Yesterday I died, 11. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Divoké tajomstvá rodiny Lexusovcov a Trimesovcov vybiehajú z hmly a smrť ich nasleduje ako svorka vlkov. Devon a princezná sú na úteku, ale je to najlepší nápad?

21.08.2017 (17:00) • Chos • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 483×

Pár slov od tej, ktorú pohltila temnota jej vlastných slov:

Uvedomujem si aký veľký a zdĺhavý je čas medzi kapitolami. Musíte však pochopiť aký náročný je to príbeh - na písanie. Aj keď je pravda, že už viem presne čo s ký urobím, aké bude vyvrcholenie, kto to všetko začal, ako sa z Devona stalo, čo sa stalo, dvierka tajomstiev sú neustále otvorené.

Úvod ku jedenástej kapitola

Vždy vedel, že jedného dňa ho odhalia. Len nikdy nevedel, kedy ten deň príde. Nikdy sa na neho nepripravoval, pretože sa na ten deň tešil. Tešil sa, že ho zavrú do nejakej klietky a už nikdy nebude môcť nikomu ublížiť. Ani mŕtvej muche. Nikomu. Ale na druhej strane sa toho bál. Všetko sa v ňom prelo ako dvaja zápasníci, z ktorých ani jeden nebol súdený na výhru a tak obaja krvácali a kričali od bolesti, ale ani jeden sa nevzdával.

Takého som ho nepoznala. Poznala som ho ako to monštrum bez záchrany. On však celý čas túžil byť zachránený.

Kapitola jedenásta

Miesto, ktoré poznáme len my

25. januára 2014, sobota

Absurdné na tom všetkom bolo to, že ma chceli súdiť za to, že sa ma ktosi pokúsil zabiť, zatiaľ čo trestný čin páchal ten, na koho pozemok som sa údajne vlúpala a komu som údajne ukradla mŕtve telá. Kebyže som nepoznala Devona, určite by mi to prišlo ešte viac absurdné, pretože kto by už kradol mŕtvoly?

Srdce mi vynechalo a rozbolela ma hlava. Prichádzalo niečo zlé. Už to bolo za rohom a čakalo na to, kým to niekto objaví. Potom príde pohroma.

Premýšľala som, čo mám odpovedať. Vlastne som netušila, čo by som mohla povedať. Pravdu, že jeden významný politik ma uniesol do krematória a pokúsil sa ma zabiť, pretože viem, že kuje nejaké podivné zločiny a že jeho zabudnutý syn je ukrytý v dome pár kilometrov od policajnej stanice a pravdepodobne akurát znásilňuje tých dvanásť mŕtvol? Alebo mu klamať, že nič neviem? Tak či tak by to neprinieslo žiadne dobré výsledky.

Obzrela som sa na mamku, ktorá celá zbledla.

„Chceme právnika,“ vyhlásila, „samozrejme, že nič nevie! Ako ju z toho môžete obviňovať!!! Zavolajte právnika.“

A tam sa debata skončila. Mamka ma vzala domov, kým nezoženieme nejakého právnika, ale zatiaľ som ostala pod dohľadom policajtov. Dostala som akési domáce väzenie, vďaka ktorému by som mohla byť stíhaná za to, že vystrčím päty z domu.

Sadla som si do izby a nechala mamku porozprávať sa s ockom. Počula som, ako sa rozplakala hneď, ako som zavrela dvere svojej izby. Cestou domov nepovedala ani slovo, bola úplne ohromená a bledá ako sama smrť. Nepýtala sa, či niečo viem. Bola presvedčená, že je to lož a že si niekto z nás iba strieľa. Tak či tak, to brala osobne.

Vzala som do ruky mobil a vytočila jediné číslo, ktorému som mohla volať. Jedinému človeku, ktorý mal do toho čo povedať. Nedvihol.

Preto som si vzala zošit a začala písať.

25. januára 2014, sobota 11:16

Cítim sa akoby som sa prebrala z nočnej mory do ďalšej. Zdá sa, že sa môj zničený dom ešte aj zapálil a teraz ten oheň páli všetko, čo som sa snažila vystavať. Nakoniec to bolo zbytočné. Všetko bolo a bude zbytočné.

A rozplakala som sa.

13:04

Moji rodičia rozhodli za mňa. Neostalo mi nič, len klamať, že vôbec neviem o čom polícia hovorí.

Bolo to odrazu úplne samozrejmé klamať im. Akoby to bola voda, ktorú pijem. Žiadne výčitky svedomia požierajúce ma zvnútra. Možno je to tým, že tam už nič neostalo. Všetko spálila rodina Devona Trimesa. Tak čo by výčitky požierali? Mole, tam hlboko na dne môjho ja, sa najprv požrali navzájom a tá posledná nakoniec zhnila. Pretože už nebolo čo jesť.

Zajtra o desiatej sa bude konať jednanie. Aspoň tak to nazval policajt. Už bude prítomný aj právnik. Žalobca sa však nezúčastní, pretože túži zostať anonymný (akoby som nevedela, kto v tom má prsty). Aj keď sa trochu desím, že by to mohol byť sám Devon. Možno to celé plánoval od začiatku.

Niekto volá.

„Princezná?“ ozvalo sa chrapľavo.

Snažila som sa vydolovať zo svojej prázdnoty čosi, čo by som mu povedala. Ako by som mu vysvetlila situáciu a čo som vlastne čakala, že urobí alebo povie. Lenže aj tak nemal čo urobiť. Od začiatku som vedela, že buď to padne na neho, alebo na mňa. Jeden z nás z toho bude mať problémy a už nás navždy budú prenasledovať. Vedela som to už vtedy, keď ma viezol ku nemu domov prvýkrát. Vždy to bol predsa problém.

„Devon?“

„Deje sa niečo?“

Počula som čosi buchnúť a on potichu zanadával. Poprosil ma, nech počkám, začula som šum a potom sa vrátil k telefónu s tichým „hm?“

„Ráno som bola na polícii.“

Na druhej strane nastalo ticho. Počula som len svoje srdce. Kým čosi povedal som musela trikrát skontrolovať, či náhodou nezrušil hovor. Ale nie. Ostal na druhej strane a snažil sa chytiť nejaké slovo.

„Obvinili ma z krádeže mŕtvol z krematória tvojho strýka.“

„Kurva!“ zanadával nanovo.

„Mám domáce väzenie do zajtra, kým nepríde právnik.“

„Prečo by ťa niekto obviňoval?“

„Prečo by sa ma niekto pokúsil zabiť?!“

Nahlas si vzdychol. Premýšľal nad tým, čo bude teraz. Odrazu bolo všetko iné aj pre neho. To, čo sa stalo znamenalo blízke straty a problémy. Xavier s Marcom sa ukázali v svetle, v ktorom ich Devon ešte nepoznal. Aspoň dúfam, že ich tak ešte nepoznal, pretože ak od začiatku vedel, že sú takí...

„Musíš odísť, princezná!“

„Čože?!“

Nadýchol sa. Cez okno mi do tváre fúkol vietor s jeho výdychom. Bolo to akoby na mňa dýchol on sám. Studený januárový vietor mi postrapatil mastné vlasy.

„Predpokladám, že vieš kto ťa obvinil. Môj otec to nenechá len tak. Budeš sa brániť a on zaútočí na miesta, ktorými ti najviac ublíži. Zahryzne sa do koristi a nechá ju umrieť jeho jedom. Aj keby som teraz šiel na políciu a priznal sa, že je to moja vina a porozprával im to málo, čo viem, nepomôže to. Iba to zhorší.“

Posledné kvety z môjho stromu opadali. Padli na ľadovú zem a zmrzli. Kam ma tento život mal doviezť, do akých zákutí ma chystal zahnať? Spomínať na to, čo bolo predtým, bolo ako spomínať na úplne cudzí život. Na život, ktorý som nezažila – spokojný, jednoduchý, mladistvý. Teraz ma prenasledovali mŕtvoly na každom kroku. Vraj mŕtvi už nikomu neublížia! Mŕtvi boli prekliatím môjho terajšieho života.

Čakal kým odpoviem. Počula som ho dýchať na druhej strane telefónu. Vedela som si ho predstaviť ako stojí na schodoch s mobilom v ruke a očakáva môj hlas hovoriaci, že všetko bude v poriadku.

Aj ja som čakala, že všetko bude v poriadku. Že mi to povie do telefónu, všetko hodíme za hlavu a budeme žiť normálny život. No aj keby toto všetko bol len sen – otrasná nočná mora – ráno by som sa zobudila ako chodiaca mŕtvola. Nič iné som nebola. Niekto ma zabil, polial benzínom, zapálil a nechal ma chodiť. Mŕtvu.

„A kam mám ísť?“ opýtala som sa zúfalo.

„Prídem po teba v noci.“

Zložil. Bez rozlúčenia. Ďalší nedokončený rozhovor. Devon sa vyžíval v nedokončených veciach. Nedokončil moju vraždu.

26. januára 2016, 8:03

Možno som sa mala nechať odsúdiť. Nie, utiecť. Utekanie pred spravodlivosťou je rovnaký zločin ako krádež mŕtvol. Mohla som spraviť plno iných vecí, ale predsa som sa rozhodla pre zbabelý útek. Kiežby sa dalo utiecť pred tým, čo bol Devon. Ak by pred tým mohol utiecť, utiekla by som s ním. Ale popravde, si neviem predstaviť, že by som ho nechala utekať samého. Nechcela by som ho nechať samého. Možno preto, pretože on nenechal mňa a utiekol so mnou pred políciou, rodinou a problémami. Obaja sme však medzi sebou mali tú nevyslovenú otázku: čo budeme robiť, keď nás chytia?

O jedenástej večer, som si vzala pár vecí a zbalila ich do malej zlatej cestovnej tašky. Mala na sebe už popraskanú lesklú zlatú kožu, pretože som ju mala asi už desať rokov. S rodinou sme veľa necestovali, pretože neboli financie a tak sme nemali dôvod kúpiť novú. Zbalila som si to minimum, čo som pokladala za dôležité. Potom som čakala na Devona.

Iróniou osudu ma zachraňoval niekto, kto toto všetko spôsobil.

Schovali sme sa niekde do lesa na odľahlú cestičku, tak aby nás nebolo vidno z hlavnej cesty a tu sme sa najedli a dali si prestávku. Devon ju využil na odskočenie si a ja som sa pustila do písania. Sedí vedľa mňa a díva sa, ako toto píšem. Čakala som, že sa na mojej detinskosti zasmeje. To, že si píšem denník však považoval za niečo celkom obyčajné a dokonca inteligentné. Vraj každý ma nejaký spôsob, ako filtruje svoje nočné mory; niektorí sa ich snažia utopiť v alkohole, ďalší v sexe a niektorí sa ich snažia vryť do papiera.

„Aké máš nočné mory ty?“ opýtala som sa.

Nadvihol obočie, dožul sústo, ktoré mal v ústach. Zahľadel sa na oblohu cez čelné sklo jeho auta a ja som tak mohla uvidieť ako veľký má ohryzok. Na chvíľu sa mi tam zastavil pohľad. Presne uprostred neho má znamienko, po ktorom akurát tancovali lúče slnka, ktorým sa podarilo predrať cez konáre stromov.

„Moja nočná mora je moja rodina,“ zasmial sa, „a ty.“

Nepýtala som sa, prečo som jeho nočnou morou ja. Bolo mi to jasné: vďaka nemu sme teraz utekali pred zákonom a on bol veľmi – veľmi – blízko k tomu, aby ho zavreli do väzenia. To všetko kvôli jednému poobediu, kedy mi ukázal svoju druhú tvár.

Po chrbte mi tancuje mráz valčík. V ústach mám sucho pri každom jednom pohybe Devona. Už mi párkrát napadlo, že by ma mohol vziať do lesa, zabiť, znásilniť moju mŕtvolu a odísť. Bolo by to pre neho aj pre mňa jednoduchšie. Lenže ani raz sa nenahol, aby mi vrazil nôž do srdca. Ani raz sa ma nedotkol. Ani raz sa na mňa vražedne nepozrel a máločo povedal. Aj keď sme zašli na túto cestu, nevytiahol nejakú zbraň a nenamieril mi ju na hlavu. Bol proste vedľa mňa, v svojej plnej desivej kráse a snažil sa čo najviac tváriť, že neexistuje.

Keď mi o jednej ráno zavolal, že je pred domom, musela som sa čo najrýchlejšie a najtichšie odpratať z domu a utiecť. Nenechala som za sebou žiadny odkaz, ako sa patrí. Nerozlúčila som sa a ani som nešla pobozkať alebo pozrieť mamu, ako to vidieť vo všetkých filmoch. Nie. Vzala som si cestovnú tašku a utiekla do pekla. Teraz som v jeho náručí zabalená ako do čiernej prikrývky a je mi zima. Na krk mi dýchajú moje strašidelné predstavy, lenže ani jedna z nich sa neudiala. Práve naopak – Devon ma držal vo väčšom bezpečí ako oblaky so Slnkom držia oblohu.

Napadlo mi opýtať sa, kam ideme. Napadlo mi opýtať sa, kde budeme spať a čo plánujeme robiť. Avšak skôr ako som otvorila ústa mi podal mobil a na ňom GPS, plánujúce trasu do mesta vzdialeného asi sedemdesiat kilometrov. Zalial ma pocit, že on má všetko naplánované a že mi aj tak nezostáva nič iné, len mu dôverovať a cestovať so svojou vlastnou nočnou morou. Došli sme do toho mesta a on ho proste prešiel a skryli sme sa sem – do lesov.

Ak by ste sa niekedy pozreli na tých dvoch ľudí, sediacich v aute, napadlo by vám, že sú do seba zamilovaní. Lenže to sme neboli. Obaja sme hľadali záchranné koleso u toho druhého. Možno sme však neboli záchranné kolesá. Možno sme boli kamene, ktoré ťahali jeden druhého dolu. Vtedy na tom však nezáležalo. V tom momente, aj keby sme boli záchranné kolesá, by sme klesali ku dnu; kvôli všetkým problémom a strachom z našich duší. Kvôli veciam, ktoré sme videli a zažili. V jeho duši sídlil ten najhorší démon, akého som mohla vidieť a on už mal polámané srdce ako bojoval. Všetky jeho časti boli roztrieštené na prach a predsa neustále bojoval. Sám so sebou. A v mojom vnútri sídlil on – už dlhú dobu tam sliedil. Bol ako hurikán, ako tsunami či nekončiaca búrka robiaca si čo sa jej zachcelo.

Preto mi to napadlo. Pretože keď som sa na neho pozrela, bol ako oko tejto búrky. Úplne pokojné, stále. Ani studené, ani horúce. Ani temné, ani svetlé.

„Vráťme sa, Devon,“ šepla som s vypätím všetkých síl.

Pozrel sa mňa asi prvýkrát za celý deň. Jeho oči sa zabodli hlboko do mojich.

Prebehlo mi hlavou, že to celé mohlo dopadnúť inak. Pomyslela som si, že tie oči mohli byť pre mňa menej desivé, menej stratené. Myslela som na to, že tie oči sa na mňa mohli usmievať a ja som sa v nich mohla topiť, keby sa to všetko nestalo. Prebehla som mu očami celú tvár a na chvíľu som premýšľala aj nad tým, že tie pery na mohli bozkávať a ja som im mohla patriť, ak...

Zableslo sa mu v očiach.

„Nie,“ pokrútil hlavou, „nepripadá v úvahu. Za toto nesiem zodpovednosť ja, princezná.“

„Poďme domov,“ povedala som najpokojnejším tónom akým som mohla.

Pozrela som sa mu na ruky, lebo som mu už nemohla pozerať do očí. Prebehlo mi mysľou, že tie ruky sa ma mohli dotýkať a ja som mohla mať s nimi prepletené prsty, ak...

„Neodveziem ťa domov,“ protestoval, „pôjdeme preč a vymyslíme čo s tým spraviť.“

Trvala som na svojom. „Keď ma aj odsúdia, ty budeš mať čas a priestor zistiť prečo to tvoj otec urobil. Musíš zistiť, prečo sa dejú veci, aké sa dejú.“

Buchol si hlavou o volant a ruky si založil na krk. Pozrela som sa mu na chrbát a myslela som na to, že som sa o neho mohla opierať a mohla som byť v jeho náručí a nie v náručí tejto nočnej mory, ak...

„Neodveziem ťa domov!“ zavrčal.

„Čo budeš robiť keď budeš mať chuť na...?“ nedopovedala som to, pretože sa mi zatriasol hlas a nevedela som to vysloviť.

Mlčal. Len sa mu dvíhala hruď hore a dolu. Myslela som na to, že sa mu takto mohol zrýchľovať dych v mojej blízkosti a mne v jeho, ak...

...ak by sa nič z toho nestalo. Ak by mi nikdy neukázal to, čo skrýval pod svojim domov a ak by nevypustil tie vtáky dobíjajúce sa do mojej hlavy zo všetkých strán. Už som sa išla zblázniť nie len z toho, ako mi ďobali do lebky, ale aj z šuchotu ich krídel. Vadil mi ich škrekot, spievajúci o všetkom, čo mi mohol Devon spraviť.

Odtiahol sa od volantu s očami plnými strachu. Tentoraz vyzeral ako ten malý chlapec s diviakom. Videla som v jeho očiach odraz znechutenia z toho, čo urobil. Nebola tam však žiadna slza, či zármutok. Neľutoval nič z toho. Bol z toho však vydesený, pretože si uvedomil, čo sa v jeho vnútri skrýva. Nebol smutný z toho, že miloval to, čo už bolo mŕtve. Bol vystrašený, že mu to vezmú, že ho niekedy donútia sa toho vzdať, pretože to nebolo správne. Zároveň bol znechutený, že to nechal zájsť tak ďaleko.

Díval sa pred seba. Z rádia spieval Frans svoje: don’t go, please stay with me/don’t go, don’t go,/please stay, please stay…

„Otec ma neposlal k Marcusovi aby som nerobil tie veci u neho doma a ani kvôli tomu, aby mi pomohol. Poslal ma ku Marcusovi, aby ma donútil v tom pokračovať. Nikdy mi to nezakázal, nikdy neprotestoval. Pamätám si ho, ako sa na mňa a na toho diviaka díva s úsmevom. Mal by byť vydesený! Presne tak ako ty. Mal by byť znechutený, ale on sa usmieval ako víťaz – ako šampión. Akoby tým niečo dosiahol.“

Nechala som ho rozprávať.

„Pred dvoma rokmi som medzi mŕtvolami objavil bývalého ministra financií. Už nie je ministrom pár rokov, ale zomrel niekde pri Bratislave a Marcovo krematórium je niekoľko stoviek kilometrov od nej. Nepýtal som sa ho, ako sa sem tá mŕtvola dostala. Rovno som ju spálil, aby mi nezavadzala. Potom začalo chodiť viac bývalých politikov a významných ľudí. Nie, žeby som sa nad tým nezamýšľal! Párkrát mi napadlo, prečo ich toľko zomiera a čo robia tak ďaleko od miesta, kde zomreli.“

Po chrbte sa roztancoval pot. Nechcela som vedieť kam tým Devon mieril. Mala som chuť ho zastaviť a nepočuť už nič viac, nevedieť nič viac. Slová sa mi zasekli niekde pri srdci, ktoré sa nimi poprikrývalo skrývajúc sa pred pravdou.

„Tak som začal skúmať na príčiny ich smrti. U niektorých to bolo jednoduchšie u niektorých ťažšie. Niektorí zomreli zbraňou, iní podrezanými žilami, niektorí spadli z budovy. Väčšina z nich vyzerala ako typické samovraždy, akoby sa niekto snažil zakamuflovať vraždy za samovraždy. Niektorí boli otrávení. Neboli to však stále len politici. Boli tam aj obyčajní ľudia, ktorých mi Marcus dodal.“

Snažila som sa udržať niekde v úzadí svojich myšlienok informáciu, že so všetkými z nich mal sex, že všetkým z nich odsekol aspoň nejakú časť tela... Že všetkých z nich sa dotkol. Väčšiny z nich sa dotkol aj zvnútra niečím, čím by sa nikto mŕtvoly dotýkať nemal. Pomaličky ale isto sa však vynárala z tmy, načahovala sa za mnou.

„Myslím, že môj otec a Marcus vypustili plnú klietku levov,“ vzdychol, „na všetkých, ktorí by im stáli v ceste. Kto vie, kedy tie levy objavia ich?“

„Teraz im stojím v ceste aj ja.“

„Teraz im stojíme v ceste obaja.“

Autor: Chos, v rubrice: Povídky » Na pokračování