, aby si  tak riskovala svoj život! A už vôbec nie, aby si šla po vlastnej sestre!!“

„Ty! Ty mi nedovolíš?!“ zvrieskla som a prižmúrila oči. Čo si to o sebe myslí?!   Síce som sa ho bála, ale moja zúrivosť bola väčšia, „A kto si, že mi to zakuješ?! Ty nie si Boh! Nie si môj otec! Nie si nič!!“

„Záleží mi na tebe! Pochop to!“ Schmatol ma za plecia a zatriasol mnou.

„Ak ti na mne naozaj záleží, tak ma nechaj! Nerozkazuj mi!“

„Čo to nechápeš?! Chcem ťa ochrániť pred bolesťou!" Znova mnou potriasol. Zízal na mňa s vyvalenými očami plnými hnevu.

„Bolesťou?“ zopakovala som a vysmiala sa mu do tváre. Snažila som sa vykrútiť sa mu, no nešlo to. „Jediné, čo budem cítiť, keď ju zabijem, bude radosť!“

Pustil ma a o krok odstúpil.

„To nemyslíš vážne, All. V hĺbke srdca ju máš stále rada.“

Zasmiala som sa. Bol to šialený, pohŕdavý smiech.

„Nie, Sam! To, čo k nej cítim, mi spaľuje telo, zožiera dušu a privádza do nepríčetnosti! Volá sa to nenávisť!“

„Ale tá nie je riešenie! Ani pre jednu z vás!“

„Čo ty o tom môžeš vedieť?!“ zvrieskla som, „Tebe nikdy nikto neublížil! Ty si len sedíš a utekáš od všetkého a všetkých!“

Stuhol a z očí mu šľahali blesky. Na okamih som mala pocit, že ma udrie. Áno. Videla som to. Videla som, ako sa premáha a ruky zatína do pästí. 

Podišiel ku mne pevným pomalým krokom a jeho tvár bola kamenná a oči tmavé. Roztriasla som sa, no nepohla som sa ani o milimeter. Keď bol však úplne blízko, dych sa mi zasekol v hrdle a moje telo ochromil strach. Netušila som, čo bude nasledovať.

„Skončili sme!“ precedil cez stisnuté zuby a odhodil ma. Prekvapenie som sa zatackala a chytila som sa gauča.  Prešiel do stredu obývačky a odmiestnil sa.

Ešte pred tým mi však venoval pohľad čírej zloby a žiaľu.

Vtom mi to došlo.

Stratila som ho.

Znova...

Zviezla som sa na kolená a dovolila bolesti, aby ma pohltila.

***

Pozrela som na mobil. Pol dvanástej v noci. Vzdychla som si a posadila sa. Sedela som opretá o gauč a snažila sa spomenúť si, kedy som zaspala. Netuším, ako dlho som plakala potom, ako Sam odišiel. Viem len, že mi to pripadalo ako večnosť a bolesť sa iba zväčšovala. 

S námahou som sa postavila a šla sa napiť. Napúšťala som si ľadovú vodu.

Odpila som si a posadila sa. Vedela som, že dnes už nezaspím.

Prehnala som to. Nemala som to povedať.

Ale veď to je pravda! Je síce zábavný, ale nikdy to nie je naozaj. Nikdy si k sebe nikoho naozaj nepustí, odporoval mi hlas v mojej hlave.

To je fakt, uznala som, no aj tak. Teraz je na mňa naštvaný. Viac ako naštvaný! Rozišiel sa so mnou a to spolu nie sme ani deň!

Som netvor. Odoženiem od seba jediného človeka, ktorý ma má ešte rád... to je väčší trest ako pád.

Po líci sa mi skotúľali dve horúce slzy. Nemôžem tu sedieť. Všade počujem Samou krik, jeho ľadové slová...

Musím ísť preč. Preč! Nevydržím to.

Vybehla som von, ledva cez seba prehodiac bundu. Zhlboka som sa nadýchla a pozrela hore. Mesiac jasne žiaril a vo vzduchu som cítila dážď.

Prechádzala som nezvyčajne tichými uličkami a prekonávala žiaľ, ktorý som dúfala, že už nikdy nezažijem.

Rozmýšľala som nad Samovými slovami. Čo vlastne cítim k Arwen? Okrem tej hroznej túžby prepichnúť jej srdce? Ľutujem Dariovu smrť?

Ja... neviem... Myslela som, že táto kapitola je už uzavretá. Že sa konečne pohnem ďalej. Ale minulosť má stále doháňa a ničí ma. Teraz zničila Samovu lásku ku mne. To jediné, čo pre mňa malo zmysel.

V tom som niečo uvidela. Pretrela som si oči, aby som sa uistila, že to nie je len prelud.

Nie, to nie je možné!

Šla som rýchlejšie a potom sa pustila do behu. Zastala som na konci parku a civela na tváre, ktoré som poznala odmalička.

„Nie!“ zvolala som ticho a prezerala som zakrvavené tela mojich kolegov. Pozrela som sa na stopy po zbraniach. Rany boli na povrchu spálené. Zhrozila som sa a ruky sa mi rozklepali. Preboha!

Anjelske meče! Zabil ich anjel!

Začula som šuchot. Vystrela som sa a pripravila si meč. Snažila som sa dýchať, aby som sa upokojila. 

Šuchot silnel, zatriasol sa celý krík. Bola som pripravená udrieť.

Krík sa zatriasol vyskočila z neho veverička.

Vydýchla som si a uvoľnila sa. Toľko zmätku pre jedného hlodavca!

V tom sa za mnou ozval zničený výkrik: „Čo si to spravila?!“

Otočila som sa. Bol to Sam!  Ostala som stáť ako prikovaná.

Sam neveriacky hľadel na ich telá a po lícach mu stekali slzy. Sklonil sa nad Jehekovo telo a pozrel sa na ranu. Zamrzol. Pozrel na mňa úplne omráčený.

„Čo si to urobila?!“ zreval a vrhol sa na mňa. Reagovala som spomalene. Absolútne som to nečakala.

Hodil sa na mňa a vybil mi dych. Tvrdo som dopadla na chrbát.

„Nič som neurobila. Takto som ich našla!“ bránila som sa a pokúšala sa zhodiť ho.

„Videl som ranu! Taká zostáva len po tvojej zbrani!“

Prestala som sa brániť. To nemôže myslieť vážne!

„Sam! Vážne si myslíš, že by so  ich dokázala zabiť? Veď to boli naši priatelia!“ 

„Zabila si Daria a toho si milovala.“

„Na to som mala dôvod! Pri nich nie!“ vzlykala som. „Veď som ani nevedela, že sú v meste!“  Hľadela som do tých nádherných lagúnových očí a videla v nich žiaľ a hnus.

„Prosím ťa, Sam! Ver mi! Toto by som nedokázala!“

Surovo sa zachechtal. Toto som od neho ešte nikdy nepočula. Vyzeral pri tom ako šialenec.

„Zabila si si lásku a skoro aj sestru, ktorú si zbožňovala. Tak prečo by si to pri nich nedokázala?“

„Pretože oni mi neublížili.“ Hoc sa na mňa vysrali, ale... inak mi nič neurobili.

„Musíš mi veriť,“ hlesla som. Díval sa mi do  očí a snažil sa uveriť mi. No nemohol. V jeho očiach sa začínalo formovať rozhodnutie a môj ciťák sa znova prejavil. Spojil sa s mojím vlastným strachom a rozbúchal mi srdce.

Zabije ma!

Udrela som ho čelom do hlavy. Na sekundu ho to omráčilo a to mi dalo možnosť vyslobodiť sa. Prevalila som ho, schytila meč a chcela utekať. Chytil ma za nohu. Kopla som ho druhou a bežala. Šiel za mnou. Udrel ma do temena. Zatackala som sa, no udržala som rovnováhu a otočila sa práve včas, aby som zablokovala jeho výpad. Odhodila som ho.

Zaútočil mieriac na pravo a v poslednej chvíli švihol doľava. Stihla som ho prekuknúť včas, no jeho rana bola príliš silná. Keď odťahoval meč rýchlo som ten svoj vykrútila a odzbrojila ho.  

Namierila som mu meč na hruď.

„Zabiješ ma?“ spýtal sa pevným hlasom.

„Dobre vieš, že nie. Ale nenúť ma k tomu.“

„Pôjdem to oznámiť. Prídu si po teba,“ vyhrážal sa.

„Neurobila som to. A  ty to vieš,“ dodala som a ruka sa mi chvela. Nechcela som to urobiť. Nemohla som. Už nie.

Pohľad mu zmäkol. Len na okamih.

„Ja už neviem, čo si mám tebe myslieť,“ vzdychol a jeho pohľad bol znova ako skala.

„Tak počúvaj srdce.“ Nechala som meč zmiznúť.

„Srdce je zradné. A teraz súhlasí s rozumom,“ odvetil napokon.

Mala som pocit akoby mi strelil.

„To svedčí o tom, že ma nepoznáš,“ podarilo sa mi dostať zo seba.

Nie! Nie! Už nie! Moje srdce spoznalo tú bolesť. Rezala mi srdce na kúsky a  nedovoľovala mi dýchať. Nie! To sa mi určite len sníva! To... to nemôže...!

„Máš pravdu. Ja už neviem, čoho si schopná.“ Tie slová... jeho hlas... bol ako ľad. A jeho oči... neverila som, že je schpný nenávidieť. Až doteraz. Klesla som na zem a dívala na chrbát muža, ktorého som milovala a verila, že bude mojou druhou šancou.

On si ma nevšímal. Prešiel k telám a začal sa ich zbavovať.

Postavila som sa a bežala. Kam, to som ani sama nevedela.

Vedela som len, že ďaleko od neho. Znenávidel ma preto, čo som neurobila. Ak by ma naozaj miloval, veril by mi a tým jediným som si bola naozaj istá.

Teraz už nemám nič...

Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 22. časť: