Yesterday I died, 10. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Ľudia z minulosti sa vracajú ako sebeckí vrahovia bez znalosti lásky.

07.08.2017 (12:00) • Chos • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 537×

Úvod k desiatej kapitole

Dnes, 12. mája 2017, piatok

Tváre mojich priateľov, mojej rodiny sa odrazu zliali do jednej. Už neboli dôležité ako predtým, už boli len akousi hmlou za mnou. Nepotrebnou. Po tom všetkom som už ani nevedela ako sa cítiť, čo prežívať a ako reagovať na bežné problémy. Bolesti hlavy, zimnica, strach, halucinácie, to všetko sa na mňa zvalilo ako tsunami, pod ktorým som mala zomrieť. A aj keď som sa snažila bojovať, udržať sa na hladine, strácala som silu.

Čas lieči, čas zabíja.

Toto je časť, kedy ma temnota zabalila do čiernej prikrývky a chystala sa ma v nej udusiť. Na chvíľu som sa v nej cítila dobre a potom som si začala hovoriť, že mŕtvej by mi bolo lepšie.

Kapitola desiata

Vyliahnutie temnoty

21. januára 2014, utorok

Kto by povedal, že život môže byť taký náročný?

Niekde na internete počas vyšetrovania Xaviera Lexusa a hľadania monštra, ktoré sa usídlilo v Devonovom vnútri som našla jeden článok o egyptských ženách ešte zo staroveku. Niektoré sa proste nabalzamovali a pochovali, ale tie krajšie a urodzenejšie si ešte predtým užili svoje posledné chvíľky s nejakým mužom, preto sa dávali balzamovačom až tri či štyri dni po smrti. Bez chladu a mrazu telo začalo hniť. To však nezabránilo všetkým nezneužiť mŕtvolu. Vraj bola nekrofília úplne bežná aj počas vojen. Niektorí vojaci, zo zúfalej túžby po uspokojení a uvoľnení kŕčov v panvovej oblasti, sa taktiež obrátili na metódu sexu s mŕtvolou.

Ale Devon bol niečo úplne iné. Jeho tvár nebola týmito faktami poznačená. Bol na prvý pohľad úplne ako všetci ostatní. Zo školy som si ho vždy pamätala ako slniečko – kamarátil sa s pár futbalistami, sledoval ma spoza presklených dverí a sem tam sa na mňa usmial. Lenže keď som tam ležala v tej bielej miestnosti a myslela na tieto fakty, bolo mi do plaču. Ten Devon už pre mňa nebude nikdy existovať.

Mobil vibroval a nechcel prestať. Už mi volal aj brat. Dokonca stará mama, ale nedokázala som zodvihnúť. V hlave som nevedela vymyslieť uveriteľný príbeh o tom, čo sa deje. Pravdepodobne by uverili všetkému v porovnaní s tým, čo sa deje naozaj. A či som si to chcela priznať alebo nie, Devona som nechcela obviniť aj keď priložil ruku k dielu zdemolovania môjho psychického zdravia.

Keď vošiel do izby, mal na tvári ten istý kamenný výraz ako jeho otec. Cez ten múr na jeho tvári, by sa nedostala ani jadrová bomba.

„Vážne nechceš ostať?“ opýtal sa potichu. „Niekde tam vonku je môj otec. A Marcus.“

Posledné dva slová dodal so zaváhaním.

Keby som nebola tak vydesená, možno by sa zbúrali moje hradby znechutenia a aj by som ho poľutovala. Ale stál predo mnou poľovník duší, ktoré si zaslúžili pokoj a on ich mučil ešte aj po smrti.

Prikývla som. Len aby som odišla čím skôr.

Opatrne som sa postavila a pristúpila k nemu. Opieral sa o dvere akoby sa ešte nerozhodol, či ma nechá odísť. Sledoval každý môj pohyb a až keď som stála len pol metra od neho sa uhol a nechal ma prejsť na chodbu.

Čakala som smrad z mŕtvol, lenže čakala ma iba prázdna a čistá hala s veľa kvetmi, ktoré kvitli a rozvoniavali. Možno mu napadlo, že je na čase zbaviť sa toho pachu, pretože by mohol prilákať medvede. Priala som si, aby sa spomienky dali takto isto niečím prehlušiť.

„Odveziem ťa domov,“ vyslovil, keď sme vyšli z domu do páchnuceho okolia. Zbavil sa síce pachu v hale, ale očividne ho nedokázal vyštvať z ostatných častí svojho temného vnútra.

„Odvez ma na stanicu. Moja mamka by to ihneď zvalila na teba. Neviem, čo ma doma čaká.“

„Tak ešte nechoď!“

„Ako ma môžeš prosiť o toto?“ znelo v mojej hlave. „Pri každom tvojom dotyku, nádychu a udretí tvojho srdca je mi zle.“

Snažila som sa ho nechať za sebou ako za sebou necháva loď svoj prístav. Lenže ten prístav si ma nakoniec aj tak našiel. Nemohla som pred ním utiecť. Znamenalo to, že sa budem musieť neustále dookola vracať a oddýchnuť si v tomto desivom prístave?

Pozrela som sa na jeho tvár. Niekde tam vzadu, vzadu v jeho očiach by som mohla zazrieť smútok a strach – kebyže som sa pozrela bližšie, uvidela by som tam možno aj malého chlapca, ktorý príliš rýchlo vyrástol. Mal byť ešte dieťaťom keď sa veci v jeho živote tak náhle zmenili. Keď prvýkrát zneuctil nejaké telo, mal sa hrať futbal so svojimi rovesníkmi. Keď ho odviedli do toho veľkého domu, mal oslavovať svoje narodeniny s rodinou. Namiesto toho sa v ňom vyliahlo vajce akéhosi nekrofilného monštra.

„Odvez ma na stanicu.“

Nasadli sme do auta. Zapol rádio a nechal hrať Queen a pesničku, ktorú všetci dobre poznajú. Pri slovách „pulled my trigger, now he’s dead“ som sa pozrela na jeho tvár.

Sledoval cestu. Možno si ani nevšimol, že na neho hľadím. Myslela som si, že tú tvár poznám. Bola všade v mojich snoch, prenasledovala ma na každom rohu, mrazila môj chrbát všade kde som išla. Predsa som si až vtedy všimla dva znamienka na jeho tvári; jedno nad okom a presne v takej istej vzdialenosti ako prvé, bolo to druhé pod okom. Symetrické a malé. Také malé, že som sa ani nedivila, že som si ich nikdy nevšimla.

„Prečo si ma vlastne sledoval celý ten čas v škole?“ vysúkala som zo seba, aby som prekričala slová pesničky. A iba vďaka tomu, že som sa odhodlala čosi povedať, som nezačula „Belzebub has a devil put aside for me“.

Odrazu sa usmial. Bolo to tak prirodzené. Ten úsmev som poznala z minulosti, ale až teraz ma prekvapila jeho výnimočnosť. Mykol plecami a ťukol na smerovku. O chvíľu sme odbočovali a pred nami sa rozostúpili hradby mesta.

„Bude to znieť trápne, Princezná,“ nervózne sa zasmial, „ale vždy som veril, že by si mohla byť meteorit, ktorý spadne na všetku tú hrôzu a zničí ju.“

Prehltla som naprázdno a zapozerala sa na mesto pred nami. Prečo by v to veril? Prečo by dúfal, že môžem zničiť to, čo vytvorilo samo podsvetie?

„Prečo si si to myslel?“

Z tváre mu zmizol úsmev, pretože musel rýchlo pribrzdiť, keďže cez cestu prebehol veľký jeleň. Trochu ma zmrazilo pri jeho rýchlej reakcii. Počkal, kým jeleň prebehne a opäť pridal rýchlosť. Jazdil akoby auto bolo jeho súčasťou – s úplným pokojom, bez toho aby som vôbec cítila kedy pridáva rýchlosť a kedy brzdí.

„Vieš prečo som ťa začal volať Princezná?“ odpovedal otázkou.

Pokrútila som len hlavou. Bez toho aby sa na mňa pozrel a overil si moju reakciu, pokračoval v rozprávaní.

„Ja tiež nie. Neviem, prečo som začal. Viem, že som vždy vedel, ako sa voláš...“ A potom vyslovil moje meno tak jemne, akoby to bolo dieťatko v perinke. Znelo to, akoby sa bál, že sa mu v ústach rozbije a moje srdce sa trochu pohlo. „...ale jednoducho som ťa volal Princezná. A presne tak neviem, prečo som si začal myslieť, že ma môžeš zachrániť. Vlastne ani neviem akoby si to urobila, pretože neviem ako by sa to dalo. Som už zhnitý zvnútra a červy obžierajú moje kosti. Takéto telo sa nedá zachrániť. Niekedy sa dívam na tie telá a pýtam sa, či by mi nebolo lepšie byť nimi? Alebo či už náhodou jednou mŕtvolou nie som?“

Vošli sme do mesta a míňali sme budovy, ktoré som už dobre poznala. Boli ako hmla brániaca mi vo výhľade na to čo ma čakalo.

Chcela som tohto malého chlapca zachrániť? A mohla som? Kedysi v to veril. Veril, že budem jeho prístav.

Viac sme celou cestou nepovedali a ja som nemohla inak než premýšľať nad tým, čo bude ďalej; čo budem robiť s tou búrkou naokolo?

Potom sa hmla mesta rozostúpila a zastavili sme pred panelákom. Vedľa neho stálo policajné auto. Na ulici neboli žiadne deti a ani zamračená obloha nepridávala tej atmosfére pokoj. Ešte som nevymyslela čo poviem mamke a ako vysvetlím policajtom to, že som sa deň predtým nevrátila domov a neodpovedala na telefóny rodičov.

„Čo teraz?“ opýtal sa.

„Mal by si odísť. Zvalia to na teba.“

„Som za to zodpovedný.“

Pozrela som sa na neho a on sa díval na mňa. Aj keby som chcela uhnúť a utiecť pred temnotou v jeho očiach, lapila ma do seba a ja som sa v nej stratila. Odrazu nebolo nič, iba tá tma.

Nemali by naše oči odzrkadľovať naše túžby? Ako v takej tme mohol svoje sny a chute vôbec vidieť?

Akoby odrazu neexistovalo nič, len tá temnota. Bola som v nej zavalená. A to, že sa jeho studené pery pritisli na moje som vnímala len ako akýsi šum v pozadí. Mohla by som povedať, že som o tom takmer nevedela. To, že sa to stalo som si všimla, až keď moju tvár začal zohrievať jeho dych. Jedine to ma presvedčilo o tom, že niekde v jeho studenom tele sa nachádza aj teplo. Možno je niekde veľmi hlboko, ale bolo tam.

„Mala by som ísť,“ zašepkala som desiac sa toho hluku. V Devonovej temnote totiž bolo úplné ticho. Nebolo tam vôbec nič. Žiaden sen, žiadna realita. Žiadne dobro, ale ani žiadne zlo. Nebolo tam vôbec nič.

Otvorila som dvere dúfajúc, že utekám pred Devonom a nie pred samou sebou. Neobzrela som sa kým som nestála pri dverách, len som si uvedomila, že sme sa opäť nerozlúčili. Takže ten deň ostal znovu nedokončený. Počula som, že jeho auto naštartovalo a odišlo. Pri dverách som sa obzrela a už som videla len červené svetlá na jeho aute odbočujúce z našej ulice. Mohol do mňa akurát vložiť trochu svojej tmy?

Vybehla som po schodoch a minula vyjavený pohľad pani bývajúcej pod nami zhovárajúcej sa s policajtom. Vo dverách ma zahliadol otec a ihneď ku mne pribehol a objal ma. Vzdychol moje meno a tým upútal všetkých naokolo. Jeden z dvoch policajtov v miestnosti sa opýtal mojej mamky, či som jej dcéra a tá reagovala prikývnutím a slzami. Za chvíľu ma objímalo klbko mojej rodiny.

Vytrhnuté z 12. novembra – 1. decembra

Posadol moje vnútro. A najhoršie je, že asi posadol aj moje srdce.

Možno to plánoval od začiatku: spustiť lavínu a zničiť moje vnútro. Ak to plánoval, tak obsiahol každú časť môjho vnútra. Zničil moje pľúca a teraz neviem ako dýchať. Zničil moje nohy, aby som pred ním neutiekla. Zničil moje ruky, aby som sa nebránila. Zničil moje srdce a teraz umieram.

Vlastne som mŕtva. Pripravená na čokoľvek, čo by chcel urobiť...

...Je ako hviezda, ktorá nikdy nesvietila a predsa vybuchla a spôsobila v mojom vnútri škody...

...díva sa na mňa spoza zavretých očí – je so mnou úplne všade.

Trvalo dlho, kým som policajtom vysvetlila, že som sa stratila v lese, kde nebol signál a že ma potom našiel jeden poľovník. Vymyslela som si dokonca dôvod, prečo som do lesa išla. Vraj som chcela na chvíľu oddych od všetkých ľudí a trochu sa upokojiť a nečakala som, že sa to tak zvrtne. Presvedčila som všetkých najmä po tom, čo som im porozprávala o desivých zážitkoch v nočnom lese, ktoré sa nestali, ale ktoré údajne spôsobili všetky modriny a rany na mojom tele.

Boli ale dosť nevrlí, keďže zbytočne rodičia zvolali celý policajný štáb.

O chvíľu neskôr som už ležala unavená v posteli a spala som.

22. januára 2014, streda

Už keď vošla do izby som vedela, že sa niečo deje. Bola ustarostená, ale možno aj nahnevaná. Už som to nevedela rozoznávať. Niekde v jej vnútri horel neuhasiteľný oheň tápajúci po informáciách a bývalej kamarátke.

Objala som svoje nohy a urobila jej priestor na posteli. Ani jedna z nás najprv nepovedala ani slovo. Čakala som, čím začne, čo mi bude vyčítať. Lenže mlčala akoby hľadala dôvod, prečo prišla.

„Betty?“ ozvala som sa a prehltla.

„Prečo už nechceš byť moja kamarátka?“ opýtala sa váhavo.

Spýtavo som si ju prezrela. Betty: jednoduché, povrchné, blonďavé dievča. Pri tom sa o mňa vždy starala a ja som ju poznala už tak dlho. Nemohla som ju len tak nahradiť, ale tak ako Devon prehlušil vôňu smrti vôňou kvetov, tak Devon v mojom živote prehlušil Betty. Nemohla som klamať a povedať, že mi na tom záležalo, pretože som vlastne netušila na čom mi ešte záleží. Na kom? Na rodičoch? Na priateľoch? Na Devonovi? Na odhalení pravdy?

Pozbierala som zvyšky láskyplnosti a milosti vo mne a vysúkala som zo seba jednoduchú a krátku vetu dúfajúc, že ju to uspokojí: „To nie je pravda!“

Potom spustila dlhý monológ o tom, že sa s ňou prakticky nevídam a ak aj, tak som neprítomná duchom.

Neprítomná duchom... Dúfala som, že nejakého ešte mám. Možno ho zabilo všetko to, čo sa udialo.

„... ten Devon je nočná mora...“

„... keby si len vedela, Betty...“

„A ja potrebujem priateľku! Naši sa budú rozvádzať, pretože mamka ocka podviedla a neviem čo mám teraz robiť. Vlastne sa cítim ako kôpka samoty.“

Znie to tragicky, ale naozaj mi to prišlo ako banálna situácia. V mojom vnútri sa dusili predstavy o znásilňovaní mŕtvol a kvárili sa s túžbou po zabudnutí a nič z toho neprichádzalo. A predsa pre niekoho bolo desivé to, že sa rozvádzajú jeho rodičia. Pri tom niekde, iba o niekoľko kilometrov ďalej, nejaký malý chlapec v tele dospelého muža vbíja svoj penis do nejakej mŕtvej ženy!

Naplo ma. Môj žalúdok sa ocitol na rozbúrenom mori.

„Povedz niečo!“ zavzlykala.

A ja som ju proste ovracala. Vypľula som zo seba posledné kúsky nádeje, že Devon nie je tým, čím je. Váľali sa po Betty a po dlážke a pokukovali po mne obviňujúc ma z toho, že som vôbec dúfala, že by Devon bol iný. A smrdeli. Takmer ako mŕtvoly.

Naplo ma nanovo.

Potom Betty odišla.

23. januára 2014, štvrtok

Dvere školy boli ako dvere do depresie. Všade kam som sa pozrela som videla ľudí obzerajúcich si ma, hodnotiacich ma a tak ako oni, aj ja som usúdila, že nie som vlastne vôbec dôležitá. Že strácam čas v škole, na hodinách, písaním si poznámok. Aj tak čoskoro zomriem. Bolo to na nevydržanie. Každý kúsok tela ma bolel. Každý kúsok môjho tela a všetky časti môjho vnútra boli poškodené a doudierané. Bomba, ktorá vybuchla v mojom vnútri spôsobila neskutočné škody. Bála som sa, že ich už nikto nikdy nebude vedieť napraviť.

Život je jedna veľká hra, ktorá mi sľúbila len smrť. Pozitívnou správou bolo, že nakoniec vyhrám.

Potichu som sedela, nedívala sa zbytočne druhým do očí a obávala sa každého otvorenia dverí. Vždy som za nimi čakala Devonovho otca. Keď ma neprenasledoval jeden, tak ten druhý. Niekedy sa mi zdalo, že ich vidím, ale potom to odrazu bol niektorí z profesorov alebo študentov školy.

A tak ubehol celý deň. Domov som sa vracala s rovnakým strachom, doma som preležala v posteli a začínalo to odznovu.

25. januára 2014, sobota

Podľa všetkého, čo mi mamka povedala, sme mali namierené na políciu. Nevysvetlila mi dôvod, len povedala, že jej volali aby sme prišli.

„Slečna, kde ste boli dvadsiateho prvého januára, teda vo štvrtok?“ opýtal sa ma jeden dôstojník s hustými fúzami.

Ani jeden z prítomných nevyzeral nadšene. Akoby sa zhodli, že zo mňa potrebujú dostať informácie, ktoré by ma usvedčili. Možno by som sa za normálnych okolností bála. Keby ma pred štyrmi mesiacmi zavolali na políciu, sedela by som tam sťa vystrašené dievčatko nevediac čo si počnúc. Možno by som sa triasla, možno by som sa cítila ako v zajatí, ale všetko to, čo sa dialo som vnímala ako šedú farbu. Nevýraznú, jednoliatu, nedôležitú.

Matne som si spomínala, že mám tvrdiť, že som sa stratila v lese a tak som im to predniesla ešte raz.

Dôstojník prikývol, nechal ma dorozprávať, ale výraz na tvári nezmenil.

„Poznáte krematórium Marca Lexusa?“ opýtal sa.

Zmrazilo ma. Jeho tvár sa v tej šedej jednoliatej hmote rozžiarila ako varovný signál snažiaci sa ma zhltnúť. Niečo nebolo v poriadku.

Opatrne som prikývla a snažila sa vyčítať z jeho tváre, kam tým smeruje.

„Niekto stadiaľ vo štvrtok ukradol dvanásť mŕtvych tiel, viete o tom niečo?“

Pozrela som sa na moju mamku, ktorá sedela celá červená a trasúca sa. Zovšadiaľ prichádzal studený vánok nepokoja, vďaka ktorému sme sa triasli. Prichádzala búrka. A ja som ešte nevedela, čo to znamená.

Autor: Chos, v rubrice: Povídky » Na pokračování