Allia konečne povedala Samovi, čo k nemu cíti. No čo na to on? Opätuje Allii jej city?
04.02.2013 (16:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1011×
Nemohla som to už dlhšie tajiť. Milujem ho a nemôžem to potlačiť. A ani nechcem.
Naklonila som sa k nemu a pobozkala ho. Vedela som, že to môže byť prvý aj posledný bozk, aký dostanem. Nechcela som stratiť túto príležitosť. Tak veľmi som po ňom túžila. Tak dlho som si predstavovala, ako naše pery splynú v jedno... Nemohla som odolať. Bol príliš blízko na to, aby to bolo neznesiteľné.
Najprv len ohromene stál, potom sa jeho pery váhavo zapojili.
Bolo to také nádherné! Síce nesmelé, no aj tak. Moje telo sa chvelo a srdce búchalo stále rýchlejšie a rýchlejšie.
Snažila som sa do toho dať všetko. Chcela som, aby konečne vedel, ako veľmi ho ľúbim, ako po ňom túžim.
Po niekoľkých sekundách sa začínal odťahovať. Nebránila som mu. Na čo by to bolo dobré?
Odstúpil odo mňa a rukou si zašiel do vlasou. Vyzeral byť taký... zmätený. Odvrátila som sa a nechala tiecť slzy, čo sa mi tlačili do očí.
„Je to tak,“ šepkala som hoc hrdlo som mala úplne stiahnuté, „ milujem ťa, Sam. A nemám síl naďalej to tajiť.“ Zničene som mu pozrela do očí.
„All...“ hlesol. Bezmocne opätoval môj pohľad. Mal tam toľko chaosu a ľútosti. Nebolo tam nič, v čo som dúfala. To poznanie mi zasiahlo srdce ako dýka.
„Nemiluješ ma,“ skonštatovala som trasľavo. Vedela som to. Vedela som, že to bude takto. Veď, prečo by ma mal milovať? Som predsa Padlá. Vrahyňa. Akoby mohol? Je to proti nemu.
„All... vieš, že ťa ľúbim,“ pomaly sa približoval a chytil ma za plecia. Jeho oči boli také nežné a smutné, „ale nie tak, ako chceš.“
Prikývla som a snažila sa prestať plakať. No nešlo to. Nemohla som.
Druhýkrát som sa zamilovala a druhý raz mám zlomené srdce. Nájde sa vôbec niekto, kto mi lásku aj opätuje?
Privinul si ma k sebe. Čo som si myslela? Taký ako on má na viac. Zaslúži si niekoho lepšieho.
Chcela som niečo povedať, no vtom na mňa prišla triaška a brucho sa mi bolestivo skrútilo. Podlomili sa mi kolená.
Sam vycítil, že sa niečo deje a uvoľnil zovretie. Odtiahla som sa od neho tackala sa do kuchyne. Ako náhle som sa chytila drezu, hodila som tyčku.
Dofrasa! To sa každý chrapúň v tomto meste rozhodol vyčíňať práve dnes?! Ďalšia vlna zvratkov. Sam, ktorý už vedel, o čo ide, mi v mihu podal vedro a pomohol na gauč.
„Znásilnenia?“ odhadol a držal mi vlasy.
„Asi,“ podarilo sa mi zachrapčať. Zúrivo vyceril zuby. Chápala som ho. Ja som to zo začiatku tiež prežívala.
Zničene som klesla na vankúš a spakruky si utrela ústa. Nechápem to. Čo sa môže diať? Takéto niečo som zažívala vtedy, keď toho bolo viac. A to sa stáva málokedy.
„Prinesiem ti vodu,“ zamrmlal. O pár sekúnd bol späť.
„Ďakujem.“ Opatrne som chlipkala, kým ma sledoval. Cítila som sa pri tom ako niekto, kto je odkázaný na pomoc druhých. To neznášam.
„Nemám ťa preniesť do postele?“
Zavrtela som hlavou. „Netreba.“
Rozhostilo sa nepríjemné ticho, počas ktorého pozeral všade inde len nie na mňa.
„Vieš,“ začala som ticho, „to predtým... zabudni na to.“
Vzdychol si. Bolo to ako povzdych starca. Hoc keď sa to tak vezme, je starý. Na ľudské pomery. Pre anjelov je v zrelom veku.
„Nejaký čas mi to potrvá.“
Preglgla som a bála sa, čo povie ďalej. No mlčal.
„Je v tom nejaká iná?“ vytisla som zo seba. „Miluješ Arwen?“ To mi napadlo ako prvé. Pri tej myšlienke sa ma zmocňovala neovládateľná zúrivosť. Tá predstava, že mi ukradla ďalšieho muža, ktorého milujem, ma zabíjala. Ak to tak je...!
Nedokončila som myšlienku, lebo Sam vybuchol do smiechu. Nechápavo som ho sledovala. Sedel na stole, zvíjal sa a rehotal ako blázon.
Zachytil môj pohľad a po minútke sa ovládol, hoc mu stále mykalo kútikmi úst.
„V tomto bode môžeš byť absolútne pokojná,“ povedal najvážnejšie ako to šlo. Potom sa znova neovládol a rozchichotal.
„Arwen!“ vyprskol, „Ja a Arwen?! Preboha! To by mi ešte tak chýbalo!“
Vydýchla som si. Aspoň niečo dobré v tento deň, nezdržala som sa. Pri jeho smiechu som sa musela zasmiať aj ja. Nechápala som, ako mi to mohlo napadnúť. S Arwen sa nemali nikdy práve najradšej. Nie ako s Dariom. S ním toho mala spoločné až-až.
Dosmiali sme sa on bol znova vážny.
Mne do brucha vystrelili ďalšie kŕče. Rýchlo som si pritiahla vedro. Skvelé! Konečne mu poviem, že ho milujem, dokonca ho pobozkám a povraciam sa! Dnešok je proste super!!
Podal mi vreckovku.
„A... ako dlho ma...“ Nedokončil.
Odkašľala som si. Mám mu to povedať?
„Nie je to dlho,“ zaklamala som.
„Prečo?“ vyhŕkol a bolo mi jasné, že to nemohol zadržať.
Mykla som plecami.
„Viem ja? Proste... sa to stalo. Možno... možno to bolo tým, že ty jediný si bol so mnou... podržal si ma a pomáhal mi... Nezavrhol si ma, ako moja rodina. Teda... nie priamo,“ dodala som trocha tichšie.
„Nie priamo?“ zopakoval neveriacky.
Povzdychla som si. „Myslíš si, že nevidím, ako mnou opovrhuješ?“
„To nie!“ zvolal. Potom zaváhal. „Dobre... možno zo začiatku trocha. Ale každý urobí chybu. Každý za ňu zaplatí. A ty si zaplatila. Okrem toho, každý sa mení a aj ty, ale z tvojej veľkej časti si to stále ty. Tá zábavná, odvážna, odhodlaná a úprimná Allia, akú poznám. Stále si anjel.“
Letmo som sa usmiala. „A ty sa divíš, že ťa milujem?“
Usmial sa a pokrútil hlavou.
„No nesúhlasím s tým, čo si urobila,“ snažil sa to uviesť na pravú mieru.
„Preto nemôžeš opätovať moje city?“ vybuchla som.
„Neviem... možno aj kvôli tomu,“ jachtal. Postavil sa a začal sa prechádzať. „Vlastne... ja... netuším, čo k tebe cítim. Mám ťa rád,“ povedal rýchlo, keď videl môj výraz, „iba neviem ako. Ten bozk...“
Pomaly som si prešla jazykom po vrchnej pere.
„Sam, ja...“ zasekla som sa s pokrútila hlavou. Chcela som povedať, že môžem zabudnúť, ale nemôžem. Nechcem sa vzdať. Už nie. Daria som sa v podstate vzdala.
Áno, pomstila som sa. Tá zrada bola príliš veľká. A bol to nádherný pocit preniesť všetku tu zúrivosť a žiaľ do jediného úderu...
Ale faktom je, že som nebojovala. Jediné, čo som urobila, bolo, že som Arwen zabránila mať ho. Bála som sa bojovať, lebo som vedela, že prehrám. To som pochopila až oveľa neskôr.
Teraz sa nevzdám! On nie je Darius. Jeho milujem viac.
„Kašli na to. Na všetko, čo som ti povedala. Aj na ten bozk. Zabudni, že sa to niekedy stalo.“
„To fakt?“ neveril.
„Áno.“ Pevne som sa naňho pozrela. „Tak to bude najlepšie pre nás oboch.“
„Myslíš to naozaj?“ Videla som ako sa mu tvár pomaly rozjasňuje. Úplne mu odľahlo.
To ma bolelo, ale aj tak som pokračovala.
„Nechcem, aby to ovplyvnilo naše priateľstvo. Na to je až príliš pekné a dlhé,“ odvetila som napokon.
Pomaly prikývol a stále ma sledoval.
„Ver mi, Sam. Ja na teba dokážem zabudnúť.“ To bola najväčšia lož, akú som kedy povedala. Nie, nedokážem to. Ale to nemusíš vedieť.
Zdalo sa, že mi uveril. A vraj ja som mizerná klamárka.
„Je ti už lepšie?“ spýtal sa po chvíli.
„Hej, zdá sa, že si konečne dali pauzu.“ Brucho bolo pokojné a prestala som sa triasť.
„Počul som, že v škole si dostala trest za bitku s Arwen.“
„Hej. Mám zorganizovať ples.“
„Vážne, a čo to bude?“
„Stredovek. Výzdoba, róby, masky. Poznáš to.“
Videla som ako mu zaiskrili oči. Stredovek mal veľmi rád.
„Chceš prísť?“ usmiala som sa. Dúfala som, že pôjde so mnou. No po dnešku asi nie.
„Pozývaš ma?“ spozornel.
„Nemal by pozývať chlap?“
Zasmial sa. „Chceš tam ísť?“
„A šiel by si so mnou ako kamarát?“
„Ako kamarát,“ zopakoval.
„V poriadku,“ mierne som sa usmiala, „bude to tento piatok o šiestej. Myslíš, že sa budeš môcť uvoľniť?“
Na chvíľu zaváhal. „Prídem po teba o pol.“
„Tak fajn,“ spokojne som si ľahla a zívla.
„Nemám ťa predsa len odniesť hore?“ Ani nečakal na odpoveď. Vzal ma do náručia a o pár sekúnd ma opatrne položil na moju svetlomodrú posteľ. Za ten čas sa mi telom valila horúčava a príliš jasne som si uvedomovala jeho mocné ruky a hruď. Dala som si však pozor, aby to nezbadal.
Až na posteli som si uvedomila, aká som unavená. Viečka sa mi sami od seba zatvárali.
Sam náhle zdvihol hlavu a pozrel hore.
„Volajú ťa,“ povedala som zaňho. Škoda. Chcela som, aby zostal. Ale to by bolo naňho asi príliš.
Prikývol.
Urobil krok k dverám, keď zastal a zaváhal. Potom sa nado mňa sklonil a dal mi nežný bozk na čelo.
„Sladké sny.“
„Dávaj si pozor,“ zamrmlala som a cítila, ako padám do hlbín svojej postele.
Ďalšiu časť napíše moja Perlička z pohľadu Arwen, ktorá sa chystá na ples. Čo myslíte? Chce sa jej tam vôbec ísť? Má nejaký doprovod?
A dozvieme sa, čo je Alex zač.
« Předchozí díl Následující díl »
Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování
Diskuse pro článek Hra Padlých - Nenávisť - 17. časť:
mima33: To ešte uvidíme.
Chúďa All. Tej asi nie je súdené nájsť si pravú lásku. No dúfam, že Sam časom zmení názor Skvelá kapitola
Ďalšia už čaká na opravu.
ďalšiu, prosím. Dikičkooo.
KOnečně. Hrozně jsem se na tu kapitolu těšila. Konečně jsou mi všechny vztahy jasné.
PS: Jsem zvědavá co je Alex zač
Přidat komentář:
- The Killing Past (Prolog)
- Smrťák 2 - Kylův život za tajnými dveřmi 1/2
- Zdrávas Maria
- Smrťák 2 (1. část)
- Smrťák 1/2
- Who He Really Is
- Priznanie
- Pán šeliem
- Ráno v blátě
- Stručná a třaskavá historie podle A. J. Crowleyho
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře
Kdo je tu z členů? Klikni!