Zrodená z popola 17. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Ako prvé pevne dúfam,že to nebola až tak strašne dlhá doba, aby ste zabudli a ako druhé, že sa vám kapitola bude páčiť.
... Ošetrovanie rán.

27.04.2012 (15:00) • Gaul • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 829×

EDIT: Článek neprošel slovenskou koreturou.

Ešte kým sa pustite do čítania sa vám chcem ospravedlňiť za to dlhé čakanie. Naozaj ma to mrzí. No ZZP je späť a ja dúfam, že sa vám bude páčiť a úspešne v ňom budem pokračovať. Zatiaľ som myslím, chytila druhý dych. Minule sme mali akciu tak dáme trošku oddych. No ale teraz už prejdime k tomu hlavnému nie? :)

17. kapitola

Emily ani len netušila ako sústrediť energiu z jej vnútra a vyslať ju do toho Darovho, aby mu pomohla. Etienne ležal na boku, čelom k svojmu bratovi a spal. Dar mal otvorené oči a striedavo pozoroval svojho brata, Emily a zvyšok miestnosti.

„Vždy v strehu, čo?“ skúsila začať rozhovora nebola nijak zvlášť prekvapená, keď neodpovedal.

„Fajn, ako chceš, rozprávať sa teda nemusíme. Môžem ti aspoň ošetriť rany?“ Zdalo sa, že to zvažuje. Nakoniec neisto prikývol.

„Najprv ošetríme tvoju tvár.“ Emily ho chytila za ruku a pomohla mu do sedu. Chytila jeden gázový štvorček a naliala naň trochu peroxidu.

„Nebudem ti to liať na tvár. Je to pálivé svinstvo a mohlo by zasiahnuť oči.“ Hovorila potichu a komentovala každý svoj krok. Nevedela ako jeho, ale ju to rozhodne upokojovalo. Snažila sa byť čo najjemnejšia, no Dareiosovi uniklo aj cez zaťaté zuby pár bolestivých syknutí.

„Prepáč,“ ospravedlňovala sa po každom.

„Niektoré sú hlboké,“ poznamenala, keď boli všetky rany na jeho tvári čisté. „Neviem či bude stačiť len leukoplast a gáza. Malo by sa to zašiť. Čím ťa to preboha mlátil? Boxerom?“

Len podivný záblesk v jeho očiach jej naznačil, že má pravdu. Ako ďalšie ošetrila zárezy po povrazoch. Podľa toho ako hrozne vyzerali mal šťastie, že s nimi ešte mohol hýbať. O chvíľu by mu totižto prerezali šľachy a škoda by bola nenávratne napáchaná.

„Máš zranené aj niečo iné?“ Dareios sa medzičasom oprel o čelo postele chrbtom, takže na zadnú časť jeho tela mu nevidela. Na hrudi mal len pár plytkých škrabancov.

S ďalším bolestivým syknutím zodvihol ľavú ruku na úroveň brady. Vyššie už nemohol. Emily zbadala, že odspodu rebier až po lopatku sa mu tiahla vyblednutá jazva. Ale tá ho predsa bolieť nemohla, tak čo potom? Putovala očami ďalej po jeho hrudníku a ruke. Na bicepse, celkom dômyselne, tak aby ho nebolo vidieť keď spustí ruku, sa ukrývalo tetovanie. Jedno dlhé slovo v neznámom jazyku. Už už sa ho naň išla pýtať, keď jej pozornosť upútalo niečo iné. Krv.
Povliečka na vankúši bola nasiaknutá krvou, takže Dareios musel mať niekde otvorenú ranu. Zatlačila mu rukou na rameno tak aby sa natočil na bok. Zozadu pod ramenom, tesne pod jazvou, mal reznú ranu.

„Nie je to také zlé, len to veľmi krváca. Zalepím ti to,“ informovala ho.

Keď tak vykonala zaťahala za roh vankúša. Mala v pláne ho vyhodiť, spáliť alebo niečo také. Krv možno ako tak vyperiete, ale ten pach. Emily by ho cítila zakaždým, keď by naň položila hlavu. Dareios na ňom však sedel a nevyzeralo to, že by sa mu chcelo uhnúť, pozoroval ju. Oči sa mu pomaly zatvárali a on sebou pravidelne trhal v snahe nezaspať.

„Len ti chcem vymeniť ten vankúš, je celý od krvi. Mohol by si sa prosím postaviť? Alebo sa aspoň uhnúť?“
Dareios bez slova naklonil hlavu aby sa mohol pozrieť na objekt Emilinho záujmu a potom sa vrátil očami na jej tvár. Nakoniec otvoril ústa.

„Prepáč, nechcel som ho zničiť.“ Povedať, že bola prekvapená by nebolo správne. Ona bola priam ohromená. Čakala, že keď po prvý krát prehovorí bude žiadať o prepustenie, alebo sa zaujímať, čo s ním a s jeho bratom máju v pláne urobiť. Ďalším faktorom bol jeho hlas. Tichý a chrapľavý.

„E-e, to je v poriadku,“ reagovala. „Len ho chcem vymeniť.“

Dareios vstal a Emily rýchlo schmatla vankúš aby si mohol čo najskôr sadnúť. Vysilený sa zvalil späť.

„Počkaj tu a hlavne nechoďte von. Utiecť sa z tadeto naozaj nedá, je to tu stráženejšie než Pentagon.“ Pozrela sa naňho. Čierne vlasy mu spadali do tváre, takže mu do nej moc nevidela, no aj tak vedela, že ju pozoruje. No a vedela aj to, že poriadne opúcha.

„Prosím,“ dodala.

Nepatrne prikývol.

XXX

Vankúš hodila do igelitového vrecka, ktoré našla v jednom zo zásuviek v kuchyni a nechala ho pohodené pri smetnom koši. Z mrazničky vzala nejakú mrazenú zeleninu a položila ju na tácku pri čokoládové tyčinky a dva taniere ohriatej slepačej polievky.

Prikrývky boli v práčovni v komode, kde ich aj Emily našla. Vzala roh vankúša medzi zuby a tácku pevne do rúk a šla späť do izby. Celú cestu nikoho nestretla, čo v tomto veľkom dome nebolo až také nezvyčajne a celkom sa jej aj uľavilo.

XXX

Otvorila dvere čo najtichšie aby náhodou nezobudila Etienna a nevyľakala jeho staršieho brata. Oboch našla spať na posteli ako zabitých. Len ich pokojné oddychovanie bolo znakom toho, že sú nažive.

Emily by nemala to srde ich zobudiť a ani by to nespravila, keby sa Dareiosovi nepremočili gázy na tvári krvou.

Jemne doňho šťuchla rukou a ihneď ju sťahovala späť. Dareios ju však zachytil a strhol ju na seba. Vzápätí sa presunul nad ňu, takže teraz ležala uväznená chrbtom na posteli. Držal jej obe ruku v jeho jednej a druhú ruku mal na jej krku.

„To som ja. Nechcela som ti nijak ublížiť.“ Snažila sa, aby jej hlas znel upokojujúco, no znel skôr vyplašene a roztrasene. Dareiosovi to však asi stačilo, keďže roztvoril poriadne napuchnuté oči a overil si, že je to naozaj ona.

„Prepáč,“ zamrmlal.

„V pohode,“ vydýchla a rukou si šúchala krk.

„Priniesla si nám jedlo,“ povedal prekvapene a žmúril na tácku s jedlom položenú na stolíku oproti postele.

„A aj niečo studené na zmiernenie opuchu,“ pritakala.

„Vieš, mohla by som niečo skúsiť.“ Zvedavo sa na ňu pozrel.

„Keďže vieš o mágoch, určite vieš, že to nie sú jediné neobyčajné bytosti. A určite ti došlo, že ani ja a táto banda nie sme tak celkom normálny. Ide totiž o to, že mám takú schopnosť, neviem to vysvetliť, ale mohla by som ti pomôcť. Naozaj ti nechcem ublížiť, len by som uzdravila tvoje zranenia. Nebolo by to tak lepšie? Toto sa bude hojiť týždne,“ poukazovala na jeho tvár.

„Nedôveruješ mi, však?“ Znovu ten podivný záblesk v očiach. „Chápem to, ale naozaj ti nechcem ublížiť. Len ma mrzí, čo ti Will spôsobil.“

„A čím rýchlejšie budeš zdravý, tým rýchlejšie vypátrame Natha, aspoň dúfam,“ dodala v duchu.

„Tak fajn,“ odsekol.

Tak... Súďte ma kritizujte. :) Ou, a ďakujem vopred za komentáre.

Autor: Gaul (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování