OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V útrobách svetov - 1. kapitola

31.10.2013 (17:00) • Kris • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 798×

1. kapitola

Hlavne pokoj, rozumieš, hlavne pokoj! To sa však lepšie povie, ako privedie do zodpovedajúco splnenej podoby.  Dýchaj. Srdce jej v zbesilom rytme narážalo o rebrá. Hlava sa jej točila a prepadal ju závrat. Nádych. Hrôzou rozšírené oči jej matky sa na ňu, spod tmavých vlasov, zlepených krvou k jej mŕtvolne bielej tvári, prázdno upierali. Výdych! Ruka jej otca bola zalomená v neuveriteľnom uhle a pripomínala ruku ohýbacej bábiky viac, ako ruku človeka. Nádych. Krv. Všade bola krv. Dizajn ich kuchynskej linky sa morbídnym spôsobom podobal obrazom Jacksona Pollocka. Na podlahe sa pod mŕtvymi telami povytvárali jazierka tmavočervenej farby. Stenu tvorili rovnaké cákance ako drez a skrinky.  Ľudia od kulís k hororom by sa na tomto mieste mali čo priučiť.

Prudko vydýchla zadržiavaný vzduch a v ústach ucítila kovovú pachuť. Celý ten čas si prudko hrýzla spodnú peru. Neplakala, jediná emócia, ktorá ňou zmietala, bol nefalšovaný, vrodený pocit strachu. A nevilúčiteľná hrôza. Výjav pred ňou a hlodavý pocit v zadných zákutiach jej mysle ju vydesil. Prečo bol ten nôž v mojej ruke? Prečo si, kurva, na nič nemôžem spomenúť?! Hruď jej ťažil nezbaviteľný pocit viny, zdesenia a neviery. Podvedome pokrútila hlavou. Nemohla to byť ona. Jednoducho to tak nie je. Je pravda, že ich z duše nenávidela, čo bolo koniec koncov obojstranné a na ich smrť niekedy myslela. No, nikdy, nie jej rukou!

Z výjavu pred sebou nemohla odlepiť oči. Každý detail, každá rezná rana, každé bodnutie v zohavených telách jej rodičov sa Jen vypaľovali do mysle, s tichým škodoradostným prísľubom, že ju neopustia a budú jej spríjemňovať každú nasledujúcu noc. Kuchyňa bola zdevastovaná. Kvapky krvi sa vynímali dokonca aj na snehovo bielom strope, ktorý Jennifer len pred mesiacom nanovo premaľovala. Síce jej logike úplne unikalo, ako sa tá krv dostala aj na strop, obišla to bez povšimnutia.

Z upreného pohľadu ju vyrušil až neprirodzene hlasný zvuk v mŕtvolnom tichu. Z kohútiku na dreze sa pustila kvapka vody. A za ňou v pár sekundovom omeškaní ďalšia. Jennifer cítila svoje srdce až v hrdle. Nemôže tu ďalej zostať! Musí vypadnúť. Ihneď. Koľko môže trvať, kým sa tu niekto objaví, možno susedia počuli zvuky zápasu a pri rýchlosti roznášania klebiet je viac, ako pravdepodobné, že je už polícia na ceste. A čo ona? Kto by už veril preslávenej feťáčke, obyčajnej nicke, pobehlici, troske, či ako ju tu ľudia zvykli častovať,  nevinu? Verila v ňu vlastne ona sama? Nevedela, čo sa stalo. V hrudi mala len ťaživý, zlý pocit viny a v hlave úplne vymetené. S rovnakou naliehavosťou, s akou zbehla schody predtým dolu, vyšprintovala, s opreteky bijúcim srdcom, zase naspäť do izby. V hlave sa jej ozývali prosté pokyny, ktoré ako robot mechanicky spĺňala. Pohni! Musíš sa zbaliť. V tomto dome nesmieš zostať. Vbehla do izby a žalúdok sa jej opäť skrútil hrôzou a čírim znechutením. Ignoruj to. Prosto to ignoruj.

Zo skrine vyhrabala veľký cestovný vak, ktorý mala iba jediný krát ešte na základnej škole, v siedmej triede, na lyžiarskom výcviku. Vtedy sa ešte jej rodičia, snažili navonok tváriť, ako milujúci rodičia. Tým "navonok", samozrejme, myslela pred susedmi, priateľmi, učiteľmi, celkovo pred ľuďmi. Ten výlet bol posledný, ktorý jej zaplatili.

Jennifer nemotorne nahádzala do priestranného tmavozeleného vaku, spodnú bielizeň, zopár tričiek, obnosené rifle, hrubú mikinu a automaticky prebehla do kúpeľne, kde zhrabla najnutnejšie hygienické potreby. V chvate na seba hodila hrubý sveter a postavila sa do sprchového kúta, kde z nôh zmyla prischnutú krv. Nemohla na ňu myslieť ako na krv jej mŕtvych rodičov, žalúdok už mala tak-či-tak ako na vode. Bola šťastná, že neobsahoval nič čo by sa dalo vyvrátiť, pretože keby áno už dávno by sa v kŕčoch zvíjala nad záchodovou misou. A tú z blízka poznala už dosť dobre. Roztrasene vyliezla zo sprchy a ani sa neobťažovala s utieraním. Vak si prehodila cez plecia a neriešila ani fakt, že na sebe má stále iba kratučké tmavé šortky pofŕkané krvou.

Už mala v pláne len prehľadať dom, aby našla rodičmi ukrývané rezervné peniaze a obuť sa. Bola v príliš veľkom šoku na to, aby riešila niečo iné. Celú situáciu brala skôr ako nepodarenú nočnú moru, z ktorej sa jednoducho musí (!) prebudiť. Inak to nejde. A kým sa to stane jednoducho plnila len najhlavnejšie kroky, aby prežila. Tak ako v hre, prekonávala level za levelom aby prežila. Aby zachránila samú seba. Pud sebazáchovy sa v nej, v danej chvíli, ozýval najsilnejšie. Blikal rovnako intenzívne ako výstražné svetlo policajných majákov, ktoré sa jej výstražne zhmotňovali v hlave.

Chvalabohu, len v mojej hlave... zatiaľ.

S očami uprenými na dvere z izby pomaly prechádzala do ďalšieho levelu, s úlohou nájsť peniaze. Jej plán ale roztrieštilo jediné pobavené odkašľanie. Jennifer stuhla a pridusene vykríkla. Srdce jej na mikroskopickú sekundu, ktorá sa jej zdala ako večnosť, zamrelo. Snažila sa polapiť dych a vybehnúť okamžite preč z izby. To by bolo predsa najrozumnejším riešením. Nedokázala to. Jej nohy rezignovali a odmietali poslušnosť. Jenniferina zvedavosť ale vyhrala a ona sa otočila za zvukom k svojej posteli. Oči jej skoro vypadli z jamiek. V nemom ohromení civela na postavu sediacu na svojej posteli. On ju spod privretých viečok so širokým úsmevom pozoroval. Fízel to teda určite nebude. V rýchlosti skenovala jeho ruky, či nenájde zbraň. Čo ak... čo ak je on ten vrah! 

Muž, sediaci na jej posteli, nemohol byť od Jennifer oveľa starší. Vlastne pôsobil skôr ešte šibalským chlapčenským dojmom. Jen sa neubránila a s padnutou sánkou si ho ešte raz prehliadla. Ruky sa jej pritom dosť okato chveli a v mysli jej namiesto x nezodpovedaných, nevyslovených otázok, poskakoval len široký červený otáznik.

Očami vystrašene kĺzala cez jeho vysoké ťažké topánky, tmavé nohavice, bielu košeľu s pár rozopnutými gombíkmi, odhaľujúcimi jeho výrazné kľúčne kosti, po dlhom tmavom kabáte až k jeho vysmiatej, hriešne peknej tvári. Doprdele, toto musí byť poriadne praštený sen! Strapaté vlasy farby piesku, mu siahali až k pleciam a lemovali ostro rezanú bledú tvár s usmiatymi bledými perami a žiarivými očami, ktorých farbu nevedela tak presne identifikovať.

Keď sa ich oči stretli, Jennifer inštinktívne odstúpila, čo jemu roztiahlo pery do ešte širšieho úsmevu, až sa v prítmí izby zaleskli jeho biele zuby.  Naklonil hlavu nabok a prižmúril oči, ako by sa rozhodoval, či je Jen v stave ustáť to niečo čo sa chystá povedať.

Autor: Kris, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V útrobách svetov - 1. kapitola: