Zlato, všetko bude ok! 13. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Ďalšia časť "story" ;)

25.03.2012 (13:00) • Mims • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 712×

Lucia:

Ráno som vstala skôr, aby som si vybrala oblečenie na dneskajšiu romantickú večeru s Kubim. Pozval ma k sebe a ja som konečne dúfala, že spoznám jeho rodičov. Určite si poviete, čo som za šialenú babu, keď dobrovoľne chcem poznať jeho rodičov. Ale je to tým, že vždy, keď som sa ho opýtala na túto tému, rýchlo to zahovoril a ostal bez nálady. Možno teraz zistím, čo je na nich také zvláštne.

Nina:

Super!! Mám nádchu alebo chrípku, alebo niečo také... Určite z toho zmoknutia včera. Ach jaj, teraz, keď nebudem chodiť do školy si bude Lukáš myslieť, že sa mu vyhýbam. To by ma asi malo ako posledné trápiť. Kde sú do pekla tie vreckovky?!

Jakub:

Dneska zas nebol Peťo v škole, tak si ku mne prisadol Lukáš. Trochu sme hodili pokec na tému baby.

"No čo, ako vám to ide s Ninou?" Uškrnul som sa na neho.

"Musím ti povedať, že je to super baba, stále sa máme o čom baviť. Díky kámo, že si ju pozval na chatu."

"Len kecanie? Chceš povedať, že nič viac?"

"Jasné, že aj viac. Ale asi nie až tak... No vieš. Ako si na tom ty s Luckou?" Teraz sa uškrnul Lukáš na mňa.

"No vlastne dneska máme dokonca mesačné výročie, takže ju pozývam ku mne na romantickú večeru."

"Brácho, veľa šťastia." Zasmial sa a potľapkal ma po chrbte.

"Neni to tak, jak si myslíš."

"Ale no tak... Chceš povedať, že sviečky, večera, voľný byt a nič nebude?"

"Teraz hovoríš ako Peťo... A nie, nič nebude. Sorry, ale ja som iný ako vy dvaja."

Po škole sme šli ja, Lucka a Lukáš na obed. Lucka tiež trochu s ním pokecala o ich vzťahu s Ninou a potom musela bežať na bus.

Lucka:

Pred večerom som ešte vyrazila k Nine. Keďže dneska nebola v škole potrebovala som s ňou hodiť pokec. Pred jej bytom som jej zavolala, nech mi ide otvoriť. Našťastie bola doma.

"Čauko." Objala som ju hneď z príchodu.

"Ahoj. Veľmi sa ma nedotýkaj, lebo som chorá," povedala zachrípnutým hlasom.

"Takže preto si dneska nebola v škole, čo? Inak, tvoj Lukáško a aj Kubo ťa pozdravujú."

"Ah Lukáš..."

"Čo sa deje?" Ostala som prekvapená z jej reakcie.

"Nič ti nevravel?"

"Práveže vravel veľa dobrých vecí. Máte snáď nejaké problémy?"

"Včera som sa s ním rozišla." Pozrela sa do zeme.

"Rozišla? Hmm, asi... Možno to chce dať znova dohromady, a preto mi nič nepovedal."

"Ale ja už to už nechcem..." Sadla si na gauč a všimla som si, že po líci jej steká slza. Prisadla som si k nej s objala ju.

"Všetko bude dobré neboj..." utešovala som ju ako správna kamoška aj keď som nevedela prečo.

"Nie! Nič už nebude dobré! Konečne nájdem skvelého chalana, s ktorým si rozumiem, všetko je na ňom skvelé a ja... Dokážem byť s ním len kamarátka. Ani by so mnou nehlo, keby ma pobozkal najvášnivejšie ako mohol. Proste..." Zaborila mi hlavu do pleca a ešte viac sa rozplakala. V poslednom čase mala Nina dosť zlé obdobie.

Okolo šiestej mi začínal neustále volať Kubo. Áno, mala som tam už byť, ale teraz ju nemôžem nechať samu...

Pol siedmej... Ach jaj, zdvihnem už Kubovi a vysvetlím mu, že prídem neskôr.

Oukej, už je sedem. Ak teraz vyrazím, budem u neho okolo ôsmej. Nie je mi práve najlepšie, že ju tu musím nechat, ale dúfam, že to pochopí.

Rozlúčka trvala troška dlhšie, ale už som doma a prezliekam sa. Už len náušnice, prepudrovať a môžem ísť.

Nevedela som presne kde Kubo býva, tak sme sa stretli pred naším panelákom. Keď som prišla dole už tam stál aj s ružou.

'Zlatýýý...' Pomyslela som si.

"Ahoj zlato. Šťastné mesačné výročie." Hneď na uvítanie mi dal veľkú pusu a potom mi podal nádherne červenú ružu.

"Ďakujem. Je naozaj prekrásna." Pre zmenu som mu dala pusu ja.

"Nie, že by si mi to nepáčilo, ale mali by sme ísť. Máme toho ešte veľa na programe." Chytil ma za ruku a hneď sme vyrazili. Cesta netrvala ani 10 minút a už Kubo odomkýnal dvere na byte. Vošla som a ostala som veľmi prekvapená. Zažltknuté steny, úplne jednoduchý nábytok a chodba bola taká, že sme sa tam ledva pohli. Kubo si všimol môj začudovaný pohľad a radšej ma zaviedol do jeho izby, kde bolo všetko úplne iné. Všetko hýrilo farbami, na stenách polepené plagáty a nálepky a samozrejme neporiadok ako v každej chalanskej izbe. Usadil ma na posteľ a povedal, že mám čakať. Zatiaľ som sa poobzerala dookola po izbe. Dvere boli celé polepené plagátmi skupín a v priestore pri a nad posteľou boli plagáty "modeliek". Ďalej... Gitara!!! On hrá na gitaru? Prečo mi o tom nikdy nič nepovedal? Musela som sa hneď rozbehnúť k nej a skúsiť si na nej zahrať. Samozrejme spustila som moju obľúbenú- Come As You Are od Nirvany. Viem ju zahrať dokonale, lebo to bola moja prvá pesnička, čo som sa naučila. Ani som si nevšimla, kedy si zastal Kubo do dverí. Zdvihla som hlavu až na jeho jemné zakašlanie. Na tvári mal úsmev od ucha k uchu.

"Strašne ti to pristane s tou gitarou."

"Aj tebe s tou zásterou." Oplatila som mu kompliment a rozosmiala sa na plné kolo.

Kubo s urazeným výrazom prišiel ku mne, zobral gitaru, položil ju na stôl a začal ma štekliť. Dobrý ťah, ale ja mám lepší. Chytila som ho za plecia a keď bol na dosah, tak som nalepila moje pery na jeho. Hneď prestal štekliť a venoval sa mne. Po pár minútach mu ako keby niečo prebleslo mysľou, vstal z postele a šiel zobrať niečo do skrine. Arafatka. S tou mi potom zaviazal oči a viedol ma niekde inde do bytu. Zastali sme, Kubo sa postavil za mňa a začal odpočítavať asi aby to bolo viac napínavé.

"Jeden... Dva..."

Dokončenie nabudúce ;)

Autor: Mims (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování