Večná pieseň 4. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Doktor má k dispozícii všetok čas a priestor. Toľko možností... no kam vziať tak ustrašené a zdevastované dieťa, ako je Ethel? Uhádnete to?

Alebo inak - Doktor sa rozhodne svojej malej spoločníčke odvďačiť za nočné piesne.

18.04.2015 (10:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 372×

Deviaty Doctor bol všetko možné, no určite nie nevďačný.

O tej noci nikdy v skutočnosti nehovorili. Za denného svetla sa tá prazvláštna základná potreba mať pri sebe ďalšiu bytosť... cítiť pri sebe teplo živej bytosti... ľudské teplo... ako pripomienku že je tu stále niekto ďalší, stále niekto živý a prítomný, zdala strašne surrealistická. Vzdialená.

Proste sa tak stalo. A nebolo to len raz. Vznikla z toho ďalšia tichá rutina, rituál, ktorý si vytvoríte len s blízkymi ľuďmi s ktorými žijete dlhší čas. Už len to, že s niekým bol dostatočne dlho na to, aby si vytvorili rutinu, bolo pre Doktora niečo... nové. Niečo na čo takmer zabudol, že je to vôbec možné. Bola to vec, ktorá ich zbližovala, niečo ako spoločné tajomstvo. Musel aspoň sám sebe priznať, že sa mu to páčilo. Nie, nie to nebol správny výraz – on si ten pocit blízkosti cenil. Opatroval ho ako krehkú kvetinku rastúcu z púštnej zeme.

On ani ona nemali nikdy ľahké sny – vždy sa v nich vracali vojnové výkriky a utrpenie. Keď to však bolo neúnosné, vždy za ním prišla a schúlila sa mu pri boku ako mača, objímala ho s naliehavosťou s akou na ňom myslela po prvýkrát,v deň čo ju odniesol od tela jej mŕtvej matky, pokiaľ obidvaja nezaspali majúc za útechu len toho druhého.

Doktor nikdy neprišiel na to, ako vedela, kedy sa chystá spať (prežívať nočné mory). Nespával pravidelne (asi tak dva razy za tri týždne) a nikdy jej to neoznamoval. No ona to i tak vedela.

Počas tých nocí mal pocit, že prežili len oni dvaja. Len on a Ethel v celulinkom vesmíre plnom tajomstiev.

Vždy ho utešila. To malé tmavovlasé zničené dievča, ktoré toho ešte stále nepovedalo viac, ako bolo nutné. Ktoré sa mu tratilo z očí vždy, keď ho pochytili nevysvetliteľné návaly zlosti i keď v skutočnosti nikdy neboli namierené na ňu. Ktoré vždy bez najmenších výhrad počúvlo na slovo, zobralo na seba s tichou trpezlivosťou vinu za čokoľvek, čo podľa neho za vinu malo . Nikdy neprejavovala hnev, nepokoj, ani zvedavosť pokiaľ ju sám nevyzval.

Vďaka tomu všetkému videl ako poničená je, no ona v sebe i tak našla silu na tichú pieseň, ktorá mu prinášala aspoň na pár chvíľ pokoj.

Bolo načase aspoň čiastočne splatiť dlh.

Vedel, že ju nemôže zobrať na nejaký vzrušujúci výlet. Aspoň zatiaľ nie – len by ju to vydesilo. Žiadne nové svety. Nerád to priznával, ale trvalo mu pomerne dlho vymyslieť kam ju vziať. Aké miesto by mohlo do srdca vliať aspoň trocha sily tak krehkému človeku? Čo by jej dodalo vôľu bojovať?

Nakoniec skončili na cintoríne.

TARDIS sa zhmotnila na vzdialenejšom konci, pri tehlovej stene pokrytej ružami. Bolo to dobré miesto – bolo na vyvýšenej časti, mali tak dobrý výhľad na celé pohrebisko. Doktor sa nemusel obávať toho, že niekto malú Ethel vydesí. Neznášala dobre prítomnosť cudzích.

Vyšli z lode len na pár krokov. Slnko na ich chrbtami akurát sadalo za horizont, všetko malo akýsi zlatavo- orandžový odtieň. Rastliny, náhrobky postavené v dokonalých radoch ani vojaci, ľudia...

Och, tých tu dnes teda bolo. Ale to bolo dobré.

„1948. Prvý september.“ Ethel sa držala jeho ruky ako kliešť, oblečená do bledozelených dlhých šiat. Vlasy jej do vrkoča zapletal on sám- aké to len bolo zvláštne! Na prvý pokus to však vyzeralo celkom obstojne.

Ľudia pod ich nohami sa zhromažďovali v strede cintorína kde sa skvel obrovský objekt prikrytý plachtou. I cez to, že bol deň, všetci mali v rukách sviečky.

Bol tam dlhý príhovor. Vždy to bolo o ľútosti a o premárnených životoch. A o nádeji. Potom odkryli vysoký objekt, pamätník. Bol pomerne jednoduchý, priam surový – obrovský elegantný trojuholník, len kde tu sa po jeho hrane plazila kamenná ruža. A tak to malo proste byť- pamätník bol pripomienkou vojny a vojna bola vo svojej podstate vždy veľmi jednoduchá. A bolo jedno, či ste hovorili o vojne ľudskej alebo časovej.

„Vojna skončila pred troma rokmi. Nacisti, fašisti a im podobní prehrali. Už žiadne vykorisťovanie. Je koniec, Ethel, koniec.“

A bolo to. Toto bol deň, ktorý sa rozhodol jej darovať dúfajúc, že jej tak daruje nádej. Toto dieťa na svojich pleciach vlieklo smrť. A on ju priviedol na cintorín – miesto kde smrť cítiť z každého nádychu a kameňa- aby sledovala ako umiera jej starý svet. Ten jeho je... preč, no ten jej nie, práve sa rodí nanovo a bude lepší, o toľko lepší.

Čas bol strašne nevyspytateľný a to dokonca i pre Pána Času. Nikto nemohol tušiť čo prinesie ďalší rok, mesiac, deň, okamih. Staré režimy padali len aby prišli nové, ľudia umierali len aby sa rodili ďalší. Vznikali legendy a vodcovia, z obyčajných ľudí a potreby. Bolo to svojim spôsobom desivé... ale prinášalo to i akúsi tichú útechu. Ľudia prežijú. Ľudia vždy prežijú.

Ethel nič nepovedala, to ako okamih prežívala mohol spoznať len z bledosti jej tváre a z toho s akou vervou zvierala jeho ruku ani čo by to bolo posledné záchranné koleso.

Dav sa postupne rozplynul, zostal po ňom len svit sviečok obklopujúci pamätník. Keď na cintoríne nebolo už ani človiečika, zišli Doktor ruka v ruke s Ethel k pamätníku. Dievčatko voľnou rukou prechádzalo po písmenách mien vyrytých na kameni s nevyrieknutou otázkou v očiach.

„Je tu každé meno obete genocídy z tohto mesta. Štyritisíc mien a medzi nimi aj to tvoje a tvojej mami.“

„Tu sme predtým žili. Toto mesto bolo zničené.“ Konštatovanie, nie otázka.

„A teraz opäť ožíva. Ale nikdy na vaše mená nezabudne.“

A potom spoločne hľadali osvetlený len stovkami malých plamienkov až pokiaľ nenašli meno Ethelinej mami. Dieťa to meno prikrylo svojou dlaňou... a potom sa to stalo.

Dievča zocelené a zároveň zničené vojnou, to, ktoré videlo to najhoršie čo človek dokáže, dieťa, ktoré neplakalo ani pri smrti vlastnej matky... začalo roniť horké slzy.

Nepovedal jej, že mu je to všetko ľúto aj keď, samozrejme, bolo. Bolo mu to veľmi veľmi ľúto, ale povedať tie obyčajné slová človeku, ktorý prežil rovnakú katastrofu ako on sám... bolo to nedostatočné. Nepatričné. Niečo na čo nevedel nabrať síl a ani odvahy. Ako keby ste sa snažili rozťatú tepnu zalepiť leukoplastom. A tak radšej nepovedal nič, len si k nej pokľakol a objal ju, nechal ju aby si hlávku zaborila do jeho koženého kabáta.

A to bol prvý krok ku uzdraveniu.

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování