OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V tieni ilúzie - 9. kapitola

13.04.2013 (18:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 611×

Kapitola 9. - legálny výlet

Sedela som na okennej parapete, pozorovala dokonalých občanov dokonalého mestečka a rozmýšľala, či nebude hlúpe, ak budem Nyi opäť volať.

Už asi piatykrát som vyťukala jej číslo a následne ho opäť zmazala. Čoho sa vlastne bojím? Veď som sa s ňou včera jasne dohodla, že si zavoláme.

Lenže tu bol jeden problém s veľkým P menom Paul. Už mal dostatok času na to, aby sa zastavil za Nyiou, lenže... čo ak ho už nezaujímam. Prstami som prešla po jeho mene na sadre.

Vytočila som nakoniec NYine číslo po šiestykrát a rýchlo stisla zelený telefónik, skôr ako si to rozmyslím.

„Helena?“ ozvalo sa už po prvom zazvonení a ja som opäť mala slzy na krajíčku. Nyia mi rozprávala o škole, o tom ako jej chýbam a ja som spomenula akurát uniformy a tých troch fajn ľudí, ktorých som tu stretla.

„Som rada, že si si našla kamošov, ale nezabudneš na nás, že?“ uisťovala sa.

„Do pekla, Nyia! Ako by som mohla?“ zasmiala som sa.

„Jéžiš! Zabudla som ti povedať – bol tu Paul.“

„Fakt?!“ Okamžite som vyskočila na nohy a mala som pocit akoby ma niekto nabil energiou a ja odrazu neviem čo s ňou.

„Mhm. Zastavil sa tu včera neskoro večer a pýtal sa na teba. Chcel vedieť, prečo nie si doma.“ Domov – aké subjektívne slovo. Naznačuje tým Nyia, že môj domov je stále tam? Pri Davidovi? 

„A čo si mu povedala?“ vyhŕkla som.

„Nóó... pravdu. Že ťa zobrala krulátolka preč. K tete.“ Musela som sa pousmiať nad Nyiinou skomoleninou. „Mala si vidieť ten jeho zúfalý pohľad. Teda, najprv bol strašne nahnevaný, až som sa bála, že mi doma niečo rozmláti. Ale potom vyzeral, že sa rozplače...“

Rozplače? Paul kvôli mne takmer plakal. A možno nie len takmer, len nechcel revať pred Nyiou. Každopádne, ten kto teraz plakal, som bola ja.

Ako veľmi som túžila byť tisíc kilometrov odtiaľto pri Winnemucce a uistiť Paula, že je všetko v poriadku. Že ho mám stále rada... ba dokonca viac. Lenže túto šancu som dávno prepásla.

Skákala som a súčasne plakala.

„Helie, si v pohode?“ spýtala sa ma NYia.

„No... no jasné. Ďakujem Nyia! Nemohla si ma potešiť viac!“ zvýskla som.

„Takže... ty s Paulom chodíš?“

„Čo? Nie! Nie. Kde si to nabrala?“

„No.. niekedy mám pocit, že by si radšej volala s ním, ako so mnou.“ Vážne si vzdychla.

„Prosím ťa, Nyia! To nie je pravda. Ty si pre mňa absolútna jednotka. A vždy budeš. S Paulom je to len... komplikované,“ povzdychla som si pre zmenu ja.

„No jasné, zavoláme si, hej?“ Rozlúčili sme sa a ja som sa zúfalo zvalila na posteľ. Odrazu som bola plná dvoch  protikladných pocitov – šťastia a smútku. A zároveň som sa na seba hnevala, že som ho vtedy nepobozkala. Teraz som si bola istá, že by som to zvládla. Isteže zvládla, veď ide o Paula!

Ráno som vstala už o šiestej, keďže som bola naučená chodiť aj v sobotu do roboty a nejako mi nedošlo, že teraz už nemusím.

Umyla som si zuby, učesala neposlušné červené vlasy, ktorým hrebeň aj tak nepomohol a zbehla som dole v nádeji, že tam ešte nikto nebude.

Z tých ich úžasných špecialít som sa totiž ja nevedela najesť. To už by som si radšej dala jogurt po záruke s tvrdým rožkom – kedysi moja klasická strava.

Na moje prekvapenie však už v kuchyni vyvárala Anne a na kuchynskej linke pri nej sedela Olivia ešte v pyžame a župane. Som si istá, že keby toto videla Claire, asi by sa rozkričala na celý dom. Teda vlastne ona nekričí, ale správa sa ako dáma. Takže by sa pravdepodobne len zamračila a všetci by vedeli čo majú urobiť.

„Nuž a potom sa naňho tekvica usmiala a povedala, že mu splní len jedno želania. Ale musí priať niečo pekné druhým, nie sám sebe...“ rozprávala Anne zamyslene pri tom, ako vyprážala hríby.

Musela som sa pousmiať. Nikdy by som nepovedala, že Anne je natoľko kreatívna, aby rozprávala rozprávky. A úprimne, ani tak milá. Ale zjavne som sa zmýlila.

Ostala som stáť pred vchodom až kým sa rozprávka neskončila, aby som ich nevyrušila. Som si totiž istá, že v mojej prítomnosti by Anne hneď prestala.

Olivia si ma však po chvíľke všimla a sprisahanecky sa na mňa uškrnula. Úsmev som jej spokojne opätovala so zistením, že sa celkom nepodala na svoju mamu.

Hneď ako sa rozprávka skončila – samozrejme šťastným koncom – som do kuchyne vošla ja a Anne sa okamžite zmenil výraz na tvári. Je úžasné ako na ľudí pôsobím.

„Dobré ráno. Môžem sa pozrieť do chladničky?“ Zdvorilo som sa usmiala.

Anne mi naspäť zamrmlala, že by som mala počkať do raňajok. Olivia ale zliezla z kuchynskej linky, otvorila nerezovú (zrejme) skriňu, za ktorou sa skrývala chladnička a pribehla ku mne s jogurtom v ruke.

„Ďakujem,“ pošepla som jej a vyložila som ju naspäť na linku, kam som si nakoniec sadla aj ja.

Už dávno som nejedla taký dobrý jogurt, no to bolo asi tým, že som dávno nejedla jogurt, ktorý by nebol po záruke. Ledva som sa ovládla, aby som ho nevylízala.

„Idete dnes niekam s mamou?“ spýtala som sa malej. Bolo mi jej totiž ľúto – celé dni sedí na kuchynskom dreze, alebo sa v izbe hrá s bábikami. Niežeby som ja život mala lepší, ale uvedomila som si, že aj keď mamu má, vôbec sa jej nevenuje. Nuž, život bohatých detičiek asi nebude až taký perfektný.

Olivia len pokrútila hlavou a zabrala si od Anne pomarančový džús.

„A nechcela by si sa mnou ísť prejsť na pláž?“ Olivii zažiarili očká a nadšene prikývla. Hneď mi bolo jasné, že jediný, kto v tomto dome o ňu javí aký-taký záujem je služobníctvo a to teda nemá čas brávať ju von.

„Zoberieš si aj plavky a pôjdeme vyskúšať  more, dobre?“

 Ona sa na mňa ale rozpačito zahľadela. „Mama mi nikdy nedovolí plávať v mori. Je tam veľa špiny.“ Pokrčila noštekom.

„Vieš čo, len si zober plavky a nikomu ani muk.“ Žmurkla som na ňu, no odrazu mi došlo, že nie sme v miestnosti sami. Skepticky som sa zamračila na Anne, no nevedela som ako ju poprosiť, aby mlčala. Zdala sa mi totiž absolútne oddaná svojej pani.

„Asi to nebol dobrý nápad, predsa len si tie plavky neber. Len sa prejdeme.“ Usmiala som sa na ňu a spolu sme vyšli z kuchyne. V hale som jej však predsa len povedala, aby si  ich zobrala a dohodla som sa s ňou, že keď sa nachystám, prídem za ňou do izby.

Mala som síce len staré plavky, ale dúfala som, že mi nebudú príliš malé. Obliekla som si ich a ďakovala bohu, že nie som tučná, inak by mi odvšadiaľ prekýpalo sádlo. Problém som však mala s plavkovou podprsenkou, keďže mi do nej tak trochu nezmestili prsia, ale rozhodla som sa, že si na nej nechám ešte tričko a nikto si nič nevšimne. Plavky som totiž mala asi od mojich trinástich, keď sa ma Maiden s Davidom snažili bezúspešne naučiť plávať. Áno, je to hanba, ale v šestnástich rokoch stále neviem plávať. Nemala som žiaden odpor, či strach z vody. Proste som veľa príležitostí nemala a aj tú jednu som prepásla.

Nehovorí sa však, že morská voda nadnáša? Možno to v nej pôjde ľahšie. A s Oliviou by to nemalo byť ťažké, pretože jej nedovolím ísť ďalej ako dočiahnem.

Červené vlasy som si zopla do vysokého copu a natiahla si rifle. Pod pazuchu som zobrala dva uteráky, ale zistila som, že s tým budem asi moc nápadná a tak som rýchlo prebehla k Olivii. Hádam ona nejakú tašku bude mať.

Potichu som zaklopala  na dvere a následne na to vošla. Malá už stála oblečená v rozkošných ružových plavkách a nadšene mi objala nohy, keď som vošla. Vyššie totiž nedočiahla.

„Som pripravená!“ vyhlásila nadšene. Obliekla som jej na plavky ešte šaty, aby som ich zakryla a do ruksačiku s prasiatkom som strčila osušky a vodu, pre ktorú sme sa ešte stavili v kuchyni.

Rozmýšľala som, že by som mala zájsť za Claire a oznámiť jej, že ideme von. Na čo ma následne upozornila aj Anne v kuchyni.

Lenže Claire by nám náš malý výlet rýchlo zatrhla. A tak som jej len napísala krátky odkaz, v ktorom som jej len napísala, že sa ideme s Oliviou prejsť. Teším sa na ten cirkus až sa vrátime.

Oliviu som zaviedla na tú istú pláž, ktorú som predvčerom objavila. Svet, div sa, ale trafila som tam na prvýkrát. A bola som za to na seba patrične pyšná.

Malá sa hneď začala vyzliekať a skočila do mora, aj keď som na ňu kričala, aby ma počkala. Prekvapilo ma, že vie plávať. Predsa len mala iba štyry roky a vzhľadom na to, ako ju matka straší s vodou. O to horšie som sa cítila ja. Upozornila som ju, aby bola len pri brehu a vyzliekla som si nohavice a biele tričko uviazala v páse. Ruku so sádrou som si zabalila do igelitky a pevno zaviazala, aby sa mi nenamočila. Mali sme šťastie pretože bolo ešte pomerne skoro a táto pláž bola celkom prázdna. Dúfam, že to tak ostane po celý čas.

Nesmelo som vstúpila do vody po členky. Voda bola studenšia ako minule, ale nie o veľa. Olivia ku mne hneď priplávala a ťahala ma do vody, až kým som v nej nestála až po pás a ona už nedočiahla.

Keď si chcela dať preteky, musela som jej priznať, že som totálne neschopná a ešte som sa nedokázala naučiť plávať. Začala sa mi tak smiať, až sa potopila a ja som ju musela vytiahnuť z vody. Asi hodinu som ju hádzala a točila vo vode, až naše idylické dopoludnie narušil hlas.

„Olivia!“ Najprv som si myslela, že je to Claire a prišla nás namieste utopiť. Vzápätí som si však uvedomila, že to za prvé vôbec neznelo naštvane, ale skôr potešene a prekvapene. Nuž a za druhé to bol mužský hlas.

Hlas, ktorý som už niekde počula. Skôr, ako som sa otočila som vedela, kto to je. Keď som ho však uvidela v  plavkách a s osuškou prehodenou cez plece, zaškrípala som zubami. On ma hádam sleduje.

„Strýko Liam!“ zvýskla Olívia a preplávala k nemu na breh. Aj napriek tomu, že bola malá celá mokrá ju zdvihol na ruky a zatočil sa s ňou.

Tak moment! Strýko? Počula som dobre?

Pomaly som sa vyštverala z vody s dôrazom na to, aby som nespadla. „Čím to je, že som v tomto meste tri dni a ty nechýbaš ani v jednom z nich?“ Zložila som si ruky na prsiach.

Jemu opäť oneskorene došlo kto som. Mám pocit, že má nejaké dlhšie vedenie.

„No jasné, bezdomovec!“ Luskol prstami a prebehol ma pohľadom. Znepokojilo ma, ako pomaly to robil a nervózne som prešlapla z nohy na nohu. Nemala som rada, keď sa na mňa takto ľudia pozerali.

„Zavádzaš novú módu. Neviem, či  sa uchytí,“ strelil pohľadom po mojej ruke v igelitke. Prevrátila som očami a dala si ju dole. Sádra trošku navlhla, ale nebolo to nič katastrofálne.

„Ostaneš chvíľku s nami!“ dožadovala sa pozornosti malá.

„No... chcel som si zaplávať.“ Rozpačito na ňu pozrel a dal si uterák dolu z pleca. „Ale potom sa k vám určite pridám,“ ubezpečil ju a nasadil si plavecké okuliare.

„A to musíš na tejto pláži?“ Zamračila som sa naňho.

„Iste, páči sa mi tu.“ Porozhliadol sa dookola.

„Ale... toto je moja pláž!“ vyhŕkla som naštvane a vzápätí som si uvedomila akú hovadinu som povedala.

„Ale, vážne? Mohla by si mi ukázať list vlastníctva? Alebo si vari myslíš, že si lepšia ako ostatní?“ chŕlil na mňa a postupne sa približoval.

„Nie, ja nie som...“ snažila som sa mu odporovať, no nedal mi možnosť.

„Asi začínaš zapadať do mesta, kde si každý o sebe myslí, že je výnimočný. Daj si bacha, aby si moc nespyšnela, červenovláska!“ Vtisol mi do náruče svoj uterák a vošiel do mora.

„Ja nie som žiaden snob!“ zakričala som za ním nahnevane, no pochybujem, že ma počul. Hodila som mu uterák na piesok, dupla naň a sama som si sadla do piesku.

Olivia sa zvalila vedľa mňa na osušku a pustila sa do keksíkov, ktoré jej nabalila Anne. 

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V tieni ilúzie - 9. kapitola: