OurStories.cz ~ naše povídky - Básničky » Chlad

26.12.2013 (18:00) • Leylon • Básničky • komentováno 4× • zobrazeno 876×

Je ťažké byť jednou z tisíca,

Keď je všade okolo toľko šedi.

Posledná zhasínajúca svetlica,

Posledné svetlo, čo svet zdedí.

Nemožno v tisícke nájsť už tepla,

Veď tretí závidí vždy druhému,

A prvý je vždy ten najkrutejší.

Niet v tisícke priateľstva a svetla.

Už len dravý chlad – prežije najsilnejší.

Dnes je to proste tak – trasieme sa zimou

No to nevadí, vždy bojujeme len za seba.

Je ťažké voliť medzi svetlom a známou tmou.

 Ale aj cez to je to prikruté, omyl volajúci do neba,

Myslieť si, že lásky, tepla dnes už netreba.

Sme proste takí, nesúď však, nie je to naša vina,

takto nás vyučil za svojich predsa sám Pán svet.

My sme len hlúpo a zdesene počúvali,

keď hovoril, že tepla už viac proste niet!

Počúvali, a potom zistili o čom hovoril:

každý prijal od iných svoje vlastné tvrdé a zlé údery.

Zmietal sa a padal v bolestiach stále hlbšie do tmy,

aj keď nerozumel prečo, vedel, že sa nikomu už nezverí...

A ako pomaličky išli za sebou údery a dni.

Posledné teplo boli ich vlastné horké slzy,

A tak zatvrdli, bolo toho priveľa.

Nik nehovoril, že ich to nemrzí,

Ale na tvár si nasadili masky z kameňa.

Tú najposlednejšiu jemnosť v sebe zamrazili,

Je to predsa niečo zlé, niečo čo nás zraní!

Nedávali teplo, veď ľudia im len mráz vrátili,

Stali sa všetci majstrami v pretvárkach a hraní.

Ubližovali, ako bolo ublížené aj im.

Áno, tak nás dnešný svet vyškolil, vyhlásil za svojich.

Ak sme prežiť chceli, ak sme chceli patriť medzi víťazov,

Museli sme sa zbaviť ilúzií a zbytočných  obrazov.

To dobré je tak dobre skryté, jeho cena stúpa,

Je to proste preč, proste preč.

Ale predsa, pod tým kameňom sa niečo skrýva,

Niečo, čo sme nedokázali zničiť mrazom.

 Dobro nikdy úplne nevymrie, vždy to tak býva,

Len skryté je, pod ľadom a kameňa zákrytom.

A my to nespoznáme, nevieme už vôbec čo to je.

Posledný kúsok citu nás kruto reže,

Mätie, je to ako mať v očiach piesočné záveje,

Je ako strmý pád zo sto metrovej veže.

A o skutočnej pravde nič nevieme.

O tom, že nie je slaboch ten,

 kto v záplave úspechu, bieleho snehu,

túži radšej cítiť ľudské teplo a nehu.

O tom, že je dobré, že keď je deň tmavý,

túžime, nech nás radšej Slnko zdraví.

Že je dobré nenávidieť cestu, báť sa ísť,

keď sa v diaľke nečrtá ani kúsok domova.

Je dobré povedať radšej pravdu,

radšej, než sa ľadom usmievať.

Veď teplo vzniká tak pomaly,

a mizne tak rýchlo.

A ty nechceš vidieť,  už nie, zatvoríš oči,

a v tej chvíli opäť začne snežiť.

To krehké teplo zmizne, chlad si nás zotročí.

Bojím sa ťa dotknúť.

Možno raz pochopíš, prečo.

Stali sme sa priveľmi prázdni, priveľmi tvrdí,

Bojíme sa chladu, ale mi sami ho tvoríme,

A potom sa už len zdesene divíme,

Že všetko teplo v našich rukách len mrie.

Na tvári ľadová pretvárka a chlad,

Pod tvárou však smútok, slzy a pád.

Takže, čo vy na to? :)

Ospraveldňujem sa čitateľom Navždy Pútníčkou za dlhé pozastavenie. Vysvetlenie - kopla ma múza ohľadom vlastného príbehu, ktorý mám už dlho rozpísaný, nechcela som sa jej priečiť (nechať niečo, z čoho už máte napísaných 60 strán a každý deň vám pribúdajú nápady... hmm, musíte uznať, že to by nebolo najmúdrejšie).

Leylon.

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Básničky

Sdílet

Diskuse pro článek Chlad :