OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Wings of Destiny: Kapitola I.

04.06.2011 (12:00) • Nyxxx • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 584×

Hustou a vlhkou nočnou hmlou sa ozývalo úpenlivé, zúfalé vlčie vytie. Mrazivý nočný vzduch mi v tej chvíli pripadal ešte mrazivejší, akoby som bola obalená ľadom. Napriek tomu, že som mala na sebe hrubú bundu. som sa striasla. Vlčie vytie bolo naliehavé, čudným spôsobom prenikalo až do morku kostí.

Srdce sa mi rýchlejšie roztĺklo, keď som ho začula. Len pokoj, to len staršie vlky učia mláďatá loviť! Upokojovala som sa myšlienkou, že sa mi nič nemôže stať tak dlho, že som tomu začala veriť. Vlky na mňa nezaútočia, pôjdu po malej lesnej zvery.

Pozrela som na hodinky. Bolo päť hodín ráno.

„Je čas" povzdychla som si a pritiahla som si bundu tesne na telo. Vybrala som sa domov, teda ak sa to domovom dalo nazvať. Moje nočné vychádzky boli jediným únikov z vezenia, ktorým sa stal dom mojich adoptívnych rodičov. Bola som ako ich otrok šum-sem, šup-tam, urob toto a tamto, boli jediné slová ktoré so od nich (okrem nadávok a urážok na moju osobu) počula. No aj tak ma nemohli kontrolovať stále.

Napriek tomu sa nesťažujem. Vďaka tomuto zaobchádzaniu som sa naučila trpieť potichu, skrývať svoje pocity vo svojom vnútri a vyzerať zvonku úplne normálne. Nikto nikdy nezistil, čo vlastne skrývam, až doteraz. Ale späť k téme. Som si istá tým, že moja mizerná situácia nikoho netrápi.

Moja mama mala autonehodu, týždeň nato zomrela. Samozrejme si to nepamätám, mala som niečo okolo dvoch rokov. Otec sa stále sťahoval, nikdy ho nenašli. Nedal sa nájsť. Zmizol zo sveta a nechal za sebou mňa. Aké milé. Jediné čo som od neho mala boli šeky na tučné výživné, ktoré som aj tak nikdy nevidela, a pozdrav v podobe mojej nevlastnej sestričky Chelsie, ktorá k nám prišla deväť rokov po tom čo si ma adoptovali. A tak som tu, na tomto krutom mieste.

Mám šestnásť rokov. Moje meno je Carmen. Moja sestrička práve oslávila, či skôr neoslávila, svoje piate narodeniny. Naučila som sa žiť v skromnosti a tichosti. Skrývanie a úteky sú moja špecializácia. Pomaly a v tichosti som sa pretiahla malým oknom do svojej izby. Zo svojho detstva si pamätám len jednu jedinú vec: matku ležiacu na čistom bielom nemocničnom lôžku, celú dolámanú a krvavú, zabalenú v obväzoch, ako mi dáva mi do ruky malú krvavú slzičku na retiazke z čistého striebra. Dodnes si pamätám ten jas. Leskol sa viac ako obyčajné striebro. Ten náhrdelník mi hneď po príchode vzala moja adoptívka, ako som ju volala. Myslela si, že si naň nepamätám. Dúfala. Stále ho má v spálni, v tretej zásuvke, v komode. Jedinú vec, ktorá mi naozaj patrila. Niečo, čo je moje! Ako len mohla?

Počkala som, kým všetci odišli, než som vbehla do kúpeľne a vykonala rýchlu rannú očistu, fialové kruhy pod očami som zatrela lacným mejkapom. Pomaly som sa vrátila do svojej malej izby. Prehliadla som si ju. Malý stolík, bez jedinej ozdoby, jedna poloprázdna skriňa a v rohu malá posteľ, nad ktorou bolo miniatúrne okienko. Posledný krát som sa obzrela po svojom kúsku osobného priestoru.

Vtedy som ešte vôbec netušila, ako veľmi sa všetko zmení.

Autor: Nyxxx (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Wings of Destiny: Kapitola I.: