OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Vojna nesmrteľných - 2. kapitola 2/3



Vojna nesmrteľných - 2. kapitola 2/3No a máme tu časť, tentokárt z pohľadu Mii.
Kto to vlastne je? Je to len obyčajná Patriciina kamarátka, alebo je aj niečo viac?
A kto sú vlastne skejroni? Akú úlohu v magickom svete zastávajú?

No a táto kapitola je čisto môjho Trishiatka! Takže som rada, že ste ju spoločne so mnou dokopali k napísaniu pokračovania.

3. kapitola

Mia

 

Zničene som klesla na posteľ. Nevšímala som si čierny bavlnený úbor, čo sa mi lepil na telo.

„Ako to mám vydržať?“ povzdychla som si. Už viac neznesiem tie pohŕdavé pohľady. Veď k nim stále patrím, nemôžem predsa za to, čo sa stalo. Nie je to moja vina, že sa mením. 

Už ani Alica im nedokáže zabrániť, aby ma neohovárali hneď, ako sa otočím.

Znova som si povzdychla a prevalila sa bok, aby som sa mohla pozrieť na fotku mňa, Alici a Jenny z jedného koncertu. Smutne som ju vrátila na miesto.

Alica je jediný človek, ktorý ma vždy podržal a nezradil, a predsa si myslí to isté, čo ostatný. Už mi neverí a pomaly sa ma začína strániť.

Možno je to tak lepšie, ozval sa hlas v mojej hlave. Veď aj tak čoskoro odídeš.

„Ale ja nechcem odísť...“ Zašepkala som so slzami v očiach. Musela som to povedať nahlas. Ale to bola len jedna časť mojej osobnosti. Tá druhá, ten skejron, ktorý deň čo deň rástol, sa nevedel dočkať tých lesov a lúk, ktoré na mňa čakali. Dobre, aj tá časť, čo som stále bola ja sa nepatrne tešila, pretože les som milovala. Nie len, že som sa cítila blízko pri ockovi, ale milovala som to ticho, tú omamnú sviežu vôňu... proste všetko.

Ale takto som to nechcela. A prečo vlastne ja? Prečo práve ja som musela zistiť pravdu o tom, čo sa naozaj deje a nemôcť to povedať?

Možno by som mohla, och tak rada by som sa zdôverila Patricii, ale určite by ma poslala na psychiatriu. Musela som pripustiť, že keby som mala byť na jej mieste, zareagovala by som presne takto.

Veď, kto by to mu uveril? Dnes sú anjeli, upíry, vlkolaci iba mýtus. Výplody starých ľudí z dávnych čias. A predsa existujú.

Trpko som sa usmiala. Koľkých som už videla, koľkých som túžila zabiť... A teraz stávam jednou z nich. Skejronkou.

...človekom prírody a divosti, súčasťou zvery s ľudskou tvárou, súčasťou všetkého živého... zaznel mi v hlave Sallyn hrdý hlas. To ona ma uhryzla. Vďaka nej sa začínam meniť... a chápať.

Vybavila sa mi aj poučka, ktorú som počúvala od troch rokov. Skejroni- spoznajú sa podľa tmavých tetovaní na hornej časti tela, sýtymi modrými očami, čiernymi vlasmi, mramorovej pokožky a keď sú v strese a nahnevaný vystupujú im tesáky zdola aj zhora. Je to odporná háveď podporujúca upírov, živiaca sa surovým mäsom.

Vždy som tej poslednej vete verila. Aj potom ako som stretla Sally. Radšej som chcela zomrieť, ako byť jednou z nich. Cítila som sa chorá, nakazená. K Lovcom patrila celá moja rodina a ja som na to bola hrdá. Pomáhali sme čistiť svet, počula som stovky príbehov ako porážame zlo, ale pravdou je, že jediné zlo, sme my. Teraz to už viem. Ale za akú cenu? Tých, čo milujem, ma nenávidia.

Odrazu mnou myklo a cítila som ako mi po šiji, rukách, po chrbte tieklo niečo žeravé. Akoby mi po chrbte stekala láva. Vystrašene som zo seba strhla úbor a pozrela sa do zrkadla na skrini.

Od úžasu som skoro zabudla dýchať. Spôsobovali to rôzne čierne ornamenty, tvoriace sa sami od seba. Fascinovane som hľadela ako sa spájajú do tajuplných znakov. Ladných, ale niekedy v priam divokých líniách. Už som mala zaplnený skoro celý chrbát, keď prešli na ruky.

„ Pár mesiacov a premena sa ukončí,“ ozvalo sa zozadu.

Poskočila som od ľaku a obzrela sa.

„Sally! Chceš aby ma trafil šľak?!“ zrevala som.

„Joj... upokoj sa.“ Prevrátila očami a pohodila havraními vlasmi. Lagúnovo modré oči jej v prítmí izby svietili.

„Tak čo? Budeme pokračovať vo výcviku, alebo si chceš dať menšiu pauzu?“

„Som za tú pauzu. Na dnes som doriadená,“ odvetila som a ponaťahovala si svaly. Pálenie skončilo a zostalo nepríjemne stuhnutie.

„Ale malý výlet zvládneš,“ povedala a hodila do mňa tričko zo širokým úsmevom. „Teraz už máš tetovanie, takže sa môže začať ďalšia lekcia.“

Bojazlivo som na ňu pozrela.

„ A to je...?“ Doteraz ma len mučila tvrdými tréningami boja, lukostreľby, prežitia v divočine a k tomu všetkému tárala len vo svojej reči, takže som jej máločo rozumela, hoc som sa podstatne zlepšila.

„Spoznávanie zo svojimi budúcimi spoluobčanmi.“ Zazubila sa.

Až ma vystrelo. Vyvalila som oči a krútila hlavou.

„Nie, nie, nie! Ani náhodou!! Nemôžeš ma zaviesť k ostatným!“

„Musíš ich spoznať Mia. Je to súčasť tvojho výcviku. Ak to teraz nezvládneš, tak potom nikdy.“

„Ale... ale... ja...“ horúčkovito som premýšľala nad nejakou výhovorkou. Nechcela som jej ukázať aký veľký je môj strach. Vtom mi niečo napadlo, ale to ma zdesilo ešte viac. No bol to príliš dobrý argument.

„Každý na to čaká. Neustále sa ma vypytujú či si ma už tam zobrala. Chcú informácie... a o pár mesiacov mám skúšky, zložím prísahu! Vtedy im to budem musieť povedať!“

Odľahlo mi, keď som videla, že premýšľa.

„Lieky si už vysadila, však?“ spýtala sa napokon. Pokrútila som hlavou.

„Nie celkom. V poslednom čase za mnou chodí mama a trvá na tom, že ich mám užívať pred ňou... No niekedy sa  mi podarí oklamať ju.“

„To je jedno. V každom prípade si v predposlednej fáze... kedy máš skúšky?“

„Niekedy v júny.“

„Vzhľadom na to, že je november, si myslím, že tie skúšky už neurobíš.“

„Tým si nemôžeš byť istá,“ oponovala som naštvane. „Veď pozri ako sa z trojmesačnej premeny stalo trápenie na dva roky!! Navyše sama si povedala, že posledná fáza trvá najdlhšie.“

„Uvidíme ako to dopadne,“ uzavrela to Sally pevným tónom. Bolo mi jasné, že viac už tom nechce hovoriť. „Teraz to necháme tak, no v piatok ťa k nám zavediem. Musíš to absolvovať či sa ti to páči alebo nie. Takže si na víkend  nerob žiadne plány.“

„Budú ma nenávidieť!“ konečne som to zo seba vypľula. „Lovci vám zabili polovicu druhu  a ty si myslíš, že ma privítajú z otvorenou náručou?!“

„To, že patríš k Lovcom neurčuje kto naozaj si. Tento postoj síce nezastáva každý, ale väčšina skejronov ťa bude rešpektovať, to mi môžeš veriť.“

„Lebo budeš so mnou?“ uškrnula som sa.

„Aj preto.“ Zasmiala sa Sally.

„Takže predsa si významná osoba,“ povedala som víťazoslávne. Konečne o nej viem niečo viac.  

Zbledla a po chvíli prikývla. Kto presne je, však nepovedala. Zatiaľ to nemusela vedieť.  Otočila sa na odchod.  Mala som poslednú šancu.

„Sally?“ zvolala som.

„Áno?“ otočila sa.

Otvorila som ústa a hneď ich zavrela. Nechcela som vyznieť nejako divne.

„No?“ spýtala sa pobavene.

Rozhodla som sa to zo seba jednoducho vysypať.

„Vedela si aká som zarytá Lovkyňa. Ako som verila v to, čo som robila. Tak prečo si ma nezabila?“ Sklopila som pohľad. Radšej som nechcela vidieť jej výraz. Počula som ako podišla bližšie. Zacítila som nepatrnú vôňu morskej soli.

„Už som ti na to  odpovedala. A práve si si to potvrdila, keď si povedala “verila“ namiesto “verím“.“

Zmätene som sa jej pozrela do očí. Široko sa usmiala a nechala ma stáť v izbe.

Keď som  schádzala dolu, počula som v zámke kľúč.

„Ahoj, mami,“ pozdravila som ju, čo najveselšie.

Neodzdravila, dokonca ani na mňa nepozrela. Nemusela som dlho pátrať po príčine. Do miestnosti vošiel jeden z Majstrov. Jediný z deviatich Majstrov, ktorého sme mohli spoznať v normálnom živote.

Zostala som stáť ako prikovaná. Ovládol ma strach, ohromenie a odpor zároveň. Majstrov som videla jedine na hrách v pozlátených habitoch. Nikto ich nikdy nevidel bez masiek. Nehovoriac o Veľmajstrovi.

Poriadne som si h obzrela. Bol vysoký, postavu mal dokonale vystretú, škvrnité ruky pripravené brániť sa. Vrásky okolo očí a úst mal výrazné práve tak, ako jeho ostré črty pretiahnutej tváre. Cez ľavé líce sa mu tiahla jazva. Sivé vlasy mal zastrihnuté podľa vojenského strihu. Tmavé oči mal neoblomné a ostražité. 

Úctivo som sa mu uklonila. Pozrel sa na mňa a najskôr sa jeho oči zastavili na mojich  novo potetovaných rukách. Rukou mu inštinktívne myklo k opasku. Vedela som, že tam má zbraň. Aj mama ju tam vždy nosila.

Uprela som naňho bezvýrazný pohľad. Ak by vystrelil, neváhala by som a bránila sa. No ovládol sa. Nejakým zázrakom vyčaril úsmev, čo v jeho prípade nebol práve najkrajší pohľad. Naopak, vyzeral ešte hrozivejšie.

„Takže ty si Mia,“ oslovil ma. Hlas mal tichý a mrazivý.

„Áno, pane.“

„Nechcete si sadnúť a napiť sa niečoho?“ spýtala sa mama, snažiac sa zakryť svoju nervozitu.

„Možno trochu čierneho čaju. Ďakujem,“ odvetil. Až teraz sa poobzeral po dome. Prešiel k ockovmu hnedému kreslu a sadol si doň. Preletela mnou vlna zúrivosti a na moje prekvapenie som ticho zavrčala a prisahám, že som cítia ako sa mi zväčšili zuby. No nevšimol si to, našťastie. Keď prišla mama a uvidela ho, ako sa tam usalašil, jasne som videla, že ju skoro trafilo. Po pár sekundách sa nadýchla, aby sa upokojila a sadla si na pohovku. 

Rozhostilo sa nepríjemné ticho, počas ktorého nás Majster uprene pozoroval.

„Viem, že vás môj príchod rozrušil,“ začal. „No musel som prísť, pretože ty, Mia, si zvláštny prípad.“

Nepokojne som sa zahniezdila.

„V minulosti by sme niekoho ako ty, museli zabiť.“

Mama ma silno chytila za ruku.  

„Ale to bolo vtedy. Teraz sme v dvadsiatom prvom storočí a veda je v mimoriadnom pokroku.“ Blahosklonne sa usmial.

„Po tom nešťastnom útoku sa o teba vedenie začalo zaujímať. A musím povedať, že som bol nadšený pri zistení, že mám pod svojím vedením takúto oddanú mladú Lovkyňu.“

Tie slová ma neoblbli. Vedela som na čo čaká. Myslel si, že urobím nejaké mimovoľné gesto, zavrčanie, nevraživý pohľad, aby som mu dokázala, že už som na ich strane. Ja som však sklonila hlavu a usmiala sa, akože mi to lichotí. Nedám mu to, čo chce. Ja na smrť nepôjdem. Nie teraz, keď ma All tak potrebuje. Nie teraz, keď mám možnosť konečne žiť.


No a na záver. Konečne sa do toho Trisha pustila. Táto kapitola je celá napísaná ňou. Vôbec som jej s tým neradila, len ju podporovala. Ale keďže som to začala pridávať, tak sme sa s Trishou dohodli, že to sem budem pridávať pod moje meno(keď už tu sú prvé kapitoly), ale aby bolo jasné, písala to ona. Budem rada, keď sa jej k tomu po prečítaní vyjadrite.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Vojna nesmrteľných - 2. kapitola 2/3:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!