Toto sa robí? Nehanbíš sa?!
22.03.2015 (15:00) • Trisha • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 803×
Chcela by som sa poďakovať za úžasné komentáre od vw a Soletky. Ďakujem, baby, vaše komnetáre ma vždy nakopnú písať ďalej. Takže, toto je pre vás.
Fantasy poviedky / Život Chameleóna.com Denník užívateľa Chameleónka (webmaster) Pridané: 1.jún o 10:39 Status: obmedzený Zaujímavosť dnešného dňa: Výročia |
Neviem, čo písať skôr. Máme nečakané riaditeľské voľno. Nič lepšie si neviem predstaviť ako voľný pondelok a utorok! Hoci... niečo predsa!
Dnes mám so Slnkom výročie. Už sú to dva roky. Páni, ako to rýchlo letí. A ja som na konci tretieho ročníka... už musím začať podávať prihlášky na vysokú. Len keby som vedela na akú...
Ach... zase píšem hovadiny. O tom potom.
Mám už dvojročný vzťah! Som strašne šťastná, že nám to drží. Hoci si myslím, že sme začali upadať do stereotypu a samozrejmosti, stále sa milujeme a čo je ešte úžasnejšie, ešte som ho nenasrala svojim večným menením rozhodnutí. Úspech na niekoho ako ja.
Máme sa stretnúť na Trojici v parku. Práve tam sme sa dali do kopy. Moja najkrajšia spomienka...
Lenže hlavou mi víria aj iné myšlienky. Po včerajšku som nemohla zaspať. Pomstiteľkine texty ma čudne zasiahli. Jej poviedky... klamala som. Sú asi tie najreálnejšie a možno najpríťažlivejšie, aké som kedy na blogu čítala a čo je ešte horšie, až príliš sa podobajú na dievča, ktorým som kedysi bola.
Ja... je zvláštne ako sa veci vyvíjajú. Blog som založila preto, lebo som dúfala, že spoznám niekoho ako ja. Ale vo sne by mi nenapadlo, že to bude doslova. Bolo to jedno z tých nemožných želaní a zrazu... je to tu. Stretla som svoju minulosť, ktorá ma posilnila, ale aj dobila zároveň a zas mi dala pod pásovku. A to som si myslela, ako sa už viem od všetkého odosobniť... ! Hahaha.
Pomstiteľka je buď literárny génius, čo sa ľuďom ako ja dokáže dostať pod kožu, alebo je to osoba, ktorá ma prenasleduje každú noc. Lenže... to nemôže byť... Vôbec nemá vzťah k literatúre. Nikdy nechápala môj zápal pre písanie. Na knihy som ju navnadila, ale to bolo maximum, čo sa mi podarilo.
Nie, to sa len ozýva moja malá paranoja. Príliš si namýšľam a hneď vidím najhoršie konce.
Dnes by som sa mala radovať, nie nervovať. A to aj urobím. Dnes strávim krásny deň s mojou láskou.
Fantasy poviedky / Život Chameleóna.com Denník užívateľa Chameleónka (webmaster) Pridané: 1.jún o 12:39 Status: obmedzený Slovko na úvod: O niečo neskôr |
WTF! Čo sa, dopekla, deje?
Práve pozerám na ukážku novín a čo nevidím? V Kolmanovej záhrade sa našli dvaja mŕtvi! A nie hocikto. Podľa fotografii som ich spoznala....
Kurva, čo to má znamenať? Veď... Pomstiteľka... ten príbeh predsa nemôže byť skutočný... Nie, v správach uvádzali, že sa predávkovali... Alebo, že díler niečo primiešal. Prichytili ho, keď sa odkrádal preč.
Nie... určite to nie je pravda. Pomstiteľka býva... rýchlo pozriem na jej profil. Moje mesto? Čo, dofrasa...!
Nie, určite nie! Veď... aj ja som niekedy písala o vraždách, ale nikdy by som to neurobila. Sú to len písačky. Fikcia, ktorú si prispôsobila podľa seba. Tu sa nič nemôže brať vážne...
No o tom to je, nie? Ty tiež väčšinou píšeš pravdu! Povie odporný hlások, ktorý vždy všetko zhoršuje. Navyše, ako sa to dozvedela tak rýchlo?
Možno býva v tej oblasti... určite. Prešov nie ja zas tak veľký, najmä Sídlisko II., spomenuté v jej poviedkach. Tam sa klebety šíria rýchlo.
Áno, bude to tak. Vlastne.. prečo by som sa mala trápiť?
Veľmi dobre vieš prečo. Pripomenul piskľavý hlások. Striasla som sa.
„Hej, to viem pridobre,“ zamrmlem a nadskočím, keď sa otvoria dvere do detskej.
„No, čo robíme?“ spýta sa mama a príde ku mne.
„Čítam,“ odvetím. „Našla som pokračovanie na Half Bad.“
„Ehm... super. Nie si hladná? Robím špagety, len neviem či chceš aj syr na vrch alebo do zmesi.“
„Veď to je jedno nie? Ale radšej na vrch.“
„Ta dóbre,“ povie a ja sa zasmejem.
Mám rada, keď tak hovorí. Je taká zlatá. No mňa už prešla chuť na jedlo, pretože som sa preniesla o pár rokov späť a jedlo bolo to posledné, na čo som mala chuť.
Fantasy poviedky / Život Chameleóna.com Denník užívateľa Chameleónka (webmaster) Pridané: 1.jún o 12:39 Status: obmedzený Slovko na úvod: O niečo neskôr |
Najhoršie sú veci, čo nikdy nepoviete nahlas. Je to jed, čo vám trávi telo, ničí vás a je príčinou všetkých blbých pocitov. Ja som nikdy nepovedala nič vlastným rodičom. To ako ma už unavuje počúvať ich hádky, ktoré sú zakaždým o tom istom. Ako nenávidím, keď na seba vrieskajú a ziapu, a potom sa mi čudujú, že chcem odísť na výšku niekde ďaleko. Prečo som nič nepovedala? Lebo sa bojím. Som obyčajný zbabelec a nechce sa s nimi hádať, pretože z ich povahami a ešte keď sa spoja... márne prehratý boj.
Ako každé dieťa, nechcela som, aby sa rozviedli, lenže... keď tak nad tým uvažujem, rozmýšľam, či by to tak nebolo najlepšie. A najradšej by som im povedala: „Buď sa rozíďte alebo sa obaja spamätajte!“ Keby to bolo tak jednoduché...
No viete, čo? Myslím, že opäť by sa dali do kopy a ak nie, vychádzali by spolu možno lepšie, pretože im je najlepšie, keď sú v robote a nevidia sa, avšak keby ste ich videli, ako spolu vedia vychádzať...! Je to nádherný pohľad, ak sa spoločne smejú, držia sa za ruky, dajú si pusu... Prečo toho nemôže byť viac?
Bože veď moje prázdniny... každé decko sa na nich tešilo okrem mňa. Bála som sa, kedy sa začnú hádať, pretože dva týždne v kuse spolu, je nezvyk. Obzvlášť ak je zlé počasie a môžete ísť akurát do kelu a späť.
Milujem svojich rodičov, veľmi a oni milujú mňa, ale radšej s nimi nikam nechodím, pretože som v strese, kedy sa začnú hádať a áno, už by som si mala zvyknúť, ale ja nechcem! Pretože verím, že môže byť lepšie, keby si obaja priznali svoje chyby a nekydali na seba navzájom. Kokos, už hovorím, ako keby som bola svätá... ale to ste na omyle. Nie som taká.
Moja povaha je rovnaká a bojím sa, aby som nebola presne ako oni. Myslím, v tých zlých vlastnostiach. Pretože ak by som mala byť takou akými sú celkovo, bola by som rada, pretože obaja sú nápomocný, prajný a nežobrú o zbytočnú pomoc. Všetko si urobia svojpomocne, ale zas nie sú prihrdý a pyšný na to, aby si, keď naozaj treba, vyžiadali pomoc. Práve naopak. Vtedy si vedia uznať, že: „...áno, tak mi to nevyšlo...“. Ľuďom, ktorých majú radi, by dali aj to posledné a podržia ich.
Boli s nimi aj nádherné časy. Boli ich strašne veľa... z obzretím sa dozadu, nechcem nikam odchádzať, ibaže všetko má svoje ale.
Fantasy poviedky / Život Chameleóna.com Denník užívateľa Chameleónka (webmaster) Pridané: 1.jún o 18:46 Status: verejný Slovko na úvod: Pohľady späť |
Najväčšie ALE v jej živote bolo mĺkve. Mala mu dopovedať svoj príbeh, teraz to vie. Preto sa to chystá urobiť práve dnes. Ide k Slnku a po ceste sa jej vybavujú spomienky...
Zoznámili sa netradične. Cez teletextovú stránku. Nudila sa, a s odporom sa dívala sa na oznamy kde niektorý písali o sexe a ešte k tomu dávali svoje telefónne čísla. A potom našla jeden, kde sa nič také nepísalo. Dvadsaťdva ročný chalan si iba chcel pokecať. Doteraz nevie prečo ju ten krátky oznam upútal a prečo sa pri jeho čítaní upokojila a nemala neblahý pocit ako pri ostatných.
Skúmala štýl textu, každé slovo rozobrala na všetky významy, aké jej mozog dokázal vyhrabať. Stopercentne musel uviesť pravý vek. Chcela sa pohnúť ďalej, aj sa, no pohľad jej vždy letel späť. A v tom prepadla šialenstvu. Schmatla mobil a napísala: Caw Ševčenko.
Či si trieskala hlavu o stôl? Samozrejme, že áno!
Ako mohla byť taká ľahkovážna, ako na to vôbec nazbierala odvahu? Jednoducho.
V tom krátkom záblesku myslela iba na jediné. Že celý život bola poslušná, nikdy nič neriskla, neskúsila bez toho, lebo to proste chcela a nie preto, aby niekam zapadla. Stále si pamätá tú myšlienku: Nikdy si neurobila nič bláznivé. Risk je zisk... a keď to dopadne zle, zmeníš si číslo.
A tak sa to začalo. Písali si dlhé dva týždne a pomyslela si, že by mohli byť celkom dobrí kamaráti. Neskôr jej navrhol stretnutie. Zdráhavo súhlasila. Vyhovorila sa, že ide ku kamarátke a bola taká rozklepaná, nervózna, že musela ísť na mätový čaj a pritom sa zahĺbila do Pána Prsteňov.
Na Pavla Horova vystúpila so slúchadlami v ušiach. Vonku by bolo teplo keby fúkal mrazivý vietor. Stavila na oteplené legíny, zelený sveter s tri štvrťovými rukávmi a čiernu košeľu.
Prišla k Intersportu na čas. V rohu pri vchode bol čiernovlasý chalan s modrými očami, v čiernej vetrovke, tmavými rifľami, s nagelovanými vlasy do kohúta, na bicykli. Na prvý pohľad jej prišiel priemerný. Pozerali na seba, ani jeden si nebol istý, až napísala esemesku, kde je. Hneď vybral mobil. S úľavou vydýchla a s úsmevom k nemu podišla.
„Ahoj, som...“ predstavila sa. Hlas sa jej chvel horšie ako pred publikom na Hviezdoslavovom Kubíne. Tiež sa predstavil. A potom hanblivo stáli vedľa seba. Nakoniec sa ticho prelomilo.
Prechádzali sa po celom Sekčove, urobili niekoľko kôl, dokonca šli okolo jej školy. Boli spolu tri hodiny a v ústa sa im zatvorili, len keď počúvali toho druhého. Chameleónka bola v prekvapivo pokojná a nemohla uveriť, že sa rozpráva s chalanom. Že niekto ju naozaj počúva a pozerá na ňu ako na rovnocennú a nesmeje sa jej názorom. Prekvapivo mali veľa spoločné, hoci boli totálne odlišný. Páčili sa im podobné autá, milovali svoje rodiny, psy, halušky, formule. Mali rovnaký názor na politiku, druhy ľudského správania, prístupu... čas rýchlo letel.
Po čase zacítila jeho voňavku. Sladko-korenistá, perfektne vyvážená a svieža. Nechtiac sa mu obtrela o ruku pri uhýbaní sa babke na úzkom chodníku. Tak hebké, ale keď sa ne pozrela, bola jej jasné, že musí pracovať a je silný. Mal malé mozole.
A pri prechádzke po Vansovej, pri ihrisku pod kopcom si všimla, že má krásne modrosivé oči.
Po tých hodinách došla domov celá vytrasená. Neverila, že to bola realita. Netušila, že sa v nej skrýva toľko odvahy a čo viac, toľko uvoľnenosti pri cudzom človeku.
Asi o týždeň, počas ktorého si takmer stále písali a stretávali sa, sa na Trojici konal Festival dobrej chuti a napísal jej, či by nechcela ísť s ním. Vytreštene zízala mobil ako puk. V živote ju chalan nikde nepozval, pokiaľ to nemyslel zo srandy. Ani tu si nebola istá, no súhlasila pretože od vtedy naňho stále myslela.
Celou cestou ho mala plnú hlavu. Mala pocit, že je šibnutá. Nikto normálny by predsa po týždni neuvažoval o tom, aké by to bolo keby ho chytila za ruku a, čo si nechcela pripustiť, pobozkať ho.
Stretli sa na zastávke pri parku. Pripadal jej ešte krajší ako minule. Prechádzali sa a všetko bolo o ničom. V každom stánku pivo, klobásy, údené koleno... usadili sa do Neptúnovho parku a Chameleónka si nemohla pomôcť. Stále musela skúmať tie oči, úzku bradu, väčší nos.
„Nejdeme sa prejsť?“ spýtala sa a striaslo ju.
„Hej jasne.“ Súhlasil. „Je ti zima?“
„Trocha, ale keď sa budem hýbať prejde to.“
Nuž a čo sa nestalo. Postretávali známych. On kamoša, Chameleónka tri bývalé spolužiačky. Bože ako sa pýrila, ale pomohlo jej, že sa smiala z neho, ako si sedel na zábradlí a bol taký zlatý, smejúc sa z toho, aké majú šťastie.
Jedna z nich ju pozdravila, oči jej skoro vypadli z jamiek. Pohľad na nezaplatenie!
V tej chvíli uverila, že je to skutočné. Vedľa nej je reálny chalan, ktorý sa s ňou kamaráti.
O pár minút si šiel zapáliť. Šli ďalej od zastávky, park bol plný, tak zastali medzi bránkou. Dívala sa ako si zapaľuje cigaretu. Jeho nádherne vykrojené pery ju s pôžitkom objali. Sklopila pohľad a nepatrne si zahryzla do pery.
Hruď jej zvierali doteraz neznáme pocity. Bola nervózna a predsa nebojácna, umierala túžbou aj hanbou naraz. Celý čas odkedy sa stretli rozmýšľala ako to urobiť. V tej chvíli ale nerozmýšľala. Jej ruky si ho sami od seba pritiahli. Jeden bozk. Rýchly a zmätený. Úplne ho zaskočila. Reflexívne sa odtiahol, no vo chvíli bozku stuhol.
Už sa odťahovala, keď ju objal a bozk opätoval. Sladko a nežne. V tej chvíli sa celý svet zatočil, rozžiaril, a zbláznil. A jej sa podlomili kolená.
Pamätala si, že netušila ako sa dostala domov. Celou cestou sa vznášala na obláčiku a pristála až doma.
O deviatej jej napísal sms. Vraj, či ho pobozkala preto, že sa jej páči, či by s ním chcela chodiť. Napísala prosté áno a na to jej došlo: Dobre, tak odo dnes to beriem tak, že spolu chodíme.
***
Nuž... takto začal ich vzťah. Láska z jeho strany prišla týždeň neskôr a vie, že každý deň bola silnejšia aj z jej strany. Napokon... dnes je ich druhé výročie a to už o niečom svedčí.
Za tie roky, mu nikdy neklamala. Iba raz. Lenže teraz cíti, že to musí povedať. Preto s ním sadne sa uňho na posteľ a chytí ho za ruku. Musí ho držať, pretože iba to ju dokáže upokojiť.
„Vieš...“ začne ticho. „... Pamätáš sa, ako si sa ma pýtal, či som pred tebou už niekoho mala?“
„Hej a čo?“ povie. O sekundu neskôr mu docvakne. „Mala si?“
„A... áno.“ Klopí zrak a zviera pery. „Prvýkrát, ma mal niekto viac ako rád,“ vysvetlila. „Bolo to ešte na základnej, ale chápeš... nebolo to... proste... Joj!“ hlesne a zaborí si tvár do dlaní. Koktanie ju rozčuľuje o to viac, keď nevie poriadne vysloviť to, čo chce.
„Stále ho máš rada?“ spýta sa naoko neutrálne, ale vidí ako mu navrel sval na čeľusti a oči mu pohasli.
„Trocha...vieš, že prvá láska je... nezabudnuteľná.“
Prikývne a čaká, čo bude ďalej.
„Hovorím ti to lebo... nechcem mať pred tebou tajomstvá. Pretože ťa milujem a zaslúžiš si, aby som k tebe bola úprimná.“
„Tak to som rád, zlatko. Vieš, že mne môžeš všetko povedať.“
„Viem.“ Pritúli sa k nemu a dodá jej to odvahu. „Vieš... bojím sa... myslím, že... že bude mať problém, ak už ho nemá a nie som si istá, pretože...“ nadýchne sa a začne od začiatku.
Rozpráva mu celý svoj život, o ktorom nikdy nikto nevedel, dokonca ani Anjel, potom rozpráva o správach v novinách, o jej strachu. Pozorne počúva, díva sa však akoby skrze ňu. Na konci má Chameleónka z očí Niagare.
„Už chápeš, prečo som ti to nepovedala na začiatku?“ vzlykla. „Nechcela som, aby si to vedel, lebo som nemala istotu, že nám to vydrží...Bála som sa, že... že ma odsúdiš...“ vzlykla a utrela si nos chrbtom ruky. „Milujem ťa a chcem byť s tebou, len s tebou, ale kebyže ma po tomto chceš nechať pochopím to...“ bľaboce skrúšene a iba tá predstava jej trhá srdce. „Asi si myslíš, že som blázon...“
Znova sa rozplače a snaží sa, aby sa mu nezosypala na hruď. Utrie jej slzy, pobozká ju a pozrie jej do očí.
„Som rád, že si mi to povedala, chápem, že si chcela mať istotu. A nie si blázon. V takej situácii to je pochopiteľné, a čo sa jej týka, netráp sa tým. Určite to je dobré. Sú to len slová. Nič skutočné. Zbytočne sa trápiš.“
„Nehneváš sa? Nezranila som ťa príliš?“
„Nie, čo si!“ povie rýchlo a krúti hlavou. „Hovorím, som rád, že si ku mne úprimná a milujem ťa takú, akou si.“
„Ale zranilo ťa to,“ povie skrúšene.
Neveselo sa usmeje. „Ta čo ti poviem... prekvapila si ma. To by som o tebe nikdy nepovedal, ale podstatné je, že teraz si so mnou, nie?“ hlas sa mu zachvie pri poslednom slove.
„Jasné, že áno!“ odvetí okamžite vášnivo. „Nikdy som k nikomu nič také necítila láska. A ak... by nám to vyšlo chcem, aby si o mne vedel všetko, aby si potom neľutoval a nebil si hlavu, že si so mnou strácal čas.“
„Joj, mojko moje! To sa nestane!“ vyhlási s istotou a silno ju objíme. „Nikdy nebudem ľutovať, že som ťa stretol, láska.“
„Ani ja,“ odvetí a zaborí mu hlavu do šije.
„Ja neľutujem, ani jedinú chvíľu s tebou...“ zanôti jej do uška ich pesničku.
„Ani chvíľu s tebou, láska,“ dokončí a spoločne sa uškrnú.
Nechajte komentár:
Pomstiteľka (prispievateľ)
Hehehe! :-D :-D A ja som si myslela, že si ako otvorená kniha... a pozrime sa na ňu! ;-) Fakt by ma zaujímalo, čo tak dlho skrýva. Kurnik, dala si mi do hlavy chrobáka!!!! Rýchlo daj pokračovanie! Chameleónka (webmaster) Som dievča plné prekvapení J. Posnažím sa, ale nič nesľubujem. V škole je blázinec a musím sa učiť. P667 Tak to bolo úžasné!!! Ten koniec... slintám blahom...! Dokonca mi nevadí, že si na konci nedali bozk J. Ale teraz vážne... čo sa, dopekla, deje??
Pridajte reakciu...
|
« Předchozí díl Následující díl »
Autor: Trisha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování
Diskuse pro článek Chameleónka - 8. časť:
Trish.. :D tieto moje výlevy si neber príliš k srdcu. Veľa vecí, čo napíšem nemyslím vážne a som rada, že to aspoň takto metronómne (heh, také slovo ani neexistuje... čo už moja duša hudobníka sa vo mne nezaprie) pridávaš. Ja by som nebola schopná ani toho, tak mi v pohode potom napíš, že ak chcem viac kapitol, tak nech najprv pohnem svojím lenivým zadkom a niečo napíšem aj ja... neurazím sa. Aj keď tomu moje komentáre nebudú nasvedčovať. xD
..ale, samozrejme, ak ich pridáš (tých kapitol :D) o niečo viac, tak ja protestovať nebudem. :DDD
Opovaz sa nic nepridavat a pomsta ta neminie. Pridavam radsej pomaly pretoze uz dlhsie mam mensi blog a nechcem pridavt po 3 /4 mesiacoxh ako to mam pri druhej poviedke. Okrem toho dejovo som este len peibliznej polke takze tak skoro neskoncim Takze tak asi no ked ta prosis preco ti nevyhoviet
Ehm, teda.. je to dosť smutné zistiť, že všetci okolo mňa majú nejakú zálohu, len ja tu takto trapoším a všetko pridávam na tú poslednú chvíľu (aneb hneď ako to dopíšem)... a ty si ma teraz totálne dorazila. Ďakujem. Ja sa už ani nemusím snažiť.. vybodnem sa na to! xD
A budem čakať, kým sa ty uráčiš pridať už DOKONČENÚ kapitolu, ktorú u seba DRŽÍŠ ako nejakého väzňa a nedovolíš mu žiadne návštevy... vážne, zaškrtím ťa. Ešte sa tým sakra vystatuj, že to máš dokončené a nepridáš to!!! :D
Hehehe spm rada ze som pobavila. Neboj tak rychlo nezostarnes snazim sa pridavat v tempe a v zalohe mam peknych 20 stran a stale pokracujem. Talze neboj
Hah... niečo ma na tom sakramentsky pobavilo, ale ani za svet neviem pochopiť čo! :D Sa tu uškŕňam ako taký psychopat.. hm, ale dosť už týchto mojich kecov. Navaľ rýchlo pokračovanie, lebo tu zostarnem, zomriem a neprečítam si to!!! :DD
Přidat komentář:
- The Killing Past (Prolog)
- Smrťák 2 - Kylův život za tajnými dveřmi 1/2
- Zdrávas Maria
- Smrťák 2 (1. část)
- Smrťák 1/2
- Who He Really Is
- Priznanie
- Pán šeliem
- Ráno v blátě
- Stručná a třaskavá historie podle A. J. Crowleyho
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře
Kdo je tu z členů? Klikni!