OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Vendetta - 1. kapitola

25.08.2010 (19:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1125×

Zo všadiaľ sa ozýval veselý smiech. Moja rodina sa bavila, smiala sa a rozprávala sa o ľahostajných veciach. Nič ale netrvá večne. Vždy som mala schopnosť vycítiť, že sa stane niečo zlé skôr, ako k tomu dôjde. Ani v tej chvíli ma moja schopnosť nesklamala a pár sekúnd pred tým ako k nám vtrhli, som vedela k čomu dôjde. Skôr ako som ale stihla niekomu povedať o hrozbe, hrozba sa stala skutočnosťou. Postavili sa do stredu miestnosti do kruhu. Vyzerali ako démoni. Ako anjeli smrti. Najpohľadnejší  z nich, ich vodca, na mňa uprel svoje čierne oči. Smrteľne nebezpečné a pritom tak neuveriteľne krásne.

„Tú chcem,“ povedal zamatovým hlasom a ukázal na mňa chladnou rukou...

_

„Zoey, hej Zoey si tu?“ ozvala sa Mel. Až jej hlas ma vrátil späť do reality. Preč od nebezpečných spomienok...

„Áno. Och, prepáč. Len som sa zamyslela,“ začala som sa jej hneď ospravedlňovať.

„To nevadí. Ale potrebujú ťa na operačke,“ oznámila mi.

„Dobre hneď tam idem,“ povedala som a utekala som do operačnej sály.

Som lekárkou v miestnej nemocnici. Snažím sa pomáhať ako to len ide. Zatiaľ ma vlastne ešte neberú ako plnohodnotnú lekárku ale skôr ako asistentku. Mne to nevadí. Aspoň sa môžem ešte chvíľu lepšie zaúčať.

_

„Tak konečne koniec čo?“ zasmiala sa Mel keď sme konečne vyšli z nemocnice.

„To teda hej. V poslednej dobre naozaj málo spím,“ odpovedala som jej.

„Aj tak vyzeráš,“ zasmiala sa znovu.“

„Ahoj,“ rozlúčila som sa s ňou, pretože každá bývame na inej strane mesta.

„Čau.“

_

Bola som taká unavená a zamyslená, že som si vôbec nevšimla krokov, ktoré za mnou kráčali potichu ako tieň. Už som skoro bola pri vchode do paneláku, keď ma niečo zrazilo na zem. Rýchlo som sa pozviechala na nohy a začala v tme hľadať to niečo.

„Čo robí taká krásna žena tak neskoro večer sama vonku?“ spýtal sa ma zamatový hlas. Vystúpil z tieňa aby som si ho mohla lepšie prezrieť. Bol vyšší ako normálny upíri a určite aj silnejší.

„Dokážem sa o seba postarať aj sama,“ odpovedala som mu ale vedela som, že útek by bol márny.

Chytil ma pod krk a pritlačil k stene budovy pri ktorej sme práve stáli.

„Viem čo si zač. Ty si tá malá štetka, čo nám zabíja mužov. Mám pravdu?“ povedal.

„Nie som štetka,“ odpovedala som a kopla ho do hrude. Kop bol dosť silný na to, aby ho to bolelo a preto pustil môj krk a trochu sa zatackal. To bola moja šanca a preto som rozbehla smerom k vchodu. Tesne pred ním mi ale znemožnil možnosť úteku. Chytil ma a zašepkal mi do ucha: „Kam by si šla?“

„Čo najďalej od teba,“ povedala som.

„Tesne pred smrťou a stále taká drzá. Nemala by si škemrať o zľutovanie. Prosiť ma aby som ťa nezabíjal a vravieť, že urobíš čokoľvek?“ spýtal sa ma.

„Takú radosť by som ti neurobila.“

Vyložil si ma na plece ako keby som bola nejaký vak a upírov rýchlosťou sa rozbehol smerom do lesa, ktorý bol len pár blokov odtiaľto. Keď sme boli trochu hlbšie v lese, pustil ma na zem a postavil sa predo mňa. Postavila som sa na nohy a pripravila sa na boj. Mierne som sa prikrčila a čakala kedy zaútočí. Nič ale nerobil a preto som sa rozhodla. Chcela som ho znovu kopnúť ale skôr ako som mohla urobiť čo by len ten najmenší pohyb, prirazil ma k najbližšiemu stromu. Prilepil sa na mňa celou svojou kamennou postavou a znovu ma chytil za krk, tentoraz však trochu slabšie aby som mohla dýchať a a rozprávať.

„Máš na výber. Môžeš sa pridať k nám, byť jednou z nás alebo skončíš ako moja večera. Tak  čo si vyberieš?“ spýtal sa ma a tvár mal len niekoľko milimetrov od mojej.

„Radšej zdochnem ako sa stať jednou z vás,“ odpovedala som mu.

„Bola to tvoja voľba a ty si si vybrala smrť,“ zasyčal. „Posledné želanie?“

Potrebovala som sa dostať ku drevenému kolu, čo som mala schovaný za opaskom. Musela som odlákať jeho pozornosť a aj keď sa mi to hrozne hnusilo musela som to povedať.

„Čo takto bozk,“ povedala som.

„Ako chceš,“ povedal a nahol sa ku mne aby ma mohol pobozkať.

Jeho bozky som začala  vracať a o chvíľu bol už tak zaneprázdnený, že si ani nevšimol čo robím. Dal mi preč ruku z hrdla  a chcel ma objať okolo pasu. Kôl som už držala v ruke a naozaj som bozk nechcela predlžovať. Zabodla som mu ho do tela ale bohužiaľ som svoj cieľ minula o pár centimetrov.

„Ach, ty malá štetka. Veď počkaj,“ povedal a snažil sa vybrať kôl z brucha ale drevo v jeho tele mu to znemožňovalo a oslabovalo ho. Vytrhla som mu kôl z tela ale skôr ako sa rana stihla zahojiť som mu ho zapichla tentoraz priamo do srdca. Zobrala som mu prsteň aby ho ráno spálilo slnko a zahladilo všetky stopy. Cez hustý les som sa doráňaná predierala a snažila sa nemyslieť na to, že mi navrhol takúto voľbu.

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vendetta - 1. kapitola: