Živý Horcrux - 3. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Táto kapitola nesie názov Krok za krokom. Prvá časť bude z prostredia ošetrovne a v druhej sa pozrieme za riaditeľom.
Tiež chcem poďakovať za príjemné komentáre.
Pekné čítanie praje LaurelGee.

31.08.2013 (19:00) • LaurelGee • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1051×

3. kapitola - Krok za krokom

Pred nami sa objavil Rokfort. Aj po druhýkrát mi vedel jeho vzhľad vyraziť dych. Bol naozaj čarokrásny. Tešila som sa, až si ho budem môcť prehliadnuť aj z vnútra.

„Odnes ju na ošetrovňu. Pre dnešok ti trest končí,“ nariadil Malfoyovi obor. Trest? Aký trest? To tu sú akože nejaké fyzické tresty vykonávajúce sa v lese? Tak toto ma zaujalo. Myslela som si, že to len Voldemort je taký sadistický, ale asi som sa zmýlila.

„Trest? To akože na teba použijú cruciatus?“ opýtala som sa zdesene cestou na ošetrovňu. Malfoy na mňa nechápavo vyvalil oči.

„Odkiaľ poznáš cruciatus? A jasné, že nie. Tým trestom myslel zbieranie nejakej trávy pre Hagridov zverinec,“ ozrejmil mi.

„Aha, už som sa zľakla. A cruciatus predsa pozná každý, nie?“ snažila som sa to zahovoriť. Asi sa mi to celkom nepodarilo.

„No, niektorí ľudia áno, ale rozhodne nie všetci. Už ho na teba niekedy niekto použil?“ spýtal sa ma.

„Áno. Ale to už bolo dávno. Používal ho na mňa otec ešte pred tým, než som odišla z Ruska,“ odpovedala som. Pravdou bolo, že som svojho otca nikdy nespoznala.

„Tak to sme na tom asi rovnako. Ale nikomu to nehovor, dobre?“ opýtal sa ma.

„Ani ty,“ poprosila som ho. Nechcela som, aby sa tu každý dozvedel, že som niečo také zažila. Približovali sme sa k nejakej budove, ktorá mala byť asi ošetrovňa. Vstúpili sme dovnútra a hneď sa k nám nahrnula nejaká žena.

„Čo tu robíte, pán Malfoy? A kto je táto... slečna?“ opýtala sa tá žena so zaváhaním. Asi som vyzerala divne. Veď ako by aj nie. V skutočnosti som mala blond vlasy so zeleným melírom. Oči som mala modrej farby. A okrem toho som bola celá pomlátená z toho, ako som spadla zo stromu. Len som dúfala, že som nemala žiadnu viditeľnú modrinu.

„To je naša budúca študentka. Keď utekala pred Hagridovým psom, vyliezla na strom, ale konár sa pod ňou zlomil a ako spadla, zavalil je nohu,“ vysvetľoval. Ošetrovateľka sa na mňa pozerala ako na... myslím, že to netreba vysvetľovať.

„Čo na mňa tak zízate? Keby ma nenaháňal ten Zubážik, tak by som tam nešplhala,“ povedala som naštvane. Malfoy sa podo mnou začal otriasať. Najprv som nepochopila, čo mu je, až potom mi to došlo. On sa mi normálne smial.

„Čo sa smeješ!“ zasyčala som na neho výhražne.

„Že vraj Zubážik... toto keby počul Hagrid, tak by... umrel smiechom. Odkiaľ si to meno, prosím ťa, nabrala?“ pýtal sa ma medzi záchvatmi smiechu.

„Veď sa tak volá, nie?“ opýtala som sa ho zarazene.

„Volá sa Tesák a nijaký Zubáčik, pokiaľ viem, na Rokforte nežije,“ zarazil sa.

„Vlastne máš pravdu. Do Bifľomoru chodí Alfonz Zubáčik,“ vysvetľoval mi. Vedľa nás sa ozvalo zakašľanie, ktoré na vytrhlo z našej „poučnej“ debaty.

„Prepáčte, že vás ruším vo vašej debate, ale nemala by som sa na slečnu pozrieť?“ opýtala sa nás ironicky tá žena.

„Jasné, madam,“ odvrkol Malfol a odniesol ma na najbližšie lôžko.

„Ostaň tu, nech ťa Pomfreyová prezrie a ja po teba potom prídem, aby som ťa odprevadil do kancelárie riaditeľa,“ rozkázal mi. Chcela som mu niečo odseknúť, ale to som už nestihla. Rýchlo odišiel z ošetrovne a mňa tu nechal s tou ošetrovateľkou.

Zistila, že mám veľa modrín, ale noha bola, našťastie, len narazená. Dala mi na to nejaký lektvar, ktorý mi po pol hodine pomohol. S nohou som potom už takmer nič nemala, ale modriny sa museli zahojiť sami. Bohužiaľ som mala aj jednu na brade a druhú na krku. Ľudia sa budú mať na čo pozerať.

O hodinu a pol sa Malfoy vrátil s tým, že ma odvedie do riaditeľne.

Spletitými chodbami sme mierili k riaditeľni. Po piatej zatáčke som vzdala snahu zapamätať si trasu a sústredila som sa na obrazy, ktoré tu všade viseli. Boli na nich zobrazený ľudia, ktorý sa normálne hýbali! Síce som o tom už počula, ale počuť a naozaj to vidieť je niečo úplne iné. Bolo to strašne fascinujúce a zaujímavé. Po pár minútach sme sa dostali k takému divnému vtákovi, ktorý bol celí zo zlata.

„Hej, Malfoy! Čo to je?“ oslovila som ho.

„Čo myslíš?“ opýtal sa.

„Ten zlatý vták, čo to je?“ opýtala som sa. Pozrel sa naňho.

„To je fénix, tiež známy ako ohnivý vták. Je o ňom známe, že sa reinkarnuje,“ vysvetlil mi.

„To je husté,“ žasla som.

„A prečo mi vlastne hovoríš Malfoy? Nebolo by ma ľahšie osloviť krstným menom?“ opýtal sa ma pre zmenu on.

„Vlastne aj bolo, len ja ani neviem, ako sa voláš,“ ozrejmila som mu.

„Ja som sa ti ešte nepredstavil? Tak to je odo mňa pekná nezdvorilosť! Tak aby som to napravil. Moje meno je Lucius Malfoy,“ predstavil sa galantne.

„Moje meno je Nagini Nephlims,“ predstavila som sa svojim vymysleným menom. V skutočnosti je moje priezvisko Beatlová. No, aspoň moja mama sa tak volala. Meno môjho otca mi nikdy nepovedala, vraj by to bolo príliš riskantné. Nechápala som to, ale nechcela som to rozoberať. Počas tých rokov, čo som žila u Voldemorta, som vždy ľutovala, že som sa tie informácie predsa len nedozvedela. Možno som sa od neho už dávno mohla dostať, ale pretože som nebola nikdy zvedavým deckom, tak som to od neho nedostala. Samozrejme, netvrdím, že Voldemort bol vždy zlý. Naopak sa ku mne po väčšinu času správal dobre, ale aj tak. Nikto by predsa nechcel byť držaný na nejakom mieste proti svojej vôli.

Keď Malfoy z ničoho-nič povedal „medvedík“, nadskočila som pol metra do vzduchu.

„Aký medveď?“ začala som sa okolo seba rozhliadať, keď sa zrazu tá socha fénixa pohla.

„Nie medveď, ale medvedík. To je heslo do riaditeľovej kancelárie. Samozrejme nie je trvalé, to by sa tu mohol niekto dostať. Raz za čas sa to mení. Samozrejme aj dvere do spoločenskej miestnosti každej z fakúlt majú svoje heslo. To sa tiež mení, veď vieš, pre istotu. A teraz už poď, aby riaditeľ nečakal. Som už strašne zvedavý, do ktorej fakulty ťa klobúk zaradí. A vlastne som sa ťa ešte nespýtal. Si vlastne čistokrvná? Nič v zlom, ale ak nie, tak to sa do Slizolinu určite nedostaneš. Tak?“ opýtal sa ma na moju „čistokrvnosť“.

„Vieš, že ja vlastne ani neviem. Síce som vyrastala s otcom, ale matku som nikdy nepoznala. Ale otec bol čistokrvný čarodej a dúfam, že sa dostanem do Slizolinu,“ odpovedala som.

Išli sme po chodoch, až sme zastali pri nejakých dverách. Lucius vychovane zaklopal a otvoril dvere.

„Dobrý deň,“ pozdravili sme sa naraz riaditeľovi tejto školy.

„Dobrý deň,“ odzdravil sa nám a poslal Luciusa preč. Keď za sebou Lucius zavrel dvere, prehovoril riaditeľ na mňa.

„Tak, slečna... Nagini?“ opýtal sa neisto.

„Áno, moje meno je Nagini Nephlims a veľmi rada by som študovala na vašej škole,“ vysvetlila som.

„Myslím, že by to nemal predstavovať žiaden problém, budem však potrebovať niektoré osobné informácie. Tak aby sme sa do toho pustili. Meno rodičov?“ opýtal sa a nestrácal čas.

„Otec je Viliem a matku som nikdy nespoznala,“ odpovedala som.

„Tak dobre. Kde bývate?“

„Rusko - mesto Novosibirsk.“

„Kde ste chodili do školy?“

„Mala som domáceho učiteľa. Do školy som nikdy nechodila.“

„Dátum narodenia?“

„1. 4. 1998.“

„Takže to vlastne ešte máte štrnásť rokov?“

„Áno, ale o pár dní budem mať pätnásť,“ vysvetlila som mu.

„Dobre. Tak to by malo byť zatiaľ všetko. Nastúpite do piateho ročníka a uvidíme, do ktorej koľaje vás klobúk zaradí, slečna Nephlims,“ povedal mi.

„A môžem ešte otázočku?“ opýtala som sa rýchlo. Len pokýval hlavou.

„Do ktorého ročníku nastupuje Luci... teda pán Malfoy?“ opýtala som sa.

„Tiež nastúpi do piateho ročníku. Teraz už poďme. Za chvíľu sa bude podávať večera a my by sme vás mali zaradiť do tej správnej fakulty,“ vyhlásil slávnostne.

Autor: LaurelGee (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování